znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 176/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7,Riečka, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Patajová Pataj s. r. o., J. Chalupku 8,Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marián Pataj, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn. 3 Co 90/2015 zo 14. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7, Riečka(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 3 Co 90/2015 zo 14. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uzneseniekrajského súdu“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako žalobkyni bola uznesenímOkresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 C 113/2014 z 12. novembra2014 uložená povinnosť nahradiť trovy žalovanému v druhom rade spolu v sume 726,12 €.Okresný súd označeným uznesením zároveň voči žalovanému v druhom rade samostatnýmvýrokom zastavil konanie. O zastavení konania rozhodol v dôsledku späťvzatia návrhusťažovateľkou vo vzťahu k žalovanému v druhom rade. Proti označenému uzneseniuokresného súdu podala sťažovateľka odvolanie v časti o uložení povinnosti náhrady trovkonania, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolanímnapadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je toho názoru, že prvostupňový súd prirozhodovaní o trovách konania mal aplikovať § 147 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), prípadne § 150ods. 1 OSP. Argumentovala tým, že žalovaný v druhom rade (ako ručiteľ hlavného záväzku,pozn.) konal v rozpore s poctivým obchodným stykom, keď v čase oboznámenia sas predžalobnými výzvami sťažovateľky si bol vedomý, že sťažovateľka si na súde uplatnípohľadávky, a neinformoval sťažovateľku o existencii zmluvy o sprostredkovaní úverovna bývanie z 12. júla 2004 v znení jej dodatku č. 1 z 10. januára 2006. Ďalej sťažovateľkauvádza, že o existencii tejto zmluvy v znení už uvedeného dodatku neinformovalsťažovateľku ani postupca žalovanej pohľadávky. Poukázala pritom na to, že právežalovaný v druhom rade zastupoval postupcu žalovanej pohľadávky pri rokovaniachso sťažovateľkou. O existencii zmluvy v znení jej dodatku sa sťažovateľka dozvedela ažv priebehu konania, na čo reagovala tým, že žalobu v časti proti žalovanému v druhom radevzala späť. Vychádzajúc z uvedeného bola sťažovateľka toho názoru, že v okolnostiach vecižalovaný v druhom rade až v odpore proti platobnému rozkazu preukázal zánik jehoručiteľského záväzku, pričom do tohto okamihu sťažovateľka o tom nemala žiadnuvedomosť, a preto bola toho názoru, že žalovaný v druhom rade spôsobil, že na základenovozistenej skutočnosti musela sťažovateľka vziať žalobu proti nemu späť.

Podľa názoru sťažovateľky je„výklad ustanovenia § 147 ods. 1 O.s.p. aplikovaný Krajský súdom v Prešove neobhájiteľný a ústavne nekonformným. Z textu ustanovenia § 147 ods. 1 O.s.p nie je možné pri aplikácii ktorejkoľvek výkladovej metódy dospieť k záveru, že zavinenie zastavenia konania je potrebné (možné) zredukovať len na skutočnosť späťvzatia návrhu konania zo strany sťažovateľa, ktorým je v tomto prípade sťažovateľ.“.Sťažovateľka v tejto súvislosti ešte v konaní poukazovala na nález ústavného súdu vo vecisp. zn. I. ÚS 169/05, ktorý bol podľa jej názoru aplikovateľný aj v jej prípade. Sťažovateľkav nadväznosti na to tvrdí, že„krajský súd toto rozhodnutie ignoroval, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa právnymi názormi Ústavného súdu, na ktoré poukazoval sťažovateľ vôbec nezaoberal a svoje rozhodnutie následne založil na nesprávnom právnom posúdení o zavinení zastavenia konania“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,ktorým vysloví porušenie označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením krajskéhosúdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konaniea sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa § 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu boliporušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Ide o uznesenie, ktorým všeobecný súd rozhodol o náhrade trov konania.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebnézdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trováchkonania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybnenegatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesupodľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciuako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušenízákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľovsmerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdnehokonania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahujespravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základnýchpráv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahuk predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

V danom prípade je nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia zákona(jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia základnéhopráva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma (726,12 €), o ktorú bola, resp. malabyť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy,ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5zákona č. 99/1963 Zb. OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienkuprípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciachtýkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smerujeproti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnejochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorýchdošlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzituzjavne nedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol v zmysle zákona odôvodnený,čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnejochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občanapred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jehopráv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. právana spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárnes priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavnýsúd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovaniav rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čohorezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietkyúčastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súdpripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailovsporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudsképráva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miereuvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveďv odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranuvyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmina vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraskac. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenianapadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnostipodstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:

„Ak došlo k zastaveniu konania, zásadne žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne podľa § 146 ods. 2 O. s. p. možno niektorému z účastníkov uložiť povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania, a to podľa § 146 ods. 2 prvej vety O. s. p. tomu z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené a podľa § 146 ods. 2 druhej vety O. s. p. odporcovi v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne.

Zákonným predpokladom pre vyslovenie povinnosti nahradiť trovy konania podľa § 146 ods. 2 druhej vety O. s. p. je jednak dôvodne podaný návrh, ale tiež správanie sa odporcu (žalovaného), pre ktoré sa stal návrh po jeho podaní bezpredmetným. Pritom dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje procesne, preto nie je rozhodujúce, aký by bol výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu žaloby. O dôvodnosti podania návrhu treba preto uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania odporcu k požiadavkám navrhovateľa, čo znamená, že návrh je podaný dôvodne najmä v prípade, kedy odporca po začatí konania nárok navrhovateľa uspokojí, resp. splní požiadavku navrhovateľa bez toho, aby o veci (meritóne) rozhodol súd, a to aj vtedy, ak by odporca uspokojil navrhovateľa, hoci k tomu nemal právnu povinnosť. Ak má byť také správanie, ktoré spôsobilo zastavenie konania, ísť na ťarchu odporcu, musí ísť o procesnú situáciu, kedy sa odporca zachoval v intenciách žalobného návrhu (petitu), pričom medzi správaním odporcu a Žalobným návrhom musí byť vecná spojitosť. V takom prípade má navrhovateľ právo, aby mu odporca nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva.

Zavinenie v zmysle citovaných ustanovení možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby vo veci samej, to znamená, že by už po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku vo veci samej. Preto ak žalobca vzal žalobu späť, z procesného hľadiska zásadne platí (ak nejde o prípad ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p.), že zavinil, že konanie muselo byť zastavené a je povinný preto nahradiť jeho trovy.

V danej veci žalobca vzal žalobu vo vzťahu k žalovanému v 2.rade späť, preto mu zásadne vznikla povinnosť nahradiť žalovanému trovy zastaveného konania. Túto povinnosť by nemal (a naopak, takáto povinnosť by vznikla žalovanému), ak by sa zistilo v konaní, že žaloba bola podaná dôvodne, že ju žalobca vzal späť len v dôsledku správania sa žalovaného. O tento prípad však v prejednávanej veci - ako to správne uzavrel aj súd prvého stupňa nejde. Žalobca bez akýchkoľvek pochybností vzal žalobu späť po tom, ako žalovaný v rámci odporu proti platobnému rozkazu vzniesol námietku premlčania a žalobca zistil, že ručiteľský záväzok žalovaného v danej veci zanikol dňa 31.12.2009. Všeobecne platí, že je vecou žalobcu uplatňovať si svoje nároky so znalosťou veci (a potrebnej dokumentácie) a je právom žalovaného voči žalobe vznášať akékoľvek, podľa neho relevantné námietky. Výsledkom takéhoto kontradiktórneho procesu môže byť situácia, kedy žalovaný subjekt vznesie námietku premlčania,

omu zodpovedá i výsledok konania, a to buď v podobe zamietnutia žaloby alebo zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby.

Podľa § 150 ods. 1 O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ustálenej súdnej praxe v prípade, keď sú dané predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p., nemusí súd priznať náhradu trov konania účastníkovi, u ktorého to prichádza do úvahy, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov podľa cit. ust. § 150 O. s. p. V takomto prípade sa zaoberá súd výnimočnosťou veci, ktorá môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností na strane účastníkov konania treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery toho účastníka, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť trovy konania, pričom treba vziať do úvahy aj to,

i použitím tohto ustanovenia bude dotknutá majetková sféra toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania.

V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalovanému, či dokonca pre uloženie povinnosti jemu hradiť trovy konania žalobcovi. Neobstojí argumentácia žalobcu poukazujúca na konanie žalovaného v iných súdnych sporoch. Je vecou žalovaného, akú obranu zvolil v prebiehajúcom konaní, bez ohľadu na jeho postup v iných konaniach a nemôže ísť na jeho ťarchu fakt, či žalobca ako postupník vedel (či nevedel) o existencii dodatku k zmluve o sprostredkovaní úverov zo dňa 10.1.2006. Ako už bolo uvedené, žalobca vzal žalobu späť, a tak z procesného hľadiska zavinil, že konanie muselo byť vo vzťahu k žalovanému v 2.rade zastavené.

V danej veci nebolo možné aplikovať ani ust. § 147 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.

Predmetné ustanovenie rieši situácie, kedy zásada náhrady trov konania podľa pomeru úspechu nemusí zodpovedať spravodlivej úprave vzťahov a umožňuje, aby bez zreteľa na úspech v konaní hradil trovy konania ten účastník (alebo jeho zástupca), ktorý vznik týchto trov spôsobil svojím správaním alebo tieto vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila. Rozhodnutie podľa tohto ustanovenia pritom nie je časovo viazané na rozhodnutie vo veci samej a súd podľa neho môže rozhodnúť kedykoľvek v priebehu konania.

Odvolací súd má za to, že s prihliadnutím na procesný výsledok konania (zastavenie konania) ust. § 147 ods. 1 O. s. p. na vzťah žalobcu a žalovaného v 2.rade pri rozhodovaní o trovách konania použiť nemožno, keď v tomto štádiu konania nemožno robiť závery (vyvodzované žalobcom), že žalovaný v 2.rade vznik trov zavinil svojím správaním. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania potvrdil (§219 ods. 1 O. s. p.).“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresnéhosúdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavneneodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorýchodôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočnýmspôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolilpri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých jerozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoruústavného súdu ústavne akceptovateľným reagoval na jej námietku spočívajúcu v potrebeaplikácie § 147 ods. 1 OSP, resp. § 150 ods. 1 OSP. Uznesenie krajského súdupri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľné čiarbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnomzmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil. Sťažovateľkinnesúhlas s obsahom uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnostia nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojímvlastným.

Pokiaľ sťažovateľka argumentovala nálezom vo veci sp. zn. I. ÚS 169/05, ústavnýsúd konštatuje, že závery ústavného súdu v označenej veci sú neaplikovateľné na prípadsťažovateľky, keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti ani len netvrdila, že žalovanýv druhom rade mal povinnosť jej oznámiť zánik ručiteľského záväzku. V tejto súvislostiústavný súd dodáva, že prípadná zodpovednosť za neoznámenie podstatných skutočnostívo vzťahu k existencii ručiteľského záväzku mohla byť na strane postupcu, nie všakna strane žalovaného v druhom rade.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uzneseniekrajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkiným označenýmčlánkom ústavy a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej mocinebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46ods. 1 ústavy, resp. že by napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala, preto sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016