znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 176/04-26

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Anny   Matajzíkovej, bytom T., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 270/00 na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 270/00   p o r u š i l základné   právo   Anny   Matajzíkovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   C   270/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Anne Matajzíkovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Anne Matajzíkovej   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 9 360 Sk (slovom deväťtisíctristošesťdesiat slovenských korún), ktorú je   p o v i n n ý   Okresný súd Košice II zaplatiť   jej   právnej   zástupkyni   advokátke   JUDr.   D.   K.,   Advokátska   kancelária,   P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Anny Matajzíkovej vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 176/04-6   z   10.   júna   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Anny   Matajzíkovej,   bytom   T.   (ďalej   aj „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.,   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 270/00.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 7. apríla 2000 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podala na okresnom súde návrh na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu proti odporkyni M. T., bytom K. (ďalej len „žalovaná“). Od podania návrhu okresný súd   nevytýčil   ani   jeden   termín   pojednávania,   a to   ani   napriek   výzvam   sťažovateľky z 27. augusta 2001, 6. marca 2001, ako aj doporučeným listom predsedovi okresného súdu z 13. januára 2003 a z 5. februára 2004.

Od podania návrhu v predmetnej veci až do vytýčenia termínu pojednávania, ktorý je stanovený   na   14.   máj   2004, „procesný   súd   nevykonal   žiadne   dôkazy“ a v predmetnom konaní   podľa   sťažovateľky   dochádza   k zbytočným   prieťahom.   Sťažovateľka   sa   taktiež vo svojej sťažnosti vyjadrila k trom základným kritériám (právna a skutková zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu),   ktoré   sa   berú   do   úvahy   pri rozhodovaní,   či   došlo   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. V prejednávanej   občianskoprávnej   veci   podľa   sťažovateľky „nešlo   o právnu   zložitosť sporu, ktorá by zbavovala sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy, pretože z hľadiska hmotného práva išlo o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu“. Rozhodným obdobím na posúdenie namietaného porušenia základného práva je obdobie po podaní návrhu na začatie konania v predmetnej veci (7. apríl 2000), ktoré bez meritórneho rozhodnutia trvá už vyše štyri roky. Sťažovateľka ďalej poukázala na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval, ale toto právo sa naplní až právoplatným rozhodnutím orgánu, na ktorom sa osoba domáhala odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu   v Košiciach   II.,   sp.   zn.: 27 C 270/00   o vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   došlo   k porušeniu   jej   ústavného práva na prerokovanie veci bez prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a priznal finančné zadosťučinenie   v zmysle   čl.   127 Ústavy   SR   v sume 500.000,-   Sk,   ako   aj   trovy konania vo veciach zastupovania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky za dva právne úkony (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa vyhl. č. 163/2002 Z. z. advokátskej tarify § 13 ods. 1 z hodnoty sporu 500.000,- Sk á 9.650,- Sk + 136,- Sk režijný paušál, spolu 19.572,- Sk, ktoré je OS Košice II. povinný vyplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

Sťažovateľka   ústavnému   súdu   predložila   taktiež   fotokópie   svojich   listov z 13. januára   2003   a   z 5.   februára   2004   preukazujúcich   využitie   účinného   právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“).

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   6.   júla   2004   sa   k sťažnosti   sťažovateľky vyjadril okresný súd prostredníctvom predsedu okresného súdu listom sp. zn. Spr. 1056/04 z 12.   júla   2004.   Vo   svojom   vyjadrení   predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   predmetná sťažnosť je podľa neho neprípustná, pretože „sťažovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje“. V ďalšom texte svojho vyjadrenia uviedol, že po podaní návrhu na začatie konania bol v konaní 27. apríla 2000 podaný aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom bolo okresným súdom dvakrát rozhodnuté. V dôsledku podaných odvolaní sa spis v predmetnej veci následne nachádzal opakovane   na   Krajskom   súde   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v obdobiach od 7. augusta 2000 do   10. novembra 2000 a od 30. augusta 2002 do   28. januára 2003. Taktiež   poukázal   na   skutočnosť,   že   v predmetnej   veci   nie   je   dosiaľ   zaplatený   súdny poplatok   za   podaný   návrh   a   sťažovateľka   nepožiadala   ani   o oslobodenie   od   zaplatenia súdneho poplatku, pričom napriek tejto skutočnosti bolo okresným súdom v predmetnej veci nariadené pojednávanie. Zo strany okresného súdu podľa neho dĺžku predmetného konania ovplyvnila predovšetkým „opakovaná   zmena   zákonných   sudcov“ a enormná   zaťaženosť všetkých vo veci konajúcich sudcov. V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu ústavnému   súdu   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania v predmetnej veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojej odpovedi z 8. júla 2004 ústavnému súdu na základe jeho výzvy zo 6. júla 2004 oznámila, že primeraného finančného zadosťučinenia sa domáha „ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sume 50.000,- Sk na základe   porušenia   môjho   základného   práva   a slobody,   ktoré   nie   je   možné   napraviť v spôsobení   ujmy   spočívajúcej   v dlhoročných   pocitoch   neistoty   a úzkosti   spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty“. Zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 17. apríla 2000 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky (v konaní pred okresný súdom žalobkyne) a F. B., bytom K. (ďalej aj „žalobca v druhom rade“ alebo „žalobcovia“) „o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu“ zo 7. apríla 2000 proti žalovanej. Predmetom konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode bytu nachádzajúceho sa v K. (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Právna zástupkyňa sťažovateľky a žalobcu v druhom rade podala 27. apríla 2000 okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia z 26. apríla 2000. Okresný súd uznesením č.   k.   27 C 270/00-12 z 26. mája 2000 nariadil   predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanej scudziť nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy, vyslovenie neplatnosti ktorej sa žalobcovia domáhajú. Žalovaná proti uzneseniu č. k. 27 C 270/00-12 z 26. mája 2000 podala na okresnom súde 15. júna 2000 odvolanie.

Právny zástupca žalovanej doručil okresnému súdu 17. júla 2000 svoje vyjadrenie k podanému   návrhu   zo   14.   júla   2000,   ako   aj   podanie   označené „Doplnenie   dôvodov odvolania“ zo 14. júla 2000.

Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol   následne   7.   augusta   2000   doručený krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní žalovanej.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   bola   predmetná   vec   presunutá   do   súdneho oddelenie JUDr. A. G.

Listom   z 29.   septembra   2000   doručeným   2.   októbra   2000   právna   zástupkyňa žalobcov požiadala okresný súd o vytýčenie pojednávania v predmetnej veci.

Uznesením č. k. 16 Co 305/00-23 z 29. septembra 2000 (doručeným okresnému súdu 10. novembra 2000) krajský súd uznesenie okresného súdu z 26. mája 2000 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Pokynom zo 14. novembra 2000 nechal vo veci konajúci sudca doručiť uznesenie krajského súdu právnym zástupcom účastníkov konania.

Právny zástupca žalovanej podaním zo 17. novembra 2000 navrhol okresnému súdu návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   v predmetnej   veci   zamietnuť   a súčasne   v ňom požiadal okresný súd o vytýčenie termínu pojednávania.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 29. novembra 2000 okresný súd vyzval listom z 30. novembra 2000 právnu zástupkyňu žalobcov na predloženie listinných dôkazov na podporu ich tvrdení uvedených v žalobe v lehote 7 dní v súlade so závermi uvedenými v uznesení krajského súdu č. k. 16 Co 305/00-23 z 29. septembra 2000. Právna zástupkyňa   žalobcov   reagovala   na   výzvu   okresného   súdu   z   30.   novembra   2000   listom zo 14. decembra 2000.

Právna zástupkyňa žalobcov v prílohe svojho podania doručeného okresnému súdu 8. marca 2001 predložila okresnému súdu   list žalovanej z 21. februára 2001 ako dôkaz v predmetnom konaní a súčasne v ňom požiadala o nariadenie termínu pojednávania.

Listom z 27. augusta 2001 doručeným 26. októbra 2001 právna zástupkyňa žalobcov požiadala okresný súd opätovne o nariadenie termínu pojednávania v predmetnej veci.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 29. októbra 2001 okresný súd listom zo 16. januára 2002 vyzval právnu zástupkyňu žalobcov, aby sa vyjadrila, či trvá na svojom návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Právna zástupkyňa v liste z 29. januára 2001 okresnému súdu oznámila, že na svojom návrhu na vydanie predbežného opatrenia trvá.

Uznesením č. k. 27 C 270/00-35 z 18. apríla 2002 okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Pokynom z toho istého dňa nechal vo veci konajúci sudca doručiť   predmetné   uznesenie   právnym   zástupcom   účastníkov   konania   a súčasne   vyzvať onkologické   oddelenie   Fakultnej   nemocnice   L.   Pasteura   v K.   na   predloženie   správy o zdravotnom stave zomrelej M. Ž., naposledy bytom K.

Klinika   rádioterapie   a onkológie   Fakultnej   nemocnice   L.   Pasteura   v K.   na   výzvu okresného súdu reagovala listom z 3. mája 2002.

Právna zástupkyňa žalobcov podaním z 13. mája 2002 doručeným 15. mája 2002 požiadala okresný súd o skoré nariadenie pojednávania v predmetnej veci.

Listom   zo   6.   mája   2002   (doručeným   10.   mája   2002)   žalobcovia   podali prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 27 C 270/00-35 z 18. apríla 2002. Podaním z 12. mája 2002 (doručeným okresnému súdu 14. mája 2002) podala proti uzneseniu z 18. apríla 2002 odvolanie aj sťažovateľka.

Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu zo 16. mája 2002 vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie a súčasne doručil   právnemu   zástupcovi   podané odvolanie   spolu   s výzvou,   aby sa   k nemu vyjadril v lehote 10 dní.

Právny   zástupca   žalovanej   sa   k podanému   odvolaniu   vyjadril   vo   svojom   podaní z 1. júla   2002   (doručenom   okresnému   súdu   8.   júla   2002).   Právna   zástupkyňa   žalobcov listom   z 12.   júla 2002   (doručeným   16. júla 2002)   oznámila okresnému   súdu   zaplatenie súdneho poplatku.

Okresný   súd   listom   z 21.   augusta   2002   (doručeným   30.   augusta   2002)   spisový materiál v predmetnej veci predložil krajskému súdu, aby rozhodol o podanom odvolaní.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   Co   462/02-46   z 29.   novembra   2002   rozhodol o podanom   odvolaní   žalobcov   tak,   že   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 27 C 270/00-35 z 18. apríla 2002. Uznesenie krajského súdu z 29. novembra 2002 bolo okresnému súdu doručené 28. januára 2003.

Právna zástupkyňa žalobcov podala listom z 13. januára 2003 „žiadosť o nápravu v konaní“ v predmetnej veci.

Vo veci konajúci sudca pokynom súdnej kancelárii z 30. januára 2003 nechal doručiť uznesenie krajského súdu č. k. 15 Co 462/02-46 z 29. novembra 2002 právnym zástupcom účastníkov konania.

Právna zástupkyňa žalobcov listom z 5. februára 2004 opätovne požiadala okresný súd o nariadenie termínu pojednávania v predmetnej veci.

Vo   veci   konajúci   sudca   okresného   súdu   pokynom   z 11.   februára   2004   nariadil v predmetnej veci pojednávanie na 14. máj 2004, nechal naň predvolať účastníkov konania a ich právnych zástupcov.

Pojednávanie konané na okresnom súde 14. mája 2004 bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o žiadosti sťažovateľky o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Podaním   zo   14.   mája   2004   právny   zástupca   žalovanej   doplnil   svoje   vyjadrenie k podanej žalobe v predmetnej veci.

Na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   z 21.   mája   2004   okresný   súd   vyzval sťažovateľku, aby mu oznámila, či trvá na tom, aby jej súd ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov, pričom jej súčasne oznámil, že jej právna zástupkyňa sa dostavila na pojednávanie 14. mája 2004, avšak v inom čase, pretože sa riadila chybným predvolaním súdu.   Zároveň   nechal   vyzvať   právnu   zástupkyňu   žalobcov   na   oznámenie   tej   istej skutočnosti.

Právna zástupkyňa žalobcov listom z 28. mája 2004 okresnému súdu oznámila, že od sťažovateľky nedostala odpoveď na svoju výzvu, v ktorej ju požiadala o oznámenie, či ju má i naďalej v predmetnej veci zastupovať.

Keďže z obsahu listu sťažovateľky doručeného 2. júna 2004 okresnému súdu nebolo zrejmé, či trvá na ustanovení právneho zástupcu z radov advokátov, okresný súd ju vyzval na oznámenie tejto skutočnosti v lehote 15 dní a súčasne ju vyzval, aby mu v prípade, že na tejto   požiadavke   trvá,   oznámila,   že   odvoláva   splnomocnenie   pre   doterajšiu   právnu zástupkyňu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania.

B) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Sťažovateľka   bola   takmer   počas   celej   doby   konania   zastúpená   právnou   zástupkyňou, zúčastnila   sa   na   nariadenom   pojednávaní   (jej   právna   zástupkyňa   sa   na   pojednávanie nedostavila iba v dôsledku nesprávneho predvolania zo strany okresného súdu), svoje právo sa snažila aktívne chrániť, keď spolu šiestimi podaniami žiadala okresný súd o nariadenie pojednávania   v predmetnej   veci.   V správaní   sťažovateľky   teda   neboli   zistené   žiadne nedostatky,   ktorých   dôsledkom   by   mohlo   byť   výrazné   spomalenie   postupu   konania v predmetnej veci.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené   dlhými obdobiami   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré   mali   výrazný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku konania. Prvé z období nečinnosti, v ktorom okresný súd nekonal bez existencie zákonnej prekážky, začalo 14. decembra 2000, keď bola okresnému súdu doručená odpoveď právnej zástupkyne žalobcov na jeho výzvu, a trvalo 12 mesiacov, t. j. až do 16. januára 2002, keď okresný súd zaslal výzvu právnej zástupkyni žalobcov. Ku ďalším zbytočným prieťahom v predmetnom konaní v trvaní 12 mesiacov došlo aj v období od 30. januára 2003 (zákonný sudca   nechal   pokynom   doručiť   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   462/03-46 z 29. novembra 2002 účastníkom konania) do 11. februára 2004, keď bol zákonným sudcom nariadený termín pojednávania v predmetnej veci.

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že ústavným súdom   boli v predmetnom konaní zistené dlhé obdobia (v trvaní spolu dvadsaťštyri mesiacov, t. j. dva roky) nečinnosti okresného súdu (bez toho, aby jeho postupu v nich bránila zákonná prekážka), ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania, a preto je potrebné ich považovať za zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku posudzuje súd každý úkon podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. Po preskúmaní súdneho spisu ústavný súd zistil, že právna zástupkyňa sťažovateľky podala v predmetnej veci šesť podaní, v ktorých okresný súd žiadala o nariadenie pojednávania. Z obsahu predovšetkým podania z 5.   februára   2004,   v ktorého   závere   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne žiadala „láskavo súd, aby vo veci konal, odstránil prieťahy v konaní a vytýčil skorý   termín   pojednávania“,   vyplýva,   že   účelom   predmetného   podania   bolo   dosiahnuť odstránenie   prieťahov   v konaní   okresného   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   podanie z 5. februára 2004   vzhľadom   na jeho obsah možno   považovať za sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní. Aj keď toto podanie nebolo adresované predsedovi okresného súdu, bolo mu predložené, predseda okresného súdu ho však ako sťažnosť na prieťahy v konaní nevybavil.

Ústavný súd preto s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti argumenty predsedu okresného súdu týkajúce sa neprípustnosti sťažnosti sťažovateľky pre nevyužitie sťažnosti na   prieťahy   v konaní   podľa   §   17   zákona   o štátnej   správe   súdov   považoval   za neopodstatnené.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedu   okresného   súdu   týkajúce   sa   opakovanej   zmeny   zákonných   sudcov v predmetnej veci a enormnej zaťaženosti všetkých vo veci konajúcich sudcov ústavný súd neakceptoval.

Predseda okresného súdu v rámci svojho vyjadrenia z 12. júla 2004 taktiež poukázal na skutočnosť, že sťažovateľka dosiaľ nezaplatila súdny poplatok za podanie návrhu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že na ťarchu sťažovateľky by v tomto prípade mohlo byť   započítané   neposkytnutie   potrebnej   súčinnosti   pri   plnení   poplatkovej   povinnosti zo strany sťažovateľky. Z obsahu predmetného spisu však ústavný súd zistil, že na splnenie poplatkovej povinnosti za podaný návrh okresný súd sťažovateľku podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov ani nevyzval, a preto argumentáciu predsedu okresného   súdu   týkajúcu   sa   nezaplatenia   súdneho   poplatku   sťažovateľkou   ústavný   súd nemohol akceptovať.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na okresnom súde považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia, ktorého   sa   domáha „ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   v sume 500.000,- Sk na základe porušenia môjho základného práva a slobody, ktoré nie je možné napraviť v spôsobení ujmy spočívajúcej v dlhoročných pocitoch neistoty a úzkosti spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov   sa ho domáha. Podľa   ustanovenia § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 20 000   Sk.   Pri   posúdení   závažnosti   ujmy   sťažovateľky,   a   tým   aj   výšky   primeraného finančného   zadosťučinenia   prihliadal   ústavný   súd   okrem   dĺžky   zbytočných   prieťahov (dvadsaťštyri   mesiacov   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde)   aj   na   ďalšie   konkrétne okolnosti   posudzovaného   prípadu,   predovšetkým   na   predmet   sporu   a správanie sťažovateľky, ktorá nezaplatením súdneho poplatku za podanie návrhu na začatie konania aj sama prispela k predĺženiu konania v predmetnej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4.   Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne požiadala   o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške 19 572 Sk pozostávajúcich z trov za dva   úkony   právnej   služby   podľa   §   13   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) a režijného paušálu (z hodnoty sporu 500 000 Sk á 9 650 Sk, t. j. 2 x 9 650 Sk + 136 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17 ods. 2, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   4 540   Sk   (základom   pre   výpočet   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu je 136 Sk.

Ústavný   súd   považoval   za   opodstatnené   priznať   náhradu   trov   konania   vo   výške 9 360 Sk pozostávajúcich z trov za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vyčíslených vo výške 9 080 Sk (t. j. 4 540 Sk x 2) vrátane úhrady režijného paušálu vo výške 272 Sk (vyčísleného ako 136 Sk x 2).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na priznanie trov konania v sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2004