SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 176/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, v menektorej koná konateľ a advokát ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Cdo 283/2013 z 28. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola3. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2013 z 28. augusta 2014 (ďalejlen „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že matka ako právna predchodkyňasťažovateľa bola účastníkom konania na strane žalovaného, predmetom ktorého bol návrhžalobcu na vypratanie obecného bytu. Okresný súd Košice I rozsudkom z 24. marca 2009v konaní vednom pod sp. zn. 12 C 210/2008 rozhodol, že odporkyňa (matka sťažovateľa,pozn.) je povinná so všetkými, ktorí s ňou v predmetnom byte bývajú, vypratať byt č. nachádzajúci sa v ⬛⬛⬛⬛ pozostávajúci z 2 izieb, kuchynea príslušenstva do 30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania. Proti uvedenémurozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie matka sťažovateľa, ktorá počas odvolaciehokonania zomrela. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pokračovalv odvolacom konaní s jej dedičom – synom (pred ústavným súdom v postavení sťažovateľa,pozn.) s poukazom na § 107 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a rozhodol o podanom odvolanírozsudkom sp. zn. 4 Co 262/2010 z 28. júna 2012 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvéhostupňa a náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozsudku sastotožnil s odvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 OSP.
Sťažovateľ nespokojný s výsledkom odvolacieho konania podal dovolanie. Najvyššísúd napadnutým uznesením dovolanie odmietol. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, ženapadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv,argumentujúc tým, že krajský súd nesprávne aplikoval § 107 ods. 3 OSP, pretože podľanázoru sťažovateľa uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku je aplikovateľnélen na majetkové veci, pričom konanie o vypratanie obecného bytu nepovažovalza majetkovú vec. Vychádzajúc z uvedeného bol toho názoru, že tým došlo k vade podľa§ 237 písm. b) OSP, pretože sťažovateľovi chýbala procesná spôsobilosť v zmysle § 19 OSP,teda sťažovateľ nemal spôsobilosť byť účastníkom konania v napadnutej veci. Keďžekonanie odvolacieho súdu malo trpieť uvedenou vadou, najvyšší súd pochybil, akkonštatoval, že z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b) OSP nie jerozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť účastníkomkonania, preto takúto vadu konania tvrdenú sťažovateľom zakladajúcu prípustnosť dovolanianezistil. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež namietal, že nebola zachovaná zásadadvojinštančnosti konania, čo zakladalo prípustnosť jeho dovolania z dôvodu podľa § 237písm. f) OSP, t. j. že postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať predsúdom. Najvyšší súd k uvedenej námietke konania uviedol, že uvedený dôvod prípustnostidovolania nie je daný. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie, že napadnuté uznesenienie je riadne odôvodnené, je nepreskúmateľné a arbitrárne. K výroku samotného rozsudkusúdu prvého stupňa sťažovateľ uviedol, že je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný.
Na základe uvedenej argumentácie bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutýmuznesením došlo k porušeniu jeho označených práv, preto v petite svojej sťažnosti navrhol,aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv napadnutým uznesením, napadnutéuznesenie zrušil, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradutrov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišnýnázor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž samaosebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa,a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jehodovolania podľa § 237 písm. b) OSP, teda že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým,že nebolo možné po smrti matky pokračovať s ním ako účastníkom konania na základeaplikácie § 107 ods. 3 OSP, pretože predmet konania (vypratanie bytu) nie je podľa názorusťažovateľa majetková vec. Odhliadnuc od toho, že ústavný súd nepovažuje tento právnynázor sťažovateľa za správny, pretože podľa názoru ústavného súdu ide o majetkovú vec,pretože sa priamo týka existencie práv spojených s bytom, teda práv majetkovej povahy,rozhodujúcim pri posúdení toho, či tento dôvod dovolania je založený, je otázka, či ten,kto vystupoval ako účastník konania, mal spôsobilosť byť účastníkom konania. V tomtosmere ústavný súd poukazuje na judikát č. R 34/1993 (uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 4 Cdo 22/1992 z 30. apríla 1992) a napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.6 Cdo 178/2011 z 20. júna 2012 a konštatuje, že sťažovateľ nepochybne má spôsobilosť byťúčastníkom konania, teda má procesnú spôsobilosť, preto záver najvyššieho súduo neexistencii tejto vady je správny a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššiehosúdu, ako aj právnou teóriou, preto konštatuje, že táto námietka sťažovateľa jeneopodstatnená.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že bola porušená dvojinštančnosť konania, aj tátonámietka sťažovateľa je neopodstatnená, pretože sťažovateľ sa stal účastníkom konaniana základe univerzálnej sukcesie (dedenia), a tým vstúpil do už začatého konania namiestopôvodného účastníka (podľa § 107 ods. 3 OSP... súd v konaní pokračuje s dedičmiúčastníka...), preto zásada dvojinštančnosti konania v okolnostiach posudzovanej veciporušená nebola. Argument sťažovateľa, že on bol účastníkom súdneho konania lenna druhom stupni, a tým bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, je nesprávna,plynúca z nepochopenia procesného nástupníctva a jeho účinkov. V nadväznostina nesprávnosť záveru o údajnom porušení dvojinštančnosti konania, ktorým sťažovateľargumentoval v prospech existencie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)OSP, t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,ústavný súd konštatuje, že ani tento dôvod prípustnosti dovolania nebol z dôvodovtvrdených sťažovateľom založený, preto najvyšší súd nepochybil, ak konštatoval,že uvedený dôvod prípustnosti dovolania nie je daný.
Vychádzajúc z uvedeného a prezentovaných námietok sťažovateľa nemožno súhlasiťs jeho tvrdením, že odôvodnenie napadnutého uznesenia ako celok je nepreskúmateľné,arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší súd sa ústavne súladnýmspôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľnéa ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa jepotrebné považovať za neopodstatnenú.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13dohovoru.
Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravypodľa čl. 13 dohovoru.
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovorumusí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení inéhopráva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenémukráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušeniapráv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudokz 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravynie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, žev konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku nápravyposkytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná pre záver, žesťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva[rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Vilvarajah a ďalšíproti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽPGordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].
Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, žek porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoruústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformnýmspôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazuodmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súduvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právona účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sadovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedoknápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05,I. ÚS 538/2013).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnostisťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015