znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 175/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. Ö., bytom K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Ministerstvom   zdravotníctva   Slovenskej   republiky, Okresným súdom Bratislava III a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť MUDr. E. Ö. v časti namietajúcej porušenie jej práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky o d m i e t a   ako neprípustnú.

2. Sťažnosť MUDr. E. Ö. vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2003 doručená sťažnosť MUDr. E. Ö., bytom K., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   35 ods. 1 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   Ministerstvom   zdravotníctva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“),   Okresným   súdom   Bratislava   III a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažovateľka   uvádza,   že   jej   práva   boli   porušené   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   III   č.   k.   23S   4/01-35,   ktorým   bola   jej   vec   postúpená   najvyššiemu   súdu,   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 138/02, ktorým bolo konanie zastavené. Okresný súd   Bratislava III   postúpil   preskúmanie rozhodnutia ministerstva z 21. marca 2001 č.   M/1446/2001,   č. 1720/2000–SLP   z dôvodu   vecnej   príslušnosti   najvyššiemu   súdu. Najvyšší   súd   konanie   o preskúmanie   vyššie   uvedeného   rozhodnutia   zastavil. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že žalobkyňa (v konaní pred ústavným súdom   sťažovateľka)   sa   domáhala   preskúmania   a následného   zrušenia   rozhodnutia ministerstva, ktorým podľa ustanovenia § 29 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) prerušilo   konanie   vo   veci   podnetu   sťažovateľky   z 24.   apríla   2000   na   preskúmanie rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   podaného   proti   rozhodnutiu   Krajského   úradu v Nitre (ďalej len „krajský úrad“) č. Zdrav.: 99/08287 zo 17. decembra 1999 a vo veci podnetu   na   preskúmanie   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   podaného   proti rozhodnutiu   krajského   úradu   č.   Zdrav.:   2000/04235   z 10.   júla   2000   a vo   veci   žiadosti o obnovu konania z 30. júla 2000. Ministerstvo prerušilo konanie až do ukončenia konania o predbežnej otázke, t. j. do rozhodnutia o odvolaní na Krajskom súde v Nitre. Najvyšší súd konanie zastavil, pretože na základe vtedy   účinného ustanovenia § 248 ods.   2 písm. e) Občianskeho   súdneho   poriadku   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia   správnych   orgánov predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy.

Z odôvodnenia rozhodnutia ministerstva vyplýva, že navrhovateľka podala návrh na Okresný súd v Komárne proti krajskému úradu „na neznáme pracovné postupy okresného štátneho lekára“. Ministerstvo zistilo, že podaný návrh, ktorý je predmetom odvolacieho konania   na   Krajskom   súde   v Nitre,   súvisí   s vecou   prejednávanou   v správnom   konaní, a z toho   dôvodu   prerušilo   konanie   až   do   ukončenia   konania   o predbežnej   otázke   –   do rozhodnutia o odvolaní na Krajskom súde v Nitre. V odôvodnení rozhodnutia je uvedené, že správny orgán bude v konaní pokračovať z vlastného podnetu, len čo pominú prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo.

II.

Ústavný   súd   z vyjadrenia   ministerstva   z 2.   mája   2003   a kompletného   spisového materiálu   z konania   vedeného   na   ministerstve   pod   č.   M/1446/2001   a č.   1720/2000-SLP zistil,   že   ministerstvo   rozhodnutím   č.   3320/1992-B   z 12.   decembra   1994   povolilo sťažovateľke   poskytovať   liečebno-preventívnu   starostlivosť   v neštátnom   zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo s miestom výkonu činnosti: Slovenské lodenice, a. s.,   Komárno.   Listom   z 27.   septembra   1995   oznámila   sťažovateľka   ministerstvu   zmenu miesta výkonu činnosti počínajúc dňom 18. septembra 1995. Nové miesto výkonu činnosti bolo   K.,   Petöfiho   ul.   č.   7.   K zmene   výkonu   činnosti   dal   písomne   súhlasné   stanovisko Okresný úrad v Komárne – referát okresného lekára listom z 19. februára 1996 č. 96/00493 – bez vymedzenia zdravotníckeho obvodu. Ministerstvo listom z 2. októbra 1995 oznámilo sťažovateľke, že prevádzkovať neštátne zdravotnícke zariadenie na inom ako v povolení uvedenom   mieste   výkonu   možno   len   na   základe   zmeny,   ktorú   ministerstvo   vykoná   na základe predloženia dokladov týkajúcich sa nového miesta výkonu. Listom z 29. júla 1996 ministerstvo žiadalo sťažovateľku o informáciu, či jej žiadosť o zmenu miesta výkonu má považovať za bezpredmetnú,   pretože sťažovateľka nereagovala   na   list ministerstva z 2. októbra 1995. V súvislosti s novelizáciou zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994   Z.   z.   o zdravotnej   starostlivosti   v znení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   222/1996   Z.   z.   o organizácii   miestnej   štátnej   správy   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov odstúpilo ministerstvo evidenciu týkajúcu sa sťažovateľky krajskému úradu.   Krajský   úrad,   odbor   zdravotníctva,   prípisom   č. 99/05039   z 9.   júla   1999   vyzval sťažovateľku,   aby   odstránila   nesúlad   týkajúci   sa   miesta   výkonu   činnosti   uvedeného v povolení   ministerstva   č. 3320/1992-B   a miesta   výkonu   činnosti,   kde   v súčasnosti poskytuje   zdravotnú   starostlivosť.   Súčasne   odporučil   sťažovateľke,   ako   má   vo   veci postupovať.   Listom   z 11. novembra   1999   krajský   úrad   upozornil   sťažovateľku,   že nereagovala na výzvu na odstránenie nesúladu týkajúci sa miesta výkonu činnosti. Taktiež ju vyzval, aby v prípade, že sa rozhodne nesúlad odstrániť, žiadosť s príslušnými dokladmi zaslala krajskému úradu, odboru zdravotníctva, do 25. októbra 1999. Sťažovateľka ani na túto   výzvu   nereagovala, a preto krajský úrad rozhodnutím č.: Zdrav. 99/08287 zo 17. decembra 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2000, sťažovateľke zrušil povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo s miestom výkonu činnosti: Slovenské lodenice Komárno, pretože sťažovateľka nesplnila podmienky na vydanie povolenia s novým miestom výkonu činnosti.

Podaním, ktoré bolo ministerstvu doručené 13. marca 2000, požiadala sťažovateľka o vydanie   dodatku   k licencii   č.   3320/1992-B   z 21.   decembra   1994   na   miesto   výkonu činnosti   Poliklinika   I v Komárne,   Nám.   gen.   Klapku   č.   2.   Podanie   sťažovateľky   bolo postúpené na vyjadrenie krajskému úradu, ktorý k veci podal stanovisko listom z 30. marca 2000 č.: 2000/00734. Krajský úrad poukázal na to, že jeho rozhodnutím č.: Zdrav. 99/08287 zo 17. decembra 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2000, bolo sťažovateľke zrušené   povolenie   na   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   v neštátnom   zdravotníckom zariadení   v   odbore   všeobecné   lekárstvo   vydané   ministerstvom   pod   č. 3320/1992   –   B 21. decembra 1994. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré bolo krajskému   úradu   doručené   26.   apríla   2000.   Krajský   úrad   podaním   z 27.   apríla   2000 doručeným ministerstvu 4. mája 2000 predložil odvolanie sťažovateľky ministerstvu. Dňa 18. mája 2000 bol ministerstvu doručený návrh sťažovateľky na obnovu konania smerujúci proti   rozhodnutiu   o zrušení   povolenia   na   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti. Sťažovateľka   v návrhu   poukazuje   na   to,   že   správny   orgán   rozhodol   na   základe   mylnej informácie   o neexistencii   kladného   posudku   okresného   hygienika,   ktorý   však   existoval a ktorý nemohla predložiť ako dôkaz, pretože nebola pozvaná na konanie. Naviac je správne konanie podľa jej názoru bezpredmetné, pretože o podobnom konaní prebieha súdny spor na Okresnom   súde   v Komárne   od   27.   novembra   1995,   aj   z toho   dôvodu   je   napadnuté rozhodnutie   protizákonné.   Sťažovateľka   viedla   súdny   spor   proti   a.   s.,   SL   Komárno o vyslovenie neplatnosti výzvy na uvolnenie priestorov vedený pod sp. zn. 7 C 6/96 a súdny spor   proti   Okresnému   úradu   v Komárne   o vrátenie   zdravotníckeho   rajónu   a násilím odobratých poistencov vedený od 5. augusta 1999 pod sp. zn. Nc 1697/99. Sťažovateľka návrhom   žiadala   napadnuté   rozhodnutie   zrušiť   a povoliť   výkon   činnosti   na   doterajšom mieste.

Dňa 23. mája 2000 bola krajskému úradu doručená žiadosť sťažovateľky o vydanie povolenia   na   poskytovanie   primárnej   zdravotnej   starostlivosti   ako   praktický   lekár   pre dospelých na Poliklinike I Komárno, Nám. gen. Klapku č. 2. Sťažovateľka žiadala, aby jej rozhodnutie bolo vydané so spätnou pôsobnosťou od 19. februára 2000, pretože jej zmluvné poisťovne odmietli honorovať vykonanú prácu po 19. februári 2000. Krajský úrad vydal 10. júla 2000 rozhodnutie č. Zdrav.: 2000/04235, ktorým povolil sťažovateľke od 15. júla 2000 poskytovať   zdravotnú   starostlivosť   v neštátnom   zdravotníckom   zariadení   v odbore všeobecné   lekárstvo   s miestom   výkonu   činnosti   Komárno,   Nám.   gen.   Klapku   č.   2. Sťažovateľka sa 14. júla 2000 písomne vzdala práva odvolania, a preto správny orgán týmto dňom vyznačil na rozhodnutí nadobudnutie právoplatnosti. Dňa 15. augusta 2000 doručil krajský   úrad ministerstvu   odvolanie   sťažovateľky   proti   tomuto   rozhodnutiu.   V odvolaní namieta, že jej rozhodnutie nebolo vydané so spätnou pôsobnosťou t. j. od 19. februára 2000, tak ako žiadala. Ďalej poukazuje na to, že jej žiadosti nebolo vyhovené v plnom rozsahu, a preto nie je správne, že rozhodnutie nebolo odôvodnené. V odvolaní je vyjadrený nesúhlas   aj   s oznámením,   ktorým   je   vymedzený   zdravotnícky   obvod   sťažovateľkinho neštátneho zdravotníckeho zariadenia, pretože podľa jej názoru jej boli protiprávne odňatí zmluvní   poistenci.   Taktiež   poukazuje   na   to,   že   zamestnať   pracovníka   s odborným zdravotným vzdelaním na pätinový pracovný úväzok nie je možné aj napriek tomu, že táto povinnosť jej vyplýva z rozhodnutia.

Ministerstvo vo svojom vyjadrení uviedlo, že jeho rozhodnutie z 21. marca 2001 č. M/1446/2001,   č.   1720/2000-SLP   vychádzalo   z písomných   podkladov   sťažovateľky o prebiehajúcich   súdnych   konaniach,   ktoré   sa   podľa   opakovaných   tvrdení   sťažovateľky dotýkajú podstatnej otázky (miesta výkonu činnosti) súvisiacej so správnymi konaniami. Ďalej ministerstvo uvádza, že vo vzťahu k sťažovateľke nevykonalo žiaden úkon smerujúci k pokračovaniu   v konaní.   Podľa   názoru   ministerstva   jeho   rozhodnutím   nemohlo   dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky tak, ako ich uvádza vo svojej sťažnosti. Rovnako uvádza, že nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práv   ani   rozhodnutiami   súdov,   ktoré   sú   napadnuté sťažovateľkou.

III.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi   tie   podmienky   konania,   ktoré   ústavný   súd   pravidelne   skúma   pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj jej opodstatnenosť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a namietaným porušením základného práva alebo slobody. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namieta   porušenia   práva   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú činnosť a práva na prácu podľa čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Ústavný súd preskúmal, či Okresný súd Bratislava III postúpením veci z dôvodu vecnej   príslušnosti   najvyššiemu   súdu   a   najvyšší   súd   zastavením   konania porušili   právo sťažovateľky podnikať alebo uskutočňovať inú zárobkovú činnosť a právo na prácu podľa čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   sťažnosti   zistil,   že   postúpenie   veci   ani   zastavenie konania lege artis nie je porušením práv zakotvených v čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy. Z povahy veci a z predložených kópií uznesenia Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 S 4/01-35 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 138/ vyplýva, že všeobecné súdy konali v súlade s platnou právnou úpravou.

Vzhľadom na to, že ministerstvo je podľa § 15 zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších   predpisov   ústredným   orgánom   štátnej   správy,   Okresný   súd   Bratislava   III postupoval správne, keď návrh postúpil vecne príslušnému súdu.

Podľa   §   248   ods.   2   písm.   e)   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinného   v čase rozhodovania   najvyššieho   súdu   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia   správnych   orgánov predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy. Preto aj postup najvyššieho súdu možno hodnotiť ako zákonný, pretože predmetom preskúmania nemalo byť rozhodnutie vo veci samej, ale iba rozhodnutie procesnej povahy.

Na   základe   vyššie   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   namietaným   postupom Okresného súdu Bratislava III a najvyššieho súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tých základných   práv,   ktoré   označila   sťažovateľka.   Postup   Okresného   súdu   Bratislava   III   aj najvyššieho   súdu   bol   v súlade   so   zákonom   a v okolnostiach   prípadu   nebol   zjavne nerozumný.   Okresný   súd   nemal   inú   možnosť   ako   postúpiť   vec   príslušnému   súdu,   teda v danom   prípade   najvyššiemu súdu,   ktorý   konanie zastavil, lebo napadnuté   rozhodnutie ministerstva   bolo   ako   rozhodnutie   predbežnej   a procesnej   povahy   vylúčené   zo   súdneho preskúmavania a naviac neznamenalo zásah do sťažovateľkiných základných práv a slobôd, a to práve pre jeho predbežnosť (dočasnosť) a procesný charakter. Odloženie rozhodnutia o sťažovateľkiných právach zo zákonných dôvodov neznamená v okolnostiach prípadu ich porušenie.

Ústavný   súd   ďalej   preskúmal,   či   konaním   ministerstva   mohlo   dôjsť   k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy. Zobral predovšetkým   do úvahy tú skutočnosť,   že ministerstvo rozhodnutím č. M/1446/2001, č. 1720/2000 – SLP z 21.   marca   2001   konanie   vo   veci   prerušilo,   a to   do   rozhodnutia   o odvolaní   Krajským súdom v Nitre. Rozhodnutie o prerušení konania nie je konečným rozhodnutím o merite veci   a dôvodom   pre prerušenie konania bola vzájomná súvislosť medzi vecou, ktorá je predmetom preskúmania, a návrhom, ktorý je predmetom odvolacieho konania na Krajskom súde   v Nitre.   Ústavný   súd   aj   v tomto   prípade   konštatuje,   že   nie   je   vzájomná   príčinná súvislosť medzi konaním ministerstva a namietaným porušením základných práv, pretože ministerstvo po právoplatnom rozhodnutí o predbežnej otázke bude pokračovať v konaní a preskúma rozhodnutie   mimo odvolacieho   konania č. Zdrav.:   99/08287 zo 17. decembra 1999   a rozhodnutie   č.   Zdrav.:   2000/04235   z 10. júla 2000   a taktiež   rozhodne   o žiadosti o obnovu konania z 30. júla 2000.

Ústavný   súd   naviac   uvádza,   že   správne   orgány   postupovali   voči   sťažovateľke korektne, keď ju upozorňovali na nedostatky jej podaní (žiadostí). Ide na vrub sťažovateľky, že   na   ich   upozornenia   (výzvy)   primerane   nereagovala,   svoje   žiadosti   nedoplnila o požadované   prílohy,   hoci   aspoň   niektoré   z nich   podľa   vlastného   tvrdenia   mala k dispozícii. Sťažovateľka teda neuplatňovala svoje práva ustanoveným spôsobom, hoci jej v tomto smere správne orgány poskytli primeranú súčinnosť. Ak ústavný súd pokladá podľa §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   za   neprípustnú,   pokiaľ   navrhovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   práva   poskytuje,   tak   o to   viac   musí   sťažnosť   ako   neprípustnú   odmietnuť,   ak navrhovateľ ani neuplatnil svoje práva ustanoveným spôsobom a nepreukázal, že mu v ich uplatnení niečo zvlášť zreteľa hodné bránilo.

Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to Okresným súdom Bratislava III, najvyšším súdom a ministerstvom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.

V danom prípade ako uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 S 4/01-35, tak aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 138/02 boli rozhodnutiami, proti ktorým nebolo možné   podať   odvolanie,   a teda   dňom   doručenia   nadobudli   právoplatnosť.   Konaním Okresného súdu Bratislava III, ako aj konaním najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože   v čase   podania   sťažnosti   bolo   v obidvoch   namietaných   konaniach   právoplatne rozhodnuté.

Predmetom   návrhu   je   aj   tvrdené   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť aj v konaní ministerstva.

Sťažovateľka namieta, že dôvodom prerušenia konania je rozhodnutie o predbežnej otázke a podľa jej názoru v danom prípade návrh na vrátenie zmluvných poistencov nie je dôvodom na prerušenie konania podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku.

Podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 40)........

Ministerstvo pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie, vychádzajúc z ustanovenia § 29 ods. 1 Správneho poriadku prerušilo konanie, pretože podľa jeho názoru od posúdenia predbežnej otázky závisí rozhodnutie vo veci samej, ktorá je predmetom správneho konania. Vzhľadom na to, že v čase zisťovania podkladov pre rozhodnutie ešte nebolo právoplatne rozhodnuté   na   Krajskom   súde   v Nitre,   možno   postup   ministerstva   hodnotiť   ako   zjavne racionálny a správny, a preto obdobie prerušenia konania nemožno považovať za zbytočný prieťah v jeho konaní.

V danom   prípade   zjavne   nemohlo   dôjsť   k zásahu   do   sťažovateľkinho   práva   na verejné prerokovanie jej veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo správne konanie je v zásade neverejné a spravidla sa ani nekoná ústne pojednávanie (§ 21 Správneho poriadku) a súdy zatiaľ   nerozhodovali   v merite   veci   o sťažovateľkiných   právach.   Preto   je   sťažovateľkina sťažnosť i v tejto časti zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003