znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 176/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   B.,   B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sž 38/2006-29 z 5. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2007 faxom a následne 30. novembra 2007 a 4. decembra 2007 poštou doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) č. k. 2 Sž 38/2006-29 z 5. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Sťažovateľ podal žalobu podľa PIATEJ ČASTI zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) proti Rozhodnutiu č. UBD-760-1/2003 zo dňa 21. 05. 2003 (ďalej len „Rozhodnutie“) N. (ďalej len „N.“) na tomto skutkovom základe:

„Žalobca bol zamestnancom spoločnosti P., a..s. vo funkcii Generálneho riaditeľa DIVÍZIE   RIADENIA   RIZÍK. Žiadosťou   zo   dňa   28.   04.   2003   v   znení   neskorších   zmien a doplnkov   podľa   §   9   ods.   4   zákona   č.   483/2001   Z.   z.   o   bankách   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „BankZ“) požiadala P., a. s. o predchádzajúci súhlas na zvolenie žalobcu za nového člena predstavenstva banky. Rozhodnutím č. UBD-760-1/2003 zo dňa 21.   05.   2003   N.   rozhodla   tak,   že   predchádzajúci   súhlas   na   zvolenie   žalobcu   za   člena predstavenstva neudelila. (...)

Predmetné rozhodnutie nebolo žalobcovi doručené. Nakoľko   z   odôvodnenia   žiadnym   spôsobom   nevyplýva,   z   akých   konkrétnych skutkových   dôvodov   žalobca   nespĺňa   požadované   kritériá   odbornej   spôsobilostí a dôveryhodnosti   a   ktoré,   žalobca   listom   zo   dňa   27.   05.   2003   požiadal   o   oznámenie konkrétnych dôvodov. Po urgenciách listami zo dňa 12. 06. 2003 a 26. 06. 2003 žalobca listom   č.   UBD   -   1040/2003   zo   dňa   24.   06.   2003   oznámil,   že   nakoľko   žalobca   ako navrhovaný kandidát nie je účastníkom konania, ním požadované informácie mu nie je možné poskytnúť“.

Sťažovateľ v podanej žalobe namietal: „(...)   Tvrdíme,   že   žalovaný   nekonal   so   žalobcom   ako   s   účastníkom   konania, hoci s ním ako s účastníkom konania konať mal.

Podľa § 96 ods. 1 prvá veta pred bodkočiarkou BankZ v znení ku dňu 21. 05. 2003 účastníkom konania je ten, o koho právach alebo povinnostiach sa má konať.

Za účastníka konania pred N. sa považuje ten o koho právach alebo povinnostiach sa má konať. Každá takáto osoba je účastníkom konania ex lége. I žalobcu bolo potrebné považovať za účastníka konania, nakoľko akcionármi banky bol nominovaný ako kandidát do funkcie člena predstavenstva a predmetom konania bolo udelenie predchádzajúceho súhlasu na jeho zvolenie do funkcie člena predstavenstva. (...)

Právo uchádzať sa o zvolenie za člena predstavenstva je realizáciou ústavného práva vykonávať   inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy   SR.   Výkon   funkcie   člena predstavenstva akciovej spoločnosti sa vykonáva zásadne odplatne. (...)

Právo   vykonávať   inú   zárobkovú   činnosť   je   ústavnou   zárukou   slobody   výkonu hospodárskej   činnosti   podľa   uváženia.   Toto   právo   sa   priznáva   každej   fyzickej   osobe (mutatis mutandis nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96). (...)

Obdobne   aj   v   danom   prípade   rozhodnutie   žalovaného   podmieňovalo   možnosť žalobcu   uchádzať   sa   o   zvolenie   do   funkcie   člena   predstavenstva   banky.   Rozhodnutie žalovaného   bolo   teda   podmienkou   výkonu   práva   (činnosti),   ktorá   je   vo   všeobecnosti dovolená a teda právny poriadok tým priznáva právo ju vykonávať.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v konaní sa malo rozhodovať aj o právach žalobcu.

Tým,   že   žalovaný   nesprávne   nekonal   so   žalobcom   ako   s   účastníkom   konania, protiprávne mu odňal možnosť uplatniť jeho procesné práva, a to najmä :

1. právo navrhovať dôkazy (§ 103 BankZ),

2. právo na oboznámenie sa so spisovým podkladom na konanie a právo na písomné vyjadrenie sa k nemu (§ 106 BankZ),

3. právo na doručenie rozhodnutia (§ 108 ods. 1 BankZ),

4. právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu (§ 109 ods. 3 BankZ). Nakoniec   v právnej   praxi   sa   už   ustálil   právny   názor,   podľa   ktorého   skutočnosť, že správny   orgán   opomenie   konať   s tým,   komu   zákon   priznáva   postavenie   účastníka konania,   je   takou   hrubou   vadou   konania,   ktorá   vždy   odôvodňuje   zrušenie   rozhodnutia (R 34/97). (...)

Najvyšší súd SR napadnutým uznesením konanie zastavil v podstate s odôvodnením, že podľa § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 BankZ konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zmenu členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho orgánu banky možno začať iba na návrh banky a táto banka je aj účastníkom konania. Účastníkom konania nie je a nemôže   byť   fyzická   osoba,   nakoľko   táto   je   iba   kandidátom   na   zvolenie   za   člena štatutárneho orgánu banky, jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov. Fyzická   osoba   nemôže   vo   vlastnom   mene   podať   žiadosť   o   udelenie   predchádzajúceho súhlasu.   O   práve   žalobcu   nebolo   v   napadnutom   rozhodnutí   rozhodnuté   a   preto sa napadnuté   Rozhodnutie   netýkalo   subjektívnych   práv   žalobcu,   nedošlo   nim   k   žiadnej zmene   pomerov   žalobcu   a   k   ukráteniu   na   jeho   právach,   a   preto   bola   žaloba   podaná nesprávnou osobou. (...)

Odporca podľa nášho názoru porušil právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že:

1.   sa   riadne   nevysporiadal   s   argumentmi   žalobcu,   ktorými   odôvodňoval   svoju aktívnu legitimáciu, a teda to, že v konaní pred N. bolo rozhodované o jeho právach,

2.   konanie   zastavil   a   žalobu   proti   Rozhodnutiu   meritórne   neprejednal,   hoci   išlo o rozhodnutie o právach sťažovateľa, a to o základných právach sťažovateľa. (...) Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   síce   obsahuje   odôvodnenie,   ale   nie   odpoveď na argumenty sťažovateľa, ktoré boli relevantné a vyžadovali špecifickú odpoveď.

Navyše   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   považujeme   za   potrebné   uviesť nasledovné:

Pokiaľ odporca argumentuje tým, že podľa § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 BankZ konanie o udelenie   predchádzajúceho   súhlasu   na   zmenu   členov   alebo   zvolenie   nových   členov štatutárneho orgánu banky možno začať iba na návrh banky a táto banka je aj účastníkom konania, tak takýto záver z týchto ustanovení (v časovo relevantnom znení) nevyplýva: (...) V citovaných ustanoveniach nie je uvedené, že účastníkom konania je iba banka a že iba   banka   je   oprávnená   podať   návrh   na   začatie   konania.   BankZ   nevylučuje (nezakazuje), aby žiadosť o predchádzajúci súhlas podala priamo osoba uchádzajúca sa o funkciu v jej orgánoch, ktorá bola nominovaná bankou resp. jej akcionármi. Naopak z § 96 ods. 1 prvá veta pred bodkočiarkou BankZ v znení ku dňu 21. 05. 2003 vyplýva, že účastníkom konania je ten, o koho právach alebo povinnostiach sa má konať.

Najvyšší súd SR vyššie uvedené v podstate len konštatoval, ale žiadnym spôsobom (za použitia pravidiel resp. metód výkladu právnej normy) neodôvodnil. (...)

Pokiaľ odporca tvrdí, že účastníkom konania nie je a nemôže byť fyzická osoba, nakoľko   táto   je   iba   kandidátom   na   zvolenie   za   člena   štatutárneho   orgánu   banky, jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov, odporca opätovne neuvádza, z akého zákonného ustanovenia uvedené vyvodil. Relevantné ustanovenie § 96 ods. 1 prvá veta pred bodkočiarkou BankZ v znení ku dňu 21. 05. 2003, podľa ktorého účastníkom konania je ten,   o koho právach alebo povinnostiach sa má konať,   totiž vôbec necituje a ani nevykladá. Najvyšší súd SR vôbec nereagoval na argumentáciu sťažovateľa o tom, že aj ako kandidát disponoval určitými právami resp. svojou kandidatúrou uplatnil svoje práva   (a   to   dokonca   základné   práva),   ktorých   ho   N.   svojím   rozhodnutím   zbavila. Argumentáciu Najvyššieho súdu SR považujeme za formalistickú a reštriktívnu.

Najvyšší súd SR sa však vôbec nezaoberal argumentmi sťažovateľa o tom, že N. v danom   prípade   rozhodovala   o   jeho   práve   uchádzať   sa   o   výkon   funkcie   člena predstavenstva banky t. j. o jeho práve uchádzať sa o výkon zárobkovej činnosti. Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal argumentmi sťažovateľa o tom, že Rozhodnutie N. malo priamy dopad do právnych pomerov sťažovateľa, pretože ho zbavilo možnosti uchádzať sa o výkon funkcie člena predstavenstva a zbavilo ho, v konečnom dôsledku, možnosti funkciu člena predstavenstva banky aj vykonávať. (...)

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného, v danom prípade sa rozhodnutie N. jednoznačne týkalo (i) práv sťažovateľa, a to dokonca (ii) základných práv sťažovateľa. Nakoľko vec nebola meritórne prejednaná, ale napadnutým uznesením zo súdneho prieskumu vylúčená, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktorým bol ukrátený na svojich právach podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2 Sž 38/2006 zo dňa 05. 09. 2007 porušil právo sťažovateľa   na súdnu ochranu garantované čl.   46 ods.   1,   2 Ústavy SR   a právo na spravodlivý   proces   garantované   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sž 38/2006 zo dňa 05. 09. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súd uznesením konanie zastaví, ak   sa   žaloba   podala   oneskorene,   ak   ju   podala   neoprávnená   osoba,   ak   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby...

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení účinnom   v relevantnom   čase,   teda k 21.   máju 2003,   (ďalej   len   „zákon o bankách“) o udelení bankového povolenia rozhoduje N.

Podľa § 7 ods. 2 písm. e) zákona o bankách na udelenie bankového povolenia podľa odseku   1   musia   byť   splnené   tieto   podmienky:   odborná   spôsobilosť   a   dôveryhodnosť fyzických osôb, ktoré sú navrhované za členov štatutárneho orgánu, za členov dozornej rady, za vedúcich zamestnancov a za vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu.

Podľa   §   9   ods.   4   zákona   o bankách   banka   je   povinná   písomne   informovať   N. o zmenách podmienok, ktoré boli podkladom na udelenie bankového povolenia podľa § 7, a stanov banky vopred; na zmeny členov a zvolenie nových členov jej štatutárneho orgánu, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady, na zmenu vedúcich zamestnancov, na zmenu vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu a na zmenu sídla banky je potrebný predchádzajúci súhlas Národnej banky Slovenska, inak je toto zvolenie alebo zmena neplatná.

Podľa § 94 ods. 1 zákona o bankách konanie vo veciach zverených N. týmto zákonom alebo osobitným zákonom sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu N.; na konanie pred N. podľa tohto zákona sa nevzťahujú všeobecne predpisy o správnom   konaní.   N.   v   konaní   postupuje   bez   zbytočných   prieťahov   tak,   aby   sa   zistil skutkový stav veci, a pri svojom rozhodovaní z neho vychádza.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 38/2006 ústavný súd zistil, že 31. januára 2005 podal sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu proti rozhodnutiu N. (ďalej len „N.“) č. UBD-760-1/2003 z 21. mája 2003. Uznesením krajského súdu č. k. 2 S 24/05-15 zo 7. júna 2006 bola predmetná vec postúpená z dôvodu vecnej príslušnosti najvyššiemu súdu. Uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   11.   júla   2006   a 18.   júla   2006   krajský   súd   predložil   spis najvyššiemu súdu.  

Na   základe   výzvy   najvyššieho   súdu   sa   k žalobe   sťažovateľa   vyjadrila   N.   listom sp. zn. OLP-319/2006-S z 24. augusta 2006. Z obsahu tohto listu okrem iného vyplýva: «Z ustanovenia § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona o bankách vyplýva, že konanie o udelenie predchádzajúceho   súhlasu   na   zmeny   členov   alebo   zvolenie   nových   členov   štatutárneho orgánu banky, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených   zamestnancov   možno   začať   iba   na   návrh   banky,   ktorá   je účastníkom   tohto konania.   V   konaní   o udelenie   predchádzajúceho   súhlasu   ide   o právo   banky   (nie   právo fyzickej   osoby   –   kandidáta   na   funkciu)   na   zmenu   alebo   zvolenie   nových   členov jej štatutárneho orgánu, dozornej rady alebo v zákone uvedených zamestnancov. Fyzická osoba sa nemôže sama navrhnúť ako kandidát na zvolenie za člena štatutárneho orgánu banky,   jej   dozornej   rady,   ktorá   logicky   potom   nemôže   ani   podať   žiadosť   o udelenie predchádzajúceho súhlasu a ktorá nie je ani účastníkom takéhoto konania. Úsek bankového dohľadu   N.   (ďalej   len   „UBD“)   po   komplexnom   posúdení   predloženej   žiadosti   vydal rozhodnutie o neudelení predchádzajúceho súhlasu P., a. s. na zvolenie J. B. za nového člena predstavenstva. UBD posudzoval odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť Ing. J. B. (...) Z uvedených   podkladov   vyplynulo,   že   Ing.   J.   B.   sa   ako   zamestnanec   ÚBD   N.   snažil ovplyvniť   rozhodnutie vedenia B.,   a.   s.   v otázke   úverového financovania   klienta ako   aj telefonického   ovplyvňovania   vo   veci   upustenia   od   vymáhania   pohľadávky   banky   voči bývalému členovi predstavenstva tejto banky. (...) ÚBD po vykonaní dokazovania dospel v rámci   zákonom   povolenej   voľnej   úvahy   v zmysle   ustanovenia   §   103   od.   10   zákona o bankách k názoru, že nie je vhodné, aby Ing. B. zastával funkciu člena predstavenstva banky. (...)»

O žalobe sťažovateľa proti rozhodnutiu N. rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Sž   38/2006   z 5.   septembra   2007   tak,   že   konanie   zastavil.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 2. októbra 2007.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol argumenty sťažovateľa, ktoré boli   súčasťou   jeho   žaloby,   ako   aj   obsah   vyjadrenia   žalovanej   N.   Zastavenie   konania najvyšší súd odôvodnil takto:

«Žalovaná rozhodnutím z 21. mája 2003, č. UBD-760-1/2003 podľa ustanovenia § 109 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona o bankách neudelila predchádzajúci súhlas P., a. s., B. na zvolenie žalobcu za nového člena predstavenstva. P., a. s., B. prevzala predmetné rozhodnutie 22. 05. 2003. Dňa 04. 06. 2003 bol žalovanej doručený rozklad P., a. s. B. proti rozhodnutiu žalovanej. Dňa 01. 07. 2003 bolo žalovanej doručené späťvzatie rozkladu.

Podstatnou   otázkou,   ktorú   Najvyšší   súd   SR   musel   posúdiť   bolo,   či   napadnutým rozhodnutím žalovanej bolo rozhodnuté o práve žalobcu, či týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojom práve, nakoľko len v takom prípade má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie jeho zákonnosti.

Podľa   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   žalovaná   konala   a   rozhodla   o   žiadosti P., a. s., B. o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zvolenie nového člena predstavenstva, pričom navrhnutým bol žalobca. Žalovaná podľa § 94 ods. 1 zákona o bankách konala s P., a. s., B., ktorá žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu podala ako s účastníkom konania.

Z ustanovenia § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona o bankách je zrejmé, že konanie o udelenie   predchádzajúceho   súhlasu   na   zmeny   členov   alebo   zvolenie   nových   členov štatutárneho   orgánu   banky,   zmeny   členov   a   zvolenie   nových   členov   jej   dozornej   rady a ďalších   v   zákone   uvedených   zamestnancov   možno   začať   iba   na   návrh   banky.   Keďže v konaní o udelenie predchádzajúceho súhlasu ide o konanie, ktoré sa začína na návrh banky je táto banka aj účastníkom konania.

Účastníkom   tohto   konania   nie   je   a   nemôže   byť   fyzická   osoba,   nakoľko   táto je iba kandidátom   na   zvolenie   za   člena   štatutárneho   orgánu   banky,   jej   dozornej   rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov.

Fyzická osoba nemôže vo vlastnom mene podať žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu.

O   práve žalobcu   nebolo v napadnutom   rozhodnutí   rozhodnuté.   Toto   rozhodnutie sa týka práv P., a. s., B., ktorá ak by nezobrala späť rozklad, mala právo napadnúť žalobou druhostupňové rozhodnutie žalovanej.

Vzhľadom   na   horeuvedené   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru, že žalobca   nebol   a   ani   nemohol   byť   účastníkom   konania,   ktorého   výsledkom   bolo rozhodnutie o neudelení predchádzajúceho súhlasu P., a. s. na zvolenie žalobcu za člena predstavenstva. Napadnuté rozhodnutie sa netýkalo subjektívnych práv žalobcu, nedošlo ním k žiadnej zmene pomerov žalobcu a k ukráteniu žalobcu na jeho právach, preto bola žaloba podaná nesprávnou osobou. (...)»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05, I. ÚS 254/07).

V rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy judikoval, že v prípade, keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie, ale predovšetkým s prihliadnutím na jeho obsahovú stránku) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci   ktorého   hodnotí   nielen   formálne   znaky   rozhodnutia   predloženého   mu   na súdne preskúmavanie,   ale   aj   to,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   účastníka   konania.   Postup   súdu,   v ktorom   zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (obdobne II. ÚS 50/01, III. ÚS 310/07).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   bolo   tvrdenie,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu, ktorým bolo konanie o jeho žalobe proti rozhodnutiu N. zastavené, nepovažuje za správne z dôvodu   nedostatkov   spočívajúcich   v jeho   odôvodnení.   Sťažovateľ   sa   totiž   domnieval, že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd ním iniciované konanie zastavil podľa § 250d ods. 3   Občianskeho   súdneho   poriadku   s poukazom   na to,   že   nie   je osobou   oprávnenou namietať   rozhodnutie   N.   č.   UBD-760-1/2003   z 21.   mája   2003.   Najvyšší   súd   pritom vychádzal z toho, že sťažovateľ nebol účastníkom konania podľa príslušných ustanovení zákona   o bankách,   pričom   sťažovateľ   naopak   tvrdil,   že   jeho   aktívna   legitimácia bola nepochybná,   pretože   rozhodnutie   N.   výrazne   zasiahlo   do   jeho   práva   uchádzať   sa o funkciu člena predstavenstva banky.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v rámci   rozhodovania   upriamil   svoju pozornosť   na   riešenie   významnej   otázky,   v rámci   ktorej   hľadal   odpoveď   na   to, či rozhodnutím N. došlo k zásahu do práv sťažovateľa.

Ako vyplýva zo záverov najvyššieho súdu, tento dal sťažovateľovi odpoveď na jeho podstatné námietky obsiahnuté v žalobe proti rozhodnutiu N., keď mu ozrejmil, z akých zákonných ustanovení vychádzal a čo bolo podkladom na vyslovenie potreby zastavenia konania. Najvyšší súd s poukazom na ustanovenia zákona o bankách (§ 9 ods. 4 a § 94 ods. 1) jednoznačne konštatoval, že konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zmeny členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho orgánu banky, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov, možno začať len na základe písomnej žiadosti účastníka konania, a teda banky, v namietanom prípade P., a. s. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že fyzická osoba (a teda aj sťažovateľ), ktorej sa zmeny členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho orgánu banky, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov týkajú, nemôže vo vlastnom mene požiadať N. o udelenie predchádzajúceho súhlasu podľa § 9 ods. 4 v spojení s § 94 ods. 1 zákona o bankách. Na základe toho potom najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutím N. neboli dotknuté subjektívne práva sťažovateľa, pretože toto rozhodnutie sa týkalo len P., a. s., ako účastníka konania, ktorá v súlade s príslušnými ustanoveniami   zákona   o bankách   požiadala   N.   o udelenie   súhlasu   na   zvolenie   nových členov predstavenstva, medzi ktorými figuroval aj sťažovateľ.  

Ústavný súd si v okolnostiach prípadu neosvojil argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa   neodôvodnenosti   rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Aj   keď   najvyšší   súd   neodpovedal na všetky sťažovateľom nastolené otázky, odôvodnenie jeho rozhodnutia treba ako celok pokladať   za   súladné   s   ústavou.   Spôsob,   akým   najvyšší   súd   reagoval   na   námietky sťažovateľa, nemožno chápať ako formalistický či reštriktívny, keďže jeho úlohou bolo predovšetkým zistiť vplyv rozhodnutia N. na subjektívne práva sťažovateľa a práve od tohto zistenia   závisel   jeho   ďalší   postup.   Na   základe   posúdenia   všetkých   okolností a po vyhodnotení   dôkazov   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   v príslušnom   konaní   podľa zákona o bankách nebol sťažovateľ účastníkom konania.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (I. ÚS 254/07).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by zakladala   svojvôľu   alebo   takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil   také   nedostatky   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktoré by signalizovali   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   a taktiež   nezistil,   aby   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu podcenilo znenie čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže najvyšší súd skúmal, či v namietanom prípade boli dotknuté základné práva a slobody sťažovateľa. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo procesným   rozhodnutím,   a preto   nebolo   potrebné   toto   skúmať   z ďalších   hľadísk,   ktoré by zohľadňovali meritum námietky.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju bolo potrebné odmietnuť.

Vzhľadom   na   to,   že ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi z petitu sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008