znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 176/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   V.,   a.   s.,   K., zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   K.,   M., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 142/08 z 26. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   V.,   a.   s.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   K.,   M.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 142/08 z 26. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   zo   dňa   26.   01.   2009,   sp.   zn.   1   Co/142/08 v právnej veci žalobcu V., a. s., proti žalovanej Slovenskej republike, v zast. Ministerstva financií   SR,   v   konaní   o   náhradu   škody   o   odvolaní   oboch   účastníkov   proti   rozsudku Okresného súdu v Prešove, č. k. 17C/275/03-331 zo 16. 05. 2006 rozhodol tak, že zmenil rozsudok   vo   výroku,   ktorým   bolo   žalobe   vyhovené   tak,   že   žalobu   zamietol.   Odvolanie žalobcu odmietol a žalovanému prisúdil náhradu trov konania vo výške 312,28 EUR... Súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 20.438.413,- Sk s 10 % úrokom z omeškania od 07. 06. 2004 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti návrh zamietol, tiež zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1.097.834,- Sk na účet jeho právneho zástupcu...

Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu na základe povinností, ktorá mu vyplývala z ust. § 82 a § 212 ods. 1 zák. č. 118/1996 Z. z., zložil na účet Colného úradu v P.   colnú   zábezpeku   na   zabezpečenie   colného   dlhu   za   obdobie   rokov   1996   až   2001 v celkovej   výške   46.795.260,-   Sk.   Časť   finančných   prostriedkov   z   tejto   zábezpeky   bola použitá na zabezpečenie colných dlhov, pričom prebytok colných zábezpek mal Colný úrad P. vrátiť deklarantovi podľa § 216 ods. 2 colného zákona č. 180/1996 Z. z. Colný úrad v P. však   tieto   prebytky   vyplatil   osobe   neoprávnenej   Ing.   J.   N.,   ktorý   pracoval   ako colný deklarant   u   právneho   predchodcu   žalobcu   a   preukazoval   sa   falošnými   plnými   mocami Ing. V.   Q.,   ktorý   bol   jeho   priamym   nadriadeným.   Týmto   nesprávnym   postupom   došlo k výplate prebytku colnej zábezpeky žalobcu osobe neoprávnenej a to vo výške 21.708.413,- Sk. Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním žalovaný. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 27. 11. 2006 potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené do sumy 10.219.206,50 Sk s prísl. V prevyšujúcej časti t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené nad sumu 10.219.206,50 Sk s prísl. rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol... Krajský   súd   v   tomto   rozsudku   vyslovil   právny   názor,   že   išlo   o   spoluzavinenie na strane žalobcu, ktoré je primerané v rozsahu 50 %, teda oba subjekty, ktoré sa dopúšťali konania, s ktorým zákon spája zodpovednosť za vzniknutú škodu, zodpovedajú za škodu v rovnakom rozsahu. Poukázal tu na aplikáciu § 441 Obč. zákonníka.

Tento rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca aj žalovaný...

Rozsudok odvolacieho súdu na podnet žalovanej napadol aj generálny prokurátor formou mimoriadneho dovolania...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   29.   apríla   2008,   sp.   zn. 2 Cdo 81/2007,   2   Cdo   82/2007   rozhodol   tak,   že   dovolanie   žalovanej   proti   rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. novembra 2006, sp. zn. 1 Co 222/2006 odmietol. Tento rozsudok Krajského súdu v Prešove, vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu v časti nad sumu 10.219.206,50 Sk zamietol, zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie... Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   28.   júla   2008,   sp.   zn. 1 M Cdo 10/2007 rozhodol tak,   že rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27.   novembra 2006,   sp.   zn.   1   Co   222/2006   vo   výroku,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   a rozhodol o náhrade trov konania účastníkov a štátu zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie...

Odvolací súd viazaný právnym názorom vyššieho súdu zamietnutie žaloby zdôvodnil tým, že spôsob použitia colnej zábezpeky upravuje § 216 ods. 2 colného zák. č. 180/1996 Z. z. a upozornil na tú skutočnosť, že prípadný prebytok colnej zábezpeky na prijatých platbách má vrátiť colný úrad z úradnej povinnosti. Ak tak však neurobí, je na deklarantovi (v   tomto prípade žalobcovi),   aby   požiadal   o   jeho   vydanie.   Colný   úrad   musí   o   žiadosti deklaranta   rozhodnúť   ak   pri   rozhodovaní   o   vrátení   preplatku   dôjde   k   vzniku   škody v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo v súvislosti s nesprávnym úradným postupom colného úradu, teda k splneniu predpokladov stanovených v § 1, § 18 zákona č. 58/1969 Zb., prichádza do úvahy zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu. Ďalej, že Najvyšší súd SR súčasne upozornil na skutočnosť, že vyplatenie preplatkov neoprávnenej osobe   zo   strany   colného   úradu   ešte   nezakladalo   vznik   škody   žalobcu.   Z   obsahu   spisu nevyplýva, či a akým spôsobom sa žalobca pokúsil získať uspokojenie svojej pohľadávky voči colnému úradu, ktorému prebytky boli vyplatené a ktorý ich bol povinný vrátiť... Odvolací súd sa hore uvedenými právnymi názormi dostáva do vlastných rozporov. Na jednej strane poukazuje na ust. § 216 ods. 2 cit. colného zákona, z ktorého jasne vyplýva povinnosť colného úradu vrátiť prebytky colných zábezpek deklarantovi aj bez požiadania a na   druhej   strane   odvolací   súd   bezdôvodne   ukladá   povinnosť   žalobcovi   požiadať   o vrátenie   prebytkov   colných   zábezpek.   Takúto   povinnosť   deklarantovi   neukladá   žiadna právna norma.

Podľa   §   157   Občianskeho   súdneho   poriadku   odôvodnenie   rozsudku   musí   byť presvedčivé. Takýto výklad hmotno-právnych noriem odvolacím súdom a odôvodnenie jeho rozsudku sú však ústavne neakceptovateľné. Ak odvolací súd dospel k záveru (rovnako aj najvyšší   súd),   že   žalobca   mal   pred   podaním   žaloby   požiadať   colný   úrad   o   vrátenie prebytkov colných zábezpek, tak bolo jeho povinnosťou dať v odôvodnení rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, prečo mal žalobca takúto žiadosť podať? Odpoveď súdu musí byť zrejmá, jasná a zrozumiteľná nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci. Konštatovanie takejto povinnosti, či iného právneho úkonu, musí byť spojené s odkazom na konkrétnu právnu normu, ktorá takúto povinnosť ukladá. V posudzovanom prípade tomu tak nebolo, a preto možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti. V odôvodnení rozsudku neuvádza odvolací súd ani   jedno   konkrétne   ustanovenie   (§)   Obchodného   zákonníka,   či   Colného zákona,   alebo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, že žalobca bol povinný najprv požiadať colný úrad o vrátenie prebytkov colných zábezpek. Ustanovenie § 9 zákona č. 58/1969 Zb. ukladalo povinnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody podaním žiadosti len v prípade, ak   škoda   bola   spôsobená   nezákonným   rozhodnutím. Takúto   povinnosť   tento   zákon neukladal, ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom (čo je náš prípad). Žalobca   v   konaní   viackrát   poukázal   na   skutočnosť,   že   celý   prípad   nesprávneho úradného postupu dôkladne prešetrila Inšpekcia generálneho riaditeľa CR SR, o čom bola vyhotovená aj Správa o prešetrení zo dňa 07. 08. 2001 a Doplnok ku správe zo dňa 16. 10. 2001. V závere tejto správy sa jasne uvádza, že Colný úrad P. sa svojim konaním dopustil nesprávneho úradného postupu a záver správy odkazuje na možné uplatnenie si náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Závery tejto správy si osvojila aj vtedajšia ministerka financií a predkladanku tejto správy dňa 09. 08. 2001 vlastnoručne podpísala a kópiu tejto Správy o prešetrení z Colného riaditeľstva SR zaslala vtedajšiemu ministrovi vnútra... Odvolací   súd,   ale   aj   najvyšší   súd   príslušnú   právnu   normu   vykladali   ústavne neprijateľným   spôsobom,   čím   neposkytli   žalobcovi   ústavou   zaručené   právo   na   súdnu ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Všeobecné   súdy   rozhodli   celkom   arbitrárne, svojvoľne a bez toho, aby mal ich záver oporu v spisovom materiále.

Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   a   použitý   výklad   obsahu   a   zmyslu   právnej normy súdom je takto v rozpore nielen s čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj s čl. 1 ods. 1 ústavy, a teda s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva. Žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno, a aj napriek tomu mu všeobecný súd neposkytol ochranu a tým porušil jeho ústavné práva. Veď žalobca poukázal na ust. § 216 ods. 2 Colného zákona č. 180/1996 Z. z., kde je uložená povinnosť colnému úradu vrátiť prebytky colných zábezpek deklarantovi a to aj bez toho, aby o ich vrátenie požiadal.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 01. 2009, sp. zn. 1 Co/142/08 boli porušené základné práva žalobcu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo spoločnosti V., a. s., K., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1 Co/142/08 zo dňa 26. 01. 2009 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1 Co/142/08 zo dňa 26. 01. 2009, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   V.,   a.   s.,   K.,   trovy právneho zastúpenia v sume 3 575,60 EUR, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 53 650,- Sk t. j. po 1 780,85 EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd zistil, že o návrhu sťažovateľky v konaní o náhradu škody v sume 21 708 413 Sk s príslušenstvom rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 17 C 275/2003-331 zo 16. mája 2006 tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť jej sumu 20 438 413 Sk s príslušenstvom, vo zvyšku návrh zamietol a rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ako aj o trovách štátu. Sťažovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že v priebehu rokov 1997 – 2001 zložil jej právny predchodca na účet Colného úradu v P. (ďalej len „colný úrad“) finančné prostriedky ako colnú zábezpeku, ktorá sa mohla použiť len na úhradu colného dlhu. Nepoužité zabezpečenie colného dlhu v sume 21 708 413 Sk však colný   úrad   nevyplatil   právnemu   predchodcovi   sťažovateľky,   ale jej zamestnancovi   – neoprávnenej osobe. Takýmto nesprávnym úradným postupom zamestnancov colného úradu bola podľa názoru sťažovateľky spôsobená škoda, ktorú si voči žalovanej uplatnila v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho   nesprávnym   úradným   postupom   účinného   do   30.   júna   2004   (ďalej   len   „zákon   č. 58/1969 Zb.“).

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja účastníci konania, na základe čoho krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 222/2006 z 27. novembra 2006 potvrdil prvostupňový rozsudok   vo   výroku,   ktorým   bolo   žalobe   do   sumy   10   219   206,50   Sk   s príslušenstvom vyhovené, a výrok, ktorým okresný súd žalobe nad túto sumu vyhovel, zmenil tak, že žalobu zamietol.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   a žalovaná   dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 81/2007, 2 Cdo 82/2007 z 29. apríla 2008 tak, že jedným výrokom dovolanie žalovanej odmietol a druhým výrokom rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalobu nad sumu 10 219 206,50 Sk zamietol, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   okrem   iného vyslovil: „Odvolací súd mal z takto vymedzeného skutkového základu veci dôsledne skúmať, v čom spočívalo zmenšenie majetku zo strany žalobcu a kedy vlastne k nemu došlo, aký právny vzťah vznikol zložením colnej zábezpeky na zabezpečenie colného dlhu, či tento splnením colného úradu inej osobe zanikol a či splnenie tejto zákonnej povinnosti možno považovať   za   skutočnú   škodu,   resp.   za   ušlý   zisk.   Odvolací   súd   mal   rovnako   dôsledne posúdiť, či nevrátenie prebytkov colných zábezpek, ktorá povinnosť vyplýva colnému úradu priamo   zo   zákona,   je   skutočnou   škodou   vzniknutou   žalobcovi,   prípadne   ušlým   ziskom. To znamená, či v súvislosti s nesplnením si tejto povinnosti, sa majetok žalobcu zmenšil, resp.   či   nesplnenie   si   tejto   povinnosti   predstavuje   jeho   zmarený   majetkový   prospech. Odvolací   súd   sa   mal   v   rámci   skúmania   existencie   škody   zaoberať   tiež   otázkou, či k zaplateniu   colnej   zábezpeky   na zabezpečenie   colného   dlhu   (plnenie   tejto   povinnosti znamenalo pre žalobcu úbytok jeho majetku) a k nevráteniu jeho prebytkov, nedošlo v rámci verejnoprávneho (colného) vzťahu a či (ne)plnenie si povinnosti, vyplývajúcej z právneho predpisu, ktorý spadá do oblasti verejného práva (v danom prípade Colného zákona), môže byť vôbec škodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Keďže odvolací súd z týchto hľadísk vec neskúmal,   treba   považovať   jeho   rozhodnutie   a   v   ňom   vyslovený   právny   názor,   podľa ktorého škoda bola spôsobená aj zavinením žalobcu v zmysle § 441 OZ, za predčasné.“

Proti výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 222/2006 z 27. novembra 2006, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu v časti, ktorou bolo nároku sťažovateľky do sumy   10   219   206,50   Sk   s príslušenstvom   vyhovené,   na   podnet   žalovanej   napadol mimoriadnym dovolaním generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Na základe toho najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 z 28. júla 2008 rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 222/2006 z 27. novembra 2006 vo výroku, ktorým   bol   potvrdený   prvostupňový   rozsudok   a ktorým   bolo   rozhodnuté o náhrade   trov konania účastníkov, zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 z 28. júla 2008 okrem iného vyplýva: „Spôsob použitia colnej zábezpeky upravuje § 216 ods. 2 Colného zákona. Túto môže colný úrad použiť na úhradu cla, daní a iných platieb vyberaných pri dovoze... Postup colného úradu v prípade, ak vznikne prebytok na prijatých platbách upravuje posledná veta vyššie uvedeného zákonného ustanovenia. Z jej znenia – prípadný prebytok colnej zábezpeky sa vráti deklarantovi vyplýva, že colný úrad prebytok na   prijatých   platbách   má   vrátiť   z   úradnej   povinnosti.   Ak   tak   však   neurobí,   teda je na deklarantovi, aby požiadal o jeho vydanie. Ide o právny vzťah medzi deklarantom a colným úradom. Colný úrad musí o žiadosti deklaranta rozhodnúť. Ak pri rozhodovaní o vrátení   preplatku   dôjde   k   vzniku   škody   v   príčinnej   súvislosti   s   vydaním   nezákonného rozhodnutia   alebo   v   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom   colného   úradu (napr. nevrátením preplatku alebo nevydaním rozhodnutia ), teda k splneniu predpokladov stanovených v § 1, resp. § 18 zákona č. 58/1969 Zb., prichádza do úvahy zodpovednosť štátu   za   vzniknutú   škodu.   Vyplatenie   preplatkov   neoprávnenej   osobe   zo   strany   colného úradu ešte nezakladalo vznik škody žalobcu, tak ako to posúdil odvolací súd. Z obsahu spisu nevyplýva, či a akým spôsobom sa žalobca pokúsil získať uspokojenie svojej pohľadávky voči colnému úradu, ktorému prebytky boli vyplatené a ktorý ich bol povinný vrátiť. Správa o prešetrení veci z Inšpekcie generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR zo dňa 7. 8. 2001   iba   popisuje   postup   colného   úradu   pri   vyplácaní   prebytkov   neoprávnenej   osobe, nie však postup vzťahu k žalobcovi.“

Následne   po   zrušení   napadnutých častí   rozsudku krajského   súdu z 27.   novembra 2006 bola vec vrátená tomuto súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol, čoho výsledkom bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 142/08 z 26. januára 2009. Týmto rozsudkom odvolací súd rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 275/03-331 zo 16. mája 2006 vo výroku, ktorým   bolo   žalobe   sťažovateľky   vyhovené,   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol,   odvolanie sťažovateľky odmietol, rozhodol o náhrade trov konania žalovanej, ako aj o náhrade trov konania štátu.

V namietanom rozsudku krajský súd uviedol obsah napadnutého rozsudku okresného súdu,   argumenty   oboch   účastníkov   konania   obsiahnuté   v ich   odvolaniach,   podstatu pôvodného rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 222/2006 z 27. novembra 2006, ktorý bol v napadnutých   častiach   zrušený   jednak   v rámci   dovolacieho   konania   rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   81/2007,   2   Cdo   82/2007   z 29.   apríla   2008   a jednak na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 z 28. júla 2008. Okrem toho krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia predstavil aj významné dôvody, ktoré viedli najvyšší súd v oboch označených konaniach k zrušeniu napadnutých častí skoršieho rozsudku krajského súdu.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. 1 Co 142/08 z 26. januára 2009 zároveň konštatoval: „Podľa § 18 zákona č. 58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo iným úradným správnym postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1, nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 82 a § 212 ods. 1 Colného zákona č. 180/96 Z. z., colný dlh musí byť zabezpečený.

Colný dlh je možné zabezpečiť a) zložením hotovosti na účet colných orgánov (ďalej len   colná   zábezpeka),   b)   poskytnutím   záruky   ručiteľom   (§   216   ods.   1   colného   zákona č. 180/96 Z. z. účinného v rozhodnom období).

Colná zábezpeka sa použije na úhradu cla, daní a iných platieb vyberaných pri dovoze, skladného, pokuty uloženej podľa tohto zákona a nákladov konania ak nie je colný dlh   v   lehotách   určených   týmto   zákonom   dobrovoľne   splnený   alebo   ak   s   jej   použitím na úhradu cla, daní a iných platieb pred uplynutím týchto lehôt deklarant vysloví súhlas. Prípadný prebytok colnej zábezpeky sa vráti deklarantovi (§ 216 ods. 2 colného zákona účinného v rozhodnom období).

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že zo strany Colného úradu v P. došlo   k   vyplateniu   preplatkov   neoprávnenej   osobe,   a   to   zamestnancovi   právneho predchodcu žalobcu Ing. J. N., ktorý v predmetnom colnom konaní predkladal falšované splnomocnenia na preberanie prebytkov tzv. colnej zábezpeky... To znamená, že takýmto spôsobom   došlo   k   vyplateniu   preplatkov   neoprávnenej   osobe   zo strany   colného   úradu. Takáto   okolnosť   však   ešte   nezakladá   vznik   škody   na   strane   žalobcu.   Žalobca   sa   totiž nepokúsil   získať   uspokojenie   svojej   pohľadávky   voči   colnému   úradu,   ktorému   colná zábezpeka   bola   vyplatená   a   vznikli   prebytky,   a   ktorý   ich   bol   povinný   vrátiť.   Správa o prešetrení veci z inšpekcie generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR zo dňa 7. 8. 2001 totiž iba popisuje zistenia týkajúce sa vyplácania prebytkov neoprávnenej osobe... Z vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že žalobca si neuplatnil svoje nároky na vrátenie prebytkov   tzv.   colnej   zábezpeky,   ale   domnieval   sa,   že   je   potrebné   si   uplatniť   nárok na náhradu škody vyplývajúci z tzv. nesprávneho úradného postupu pri vracaní prebytkov colnej   zábezpeky.   Takáto   konštrukcia   riešenia   predmetnej   veci   nie   je   správna   v zmysle názoru   Najvyššieho   súdu   SR   vysloveného   v   rozsudku   spisová   značka   1 M Cdo 10/2007 z 28. 7. 2008.

Zodpovednosť colného úradu a v závislosti od toho zodpovednosť žalovaného t. j. Ministerstva   financií   SR   možno   totiž   vyvodiť   len   v   prípade,   ak   by   žalobca   požiadal o vrátenie nevyplatených prebytkov colnej zábezpeky, ktoré zatiaľ neboli vrátené bez jeho návrhu   zo   strany   Colného   úradu   v P.   a   pri   rozhodovaní   o   tejto   žiadosti   žalobcu   ako oprávnenej   osoby   by   došlo   k   pochybeniam,   ktoré   by   naplňovali   znaky   vyvodenia zodpovednosti v zmysle § 1 respektíve § 18 Zákona č. 58/1969 Zb. Takáto situácia však zatiaľ   nenastala,   pretože   v   zmysle   vyššie   uvedeného   žalobca   sa   nesprávne   domnieval, že je možné vyvodiť zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z nesprávneho úradného postupu už za situácie, že žalobca zatiaľ colný úrad o vrátenie poplatkov colnej zábezpeky v zmysle § 216 Colného zákona nepožiadal. Takýto právny záver, ako bolo vyššie naznačené, nie je správny.

Správne poukazuje žalovaný na nutnosť aplikácie rozsudku Najvyššieho súdu SR, spisová značka 4 Cz 110/84 v predmetnej veci, z ktorého vyplýva, že v občianskom súdnom konaní môže byť voči štátu úspešne uplatnený nárok až vtedy, ak žiadateľ nemôže účinne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z dôvodu neoprávneného majetkového prospechu voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako to vyplýva z ďalšej judikatúry Najvyššieho súdu SR je naďalej aktuálne pre aplikačnú prax. Aj v tomto smere je potrebné konštatovať, že žalobca si voči tomu, kto získal neoprávnený majetkový prospech, t.j. bezdôvodné obohatenie, svoj nárok neuplatnil, pretože žaloba voči Ing. J. N. ako zodpovednému zamestnancovi v otázkach náhrady škody podaná nebola.

Za týchto okolností nemožno považovať nároky uplatnené zo strany žalobcu v tomto konaní   za   dôvodné,   pretože   neboli   naplnené   zákonné   podmienky   na   uplatnenie   týchto nárokov v súčasnom štádiu konania.“

Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o svojvoľnosti rozhodnutia krajského súdu   z dôvodu,   že   jeho   závery   o nemožnosti   uplatniť   si   náhradu   škody   podľa   zákona č. 58/1969   Zb.   neboli   podložené   žiadnymi   zákonnými   ustanoveniami.   Okrem   toho sťažovateľka prejavila nespokojnosť s namietaným rozhodnutím krajského súdu aj preto, že dôvody, ktoré ho viedli k vyslovenému právnemu záveru, pokladala za nepresvedčivé a ústavne neakceptovateľné.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   č.   58/1969   Zb.   štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán   štátnej   organizácie   (ďalej   len   „štátny   orgán“).   Štát   zodpovedá   taktiež   za   škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa tretej vety § 82 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1996 Z. z. colný zákon účinného do 30. júna 2001 (ďalej len „colný zákon“) colný dlh, ktorý vznikol alebo by mohol vzniknúť, musí byť zabezpečený.

Podľa § 212 ods. 1 colného zákona ak colný orgán v súlade s colnými predpismi môže vyžadovať zabezpečenie colného dlhu, musí toto zabezpečenie poskytnúť dlžník alebo ten, kto by sa mohol dlžníkom stať.

Podľa § 216 ods. 1 písm. a) colného zákona colný dlh je možné zabezpečiť zložením hotovosti na účet colných orgánov (ďalej len „colná zábezpeka“).

Podľa § 216 ods. 2 colného zákona colná zábezpeka sa použije na úhradu cla, daní a iných   platieb   vyberaných pri   dovoze,   skladného,   pokuty   uloženej podľa   tohto   zákona a nákladov konania, ak nie je colný dlh v lehotách určených týmto zákonom dobrovoľne splnený alebo ak s jej použitím na úhradu cla, daní a iných platieb uplynutím týchto lehôt deklarant vysloví súhlas. Prípadný prebytok colnej zábezpeky sa vráti deklarantovi.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný   súd   v prípadoch,   keď sa zaoberal   možným porušením základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyslovil, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Z citovaných   ustanovení   zákona   č.   58/1969   Zb.   vyplýva,   že   štát   zodpovedá aj za škodu,   ktorú   spôsobili   jeho   orgány   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nesprávnym úradným postupom. Keďže pojem nesprávneho úradného postupu tento zákon neupravuje, je potrebné vychádzať zo zmyslu takéhoto postupu, ako aj cieľa, ktorý sa ním sleduje. K nesprávnemu   úradnému   postupu   môže   dôjsť   jednak   v rámci   rozhodovacej   činnosti orgánov štátu, ako aj v rámci činnosti, ktorá nesmeruje k rozhodnutiu. Vo všeobecnosti je potrebné   konštatovať,   že   za   nesprávny   úradný   postup   treba   považovať   taký   postup orgánov štátu, ktorý je v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré stanovujú všeobecne záväzné   právne   predpisy.   Pokiaľ   takýmto   nesprávnym   úradným   postupom   má   byť spôsobená   škoda,   musí   k týmto   dvom   predpokladom   (nesprávnemu   úradnému   postupu a škode) pristúpiť zároveň príčinná súvislosť medzi nimi, bez ktorej by štát nemohol niesť objektívnu zodpovednosť za majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch.

Práve   na   potrebu   splnenia   označených   predpokladov   poukázal   dovolací   súd v rozsudku sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 z 28. júla 2008 v súvislosti s tým, aby bolo možné konštatovať, že nárok na náhradu škody, ktorý si sťažovateľka uplatnila voči štátu z dôvodu, že sa   domnievala, že ku   škode   na jej majetku   došlo   v dôsledku   nesprávneho úradného postupu   pracovníkov   colného   úradu,   ktorí   prebytky   colnej   zábezpeky   vyplatili   síce zamestnancovi   sťažovateľky,   avšak   nie   osobe   oprávnenej   na   prebratie   peňažných   súm, bol dôvodný. Uvedeným názorom dovolacieho súdu bol krajský súd po zrušení skoršieho rozsudku   a vrátení   mu   veci   na   ďalšie   konanie   viazaný,   a to   v súlade   s   §   243i   ods.   2 s odkazom na § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   krajský   súd vychádzal zo záväzného právneho názoru dovolacieho súdu (vyplývajúceho z rozsudkov sp. zn. 1 Cdo 81/2007, 2 Cdo 82/2007 z 29. apríla 2008 a sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 z 28. júla 2008), pričom nedôvodnosť nároku sťažovateľky na náhradu škody   podľa § 18 zákona č. 58/1969   Zb.   náležite   zdôvodnil.   V tomto   smere   sa   teda   ústavný   súd   nestotožňuje s názormi   sťažovateľky   o neodôvodnenosti   a svojvoľnosti   namietaného   rozsudku.   Podľa názoru ústavného súdu totiž krajský súd zreteľne poukázal, z ktorých ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. a colného zákona vychádzal. Nespochybnil pritom skutočnosť, že colný úrad bol zo zákona povinný vrátiť nepoužitú colnú zábezpeku sťažovateľke. To síce urobil, avšak nie osobe oprávnenej preberať za sťažovateľku finančnú hotovosť. Krajský súd vychádzal z presvedčenia, že zodpovednosť štátu by mohla nastať, ak by colný úrad odmietol prebytky colnej zábezpeky sťažovateľke vrátiť. Inými slovami, ak by konal v rozpore s podmienkami ustanovenými   v colnom   zákone.   Teda   skutočnosť,   že   colný   úrad   tieto   prebytky   colnej zábezpeky vrátil pracovníkovi sťažovateľky, ktorý však nebol osobou oprávnenou, podľa názoru   krajského   súdu   ešte   neznamenala,   že   došlo   ku   škode   na   strane   sťažovateľky. Odvolací   súd   argumentoval   ďalej   tým,   že   sťažovateľka   nežiadala,   aby   jej   colný   úrad finančné   prostriedky   nepoužité   na   colný   dlh   vrátil.   Sťažovateľka   sa   teda   nesnažila dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky, ale automaticky podala žalobu podľa zákona č. 58/1969 Zb. V tejto súvislosti sa krajský súd odvolal aj na judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok   sp.   zn.   4   Cz   110/84),   podľa   ktorej   zodpovednosť   štátu   za   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom nastupuje vtedy, ak sa osoba, ktorá si takýto nárok v rámci občianskeho súdneho konania uplatňuje, nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky voči tomu, kto neoprávnene získal majetkový prospech a kto je povinný ho vydať. Krajský súd   zároveň   konštatoval,   že   sťažovateľka   sa   nesnažila   získať   späť   svoj   majetok, o zmenšenie ktorého išlo, pretože si voči svojmu zamestnancovi, ktorý majetkový prospech neoprávnene dosiahol, neuplatnila nárok v otázkach náhrady škody.

Prezentácia   uvedených   právnych   názorov   s primeraným   použitím   príslušných ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   zo   strany   krajského   súdu   viedla ústavný súd k záveru, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 142/08 z 26. januára 2009 je potrebné   hodnotiť ako   odôvodnený,   bez   akýchkoľvek   známok arbitrárnosti.   Napokon krajský súd bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý premietol do svojho rozhodnutia.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že skutočnosť,   že   krajský   súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľky, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009