znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 176/05-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a sudcov   Juraja   Babjaka   a Eduarda Báránya prerokoval   sťažnosť M.   F.,   bytom   N.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   S.   Z.,   D., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. P 64/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. P 64/98   p o r u š e n é   b o l o.  

2. M. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Trenčín   j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy právneho zastúpenia M. F. v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na bankový účet advokáta JUDr. S. Z. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti M. F. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2005 doručená   sťažnosť   M.   F.,   bytom   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. S. Z., D., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 64/98.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   176/05-16   z 15.   júna   2005   prijal   sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   návrhom   zo 4.   decembra   1997 sa domáhala   zvýšenia   výživného   na   maloleté   deti,   a to   spätne   od   1.   septembra   1995. Prvostupňový súd rozsudkom č. k. P 64/98-68 z 24. augusta 1998 v časti návrhu vyhovel a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Voči tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie 22. septembra   1998   a odvolací   súd   (Krajský   súd   v Trenčíne   –   ďalej   len „krajský   súd“) uznesením č. k. 4 Co 670/98-79 z 30. apríla 1999 v časti prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil vec na nové konanie. Okresný súd rozhodol opätovne rozsudkom č. k. P 64/98-133, Sen 143/98 dňa 10. augusta 2000 tak, že návrh matky zamietol a výživné na maloleté deti nezvýšil. Tento rozsudok krajský súd uznesením č. k. 4 Co 206/01-162 z 3. septembra 2002 zrušil a prikázal okresnému súdu vec znovu prejednať.

Dňa 7. februára 2003 bola sťažovateľka vyzvaná na predloženie dokladov týkajúcich sa   jej   zamestnávateľov   od   roku   1995   a   zaslanie   potvrdenia   o návšteve   školy,   resp. oznámenie o zamestnaní dcéry B. Tieto doklady doložila 24. februára 2003. Dňa 6. mája 2003 doložila aj správu o majetkových pomeroch otca a požiadala okresný súd o vytýčenie pojednávania. Keďže pojednávanie vytýčené nebolo, podala sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní. Napriek tomu, že predseda okresného súdu uviedol, že vec bude ďalej sledovať, došlo k vytýčeniu pojednávania až na 22. apríl 2004 a došlo aj k zmene zákonnej sudkyne. Na okresnom súde sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie 31. mája 2004 a na   pojednávaní   24.   júna   2004   bol   vyhlásený   rozsudok   č. k. P 64/98-261,   Sez   143/98, ktorým bol návrh na zvýšenie výživného zamietnutý. Voči tomuto podala sťažovateľka odvolanie.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   o zvýšenie výživného na maloleté deti nebolo rešpektované základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dôsledkom postupu okresného súdu bol stav právnej   neistoty   sťažovateľky   spojený   so   vznikom   nedôvery   a pochybností   ohľadom rozhodovania súdov. Nečinnosťou dotknutého súdu bola sťažovateľka nútená zabezpečovať potrebné prostriedky na výživu svojich maloletých detí aj formou pôžičiek a uskromňovania sa na základných životných potrebách, čím došlo k zníženiu životnej úrovne sťažovateľky a takisto životnej úrovne jej detí.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že nekonaním okresného súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   P   64/98   došlo   k porušeniu   jej   ústavného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka taktiež   žiadala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   500   000   Sk s uložením povinnosti uhradiť ho do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby a dve paušálne náhrady spolu vo výške 19 600 Sk taktiež s uložením povinnosti uhradiť ich do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet jej právneho zástupcu.

Sťažovateľka   žiadala   o anonymizáciu   údajov   o   jej   osobe   ako   aj   osobe   právneho zástupcu a uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

V doplnení   sťažnosti   z 26.   apríla   2005   sťažovateľka   uviedla,   že   vzniknutými prieťahmi   došlo   k výraznej   zmene   pomerov   v jej   rodine.   Radikálne   sa   znížila   životná úroveň jej rodiny, musela absolvovať rekvalifikačný kurz a našla si prácu v zahraničí ako opatrovateľka. V dôsledku výkonu práce v zahraničí bola odlúčená od svojich detí v čase, keď ju najviac potrebovali. Táto práca bola veľmi náročná a ako fyzicky, tak aj psychicky vyčerpávajúca. Vzniknutý stav právnej neistoty vyvolaný prieťahmi v konaní žiada riešiť primeraným finančným zadosťučinením vo výške 500 000 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   vyjadril   aj   JUDr.   D.   V.   poverený výkonom funkcie predsedu okresného súdu listom sp. zn. Spr. 1115/05 z 20. júla 2005, v ktorom   tiež   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom   prejednaní   veci.   K vyjadreniu   predložil podrobnú   správu   o vykonaných   úkonoch   vo   veci,   ako   aj   o   ďalších   skutočnostiach rozhodujúcich   pre   posúdenie,   či   v postupe   okresného   súdu   vo   veci   vznikali   prieťahy v konaní. Uviedol, že pokiaľ ide o právnu zložitosť sporu, je toho názoru, že vec nie je právne zložitá, ide o bežný návrh na zvýšenie výživného na maloleté deti. Skutkovo však hodnotí vec ako vyššie zložitú, čo zdôvodňuje aj množstvom vykonaných dôkazov. Zo spisu sp. zn. P 64/98 nezistil prekážku postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Nezistil ani prieťahy, ktoré by spôsobila sťažovateľka alebo iný účastník konania.

Uviedol, že z opisu skutkového stavu vyplýva, že okresný súd vo veci uskutočnil niekoľko pojednávaní, zadovážil množstvo listinných dôkazov a vo veci vydal postupne tri rozsudky. Za takého stavu si netrúfa hodnotiť, či v predmetnom konaní boli spôsobené prieťahy,   aj   keď   objektívne   možno   hodnotiť,   že konanie   vo   veci   zvýšenia   výživného na maloleté deti trvajúce od 14. decembra 1997 až dosiaľ je neprimerane dlhé. K otázke, či zistil zbytočné prieťahy v konaní, sa nevyjadril. Z vyjadrenia ďalej vyplýva, že vo veci právoplatne   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   7.   júla   2005   a toto   rozhodnutie   v čase napísania správy bolo práve doručované.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľky,   stanoviska   okresného   súdu, ale najmä predloženého spisu sp. zn. P 64/98 zistil nasledovný priebeh a stav konania:Dňa 4. decembra 1997 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na zvýšenie výživného na jej maloleté deti.

Dňa   11.   decembra   1997   bola   vec   z dôvodu   miestnej   príslušnosti   postúpená Okresnému súdu Považská Bystrica.

Dňa 5. januára 1998 Okresný súd Považská Bystrica uznesením preniesol príslušnosť na okresný súd. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. februára 1998.

Dňa 16. februára 1998 bol spis po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o prenesení príslušnosti doručený okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 18. marca 1998 okresný súd požiadal príslušný daňový úrad o podanie správy a určil termín pojednávania na 6. máj 1998.

Dňa   18.   marca   1998   okresný   súd   uznesením   ustanovil   maloletým   deťom sťažovateľky opatrovníka.

Dňa   6.   mája   1998   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na neurčito z dôvodu potreby zabezpečenia listinných dôkazov.

Dňa 19. mája 1998 bola okresnému súdu doručená odpoveď daňového úradu. Dňa 16. júna 1998 a 18. júna 1998 boli okresnému súdu doručené ďalšie listinné dôkazy.

Dňa 25. júna 1998 okresný súd určil termín pojednávania na 24. august 1998. Dňa 24. augusta 1998 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Dňa   22.   septembra   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľky proti rozsudku.

Dňa 28. septembra 1998 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľky.

Dňa   16.   októbra   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   odporcu k odvolaniu sťažovateľky.

Dňa 21. októbra 1998 okresný súd predložil krajskému súdu na rozhodnutie spis spolu s odvolaním sťažovateľky.

Dňa 30. apríla 1999 krajský súd rozsudok okresného súdu v časti zrušil a   vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 19. augusta 1999 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené   na   11.   október   1999,   pričom   sťažovateľke   bola   uložená   povinnosť   predložiť potrebné listinné dôkazy.

Dňa 29. septembra 1999 okresný súd požiadal daňový úrad o podanie správy.Dňa 11. októbra 1999 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené   na   neurčito   z dôvodu   potreby   zabezpečenia   listinných   dôkazov   týkajúcich   sa príjmov odporcu.

Dňa   13.   októbra   1999   okresný   súd   požiadal   zamestnávateľa   odporcu   o podanie správy.

V dňoch 21. októbra 1999, 25. októbra 1999, 8. novembra 1999 a 19. novembra 1999 boli okresnému súdu doručené odpovede na základe dožiadaní.

Dňa 25. januára 2000 okresný súd určil termín pojednávania na 9. marec 2000. Dňa 15. februára 2000 okresný súd žiadal odporcovho zamestnávateľa o podanie správy.

Dňa   22.   februára   2000   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   odporcovho zamestnávateľa.

Dňa   9.   marca   2000   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na 10. apríl 2000 z dôvodu potreby zabezpečenia listinných dôkazov z daňového úradu.Dňa 15. apríla 2000 okresný súd požiadal daňový úrad o podanie správy za účelom zistenia príjmov odporcu.

Dňa 30. marca 2000 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky, v ktorom žiadala o urýchlené rozhodnutie vo veci.

Dňa 10. apríla 2000 bola okresnému súdu doručená odpoveď z daňového úradu.Dňa   10.   apríla   2000   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na neurčito z dôvodu nezaslania správy z daňového úradu.

Dňa 18. apríla 2000 okresný súd požiadal daňový úrad znovu o podanie správy.Dňa 9. mája 2000 bola okresnému súdu doručená odpoveď daňového úradu.Dňa   12.   júna   2000   okresný   súd   požiadal   príslušný   úrad   práce   o podanie   správy a 19. júna 2000 mu bola odpoveď úradu práce doručená.

Dňa 21. júna 2000 okresný súd určil termín pojednávania na 10. august 2000.Dňa 10. augusta 2000 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh sťažovateľky zamietol.

Dňa 27. septembra 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky.Dňa 21. novembra 2000 okresný súd predložil spis spolu s odvolaním sťažovateľky krajskému súdu na rozhodnutie.

Dňa   8.   decembra   2000   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený z dôvodu nejasností pri doručovaní rozsudku sťažovateľke.

Dňa   13.   decembra   2000   okresný   súd   určil   termín   výsluchu   sťažovateľky na 23. január 2001.

Dňa   23.   januára   2001   okresný   súd   určil   ďalší   termín   výsluchu   sťažovateľky na 13. február 2001 z dôvodu, že na skorší termín sa sťažovateľka nedostavila.

Dňa 13. februára 2001 sa na okresnom súde uskutočnil výsluch sťažovateľky. Dňa 4. apríla 2001 sa na okresnom súde uskutočnil výsluch poštovej doručovateľky, ktorá doručovala rozsudok sťažovateľke.

Dňa   6.   apríla   2001   okresný   súd   opäť   predložil   krajskému   súdu   spis   spolu s odvolaním sťažovateľky.

Dňa 23. novembra 2001 krajský súd určil termín pojednávania na 4. december 2001.Dňa 4. decembra 2001 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené   na   neurčito   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   konania   (sťažovateľka   bola prítomná).

Dňa 22. júla 2002 krajský súd určil termín pojednávania na 3. september 2002. Dňa 3. septembra 2002 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 16. septembra 2002 bol okresnému súdu doručený spis po rozhodnutí krajského súdu.Dňa   7.   februára   2003   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   a odporcu   na oznámenie požadovaných údajov.

Dňa 24. februára 2003 a 6. mája 2003 boli okresnému súdu doručené oznámenia sťažovateľky.

Dňa   13.   júna   2003   a opakovane   16.   júla   2003   predsedníčka   okresného   súdu upozornila na prieťahy konania v danej veci.

Dňa   23.   septembra   2003   okresný   súd   spísal   úradný   záznam   o ústnom   oznámení sťažovateľky.

Dňa   8.   októbra   2003   predsedníčka   okresného   súdu   pridelila   spis   inej   zákonnej sudkyni.

Dňa 2. decembra 2003 okresný súd vyzval účastníkov konania, ako aj iné subjekty na oznámenie údajov potrebných pre rozhodnutie v danej veci.

Dňa   28.   januára   2004   podpredsedníčka   okresného   súdu   upozornila   na   nutnosť plynulosti konania.

Dňa   27.   februára   2004   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľky týkajúca sa prieťahov v konaní.

Dňa 5. marca 2004 okresný súd určil termín pojednávania na 22. apríl 2004.Dňa   22.   apríla   2004   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na 31. máj 2004 z dôvodu potreby zabezpečenia listinných dôkazov (od odporcu, aj od sťažovateľky).

Dňa 5. mája 2004 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené „... dodatok k pojednávaniu...“.

Dňa   21.   mája   2004   okresný   súd   spísal   úradný   záznam   o nahliadnutí   do   spisu právnym zástupcom sťažovateľky.

Dňa   31.   mája   2004   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na 24. jún 2004 za účelom oznámenia výšky dlhu na výživnom.

Dňa 24. júna 2004 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh sťažovateľky zamietol.

Dňa   17.   augusta   2004   okresný   súd   žiadal   príslušný   odbor   živnostenského podnikania o zaslanie listinných dôkazov a 30. augusta 2004 mu bola požadovaná odpoveď doručená.

Dňa 4. októbra 2004 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky. Dňa 25. januára 2005 okresný súd odvolanie sťažovateľky odmietol ako oneskorene podané.

Dňa 18. februára 2005 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 25. januára 2005.

Dňa 28. februára 2005 okresný súd doručil krajskému súdu na rozhodnutie spis spolu s odvolaním.

Dňa   30.   marca   2005   krajský   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky na preukázanie skutočností uvádzaných v odvolaní.

Dňa   7.   apríla   2005   právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   krajskému   súdu požadované listinné dôkazy.

Dňa 26. mája 2005 krajský súd určil termín pojednávania na 7. júl 2005.Dňa 7. júla 2005 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z 25. januára 2005 a rozsudok prvostupňového súdu zmenil.

Dňa 18. júla 2005 bol okresnému súdu doručený spis spolu s rozhodnutím krajského súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia všeobecného   súdu.   Len   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   neodstráni. Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   výsledok   v prospech   alebo   neprospech sťažovateľa, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba vo veci konal a nerozhodol   ju s účinkami právoplatnosti, prípadne vykonateľnosti meritórneho rozhodnutia.

Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní, ako to vyplýva   z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu,   až   právoplatným   rozhodnutím orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri posúdení otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú práva a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium,   ústavný   súd   súhlasí   s názorom   predsedu   okresného súdu, že ide o štandardnú agendu okresného súdu, ktorú nemožno považovať za právne zložitú.   Taktiež   skutkový   postup   vo   veciach   týkajúcich   sa   výživného   je   štandardný a nemožno sa stotožniť s názorom okresného súdu o vyššej zložitosti skutkového zisťovania vo veci.

Správanie účastníkov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd zhodne so stanoviskom okresného súdu konštatuje, že vo veci neboli zistené žiadne okolnosti v správaní účastníkov, ktoré by prispeli k prieťahom v konaní. Tretím hodnotiacim kritériom je postup samotného súdu vo veci.

Ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci vykonával úkony a aj trikrát rozhodol rozsudkom.   Je   však   ústavne   neakceptovateľné,   že   určenie   výživného   na   maloleté deti od nápadu   veci   do   právoplatného   rozhodnutia   okresného   súdu   trvá   7 a pol   roka. To, že okresný   súd   vo   veci   trikrát   rozhodol,   možno   považovať za   neefektívne   konanie, pretože   došlo   k zrušeniu   týchto   rozsudkov   na   základe   opravných   prostriedkov,   a nie k nastoleniu právnej istoty.

Prieťahy v konaní boli zistené od 16. septembra 2002 (doručenie spisu z krajského súdu) do 7. februára 2003 (výzva sťažovateľke), t. j. 4 mesiace, od 23. septembra 2003 (spísanie úradného záznamu so sťažovateľkou) do 2. decembra 2003 (výzva účastníkom), t. j.   2   mesiace,   a od   2.   decembra   2003   (výzva   účastníkom)   do   5.   marca   2004   (termín pojednávania), t. j. 4 mesiace. Uvedené obdobia v trvaní spolu 10 mesiacov vyznačujúce sa neefektívnymi úkonmi spôsobili prieťahy minimálne v 1/3 dĺžky konania.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   50   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) musí sťažovateľ uviesť rozsah a dôvody, pre ktoré požaduje primerané zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk, čo aj primerane zdôvodnila.

Ústavný   súd   pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, pri ktorej prihliadal na povahu veci a okolnosti prípadu,   najmä   postup   okresného   súdu   vo   veci   a na   predmet   konania,   a za   spravodlivé považoval priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, ktoré zaviazal zaplatiť okresný súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod   2   výroku   nálezu).   Vo zvyšnej   časti   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľka   žiadala   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   pred   ústavným súdom.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho.

Na   základe   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   môže   ústavný   súd   uložiť   niektorému   účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná   a   má   právo   na   náhradu   trov   konania   za   jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátom v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Sťažovateľka   si   uplatnila   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   pomoci a dva režijné paušály spolu vo výške 19 600 Sk, pričom správny, vyhláške zodpovedajúci výpočet je 2 501 Sk za jeden úkon v konaní pred ústavným súdom v roku 2005 a 150 Sk za režijný paušál, t. j. spolu 5 302 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal zaplatiť okresný súd na účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2005