znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 175/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. K., L., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn. 3   To/67/2010   z 12.   mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 52/2011 z 23. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012 doručená sťažnosť JUDr. E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To/67/2010 z 12. mája 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 52/2011 z 23. novembra 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T/188/2009 z 5. októbra 2010 bola uznaná vinnou „zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa... v zmysle obžaloby špeciálneho prokurátora... a bol jej uložený trest odňatia slobody na dobu trvania jedného roka so skúšobnou dobou dva roky.

Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 12. mája 2011, č. k. 3 To/67/2010-1468 zrušil mojím   odvolaním   napadnutý   rozsudok   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   zo   dňa 05. októbra   2010,   č.   k.   3   T/188/2009   a   na   pozmenenom   skutkovom   základe   v   môj neprospech konkretizujúcom moje zavinenie ma uznal vinnou zo spáchania trestného činu podľa ust. §-u 158 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona...

Krajský súd v Nitre zmenil skutkovú vetu obžaloby obsiahnutú vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 05. októbra 2010, č. k. 3 T/188/2009, upresňujúc moje zavinenie s konštatovaním, že som svojvoľne konala a rozhodla s cieľom vyhovieť všetkým návrhom vypracovaným advokátkou JUDr. B. H., napriek tomu, že som vedela,   že   som   tým   poskytla   zjavne   neoprávnenú   výhodu   navrhovateľom,   ktorá   nemala oporu v právnom poriadku.“.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok),   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   bez   nariadenia   verejného zasadnutia tak, že ho 23. novembra 2011 odmietol, a zákonná lehota na podanie sťažnosti je teda   v   jej   prípade   zachovaná   nielen   vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ale   aj vo vzťahu ku krajskému súdu.

V   sťažnosti   sťažovateľka   poukazuje aj   na   to,   že   29.   februára   2012   podala   nové dovolanie proti rozsudku krajského súdu „z iných dovolacích dôvodov predpokladaných Trestným poriadkom, o ktorom dovolaní v čase podania tejto ústavnej sťažnosti súčasnosti prebieha nové dovolacie konanie“.

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že «„Skutok, popísaný v skutkovej vete obžaloby špeciálneho prokurátora, ktorý mi je dávaný za vinu popisuje moju rozhodovaciu činnosť v prípade štyroch rozhodnutí o určení otcovstva. Bola som teda stíhaná a následne odsúdená za svoj právny názor...

Ústavný súd... svojim uznesením PL. ÚS 104/07-60 zo dňa 27. 06. 2007 dal súhlas na trestné   stíhanie mojej osoby.   V   tom čase však nebolo   vykonané   žiadne   dokazovanie vo veci   pred   vznesením   obvinenia   konkrétnej   osobe...   Žiaľ   musím   konštatovať,   že   už v konaní o pozbavenie imunity bolo porušené moje právo na obhajobu, nakoľko mi bola Ústavným súdom SR odopretá možnosť nahliadnuť do spisového materiálu... Nemala som teda možnosť vo svojej výpovedi pred Plénom... adekvátne reagovať na skutočnosti, pre ktoré mám byť trestne stíhaná...

Moje rozhodnutia o určení otcovstva boli Najvyšším súdom... zrušené s poukazom na skutočnosť,   že   bude   potrebné   v   predmetných   veciach   doplniť   dokazovanie.   Najvyšší súd... však vo svojich rozhodnutiach ani len nenaznačil akým smerom má byť dokazovanie. V zmysle platnej judikatúry - rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - R č.   39/2001-I   „na   naplnenie   znakov   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §-u 158 ods. 1 a) Trestného zákona (teraz 326 TZ) nepostačuje   zistenie,   že   špeciálny   subjekt   −   verejný   činiteľ   vykonával   svoju   právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, ale zároveň sa vyžaduje, aby tak verejný činiteľ, konal v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Uvedený   motív   ako   zložka   subjektívnej   stránky   konania   páchateľa,   ktorý   iniciuje   jeho konanie, musí byť preukázaný.

Podľa   odporúčania   Výboru   ministrov   Rady   Európy   prijatom   dňa   13.   10.   1994 v rozhodovacom   procese   sudcovia   majú   byt   nezávislí   a   konať   bez   akéhokoľvek obmedzovania, neprípustného vplyvu, nátlakov, hrozieb alebo nevhodných zasahovaní, či už priamych alebo nepriamych, zo strany kohokoľvek alebo z akéhokoľvek dôvodu...

Podľa   Bangalórskych   princípov   sudcovskej   etikety,   schválených   hospodárskou a sociálnou radou Organizácie Spojených národov dňa 27. 06. 2006 sudcovská nezávislosť je   podmienkou   právneho   štátu   a   zárukou   spravodlivého   procesu.   Sudca   má   svoj   úrad vykonávať nezávisle, na základe vlastného hodnotenia skutočností a v súlade so svedomitým výkladom   zákona.   Sudcovia   majú   rozhodovať   v   absolútnej   nezávislosti   a   konať   bez obmedzenia.

Za vinu je mi dávané, že som svojimi rozhodnutiami umožnila uplatniť si nároky podľa   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   V   prípade   predmetných   rozhodnutí   sa   jedná   o   osoby zaradené do kategórie kolaborantov a zradcov resp. o osoby, ktorým bol majetok odňatý na základe Benešových dekrétov, preto predmetné osoby nemali právo na reštitúcie, taktiež uvedeným osobám nedošlo k odňatiu majetku v takzvanom období neslobody, teda v období od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990. O tom, že niekto zrejme zneužil moje rozhodnutia, som sa dozvedela iba z bulvárnej tlače. Moje rozhodnutia boli takto jednoznačne zneužité na účely, na   ktoré   neslúžili,   na   čo   poukazujem   od   samého   počiatku   môjho   stíhania,   avšak   táto skutočnosť orgány činné v trestnom konaní nezaujímala...

Najvyšší súd... svojim uznesením č. k. 1 Tdo 52/2011 zo dňa 23. novembra 2011 v konaní   o   mojom   dovolaní   konštatoval,   že   dovolanie   je   mimoriadnym   opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie revíziou skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa. Z uvedeného vyplýva,   že v sústave všeobecných súdov nie je prakticky možné dosiahnuť spravodlivý súdny   proces,   pokiaľ   neumožňuje   v   hierarchii   všeobecných   súdov   najvyššej   z   týchto inštitúcií zaberať sa otázkou v trestnom konaní najvýznamnejšou a to otázkou viny. V zmysle obsahu dovolania podaného dňa 29. marca 2012, na ktoré poukazujem v bode   II   tejto   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   mojom   prípade   jednoznačne   došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, bolo porušené právo na nestranného sudcu a žiaľ možno konštatovať, že trestným stíhaním moje osoby mal byť dosiahnutý práve iný cieľ ako spravodlivý   proces   a   to   moja   osobná   a   profesionálna   diskreditácia   v   čase,   keď   som mala možnosť   v   zmysle   uzneseniam   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   30.   augusta   2006, č. k. 1 To 75/2005,   usvedčiť   konkrétne   osoby   -   priateľov   chránených   niektorými prokurátormi Krajskej prokuratúry v Nitre zo spáchania trestného činu úžery.

Postupom orgánov činných v trestnom konaní, polície, Krajskej prokuratúry v Nitre, Špeciálnej   prokuratúry,   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 T 188/2009, Krajským súdom v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/67/2010 došlo k porušeniu procesnoprávnych práv a slobôd, vedúceho v nesprávnu aplikáciu práva vo veci skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa... Sudkyňa Okresného súdu v Nových Zámkoch, taktiež senát Krajského súdu v Nitre si uvedenou servilitou jednoznačne upevňovali svoje postavenie a vylepšovali svoj obraz pred špeciálnym prokurátorom pre prípad, že by sa uvedený prokurátor v budúcnosti zaoberal prípadnými podozreniami z korupcie uvedených sudcov, nakoľko podozrenia z korupčného správania sa sudcov všeobecných súdov rozhodujúcich v trestných veciach sú všeobecne známe.

Aj   týmto   správaním   sudcov   rozhodujúcich   v   trestnej   veci   voči   mojej   osobe   bolo porušené   moje   základné   právo   na   spravodlivý   proces.   Samosudca   špecializovaného trestného súdu, súc byť podrobený bezpečnostne previerke, nemá dôvod na obavy pred špeciálnym   prokurátorom.   Vyňatím   časti   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužívania právomoci   verejného   činiteľa   spod   jurisdikcie   Špecializovaného   trestného   súdu a ponechanie už začatých trestných stíhaní pod dozorom Úradu špeciálnej prokuratúry bola porušená zásada rovnosti zbraní a tým aj právo na spravodlivý proces.

Najvyšší   súd   SR,   ako   som   už   uviedla   moje   pôvodne   podané   dovolanie   odmietol uznesením zo dňa 23. 11. 2011, č. k. 1 Tdo 52/2011. Trestný poriadok takýto postup síce umožňuje, tento postup je však v logickom rozpore so skutočnosťou predpokladanou iným ustanovením trestného poriadku, ktorý umožňuje dovolanie po jeho podaní doplniť. Mala som záujem doplniť podané dovolanie, nakoľko však nebolo vo veci podaného dovolania nariadené verejné zasadnutie, postupom súdu mi bolo takto odňaté právo na obhajobu. Taktiež týmto postupom bola porušená zásada ústnosti trestného konania. Nakoľko celé moje trestné stíhanie bolo sprevádzané nepretržitým nebezpečným vyhrážaním sa jednak mojej osobe ako aj celej rodine, sú skutočnosti, ktoré v obave o vlastný život a zdravie a z obavy ohrozenia mojej rodiny, nie som ochotná uviesť vo svojich písomných podaniach. Bola som a aj som pripravená o týchto skutočnostiach podrobne vypovedať v rámci konania o dovolaní, resp. v konaní o ústavnej sťažnosti...

Preto zdvorile žiadam, napriek doposiaľ prebiehajúcemu konaniu o dovolaní, aby ctený Ústavný súd... v konaní o tejto sťažnosti aplikoval na ust. §-u 53 odsek 2 Zákona o organizácii Ústavného súdu... v platnom znení.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol: „Základné   právo   JUDr.   E.   K...   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy...   uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 23. 11. 2011, č. k. 1 Tdo 52/2011 a rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 12. mája 2011, č. k. 3 To/67/2010-1468 poručené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   23.   11.   2011, č. k. 1 Tdo 52/2011   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   12.   mája   2011, č. k. 3 To/67/2010-1468 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo   zákonom   ustanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s postupom všeobecných súdov (rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu) v jej trestnej veci, pri ktorom   malo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Sťažovateľka nesúhlasí s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd uznesením odmietol jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu, a tvrdí, že „skutok, popísaný v skutkovej vete obžaloby špeciálneho prokurátora, ktorý mi je dávaný za vinu popisuje moju rozhodovaciu činnosť v prípade štyroch rozhodnutí o určení otcovstva“, za ktorý bola stíhaná a následne odsúdená, je vlastne jej právnym názorom a neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval jej „motív a to konať v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech...“.

Uvádza   tiež,   že „procesne   jednotlivých   veciach   postupovala   presne   tak,   ako v obdobných prípadoch postupovali jej kolegovia sudcovia...“, a domnieva sa, že najvyšší súd   tým,   že   v   konaní   o   dovolaní   nenariadil „verejné   zasadnutie“,   odňal   jej „právo na obhajobu“ a tiež porušil zásadu „ústnosti trestného konania“.

Okrem   toho   jej   sťažnosť   smeruje   aj   proti   uzneseniu   ústavného   súdu č. k. „PL. ÚS 104/07-60 zo dňa 27. 06. 2007“, ktorým dal súhlas na jej trestné stíhanie v tejto   veci.   V tejto   súvislosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   obhajobu (v petite sťažnosti ho vôbec neoznačuje), pretože v tomto konaní jej bola odopretá možnosť nahliadnuť do spisového materiálu a nemohla vo svojej výpovedi pred plénom ústavného súdu adekvátne reagovať na skutočnosti, pre ktoré bola trestne stíhaná. Tvrdí tiež, že jej konanie ako sudkyne nemožno subsumovať pod skutkovú podstatu trestného činu zneužitia právomoci   verejného   činiteľa,   čo   preukazuje   aj   judikatúrou   najvyššieho   súdu,   resp. odporúčaním „Výboru   ministrov   Rady   Európy   prijatom   dňa   13.   10.   1994“ a „Bangalórskych   princípov   sudcovskej   etikety,   schválených   hospodárskou   a   sociálnou radou Organizácie Spojených národov dňa 27. 06. 2006“.

1. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   a   uznesením   najvyššieho   súdu a súčasne navrhuje rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec im vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto najprv preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 To/67/2010 z 12. mája 2011, ktorým zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T/188/2009 z 5. októbra   2010,   a   potom   podrobil   kontrole   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo 52/2011   z   23.   novembra   2011,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky, a v súvislosti s jej námietkami v sťažnosti konštatuje, že nie sú dôvodné.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť   č.   46129/99,   a jeho body   51,   52,   53   a   54),   podľa   ktorej   dvojmesačná   lehota na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To/67/2010   z   12.   mája   2011   (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01)   alebo ak by v prípade   opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľky.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana sa prejavuje   aj   v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II. ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv vo vzťahu ku krajskému súdu nezistil nič, čo by robilo rozsudok krajského súdu ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim   korekciu   zo strany ústavného súdu.   Rozsudok   krajského súdu   je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku).   Rozhodnutie   reaguje   na   všetky   podstatné   odvolacie   námietky sťažovateľky a jej obhajcov (s. 6 až s. 8), odvolací súd na verejnom zasadnutí tiež doplnil dokazovanie   (vypočul   sťažovateľku,   jej   obhajcov   a   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry) a jeho zistenia a závery uvedené na s. 11 až s. 18 vychádzajú z faktov a logických súvislostí, ktoré preukazujú, že svojím konaním v trestnej veci sťažovateľka ako sudkyňa (a verejný činiteľ) „naplnila znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa...“.

V tomto smere ústavný súd nemôže nahrádzať právomoc všeobecných súdov, ktoré rozhodujú v trestnoprávnych veciach (čl. 142 ods. 1 ústavy), a keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rozsudkom krajského súdu (ktorý nie je v žiadnom prípade arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený), sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Obdobne je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplývajú zákonné   dôvody,   pre   ktoré   najvyšší   súd   rozhodol   tak,   ako   rozhodol.   Najvyšší   súd posudzoval   rozsudok   krajského   súdu   vecne   len z hľadiska   sťažovateľkou   vymedzených dovolacích otázok [sťažovateľka tvrdila, že zásadným spôsobom malo byť porušené jej právo na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a krajský súd vec údajne nesprávne právne posúdil podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku].

K   jednotlivým   sťažovateľkou   namietaným   dovolacím   dôvodom   najvyšší   súd vo svojom uznesení okrem iného uviedol: „Obvinená sa k predmetnej veci vyjadrovala na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 28. a 29. januára 2010 pred Okresným súdom v Nových   Zámkoch,   kde   uviedla,   že   sa   cíti   byť   nevinná.   Je   stíhaná   za   rozhodnutie   a procesný postup, pričom rozhodovala podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia.

Následne   bola   samosudkyňou   poučená   v   zmysle   §   257   ods.   1   Tr.   por.   Keďže nevyužila svoje právo nevypovedať, nasledoval výsluch zo strany prokurátora, samosudkyne a   obhajcov   obvinenej.   Zo   zápisnice   z   pojednávania   nevyplýva,   že   by   samosudkyňa prerušovala reč obvinenej. Obvinená takéto konanie na pojednávaní nenamietala. Na   ďalšom   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   5.   októbra   2010   sa   obvinená opätovne vyjadrila ku skutkom kladeným jej za vinu písomným vyhotovením záverečnej reči. Rovnako obaja obhajcovia obvinenej predniesli svoje vyjadrenia, ako i rozsiahle záverečné reči.

V odvolacom konaní na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. mája 2011 obvinená uviedla   skutočnosti   týkajúce   sa   ňou   podaných   dvoch   trestných   oznámení   a   incidentu so svojim motorovým vozidlom, po čom bola predsedom senátu upozornená, aby sa držala námietok voči rozsudku súdu prvého stupňa. Následne opätovné argumentovala, že konanie sa týka jej rozhodovacej činnosti a je nevinná. Po prečítaní dôkazov odpovedala na otázky člena senátu a prokurátora. Obvinená, ako aj jej obhajcovia, mali možnosť sa vyjadriť aj v rámci   konečného   návrhu.   Súčasne   bolo   do   spisu   založené   jej   verejné   vyhlásenie (č. l. 1466).

Zásadným   porušením   práva   na   obhajobu   sa   totiž   rozumie   najmä   porušenie ustanovení o povinnej obhajobe (§ 37 Tr. por). V prípade, ak obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, potom je splnená táto podmienka dovolania spravidla vtedy, ak orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním.

Obvinená   mala   počas   celého   konania   dostatočný   priestor   na   vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam, pričom zo spisu nebolo preukázané, že by jej bolo bránené, resp.   odopreté   vykonávať   svoje   práva.   Usmerňovanie   pojednávania,   prípadne   kladenie otázok   zo   strany   súdu   nemožno   chápať   ako   zasahovanie   do   práva   vyjadriť sa ku skutočnostiam a skutkom kladeným za vinu. Ak obvinená mala za to, že je porušované jej právo na obhajobu, mala žiadať zaprotokolovanie námietky.

Nakoľko obvinenú zastupovali dvaja obhajcovia, ktorí taktiež využili právo vyjadriť sa   k   predmetu   konania   a   dostatočným   spôsobom   obhajovali   svoju   klientku,   obvinenej argumentácia o zásadnom porušení práva na obhajobu je nedôvodná.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Z   obsahu   dovolania   totiž   vyplýva,   že   obvinená   napáda   skutkové   zistenia   súdov prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd...   ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) je viazaný zisteným skutkovým stavom veci lak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Podľa citovaného ustanovenia   môže   byť   dovolacím   dôvodom   len   skutočnosť,   že   rozhodnutie   je   založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k náprave   výslovne uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   vád,   ale   nie   na   revíziu   skutkových   zistení ustálených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   k   preskúmavaniu   nimi   vykonaného dokazovania.   Dovolanie   má   byť   len   skutočne   výnimočným   prielomom   do   inštitútu právoplatnosti,   ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho   prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie   o dovolaní   môže   vykonať   dovolací   súd   len   potrebné   vyšetrovanie   v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolací súd je preto viazaný zistením skutkového stavu veci, ako ho zistil a ustálil krajský súd. V predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce zistenie,   podľa   ktorého   obvinená   JUDr.   E.   K.   spáchala   skutok   tak,   ako   je   uvedené   v rozsudku druhostupňového súdu. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú   spoľahlivý podklad   pre naplnenie   všetkých   zákonných znakov pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, zo spáchania ktorých bola obvinená uznaná vinnou.

Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu skutku. Zákon v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr.por. pripúšťa možnosť podať dovolanie len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci bolo použité nesprávne   právne   posúdenie   skutku   alebo   z   dôvodu,   že   rozhodnutie   bolo   založené na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Ani   dovolací   dôvod   podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda nie je daný.

Z   uvedeného je zrejmé,   že v rozsahu   námietok obvinenej nie sú   splnené   dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvinenej JUDr. E. K. na neverejnom zasadnutí odmietol.“

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   uviedol   jasné a zákonné   dôvody,   prečo   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   a   ústavný   súd   nemá   žiadny dôvod prehodnocovať, resp. korigovať jeho závery. Keďže najvyšší súd nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľkou v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku a nemožno mu vytknúť iný nesprávny procesný postup podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku,   ústavný   súd   konštatuje,   že   tieto   skutočnosti   nesignalizujú   žiadnu   možnosť porušenia   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tak, že sťažnosť sťažovateľky tiež odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   k   tomu   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   ďalšími   námietkami sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnosti   sa   už   bližšie   nezaoberal   z   dôvodu,   že   vo   vzťahu k ústavnému súdu (ktorý dal súhlas na jej trestné stíhanie podľa čl. 136 ods. 3 ústavy) je jej sťažnosť neprípustná [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde], pretože proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok (čl. 133 ústavy) a tiež preto, že údajný namietaný   nezákonný   postup „orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   polície,   Krajskej prokuratúry v Nitre, Špeciálnej prokuratúry a Okresného súdu v Nových Zámkoch“ nie je premietnutý ani v petite jej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012