znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 176/03-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2003 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   V.,   bytom   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Obecného zastupiteľstva v Chminianskej Novej Vsi č. 42/1996 z 21. augusta 1996, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2003 doručená sťažnosť J. V., bytom P., (ďalej len „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „Dodatkový   protokol   k dohovoru“)   uznesením   Obecného   zastupiteľstva   v Chminianskej   Novej   Vsi   (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) č. 42/1996 z 21. augusta 1996.

Navrhovateľ v sťažnosti uvádza, že je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom   území   Chminianska   Nová   Ves   vedenej   na   liste   vlastníctva   č.   610,   a   to pozemku parcelné číslo 3 o výmere 7 997 m2 a stavby stojacej na uvedenom pozemku.

Predmetom sťažnosti navrhovateľa je tvrdené porušenie jeho práva vlastniť majetok garantovaného v čl. 20 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok garantovaného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, ktorého sa mala dopustiť obec Chminianska Nová Ves (ďalej len „obec“) prostredníctvom svojho obecného zastupiteľstva tým, že uznesením č. 42/1996 z 21. augusta 1996 schválila územný plán obce obsahujúci časť, v ktorej sú navrhnuté stavby verejnoprospešného charakteru na pozemku vo vlastníctve navrhovateľa. Tento stav, keď na pozemku vo vlastníctve navrhovateľa mieni obec v neurčitej budúcnosti stavať   verejnoprospešné   stavby   podľa   územného   plánu   schváleného   vyššie   uvedeným uznesením majúcim záväznú právnu silu, je podľa názoru navrhovateľa zasahovaním do jeho chránených   vlastníckych   práv   tým,   že   protiprávne   mu   znemožňuje tento   pozemok užívať a nakladať s ním, brať z neho úžitky.

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval, že 1.postup orgánov obce pri vypracovaní územného plánu obce bol a je v rozpore s čl.   20   ods.   1   ústavy,   a to   s princípom   rovnosti,   právom   vlastníka   predmet   svojho vlastníctva   držať,   užívať,   požívať   jeho   plody   a úžitky   a   nakladať   s   ním,   keď   do územného plánu nezahrnuli projekt vlastníka na využitie nehnuteľnosti;2.orgány obce schválením uznesenia č. 42/1996 z 21. augusta 1996, ktorým schválili územný plán obce, porušili čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a čl. 20 ods. 4 ústavy, keď spomínaným územným plánom obmedzujú vlastnícke právo bez toho, aby im to zákon umožňoval, a bez náhrady, a tým zasahujú do práva pokojne užívať predmet vlastníctva vlastníkom; 3.časti územného plánu, ktoré sa týkajú využitia pozemku vedeného na liste vlastníctva   č.   610   parcelné   číslo   3   v katastrálnom   území   Chminianska   Nová   Ves, strácajú platnosť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   t.   j.   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom   orgánu   územnej samosprávy – obecného zastupiteľstva vyúsťujúcim do prijatia jeho uznesenia č. 42/1996 o schválení územného plánu obce z 21. augusta 1996 a základným právom upraveným v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právom upraveným v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, porušenie ktorých navrhovateľ v sťažnosti namietal.

Podľa čl. 20 ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa ods. 4 citovaného článku ústavy vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba   v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva (...).

Výklad   týchto   ustanovení   bez   akýchkoľvek   pochybností   vylučuje   možnosť vyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa navrhovateľ pred ústavným súdom domáha), že obecným zastupiteľstvom schválený územný plán obce, zahŕňajúci aj využitie pozemku vo vlastníctve navrhovateľa, by mal byť ústavným súdom považovaný za nútené obmedzenie vlastníckeho práva navrhovateľa alebo dokonca za vyvlastnenie vlastníckeho práva.

Podľa   §   26   ods.   3   zákona   č.   50/1976   Zb.   o územnom   plánovaní   a stavebnom poriadku (stavebný zákona) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) územné plány obcí a zón schvaľuje obec. Podľa § 27 ods. 3 citovaného zákona obec schvaľuje   územnoplánovaciu   dokumentáciu   a jej   záväzné   časti   vyhlasuje   všeobecne záväzným nariadením. Podľa ods. 6 citovaného ustanovenia schválená územnoplánovacia dokumentácia je v určenom rozsahu záväzným alebo smerným podkladom na vypracovanie a schvaľovanie   ďalšej   územnoplánovacej   dokumentácie,   na   územné   rozhodovanie   a na vypracovanie dokumentácie stavieb.

Podľa § 32 vyššie uvedeného zákona umiestňovať stavby, meniť využitie územia a chrániť dôležité záujmy v území možno len na základe územného rozhodnutia, ktorým je a) rozhodnutie o umiestnenie stavby,b) rozhodnutie o využití územia, c) rozhodnutie o chránenom území alebo o ochrannom pásme,d) rozhodnutie o stavebnej uzávere.

Podľa § 38 citovaného zákona ak nemá navrhovateľ k pozemku vlastnícke alebo iné právo,   možno   bez   súhlasu   vlastníka   územné   rozhodnutie   o umiestnení   stavby   alebo rozhodnutie o využití územia vydať len vtedy, ak možno na navrhovaný účel pozemok vyvlastniť.

Podľa § 108 ods. 1 stavebného zákona pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie   stavieb   alebo   opatrení   vo   verejnom   záujme,   uvedených   v tomto   zákone, možno   vyvlastniť   alebo   vlastnícke   práva   k pozemkom   a stavbám   možno   obmedziť rozhodnutím stavebného úradu.

Ako vyplýva z vyššie uvedených zákonných ustanovení, uznesenie orgánu územnej samosprávy (obecného zastupiteľstva), ktorým bol schválený územný plán obce, nemožno považovať za rozhodnutie takého druhu a takých účinkov, ktoré by mohli mať za následok porušenie   označených   základných   práv   alebo   slobôd   navrhovateľa.   Právo   navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy opísaným konaním nemožno porušiť. Schválený územný plán nie je rozhodnutím spôsobujúcim zmenu vlastníctva alebo akýmkoľvek spôsobom dotýkajúcim sa   vlastníctva   navrhovateľa.   Až   prípadným   budúcim   územným rozhodnutím   (niektorým z nich)   stavebného   úradu   a jemu   predchádzajúcim   rozhodnutím   o vyvlastnení   pozemku navrhovateľa by bolo možné porušiť aj ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy. Navrhovateľ však v sťažnosti neuvádza, že k týmto ďalším postupom vo veci v priebehu viac než šiestich rokov od schválenia územného plánu došlo alebo že bezprostredne hrozia (potvrdzuje to aj navrhovateľom   uvádzaná   formulácia   „...obec   mieni   v neurčitej   budúcnosti   stavať verejnoprospešné stavby...“). Navrhovateľ taktiež neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné odôvodnene usudzovať, že obec na základe uznesením jej orgánu schváleného územného plánu z 21. augusta 1996 protiprávne znemožňuje užívanie predmetného pozemku podľa jeho predstáv (neuvádza tieto predstavy), rozhodovanie o ňom a poberanie úžitkov z neho. Zdôrazňuje iba porušenie rovnosti vlastníkov, najmä pokiaľ ide o predajnú cenu, resp. cenu nájmu svojho pozemku v porovnaní s inými vlastníkmi, ktorí nie   sú   v tomto   smere   obmedzení   (tiež   len   hypoteticky).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti predovšetkým   poznamenáva,   že   zákonné   určenie   charakteru   a účelu   pozemku   môže ovplyvňovať jeho cenu, nie je však obmedzením vlastníckeho práva.

Vypracovanie   územnoplánovacej   dokumentácie   (územného   plánu)   orgánmi územného plánovania prebieha štádiami stanovenými stavebným zákonom, pričom tento zákon umožňuje jeho aktualizáciu (§ 30 ods. 1 stavebného zákona), ba dokonca priamo ustanovuje obciam a samosprávnym krajom povinnosť pravidelne, najmenej však raz za štyri roky preskúmať schválený územný plán, či nie sú potrebné jeho zmeny alebo doplnky alebo   či   netreba   obstarať   nový   územný   plán.   Týmto   spôsobom   zákon   dáva   priestor navrhovateľovi predkladať obci ako orgánu územného plánovania vlastné projekty využitia svojho vlastníctva (aj napriek tomu, že v minulosti neboli akceptované).

Na   základe   vyššie   uvedeného   ústavný   súd   zistil,   že   uznesenie   obecného zastupiteľstva   č.   42/1996   z   21.   augusta   1996   z hľadiska   jeho   formy   ani   obsahu   nie   je rozhodnutím, ktoré by rušilo, menilo tie ústavné práva navrhovateľa, ktorých porušenie v sťažnosti namietal, alebo by bránilo v ich uskutočňovaní. Uvádzané skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi postupom a konaním označeného orgánu   územnej   samosprávy   a namietaným   porušením   citovaných   ustanovení   ústavy   a Dodatkového   protokolu   k dohovoru.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť   navrhovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003