znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 176/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., F., zastúpeného advokátkou Mgr.   R. E., L., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 43 Cob 129/2012 z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2013 doručená sťažnosť S., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 129/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalovaný bol účastníkom konania na Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Cb 113/2010, ktorého predmetom bol nárok na zaplatenie sumy 16 073,41   €   z   titulu   neuhradených   faktúr.   Okresný   súd   v   uvedenej   veci   rozhodol rozsudkom z 25. júla 2011 tak, že žalobu o zaplatenie 3 340,45 € zamietol a konanie v časti o zaplatenie 12 732,96 € s príslušenstvom zastavil (z dôvodu spätvzatia žalobcom na základe vznesenia kompenzačnej námietky sťažovateľom, pozn.). Zároveň okresný súd rozhodol v rozsudku aj o trovách konania samostatným výrokom tak, že žalobcovi uložil   povinnosť   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v sume   655,50 €,   pričom aplikoval   §   150   ods.   1   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Žalobca, ako aj sťažovateľ podali odvolanie proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   v časti   výroku   o   trovách   konania,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 Cob 249/2011 z 19. decembra 2011 tak,   že   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 13   Cb   113/2010   z   25.   júla   2011 v napadnutej časti výroku o trovách konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd vyslovil záväzný právny názor, že okresný súd bude musieť v ďalšom konaní zistiť,   zavinením   ktorého účastníka konania   došlo   k   čiastočnému   zastaveniu   konania,   teda   podľa   miery   úspešnosti   v konaní. Okresný súd opätovne rozhodol o náhrade trov konania uznesením sp. zn. 13 Cb 113/2010 z 12. apríla 2012 tak, že zaviazal žalobcu nahradiť trovy konania v sume 964   €   a   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   3   229,10   €.   Proti   tomuto   uzneseniu okresného súdu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaviazal sťažovateľa na náhradu   trov   prvostupňového   konania   v   sume   563,59   €,   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 1 605,18 €, ako aj nahradiť trovy odvolacieho konania v sume 87,50 €.   V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   uviedol, že „odvolací súd je toho právneho názoru, že okresný súd nerozhodol o náhrade trov konania správne, pretože nesprávne vyložil ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. O trovách konania je v prejednávanej veci potrebné rozhodovať nielen s poukazom na § 142 ods. 1 O. s. p., pretože v časti, v ktorej bol návrh navrhovateľa zamietnutý nebol navrhovateľ úspešný, ale aj podľa § 146 ods. 2, druhá veta O. s. p., pretože v tej časti, v ktorej záväzok odporcu   zanikol   započítaním   nezavinil   zastavenie   súdneho   konania   navrhovateľ, ale odporca.   Zavinenie   odporcu   spočíva   v   tom,   že   jednostranný   kompenzačný   prejav vykonal takmer viac ako rok po uplatnení pohľadávky navrhovateľom na súde, ale aj v tom, že navrhovateľ podal návrh na súd pre správanie odporcu, ktorý faktúry v lehote splatnosti nezaplatil, čím zavinil, že navrhovateľ si musel svoje právo uplatniť na súde. Zo správania sa odporcu, ktoré malo nesporne vplyv na podanie návrhu navrhovateľa na súd, ale aj na jeho čiastočné späťvzatie jednoznačne vyplýva, že k čiastočnému zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľom došlo výlučne zavinením odporcu. Faktom je, že k zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok navrhovateľa a odporcom došlo v tom okamihu, kedy sa vzájomne splatné pohľadávky toho istého druhu stretli, avšak samotné započítanie nenastalo už touto skutočnosťou, ale až okamihom, kedy prejav vôle dlžníka,   že   svoje   právo   na   započítanie   chce   využiť,   bol   doručený   veriteľovi   − navrhovateľovi. K takémuto prejavu došlo až po podaní návrhu, v dôsledku čoho odvolací súd zmenil rozhodnutie okresného súdu podľa § 220 O. s. p. tak, že priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov prvostupňového konania s prihliadnutím na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 146   ods.   2,   druhá   veta   O. s. p.   s   tým,   že   pre   tú   časť   konania,   v   ktorej   bol   návrh navrhovateľa zamietnutý považoval odvolací súd navrhovateľa za v konaní neúspešného s tým, že jeho neúspech v percentuálnom vyjadrení zodpovedá 20,78 % a v časti, v ktorej vzal návrh späť, je potrebné považovať navrhovateľa za účastníka, ktorý mal vo veci úspech a tento zodpovedá 79,22 %.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že porušenie svojho označeného základného práva sťažovateľ   vidí „v   takej   aplikácii   použitej   právnej   normy   odvolacím   súdom   (konkrétne ustanovenia § 146 ods. 2, veta druhá), ktorá popiera účel a význam aplikovanej právnej normy   a   prieči   sa   pravidlám   formálnej   a   právnej   logiky,   čím   je   v   zjavnom   rozpore s princípmi spravodlivosti“. V tejto súvislosti namieta, že „v danej prejednávanej veci súd mohol   dospieť   k   záveru   o   tom,   že   žaloba   bola   podaná   dôvodne   až   prejednaním   veci a meritórnym   rozhodnutím   a   preto   nemožno   uložiť   odporcovi (sťažovateľovi,   pozn.) povinnosť zaplatiť trovy konania podľa ustanovenia § 146 ods. 2, veta druhá O. s. p, lebo nemožno ustáliť záver žeby návrh navrhovateľa bol podaný dôvodne“. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že „aj keby ním podaný návrh bol teda skutočne dôvodný, mal by charakter šikanózneho návrhu, keďže v čase jeho podania si musel byť aj navrhovateľ vedomý svojho záväzku voči odporcovi a teda ich vzájomné nároky takisto mohol riešiť započítaním a nie podávaním návrhu na súd“. Podľa názoru sťažovateľa „nie je možné tvrdiť, že odporca zavinil zastavenie konania len preto, že v konaní použil na svoju obranu, a na účinné bránenie sa uplatnenému nároku zákonom garantované právne prostriedky. Ak by za ich použitie   mal   byť   trestaný   formou   uloženej   náhrady   trov   konania,   bolo   by   to   vážnym zásahom do jeho práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu, pritom jemu súd neposkytol nijakú ochranu pred šikanóznym návrhom zo strany navrhovateľa.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo S., IČO:..., F. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 43 Cob/129/2012 zo dňa 31. 12. 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob/129/2012 zo dňa 31. 12. 2012, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zmenil rozhodnutie Okresného súdu v Lučenci č. k. 13 Cb 113/2010-416 zo dňa 12. 04. 2012, v znení opravného uznesenia č. k. 13 Cb 113/2010-428 zo dňa 24. 05. 2012 a to tak, že uložil odporcovi (sťažovateľovi) povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania vo výške 563,59   Eur   a   trovy   právneho   zastupovania   vo   výške   1.605,18   Eur   na   účet   právneho zástupcu navrhovateľa a zároveň uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 87,50 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   zároveň   v   sťažnosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   z   dôvodu   zásahu   do   jeho   majetkovej   sféry, keďže odkladom   vykonateľnosti   by   nevznikla   žiadnym   osobám   ujma,   ktorá   by   bola porovnateľná s ujmou, ktorá by vznikla sťažovateľovi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia   krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení napadnutého uznesenia citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označeného práva sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania, a právne závery, na ktorých   je rozhodnutie   založené, nemožno   hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo   náhradu   trov   konania   priznal   podľa   úspešnosti   žalobcovi,   a   nie   sťažovateľovi. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľa   s   obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu   je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že krajský súd mohol dospieť k záveru o dôvodnosti žaloby až prerokovaním veci a meritórnym rozhodnutím, tak ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej krajský súd pre účely určenia rozhodujúcich skutočností   pre   rozhodnutie   o   trovách   konania   zrekapituloval   závery   okresného   súdu vo veci   samej   a   v   rámci   toho   uviedol,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej ako prejudiciálnu otázku riešil oprávnenosť navrhovateľa vyrábať teplo a teplú úžitkovú vodu a dodávať ju sťažovateľovi už na základe bezzmluvného vzťahu a tento nárok posúdil ako   nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Z   uvedeného   dôvodu   je   námietka sťažovateľa nedôvodná. Navyše, pre účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania bol okresný súd, ako aj krajský súd oprávnený a zároveň povinný prejudiciálne posúdiť rozhodné skutočnosti pre svoje rozhodnutie, a teda aj posúdiť dôvodnosť žaloby.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal,   že   žalobca   mohol   aj   sám   vykonať   započítanie, tak k tomu   ústavný   súd   uvádza,   že   z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva, že žalobca tak nemohol urobiť z dôvodu absencie komunikácie sťažovateľa so žalobcom týkajúcej sa jeho nárokov voči žalobcovi. Jednoducho povedané, žalobca nepoznal výšku pohľadávok sťažovateľa voči žalobcovi, preto nemohol započítať vzájomné pohľadávky, čo bolo pre rozhodnutie kľúčové. K tejto možnosti žalobcu započítať vzájomné pohľadávky došlo až počas konania v rámci procesnej obrany sťažovateľa, keď vzniesol kompenzačnú námietku, ktorú príslušným spôsobom doložil. Z uvedeného dôvodu potom krajský súd dospel k správnemu záveru o sťažovateľovom zavinení čiastočného zastavenia konania. Navyše,   sťažovateľ   ani   v   sťažnosti   netvrdil,   že   oznámil   žalobcovi   výšku   svojich pohľadávok   voči   nemu   pred   podaním   žaloby,   čo   bol   základný   predpoklad   možnosti započítať   vzájomné   pohľadávky.   Z   uvedeného   dôvodu   je   argumentácia   sťažovateľa o možnosti žalobcu započítať vzájomné pohľadávky nesprávna, respektíve účelová.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým   uznesením   krajského   súdu   považujúc ho   za   arbitrárne,   odmietol   z   dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013