znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 175/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   M.,   toho   času   vo väzbe,   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou G., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. J. G., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 91/2012 a jeho uznesením z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2013   doručená   sťažnosť   R.   M.,   toho   času   vo väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3,   čl.   48   ods.   2   a   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 91/2012 a jeho uznesením z 31. októbra 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené trestné stíhanie pre zločin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. i) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   iné, v rámci ktorého   bol uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 0 Tp 430/2012 z 19. októbra 2012 vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“),   a   to   v   spojitosti   s   uznesením   krajského   súdu   ako   súdu   nadriadeného sp. zn. 2 Tpo 91/2012 z 31. októbra 2012, ktorý však redukoval dôvody väzby sťažovateľa a to tak, že väzba sťažovateľa bola obmedzená na dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti formuloval túto argumentáciu:«V dôsledku vyššie uvedeného som bol predvedený pred sudcu pre prípravné konanie dňa 19. 10. 2012 o 12.15 hod., ktorý ma po poučení o mojich právach v zmysle ustanovení Trestného   poriadku   a   Trestného   zákona   vypočul.   Po   ukončení   výsluchu   v   zápisnici o výsluchu obvineného je uvedené uznesenie, ktorým som bol podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. zobratý do väzby s tým, že väzba začína dňom zadržania, t. j. 17. 10. 2012 o 8.35 hod. a bude sa vykonávať v ÚVV P. V zápisnici je poznamenané, že uznesenie bolo vyhlásené,   odôvodnené   a   bolo   dané   poučenie   o   opravnom   prostriedku.   Po   dohode s obhajcom je zaznačené vyjadrenie k uzneseniu, že si podávam sťažnosť, ktorú odôvodním do troch dní. Prokurátor sa výslovne vzdal práva podať sťažnosť. Písomné vyhotovenie uznesenia prvostupňového súdu z 19. 10. 2012 o vzatí do väzby bolo mne, sťažovateľovi, doručené 06. 11. 2012 do ÚVV P., teda týždeň po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval   31.   10.   2012   pod   sp.   zn.   2   Tpo   91/2012.   Na   návratke   o   doručení   mne sťažovateľovi,   je podpis,   že som   túto zásielku   prevzal   06.   11.   2012.   Bolo   potom úplne zbytočné,   ak   aj   som   sa   s   obhajcom   zaviazal   odôvodniť   moju   sťažnosť   do   troch   dní, túto podávať   v   podobe   takej,   ako   ju   podal   v   deň   doručenia   písomného   vyhotovenia uznesenia o vzatí do väzby 06. 11. 2012 môj obhajca, pretože z Uznesenia KS Bratislava sp. zn.   2   Tpo   91/2012   vyplýva,   že   o   mojej   sťažnosti   bolo   rozhodnuté   na   neverejnom zasadnutí konanom 31. 10. 2012, kedy Krajský súd Bratislava nemohol mať ani vykázané doručenie písomného vyhotovenia uznesenia prvostupňového súdu o vzatí do väzby. Tvrdím, že takýmto postupom došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd vyjadrených v čl. 17 ods. 1, ods. 5 v nadväznosti na čl. 5 ods. 1 Dohovoru, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru.

Sťažovateľovi nebolo umožnené kvalifikovane sa vyjadriť k písomnému odôvodneniu Uznesenia Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu bolo doručené až 06. 11. 2012, čím došlo k výraznému kráteniu práv obhajoby, pretože v zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy SR mám právo, aby mi bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby som sa mohol obhajovať sám   alebo   prostredníctvom   obhajcu.   Nemožno   sa   stotožniť   s   oznámením   k   podnetu Ministerstva   spravodlivosti   SR,   že   námietka   týkajúca   sa   povinnosti   súdu   umožniť odôvodnenie   sťažnosti   na   podklade   písomného   vyhotovenia   uznesenia   nemá   oporu v Trestnom poriadku a ani v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom sa cituje neoznačené   rozhodnutie   ESĽP   v   prípise   Ministerstva   spravodlivosti   SR   z   08.   01.   2013 30949/2012-61/D/792.

V zmysle § 176 ods. 2 Tr. por. presne vyplýva ako má vyzerať dokument − uznesenie, aj keď ide o taký druh rozhodnutia, ktorým sa upravuje veľmi rozmanitý okruh otázok v trestnom   konaní.   „Z   rôznorodosti   uznesení   vyplýva   požiadavka   na   rôzny   rozsah odôvodnenia.   Niektoré   uznesenia   sa   svojím   významom   približujú   významu   rozsudku. Ide najmä   o   rozhodnutia   vo   veci   samej,   ale   aj   o   ďalšie   uznesenia   (napr.   uznesenie o zamietnutí odvolania odvolacím súdom, o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom, o povolení obnovy konania, o vzatí obvineného do väzby a pod.), ktoré musia mať náležitosti vyžadované týmto ustanovením, keďže to vyžaduje povaha veci.“ (MINARIK, Š. a kol. 2010. Trestný poriadok. Stručný komentár. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2010. s. 493) Niet žiadnych pochybností, že rozhodnutie o vzatí do väzby je jedným z najvážnejších rozhodnutí sudcu pre prípravné konanie. Väzba predstavuje   najzávažnejší   zásah   do   osobnej   slobody   obvineného,   pričom   je   potrebné prihliadať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   svojím   postupom   odňal sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom.   Súčasťou   práva   účastníka   trestného   konania je aj právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia.   Nestačí   ústne   vyhlásenie   rozhodnutia v tak dôležitej veci akou je rozhodovanie o väzbe, pretože odôvodnenie o vzatí do väzby musí vyhovieť najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. Nepriliehavo je konštatované zrejme rozhodnutie   ESĽP   č.   41784/98   vo   veci A.B.   v.   Slovenská   republika v oznámení k podnetu   Ministerstvom   spravodlivosti.   Odôvodnenie   rozhodnutia   je   korelátom   práva strany, v tomto prípade obvineného, a od jeho práv odvodené práva obhajoby prednášať návrhy   a   argumenty   tak,   aby   na   ne   dostal   obvinený   -sťažovateľ   odpoveď.   Je   zároveň zárukou   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   ale   je   predpokladom   toho, aby procesné strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Sťažovateľ sa naopak domnieva, že právo mať k dispozícii riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí   medzi   základné   zásady   spravodlivého   súdneho   procesu   za   dodržania   podmienok rovnosti   zbraní.   Judikatúra   ESĽP   síce   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany, aj na taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení rozhodnutia,   avšak   ak   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Vo   veci   existuje   už   viac   nálezov   Ústavného   súdu   SR,   v   ktorých   Ústavný   súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (nález   III.   ÚS   119/03-30),   pretože   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivý proces je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ku kvalitnému podaniu opravného prostriedku musí ten, kto ho podáva, poznať odôvodnenie konečného písomného rozhodnutia, v ktorom sú uvedené všetky rozhodujúce argumenty pre uvalenie väzby.   Verejné   vyhlásenie   výroku   súdu   nestačí,   pretože   spravidla   býva   stručné, nezaznamenáva   sa   do   zápisnice   o   výsluchu   obvineného   a   je   len   krátkym   odôvodnením výroku, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol. Je potrebné, aby ten, kto opravný prostriedok podáva   v   prvom   rade   a   napokon   aj   jeho   obhajca   mal   k   dispozícii   text   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Inak ide o výrazné krátenie práv obhajoby, ako aj porušovanie práva na rovnosť zbraní (§ 2 ods. 14 Tr. por., čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných   práv   a   slobôd),   a   to   či   už   obhajoby   prednesenej   obvineným   osobne   alebo prostredníctvom obhajcu, ako aj o krátenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy zaručeného aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 91/2012 a jeho uznesením z 31. októbra 2012, predmetné   uznesenie   zrušil,   prikázal   krajskému   súdu   prepustiť   sťažovateľa   z   väzby na slobodu a priznal mu tiež trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení alebo inom   zásahu dozvedieť.   Pri   právoplatnom rozhodnutí vydanom v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona o ústavnom súde   rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Zo   zistení ústavného súdu   vyplynulo, že sťažovateľovi   bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 91/2012 z 31. októbra 2012 doručené 15. novembra 2012 (advokátovi zastupujúcemu sťažovateľa v trestnom konaní 14. novembra 2012). Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 6. februára 2013, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty,   ktorá   začala   sťažovateľovi   plynúť   odo   dňa   doručenia   označeného   uznesenia 15. novembra 2012 a skončila 15. januára 2013.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   formulované   stanovisko   týkajúce   sa   otázky   splnenia procesnej   podmienky   včasnosti,   v   rámci   ktorého   sťažovateľ   opiera   začiatok   plynutia zákonnej   lehoty   v   zmysle   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   o   moment   doručenia (11. januára   2013)   „oznámenia“ Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky o vybavení   podnetu   na   podanie   dovolania   podľa   §   371   ods.   2   Trestného   poriadku (odložením pre jeho nedôvodnosť), ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa   ktorej   zachovanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   vo   vzťahu k druhostupňovému rozhodnutiu síce garantuje, ale len v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Vzhľadom   na   uvedené   posúdil   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   ako   podanú oneskorene a v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013