znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 176/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   t.   č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   práv   podľa   čl. 6   ods.   1,   čl.   8  , čl.   10   a   čl. 13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresnej prokuratúry Bratislava V v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pn   2152/2002   a   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 3205/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2007 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 10 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi   Okresnej   prokuratúry   Bratislava V (ďalej   len „okresná   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pn   2152/2002   a   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 3205/06 vo veci jeho trestného oznámenia zo 16. marca 2002.

Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   podnet   na začatie trestného stíhania na neznámeho páchateľa v marci 2002 Okresnej prokuratúre Nitra pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   krivého   obvinenia   a ohovárania,   ktorý   bol odstúpený   Okresnej   prokuratúre   Bratislava   I a tiež   Okresnej   prokuratúre   Bratislava   V. Dôvodom   bola   skutočnosť,   že   v periodickej   tlači,   napr. v   týždenníku   Plus   7   dní,   boli o sťažovateľovi opísané nepravdivé informácie v súvislosti s trestným konaním vedeným voči nemu, čím boli podľa neho porušené právo „na ochranu osobnosti ako aj právo na prezumpciu neviny (...)“ a v niektorých prípadoch bol porušený aj trestný zákon. Sťažovateľ v sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   okresná   prokuratúra   vec   neskôr   odstúpila   na   prešetrenie „Obvodnému oddeleniu PZ Petržalka – Sever“.

Ďalej   je   zo   sťažnosti   zrejmé,   že   vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru Bratislava V, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľ“), jeho trestné oznámenie uznesením z februára 2005 odmietol.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú   okresná   prokuratúra uznesením sp. zn. Pn 2152/2002-37 z 24. novembra 2006 zamietla. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ podnet generálnej prokuratúre, ktorá ho 2. apríla 2007 taktiež odmietla ako nedôvodný v konaní vedenom pod sp. IV/1 Gn 3205/06.

Keďže orgány prokuratúry nezačali voči autorke článku trestné stíhanie a nepodali na ňu obžalobu, porušili tým podľa neho aj označené články dohovoru, pričom sťažovateľ žiada ústavný súd, aby preskúmal konanie prokuratúry a to, či autorka článku neporušila jeho právo na prezumpciu neviny a spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„Prokuratúra   SR   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pn   2152/2002-37   na   okresnej prokuratúre   v Bratislave   v spojení   s konaním   vedenom   na   Generálnej   Prokuratúre   SR zn. IV/1 Gn 3205/06-10 zamietnutím a odmietnutím podania sťažovatela resp. nestíhaním novinárky H. Ď. porušila právo P. L. (...) na účinný prostriedok nápravy zaručený v Čl. 13 Dohovoru, na prístup na súd zaručené Čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru s odkazom na vnútroštátne zákona Trestného Poriadku a Trestného zákona.

Zrušuje uznesenie Okresnej Prokuratúry Bratislava V zo dňa 24. 11. 2006 pod zn. Pn 2152/2002-37 spolu so stanoviskom (opatrením) Generálnej Prokuratúry SR zo dňa 2. 4. 2007 zn. IV/1 Gn 3205/06-10 a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovatelovi   sa   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie,   ktoré   je   Generálna Prokuratúra povynná vyplatiť sťažovateľovi do 30 dní od právoplatnosti tohoto nálezu, vo výške 200.000. Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prerokovaná nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Jadrom   sťažnosti   sťažovateľa   je   jeho tvrdenie,   že   postupmi   okresnej   prokuratúry a generálnej   prokuratúry   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie (prístup k súdu) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto skúmal, či súčasťou práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (prístup   k súdu)   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (v tomto prípade prokuratúry) začať trestné konanie voči osobe označenej oznamovateľom (poškodenou osobou) v jej oznámení podľa § 158 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších   predpisov účinného   do   31.   decembra   2005 (ďalej   len   „Trestný   poriadok“), a zistil, že to tak nie je.

Hoci   Trestný   poriadok   upravuje   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní pred začatím trestného stíhania pri vybavovaní oznámení osôb o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   podstatou   konania   o nich   je   len   preverenie   týchto skutočností. Oznamovateľ má právo byť oboznámený s opatreniami prijatými na základe jeho oznámenia a má tiež právo žiadať prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa po podaní   oznámenia   podľa   §   158   ods.   3   Trestného   poriadku.   Procesným   oprávneniam oznamovateľa   (poškodenej   osoby)   však   nezodpovedá   aj   povinnosť   orgánov   činných v trestnom konaní začať trestné konanie na základe jeho oznámenia.

Z označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom   obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   v trestnom   konaní   nevyplýva   právo   na začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vec Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991 a vec Perez v. Francúzsko z 12. februára 2004).

Z čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva právo aj na   trestnoprávnu   ochranu.   Jeho   obsahom   je   však   oprávnenie,   aby   sa   orgány   činné v trestnom   konaní jeho   trestným   oznámením,   resp.   inými   podaniami   náležite   zaoberali. Porušiť   toto   právo   by   mohli   napr.   vtedy,   keby   podania   sťažovateľa   ignorovali   alebo nevenovali   im   pozornosť   zodpovedajúcu   ich   povinnostiam,   ktoré   vyžaduje   zákon (III. ÚS 16/06). Keďže   okresná   prokuratúra   a generálna   prokuratúra   venovali   podaniam sťažovateľa riadnu pozornosť, nezasiahli negatívne do podstaty tohto práva, nezmarili jeho zmysel, a preto ho ani nemohli porušiť.

Domáhanie   sa   ochrany   základného   práva   pred   iným   orgánom   ochrany   práva prichádza do úvahy iba za predpokladu, že v okolnostiach konkrétneho prípadu základné právo,   porušenie   ktorého   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   namieta,   existuje. Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo (a už vôbec nie ústavnoprávny nárok) oznamovateľa trestného činu na začatie trestného stíhania proti osobe označenej v trestnom   oznámení ako páchateľ trestného činu. Aj   keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené podmienky pre začatie trestného stíhania v konkrétnej veci, (na   základe   skutočností   uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených preverovaním   trestného   oznámenia),   je   plne   v   právomoci   orgánov   činných   v   trestnom konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Takéto   právo   nemožno odvodiť   ani   z   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 198/03).

Rovnako   súčasťou   tohto   práva   nie   je   ani   povinnosť   orgánu   štátu   kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako oznamovateľ   trestného   činu   mal   zákonné   právo   domáhať   sa   len   toho,   aby   sa   jeho oznámením   či   sťažnosťou   kompetentný   orgán   (v   tomto   prípade   prokuratúra)   zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na príslušnom súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto k porušeniu tohto práva postupom označeného subjektu vo veci trestného oznámenia zo 16. marca 2002 nemohlo nijakým spôsobom dôjsť.

Podľa zistenia ústavného súdu trestné oznámenie sťažovateľa zo 16. marca 2002 bolo   uznesením   vyšetrovateľa   z 23.   februára   2005   odmietnuté,   pretože   nebol   dôvod   na začatie trestného stíhania.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú   okresná   prokuratúra uznesením sp. zn. Pn 2152/2002-37 z 24. novembra 2006 zamietla.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   11.   decembra   2006   podnet   generálnej prokuratúre, ktorá ho odstúpila 15. decembra 2006 Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kn 2575/06 jeho podnet v časti, v ktorej namietal prieťahy v konaní vyšetrovateľa, vyhodnotila ako opodstatnený, a v ďalšej   časti,   v ktorej   oznamovateľ   namieta   zákonnosť   rozhodnutia   vyšetrovateľa o odmietnutí trestného oznámenia, ako i rozhodnutia okresnej prokuratúry o zamietnutí jeho sťažnosti, podnet odložila bez prijatia ďalších opatrení. Opakovaný podnet sťažovateľa bol doručený   23.   februára   2007   generálnej   prokuratúre,   ktorá   si   vyžiadala   za   účelom   jeho vybavenia originál vyšetrovacieho spisu a dozorové spisy okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry.

V rámci   preskúmavania   opodstatnenosti   sťažovateľovej   námietky   porušenia   jeho práv podľa označených článkov dohovoru generálnou prokuratúrou vo veci jeho trestného oznámenia   zo   16.   marca   2002   ústavný   súd   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   sa v sťažovateľom označenom konaní vedenom pod sp. zn. IV1 Gn 3205/06 zaoberala jeho opakovaným   podnetom   a   tento   vyhodnotila   tak,   že   2.   apríla   2007   ho   odmietla   ako nedôvodný, pričom sťažovateľovi oznámila, že postup a právne závery krajskej prokuratúry pri vybavení jeho podnetu boli zákonné. Súčasne generálna prokuratúra uviedla podrobne a jasne   ďalšie   skutočnosti   (hmotnoprávne   a procesnoprávne   aspekty)   pre   vznik   trestnej zodpovednosti konkrétnej fyzickej osoby pre spáchanie oznámeného trestného činu a po opísaní   skutkového   stavu   veci   konštatovala,   že   vyšetrovateľ   postupoval   správne a odôvodnene, keď podľa § 159 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku jeho trestné oznámenie zo 16. marca 2002 odmietol. Generálna prokuratúra tiež konštatovala, že konaním osoby zodpovednej   za   uverejnenie   informácií   v periodickej   tlači   o osobe   sťažovateľa   neboli naplnené zákonné znaky pomenovaného trestného činu.

Ústavný súd konštatuje, že orgány činné v trestnom konaní síce nepostupovali tak, aby to naplnilo všetky očakávania a predstavy sťažovateľa, pretože na základe jeho návrhu nevzniesli obvinenie konkrétnej osobe, ale ich postup vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno považovať za porušenie čl. 6 ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr.   III.   ÚS   324/05).   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131,   ods. 52).   V   okolnostiach   tohto   prípadu   však   ústavný   súd   k   takémuto   záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému) porušeniu   práva   ústavný   súd   pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Preto napadnuté konanie okresnej prokuratúry a generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   ktoré   neodôvodňujú   v danom   prípade   ani možnosť porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc   z uvedeného   a tiež   z   petitu   sťažnosti   bolo   už   preto   bez   právneho významu zaoberať sa prípadne ďalšími požiadavkami sťažovateľa (napr. jeho žiadosťami o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a o priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007