znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 175/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária,, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkomKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 35/2014 z 15. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 35/2014 z 15. októbra 2014 (ďalejlen „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo doručené oznámenieDaňového úradu Banská Bystrica (ďalej len „daňový úrad“), na základe ktorého mala začaťu sťažovateľky ako daňového subjektu daňová kontrola. Sťažovateľka na uvedené oznámeniereagovala tak, že požiadala daňový úrad ako správcu dane o oznámenie dôvodu vykonaniadaňovej   kontroly.   Daňový   úrad   vo   svojej   písomnej   odpovedi   uviedol,   že preverujeskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane pomocou daňovej kontroly, a zároveň nažiadosť sťažovateľky súhlasil s predĺžením začatia lehoty daňovej kontroly tak, že daňovákontrola sa u sťažovateľky mala začať 21. januára 2014. Na ďalšie žiadosti sťažovateľky naoznámenie dôvodu vykonania daňovej kontroly, či už v ústnej forme alebo písomnej forme,reagoval daňový úrad oznámením, že 20. februára 2014 vykoná u sťažovateľky miestnezisťovanie, a v tejto súvislosti si od sťažovateľky vyžiadal účtovné doklady sťažovateľky zaroky 2005, 2006, 2007 a 2008.

Sťažovateľka 17. februára 2014 iniciovala konanie na krajskom súde podľa § 205vzákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“) podaním žaloby, ktorou sa domáhala ochrany pred nezákonným zásahom, pričomza nezákonný zásah považovala daňovú kontrolu a miestne zisťovanie z dôvodu, že daňovýúrad ako správca dane „nedisponuje konkrétnym podozrením zo skrátenia dane a/alebo vykonáva daňovú kontrolu u sťažovateľky z dôvodu dožiadania zo strany OČTK“ (orgányčinné v trestnom konaní, pozn.), preto postup a rozhodnutia daňového úradu predstavujúnezákonný   zásah   orgánu   verejnej   správy.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   argumentovalaa poukazovala na obsah nálezu Ústavního soudu České republiky sp. zn. I. ÚS 1835/2007z 18. novembra 2008. Krajský súd o žalobe sťažovateľky rozhodol napadnutým rozsudkom,v odôvodnení   ktorého   uviedol,   že „súd   sa   plne   stotožňuje   so   stanoviskom   žalovaného, že správca   dane   nemá   povinnosť   zo   zákona   informovať   daňový   subjekt,   prečo   bude vykonávať   daňovú   kontrolu...   z vyjadrenia   žalovaného   vyplynulo,   že   v danom   prípade podnetom   bola   požiadavka   od   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Vzhľadom   na   to, že žalovaný toto uviedol priamo vo vyjadrení k žalobe... s predmetnými informáciami sa oboznámil aj žalobca. Žalobcovi sa tak stala známa skutočnosť, čo je dôvodom začatia vykonávania predmetnej daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Hlavnou argumentáciou žalobcu v žalobe bolo tvrdenie o nezákonnom zásahu správcu dane, ak neoznámil dôvod vykonania daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Sám žalobca v žalobe uznal, že daňovú kontrolu možno vykonávať na dožiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Napriek tomu žalobca zotrval na podanej žalobe, takže podanie žaloby sa javí účelovým v snahe zmariť vykonanie daňovej kontroly.

Vzhľadom na dôvod vykonania predmetnej kontroly, jedná sa o legitímny postup správcu   dane   a nejedná   sa   o zneužitie   výkonu   právomoci,   resp.   o svojvoľné   konanie, resp. druh štátnej šikany, či zneužitie výkonu práva vykonať daňovú kontrolu, ako tvrdil žalobca.   Preto,   ak   daňová   kontrola   prebieha,   nejedná   sa   o nezákonný   zásah,   nakoľko správca dane má legitímny dôvod odmietnuť oboznámiť žalobcu s konkrétnym dôvodom, na základe ktorého sa vykonáva daňová kontrola. Súd sa nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že miestne zisťovanie nesleduje žiaden legitímny cieľ, ak správca dane už nemôže vyrubiť daň za obdobia, u ktorých vykonáva miestne zisťovanie. Naopak, stotožňuje sa so stanoviskom žalovaného, že vzhľadom na dôvod a predmet miestneho zisťovania za zdaňovacie obdobia rokov 2005, 2006, 2007 a 2008, výsledky zo zisťovaní môžu priamo súvisieť s vyčíslením základu dane za roky 2009 a 2010, preto vykonávanie týchto miestnych zisťovaní je plne legitímne.

Keďže   súd   nezistil   nezákonný   postup   a ani   zásah   do   žiadnych   práv   a právom chránených záujmov daňového subjektu v predmetnom   konaní,   nebol preukázaný   zásah orgánu verejnej správy smerujúci voči žalobcovi.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkomkrajského súdu a jeho predchádzajúcim postupom z obdobných dôvodov, ako to namietalav žalobe, ktorou sa domáhala ochrany pred nezákonným zásahom orgánov verejnej moci,pričom dôvody uvedené krajským súdom v napadnutom rozsudku považovala za arbitrárne. Na základe uvedeného sťažovateľka v závere žiadala, aby ústavný súd po prijatí jejsťažnosti   na   ďalšie   konanie   v náleze   vyslovil,   že postupom   a napadnutým   rozsudkomkrajského   súdu došlo   k porušeniu   jej   označených   práv,   aby   zrušil napadnutý   rozsudoka priznal   jej   náhradu   trov   konania   a alternatívne   aby   zároveň „zaujal   stanovisko,   že s poukazom na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: I. ÚS 375/2014-15 je sťažovateľ v reštrukturalizácii a s poukazom na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 375/2014- 15 je za sťažovateľa oprávnený konať reštrukturalizačný správca“ (ďalej len „stanovisko“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   postupoma napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky o ochranepred nezákonným zásahom podľa § 250v OSP.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   44   ods.   1   zákona   č.   563/2009   Z.   z.   o   správe   daní   (daňový   poriadok)a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňovýporiadok“) daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúcepre   správne   určenie   dane   alebo   dodržiavanie ustanovení   osobitných predpisov.   Daňovákontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Ústavný súd konštatuje, že tvrdenia sťažovateľky o nezákonnom zásahu daňovéhoúradu ako správcu dane sú nepodložené, pretože, ako to vyplýva aj z napadnutého rozsudkukrajského   súdu,   správca   dane   nemá   povinnosť   na   žiadosť   daňového   subjektu   uviesťkonkrétne, čo je dôvodom začatia vykonávania daňovej kontroly. Takáto povinnosť správcudane informovať o konkrétnych dôvodoch vykonania daňovej kontroly nie je ustanovená anidaňovým   poriadkom   a ani   sťažovateľka   v sťažnosti   netvrdila   opak.   Pokiaľ   sťažovateľkatvrdila, že ide o nezákonný zásah správcu dane, respektíve svojvoľné rozhodnutie správcudane, či prejav ,,štátnej šikany“, tak toto tvrdenie bolo vyvrátené daňovým úradom, ktorý užvo vyjadrení k žalobe uviedol, že daňovú kontrolu vykonáva na podnet orgánov činnýchv trestnom   konaní.   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   tiež   uviedol,   ževzhľadom na uvedený dôvod daňovej kontroly bol postup správcu dane legitímny, pretožeexistoval   legitímny   dôvod   odmietnuť   oboznámiť   sťažovateľku   s konkrétnym   dôvodom,na základe ktorého sa vykonáva daňová kontrola. Pokiaľ ide o dôvody zamietnutia žalobysťažovateľky   uvedené   krajským   súdom   v odôvodnení   svojho   napadnutého   rozsudkuvo vzťahu   k miestnemu   zisťovaniu,   ktorého   dôvodom   bola   skutočnosť,   že „výsledky zo zisťovaní môžu priamo súvisieť s vyčíslením základu dane za roky 2009 a 2010, preto vykonávanie týchto zisťovaní je plne legitímne“, ústavný súd konštatuje, že právne závery,ktoré   viedli   krajský   súd   k zamietnutiu   žaloby   sťažovateľky,   uvedené   v napadnutomrozsudku   krajského   súdu,   považuje   ústavný   súd   za   dostatočne   odôvodnené,   logické,zrozumiteľné a rešpektujúce označené práva sťažovateľky, preto zároveň konštatuje, že ichnemožno v žiadnom prípade považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

  Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, abyvšeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto ústavný súd dospelk záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdunedošlo a sťažnosť sťažovateľky už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o časť petitu sťažnosti (stanovisko), ktorou sa sťažovateľka alternatívnedomáhala toho, aby ústavný súd zaujal sťažovateľkou navrhnuté stanovisko, ústavný súdkonštatuje,   že prima   facie túto   časť   alternatívneho   petitu   bolo   nevyhnutné   odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu, pretože ústavný súd nemá právomoc zaujaťstanovisko k inému uzneseniu ústavného súdu v inej veci. Z uvedeného dôvodu preto tútočasť   alternatívneho   petitu   ústavný   súd   aj   odmietol   v rámci   predbežného   prerokovaniasťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015