znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 175/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Š. L., K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 140/2007 a postupom a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co 25/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2008 doručená sťažnosť JUDr. Š. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 140/2007 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 25/2008.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   na   okresnom   súde   žalobou podanou   7.   septembra   2006   domáhal   vyslovenia   absolútnej   neplatnosti   rozhodnutia Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústredné   daňové riaditeľstvo“)   č.   k.   III/240/330/97/Ťr   zo 4. marca   1997   pre   jeho   rozpor   s   §   38   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).   Dôvodom   takého   rozhodnutia   okresného   súdu   mala   byť   skutočnosť, že „daňové úrady a daňové riaditeľstvá nemali od 1.1.1993 právomoc konať vo veciach dane spotrebnej z dovozu a taktiež daní z obratu z predchádzajúceho obdobia v prípadoch daní z dovozu“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   8   C   140/2007-72   z 27.   novembra   2007   žalobu sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „úradné rozhodnutia štátnych orgánov   nie   sú   právnymi   úkonmi,   sú   to   individuálne   právne   akty,   ktoré   sú   výsledkami činnosti orgánov verejnej moci vzťahujúce sa na jedinečné, individuálne prípady a sú to akty aplikácie práva. Na individuálne právne akty orgánov verejnej moci sa nevzťahujú ustanovenia občianskeho zákona o právnych úkonoch.“.

Rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním   z 30.   decembra   2007, v ktorom   zopakoval   dôvody,   pre   ktoré   považoval   rozhodnutie   ústredného   daňového riaditeľstva   za   absolútne   neplatné,   pričom   zdôraznil,   že „podľa   Občianskeho   súdneho poriadku, žaloby sa posudzujú podľa obsahu“. Ďalej uviedol, že „ak by sa nedala právna ochrana postihnutého ochrániť pred súdom, potom by mohli napríklad vydať rozhodnutie aj sociálne poisťovne na platbu domovej dane. Pri potvrdení nadriadeného orgánu, potom by   bolo   také   rozhodnutie   záväzné.   Súdy   sú   zriadené   na   to,   aby   k takýmto   nezákonným postupom   nedochádzalo   a sú   povinné   chrániť   poškodeného.   Preto   majú   vo   veci   riadne konať a nehľadať dôvod, ako rozhodnutím vec neriešiť.“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   13   Co   25/2008-90   z 26.   februára   2008   napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Dôvodiac, že „právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ) a patrí do sféry súkromného práva, (...)“, kvalifikoval krajský súd napadnuté rozhodnutie ústredného daňového riaditeľstva ako „individuálny normatívny akt, ktorý je autoritatívnym prejavom vôle tohto orgánu. Zákonnosť jeho rozhodnutia môže účastník napádať v rámci sústavy tzv. riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov stanovených príslušným procesným predpisom (...). Následne sa účastník môže za splnenia ďalších   predpokladov   domáhať   súdneho   preskúmania   zákonnosti   takéhoto   rozhodnutia a postupu správneho orgánu (piata časť Občianskeho súdneho poriadku). V súdenej veci o takéto konania žalobcovi nešlo.“.

Podľa názoru sťažovateľa označenými rozsudkami konajúcich súdov bolo porušené jeho „ústavné právo na súdnu ochranu a tým bol porušený čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež bolo porušený čl. 6 Medzinárodného dohovoru o ľudských právach – právo na spravodlivé súdne konanie, (...)“. Sťažovateľ v sťažnosti zároveň uviedol, že sa rozhodnutiami   oboch   súdov   cíti   byť   diskriminovaný.   Na   podporu   tvrdeného   porušenia označených   práv   sťažovateľ   opätovne   poukázal   na   potrebu   dodržiavania   zásady neformálnosti   v súdnom   konaní,   pričom   uviedol,   že „orgán,   ktorý   vydá   akékoľvek rozhodnutie, ku ktorému nemá zákonnú právomoc vo veci konať, je absolútne neplatné“. V tom, že súdy „protizákonné konania zlegalizujú a neodôvodnia a nepodložia zákonom, v čom je zákonnosť nezákonného konania úradov“, vidí sťažovateľ porušenie svojich práv garantovaných ústavou i dohovorom.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„V konaní Okresného súdu Banská Bystrica č. 8C/140/2007 a v konaní Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   č.   13   Co/25/2008   boli   porušené   základné   ústavné   práva sťažovateľa, tým že súdy vo veci nerozhodli na základe obsahu podanej žaloby a nezákonné rozhodnutia daňových orgánov v SR ponechali platné a ich platnosť neodôvodnili. Ústavný súd   ruší   rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   13   Co/25/2008   a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. 8C/140/2007.

Porušovateľ   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   náklady   spojené   s konaním na Ústavnom súde a to advokátske trovy (Tie budú vyčíslené dodatočne podľa konania). Za   porušenie   základných   ústavných   práv   je   porušovateľ   povinný   uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000Sk.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva povinnosť označiť v sťažnosti základné práva alebo slobody, ktoré mali byť porušené. Berúc v tejto súvislosti do úvahy ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde zakotvujúce viazanosť ústavného súdu   petitom   sťažnosti,   možno   konštatovať,   že   označenie   porušených   základných   práv alebo slobôd je potrebné konkretizovať v sťažnostnom návrhu.

Sťažovateľ vo svojom sťažnostnom petite navrhol ústavnému súdu, aby vyslovil, že „boli porušené základné ústavné práva sťažovateľa“, pričom bližšie nekonkretizoval, ktoré ústavné práva má na mysli.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   neformuloval   návrh   na rozhodnutie   predpísaným spôsobom,   ústavný   súd   vzal   na   zreteľ   obsah   odôvodnenia   jeho   sťažnosti,   z ktorého jednoznačne vyplýva tvrdenie porušenia základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tak sťažnosť v rámci predbežného prerokovania posúdil z hľadiska prípadného zistenia porušenia uvedených práv sťažovateľa.

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 140/2007-72 z 27. novembra 2007 ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie.   Proti   tomuto rozhodnutiu   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie,   ktorú   aj   využil.   O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv.

K časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   napadnutého   rozsudku   krajského súdu   ústavný   súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   13   Co   25/2008-90   z 26.   februára   2008   potvrdil rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   tento   zamietol   žalobu   sťažovateľa   o   vyslovenie absolútnej   neplatnosti   rozhodnutia   orgánu   štátnej   správy.   Rozhodujúca   námietka sťažovateľa spočívala v tvrdení,   že krajský súd nekonštatoval nezákonnosť a v dôsledku toho aj absolútnu neplatnosť rozhodnutia ústredného daňového riaditeľstva.

Ústavný súd z napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že sa tento s už uvedenou námietkou   sťažovateľa   riadne   vysporiadal,   keď   vychádzal   zo   záveru,   že ustanovenia Občianskeho   zákonníka   upravujúce   neplatnosť   právnych   úkonov   nemožno   aplikovať na rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy.   Občiansky   zákonník   je   právnym   predpisom upravujúcim súkromnoprávne vzťahy, pričom vrchnostenské rozhodnutie orgánu verejnej správy   spadá   do   sféry   verejnoprávnej   regulácie.   Takýto   právny   záver   krajského   súdu nemôže   byť   predmetom   preskúmania   zo   strany   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   viackrát judikoval,   že skutkové   i   právne   názory   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom ústavnosúdnej kontroly len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Výklad krajského súdu o nemožnosti aplikácie súkromnoprávnych noriem vo   sfére   verejného   práva   nie   je   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   svojvoľný či neodôvodnený, preto ani nemôže porušovať práva označené sťažovateľom.

Druhou námietkou sťažovateľa voči rozsudku napadnutému sťažnosťou bolo jeho tvrdenie,   že   krajský   súd   neprihliadol   na   povinnosť   okresného   súdu   aplikovať   dôsledne na podanie sťažovateľa zásadu neformálnosti, ktorá prikazuje súdu posudzovať každý úkon účastníka konania podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený [§ 41 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)].   Ak   by   okresný   súd   vyhovel   tejto   požiadavke,   bol   by   podanie   sťažovateľa posudzoval   nie   ako   žalobu   v občianskom   súdnom   konaní (tak   bolo   podanie   označené), ale ako správnu žalobu podľa druhej hlavy V. časti OSP, ktorá by po postúpení podľa § 42 ods. 2 OSP mohla byť meritórne prerokovaná príslušným súdom. Vzhľadom na to, že sa krajský súd v odvolacom konaní neriadil týmito úvahami, porušil podľa sťažovateľa jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd zistil, že v odôvodnení svojho rozsudku sa krajský súd s námietkou sťažovateľa,   ktorá   smerovala   k povinnosti   okresného   súdu   dôsledne   aplikovať   zásadu neformálnosti pri posudzovaní jeho podania, vysporiadal s poukazom na to, že sťažovateľ v podanej   žalobe   o vyslovenie   absolútnej   neplatnosti   administratívneho   rozhodnutia výslovne uviedol, že „nežiada preskúmanie správnosti tohto rozhodnutia“. Ústavný súd navyše dodáva, že aj uplatňovanie zásady neformálnosti v občianskom súdnom konaní má svoje   limity.   Túto   zásadu   je   totiž   konajúci   súd   povinný   aplikovať   vtedy,   ak   formálne označenie procesného podania účastníka konania je v zjavnom rozpore s jeho obsahom, ktorý je daný najmä formuláciou petitu. Účelom predmetnej zásady je chrániť účastníka konania   pred   odmietnutím   jeho   procesného   návrhu   z rýdzo   formálnych   dôvodov, ak by takéto   odmietnutie   súčasne   definitívne   zabránilo   účastníkovi   konania   domôcť   sa meritórneho prerokovania svojej kauzy.

Posudzovaný   prípad   však   tieto   črty   nevykazoval.   Ústavný   súd   z odôvodnení rozsudku okresného aj krajského súdu zistil, že podaním označeným ako žaloba (§ 79 ods. 1 posledná veta OSP) sa sťažovateľ domáhal vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodnutia ústredného daňového riaditeľstva. Označenie procesného úkonu sťažovateľa i formulácia petitu podania si teda neodporovali po stránke formálnej, ale ani obsahovej. Okrem toho, po zamietnutí podania sťažovateľa označeného ako žaloba mal sťažovateľ možnosť využiť procesné   prostriedky   určené   výlučne   na   preskúmanie   zákonnosti   správnych   rozhodnutí, teda žalobu   proti   rozhodnutiu   a postupu   správneho   orgánu   podľa   už   spomínanej   druhej hlavy   V. časti   OSP.   Odmietnutie   sťažovateľovho   podania   okresným   súdom   a následne potvrdenie tohto záveru krajským súdom preto nevytvorilo definitívnu procesnú prekážku pre vecné preskúmanie sporného rozhodnutia ústredného daňového riaditeľstva. Tento záver platí   aj   napriek   tomu,   že   v posudzovanom   prípade   by   sťažovateľ   po   odmietnutí   žaloby už nemohol   byť   úspešný   ani   v konaní   o preskúmaní   rozhodnutia   ústredného   daňového riaditeľstva   podľa   ustanovení   OSP   o správnom   súdnictve,   keďže   jeho   správna   žaloba by vzhľadom na časový odstup od vydania rozhodnutia správneho orgánu (4. marec 1997) do podania žaloby okresnému súdu (7. september 2006) bola posúdená ako oneskorene podaná   (§   250b   ods.   1   OSP).   Zásada   neformálnosti   však   nemôže   byť   prostriedkom na obchádzanie   kogentných   ustanovení   procesných   predpisov   určujúcich   lehoty na uskutočnenie jednotlivých procesných úkonov.

Ústavný súd tak vyvodil, že v danom prípade krajský súd neporušil § 41 ods. 2 OSP, a preto ani práva označené sťažovateľom nemohli byť porušené. Ústavný súd tak dospel k zisteniu, že neexistuje priama súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu a právami,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   tvrdil,   a preto   aj v tejto   časti   kvalifikoval predmetnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   nezaoberal   jej nedostatkami   (absencia   povinného   právneho   zastúpenia,   formulácia   petitu)   ani ďalším obsahom sťažnostného návrhu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008