znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 175/2010-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 176/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010 doručená   sťažnosť   J.   B.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 176/09.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom odvolacieho konania   vedeného   na   krajskom   súde,   ktorý   podľa   jeho   vyjadrenia   dosiaľ   o podanom opravnom prostriedku nerozhodol.

Spisový   materiál   bol   spolu   s opravným   prostriedkom   predložený   krajskému   súdu 18. decembra 2008. Dňa 31. marca 2009 bol vrátený prvostupňovému súdu bez rozhodnutia na   účely   predloženia   podkladov   umožňujúcich   posúdiť   včasnosť   podaného   odvolania. Následne bola vec sťažovateľa krajskému súdu opätovne predložená 21. mája 2009.

Sťažovateľ využil právny prostriedok poskytovaný mu na ochranu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) – sťažnosť na prieťahy v konaní, s ktorou sa obrátil na krajský súd listom z 8. februára 2010.

Podpredseda   krajského   súdu   listom   sp.   zn.   2033/2010   z 3.   marca   2010   oznámil sťažovateľovi,   že   jeho   sťažnosť   posúdil   ako   dôvodnú,   a zároveň   poukázal   na   to,   že „Predsedníčka senátu tiež uviedla, že predmetná vec je zaradená na vybavenie v mesiaci marec 2010.“.

V závere   listu   sa   podpredseda   krajského   súdu   vyjadril,   že   bude   vec   sťažovateľa „naďalej   sledovať   z hľadiska   jej   bezprieťahovosti   a plynulosti   až   do   jej   právoplatného skončenia“, predsedníčku   senátu   vyzve,   aby   neodkladne   prijala   ďalšie   opatrenia na odstránenie vzniknutých prieťahov, a že vec bude „prevedená do režimu sledovania vecí podpredsedom krajského súdu...“.

Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   vyjadril,   že   stanovisko   podpredsedu   krajského   súdu považuje za „formálne ubezpečenie s nízkou dôveryhodnosťou“.

Ústavný súd naopak zistil, že krajský súd vo veci 31. marca 2010 rozhodol a jeho rozhodnutie bolo spolu so súdnym spisom sp. zn. 21 C 79/07 odoslané 16. apríla 2010 Okresnému súdu Bratislava II.

V závere sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydanie rozhodnutia, v ktorom by bol krajský súd zaviazaný „k takému konaniu, ktoré povedie k včasnému rozhodnutiu vo veci“ a ktorým by bolo sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhrada trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Aj keď sťažovateľ námietku porušenia základného práva nešpecifikoval odkazom na konkrétny článok ústavy, prihliadnuc na obsah odôvodnenia sťažnosti posúdil ústavný súd ním uplatnenú námietku ako namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práva alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   adresoval   krajskému   súdu   sťažnosť   na prieťahy   v konaní podľa   §   62 zákona o súdoch 11. februára 2010, pričom ústavnému súdu doručil svoju sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy 1. apríla 2010.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   stabilnej   judikatúry   zastáva   názor,   že   sťažnosť na postup súdu podanú podľa zákona o súdoch možno považovať za účinne využitý právny prostriedok   ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak je konajúcemu súdu doručená v takom časovom odstupe pred doručením sťažnosti ústavnému súdu, že predsedovi konajúceho súdu bude poskytovať dostatok   časového   priestoru   na prijatie opatrení   proti   zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Ak to tak nie je, potom podľa názoru ústavného súdu je podanie sťažnosti na postup súdu podľa zákona o súdoch iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by takáto sťažnosť v iných časových reláciách (teda s dostatočným časovým   odstupom   pred adresovaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavnému súdu) mohla mať (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 48/06).

Necelý   dvojmesačný   časový   odstup   medzi   doručením   sťažnosti   krajskému   súdu, s prihliadnutím na odpoveď   podpredsedu   krajského súdu   z 3.   marca 2010,   a doručením sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavnému   súdu   nepovažuje   ústavný   súd za vytvárajúci   dostatočný   predpoklad   pre   účinnosť   využitia   právneho   prostriedku,   ktorý sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V skutočnosti, ako sa v priebehu konania na ústavnom súde preukázalo, sťažnosť podaná krajskému súdu bola účinná natoľko, že krajský súd   urýchlil postup v konaní a de facto rozhodol skôr (31. marca 2010), ako sa sťažovateľ obrátil so svojou sťažnosťou na ústavný súd (1. apríla 2010).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnený podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo sledovaný cieľ. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako neprípustnú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, nezaoberal sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa   obsiahnutými   v   predloženej   sťažnosti   (žiadosť   o ustanovenie   právneho zástupcu,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   trov   právneho zastúpenia).

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe krajského súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010