znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 176/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou   ⬛⬛⬛⬛, v menektorej koná konateľ a advokát ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   a práva   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Cdo 283/2013 z 28. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola3. februára 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2013 z 28. augusta 2014 (ďalejlen „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že matka ako právna predchodkyňasťažovateľa bola účastníkom konania na strane žalovaného, predmetom ktorého bol návrhžalobcu na vypratanie obecného bytu. Okresný súd Košice I rozsudkom z 24. marca 2009v konaní vednom pod sp. zn. 12 C 210/2008 rozhodol, že odporkyňa (matka sťažovateľa,pozn.) je povinná so všetkými, ktorí s ňou v predmetnom byte bývajú, vypratať byt č. nachádzajúci   sa   v ⬛⬛⬛⬛ pozostávajúci   z 2   izieb,   kuchynea príslušenstva   do   30   dní   po   zabezpečení   náhradného   ubytovania.   Proti   uvedenémurozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie matka sťažovateľa, ktorá počas odvolaciehokonania   zomrela.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pokračovalv odvolacom konaní s jej dedičom – synom (pred ústavným súdom v postavení sťažovateľa,pozn.)   s poukazom   na   §   107   ods.   3   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a rozhodol o podanom odvolanírozsudkom sp. zn. 4 Co 262/2010 z 28. júna 2012 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvéhostupňa a náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozsudku sastotožnil s odvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 OSP.

Sťažovateľ nespokojný s výsledkom odvolacieho konania podal dovolanie. Najvyššísúd   napadnutým   uznesením   dovolanie   odmietol.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   ženapadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   označených   práv,argumentujúc tým, že krajský súd nesprávne aplikoval § 107 ods. 3 OSP, pretože podľanázoru sťažovateľa uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku je aplikovateľnélen   na   majetkové   veci,   pričom   konanie   o vypratanie   obecného   bytu   nepovažovalza majetkovú vec. Vychádzajúc z uvedeného bol toho názoru, že tým došlo k vade podľa§ 237 písm. b) OSP, pretože sťažovateľovi chýbala procesná spôsobilosť v zmysle § 19 OSP,teda   sťažovateľ   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   v napadnutej   veci.   Keďžekonanie   odvolacieho   súdu   malo   trpieť   uvedenou   vadou,   najvyšší   súd   pochybil,   akkonštatoval,   že   z hľadiska   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   b)   OSP   nie   jerozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť účastníkomkonania, preto takúto vadu konania tvrdenú sťažovateľom zakladajúcu prípustnosť dovolanianezistil.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   tiež   namietal,   že   nebola   zachovaná   zásadadvojinštančnosti konania, čo zakladalo prípustnosť jeho dovolania z dôvodu podľa § 237písm. f) OSP, t. j. že postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať predsúdom. Najvyšší súd k uvedenej námietke konania uviedol, že uvedený dôvod prípustnostidovolania nie je daný. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie, že napadnuté uznesenienie je riadne odôvodnené, je nepreskúmateľné a arbitrárne. K výroku samotného rozsudkusúdu prvého stupňa sťažovateľ uviedol, že je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   bol   sťažovateľ   toho   názoru,   že   napadnutýmuznesením došlo k porušeniu jeho označených práv, preto v petite svojej sťažnosti navrhol,aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv napadnutým uznesením, napadnutéuznesenie zrušil, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradutrov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

1.   Sťažovateľ   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajpráva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Podstata   jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišnýnázor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž samaosebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdudospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   najvyšší   súdzrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri   rozhodovaní   o   dovolaní   sťažovateľa,a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,prečo   v danom   prípade   nie   je   založený   sťažovateľom   tvrdený   dôvod   prípustnosti   jehodovolania podľa § 237 písm. b) OSP, teda že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým,že nebolo možné po smrti matky pokračovať s ním ako účastníkom konania na základeaplikácie § 107 ods. 3 OSP, pretože predmet konania (vypratanie bytu) nie je podľa názorusťažovateľa majetková vec. Odhliadnuc od toho, že ústavný súd nepovažuje tento právnynázor sťažovateľa za správny, pretože podľa názoru ústavného súdu ide o majetkovú vec,pretože sa priamo týka existencie práv spojených s bytom, teda práv majetkovej povahy,rozhodujúcim pri posúdení toho, či tento dôvod dovolania je založený, je otázka, či ten,kto vystupoval ako účastník konania, mal spôsobilosť byť účastníkom konania. V tomtosmere ústavný   súd   poukazuje   na   judikát   č.   R   34/1993   (uznesenie   najvyššieho   súdusp. zn. 4 Cdo   22/1992   z 30.   apríla   1992)   a napr.   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.6 Cdo 178/2011 z 20. júna 2012 a konštatuje, že sťažovateľ nepochybne má spôsobilosť byťúčastníkom   konania,   teda   má   procesnú   spôsobilosť,   preto   záver   najvyššieho   súduo neexistencii tejto vady je správny a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššiehosúdu,   ako   aj   právnou   teóriou,   preto   konštatuje,   že   táto   námietka   sťažovateľa   jeneopodstatnená.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že bola porušená dvojinštančnosť konania, aj tátonámietka   sťažovateľa   je   neopodstatnená,   pretože   sťažovateľ   sa   stal   účastníkom   konaniana základe univerzálnej sukcesie (dedenia), a tým vstúpil do už začatého konania namiestopôvodného   účastníka   (podľa   §   107   ods.   3   OSP...   súd   v   konaní   pokračuje   s   dedičmiúčastníka...),   preto   zásada   dvojinštančnosti   konania   v okolnostiach   posudzovanej   veciporušená   nebola.   Argument   sťažovateľa,   že   on   bol   účastníkom   súdneho   konania   lenna druhom   stupni,   a tým   bola   porušená   zásada   dvojinštančnosti   konania,   je   nesprávna,plynúca   z nepochopenia   procesného   nástupníctva   a jeho   účinkov.   V nadväznostina nesprávnosť   záveru   o údajnom   porušení   dvojinštančnosti   konania,   ktorým   sťažovateľargumentoval v prospech existencie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)OSP, t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   tento   dôvod   prípustnosti   dovolania   nebol   z dôvodovtvrdených   sťažovateľom   založený,   preto   najvyšší   súd   nepochybil,   ak   konštatoval,že uvedený dôvod prípustnosti dovolania nie je daný.

Vychádzajúc z uvedeného a prezentovaných námietok sťažovateľa nemožno súhlasiťs jeho tvrdením, že odôvodnenie napadnutého uznesenia ako celok je nepreskúmateľné,arbitrárne,   respektíve   že   nie   je   riadne   odôvodnené.   Najvyšší   súd   sa   ústavne   súladnýmspôsobom   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa.   Odôvodnenie   napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľnéa ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa jepotrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas   sťažovateľa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nie   jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením   najvyššieho   súdu   považujúc   ho   za   arbitrárne   odmietol   z   dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti.

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tiež   namietal,   že   napadnutým   uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13dohovoru.

Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravypodľa čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovorumusí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení inéhopráva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenémukráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi   podarí   preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušeniapráv garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudokz 27. 4. 1988,   séria   A,   č.   131,   rovnako   nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn.   III. ÚS 24/2010,sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravynie   je   závislá   ani   na   istote   na   priaznivom   výsledku   konania   a   samotná   skutočnosť,   žev konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku nápravyposkytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná pre záver, žesťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva[rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Vilvarajah   a   ďalšíproti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽPGordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].

Citovaná   judikatúra   ESĽP   potvrdzuje   zrejmú   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, žek porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoruústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorý   ústavne   konformnýmspôsobom   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   nemôže   predstavovať   porušenie   zákazuodmietnutia   spravodlivosti   v   takom   zmysle,   ako   to   sťažovateľ   namietal.   Ústavný   súduvádza,   že   čl.   13   dohovoru   má   procesný   charakter,   ktorý   zaručuje   všeobecné   právona účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   vnútroštátnym   orgánom   každému,   kto   sadovoláva   základných   práv   a   slobôd   uvedených   v   dohovore.   Tento   účinný   prostriedoknápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05,I. ÚS 538/2013).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnostisťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015