znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 174/2016-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Adamcom, advokátska kancelária,Levočská 3, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonnéhosudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právana účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.41 T 90/2010 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012, postupom Krajského súdu v Prešovev konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2012 a jeho rozsudkom z 5. júna 2012 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 66/2013 a jehouznesením z 5. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosťo d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014doručená sťažnosť(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupomOkresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.41 T 90/2010 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012, postupom Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2012 a jeho rozsudkomz 5. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 66/2013 a jeho uznesením z 5. februára 2014.

V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že okresný súd ho namietanýmrozsudkom odsúdil„podľa ust. § 186 ods. 3 Trestného zákona v spojení s ust. § 38 ods. 7 Trestného zákona a ust. § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní 20 /dvadsať/ rokov“, pričom ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavuna výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu uložil ochranný dohľad na dvaroky a zákaz stretávať sa po prepustení z výkonu trestu so spoluobžalovaným počas dobytrvania ochranného dohľadu.

Krajský súd namietaným rozsudkom zrušil rozsudok okresného súdu a sťažovateľauznal vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania v spolupáchateľstve„podľa § 20 k § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. f) a § 139 písm. e) Trestného zákona“, ako aj za prečin podvoduspáchaný v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čomu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 rokov, pričom na výkon uloženého trestuodňatia slobody ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.Zároveň mu uložil ochranný dohľad na dva roky.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že sa„svojich ústavných práv, teda práva na zákonného sudcu, práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces domáhal už v konaniach pred Okresným súdom v Prešove, Krajským súdom v Prešove a Najvyššom súde Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa teda už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ako aj v dovolaní, podaného prostredníctvom svojho obhajcu domáhal ochrany svojich práv a oprávnených záujmov proti nezákonnému a nespravodlivému procesu, ktorý trpel a trpí závažnými pochybeniami a vadami...“.

Sťažovateľ v rámci argumentácie svojich sťažnostných námietok uviedol:«Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal zaujatosť sudcu

voči sťažovateľovi, pričom túto skutočnosť preukazuje sťažovateľ tým, že v písomnom podaní Okresného súdu v Prešove - Poskytnutie informácie zo dňa 13.03. 2014 je uvedené, že na neverejnom zasadnutí konanom v dňoch 20.08. 201 1 a 20.12. 2011 rozhodoval v senáte okrem iných aj sudca.

Písomným podaním samotného sudcu - Oznámenie o zaujatosti vo veci zo dňa 21.03. 2012 menovaný sudca Krajskému súdu v Prešove oznámil, že sa cíti byť zaujatý v prejednávanej veci, a to vo vzťahu obhajcovi obžalovaného

-. Teda o právach a oprávneniach sťažovateľa,, vo vyššie uvedených konaniach časové ešte pred tým, ako sám sudca oznámil vlastnú zaujatosť, rozhodoval vo vzťahu k môjmu klientovi zaujatý sudca. Porušenie ústavného práva na zákonného sudcu a spravodlivý proces je preukázané aj v ďalších listinných dôkazoch, ktoré tvoria prílohu tejto sťažnosti, a to predovšetkým konaním súdnej tajomníčky, ktorá bezdôvodne a nezákonne žiadala o zmeny v pôvodne určených senátoch, ktoré mali rozhodovať o právach a oprávneniach sťažovateľa.

Ďalej poukazujem na to, že v rozpore s vyššie citovaným písomným podaním Okresného súdu v Prešove - Poskytnutie informácie zo dňa 13,03. 2014, sú samotné zápisnice o neverejnom pojednávaní, a to zápisnica zo dňa 18.07. 2011 a zápisnica zo dňa

15.08. 2011, kde je uvedené iné zloženie senátu, ako je to uvedené v citovanom podaní súdu. Opäť skutočnosť, preukazujúca porušenie práva na zákonného sudcu.

... Súdy v jednotlivých konaniach a následných rozhodnutiach vôbec nebrali do úvahy flagrantné porušenie zásad trestného konania, ktorých obeťou je sťažovateľ, teda súdy v rozpore so základnými zásadami trestného konania /Okresný v Prešove, Krajský v Prešove, Najvyšší súd Slovenskej republiky/ právne irelevantne stotožnili s touto výpoveďou a na tejto nedôveryhodnej a právne nepoužiteľnej výpovedi postavili údajne preukázanie viny môjmu klientovi.

Na tejto výpovedi za „naznačenej situácie“ bola založená údajná vina sťažovateľa a následné rozhodnutia o druhu a výmere trestu.

Už v písomnom vyhotovení predmetného dovolania som uviedol, že súdy mali správne postupovať tak, že pri nedôveryhodnej a právne bezpredmetnej výpovedi, ktorá nebola podložená ani potvrdená žiadnym iným relevantným dôkazom, mali môjho klienta spod obžaloby oslobodiť.

V tomto prípade ide o jednoznačný dôkaz, preukazujúci porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces....

V písomnom vyhotovení predmetného dovolania som poukázal na ďalšie porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré súvisí s okolnosťami výpovede samotného poškodeného,. Tento poškodený výslovne dňa 4. marca 2010 na otázku vyšetrovateľa Policajného zboru, aby sa vyjadril, či pozná osobu, ak áno, tak odkedy a za akých okolností sa s ňou zoznámil, svedok - poškodený, odpovedal, že nie, osobu s takým menom nepozná. Na ďalšiu otázku vyšetrovateľa PZ odpovedal, citujem: „V súvislosti s predmetnou trestnou vecou ma násilím proti mojej vôli, nikto do auta nestiahol, ja som do vozidla, ktorým po mňa prišlo to „chlapčisko“, nastúpil dobrovoľne. Taktiež ma v súvislosti s touto trestnou vecou pod hrozbou nejakého násilia nevydieral, ani k ničomu nenútil, a to ani k podpisovaniu nejakých dokumentov. Nikto ma nenútil proti mojej vôli vypiť nápoj figo, ani žiadny iný nápoj. Ja som sa z fľaše napil dobrovoľne, keďže počas cesty autom, do ktorého som dobrovoľne nastúpil, bol smädný. Taktiež chcem uviesť, že ma nikto nemučil, avšak keď som sa prebral v byte, kde ma našla polícia, tak na pravom zápästí som mal poranenie, akoby od horiacej cigarety, avšak si nepamätám na to, aby niekto na moje ruke hasil cigarety“.

V tejto súvislosti poukazujem na závažné a relevantné zistenie, a síce, že aj z výpovede samotného poškodeného vyplýva, že sťažovateľ bol usvedčený iba a len z nedôveryhodnej výpovede, teda bez potvrdenia a podloženia ostatných svedeckých výpovedí.

Rozhodnutia súdov sú teda vo veľkom rozpore s výpoveďou a tvrdením samotného poškodeného, a teda sú výsledkom nezákonne vykonaného dokazovania a konania v rozpore so zásadami spravodlivého procesu.

Na základe vyššie uvedených skutočností má právny zástupca sťažovateľa za to, že konaním a postupom súdov bolo zásadným spôsobom porušené taktiež právo na obhajobu, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.»

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie svojich označených práv,zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, krajského súdu aj okresného súdu a priznaťmu primeranú finančnú náhradu vo výške 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. júla 2014 právny zástupca sťažovateľapredložil ústavnému súdu originál splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa v konanípred ústavným súdom a navrhol doplnenie petitu sťažnosti o výrok, ktorým ústavný súdprepustí sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ osobne sťažnosť doplnil viacerými rozsiahlymi písomnými podaniami,v ktorých opakovane rozvíja dôvody sťažnosti vymedzené jeho právnym zástupcoma ťažiskovo opakovane zdôrazňuje porušenie jeho základného práva na zákonného sudcua nehodnovernosť usvedčujúcej výpovede jeho spoluobžalovaného.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napádal postup všeobecných súdov v jeho trestnejveci, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinnýprávny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľaduna to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 41 T 90/2010 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2012

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutímokresného súdu ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z čl. 127 ods. 1 ústavyvyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzivšeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založenáprimárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomocústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavnéhosúdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojejprávomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nieje daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochranysvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súduprvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa hopriamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že jevinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

V posudzovanom prípade teda sťažovateľ bol osobou, ktorá mohla podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie (a ktoré aj podal), o ktorom boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd a v prípade zistenia zásahu do základnýchpráv alebo slobôd sťažovateľa postupom alebo rozhodnutím prvostupňového súdu bolpovinný týmto poskytnúť primeranú ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto častisťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časťsťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nezákonným vykonaním dôkazov a základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že všeobecné súdy svoje rozhodnutiezaložili ťažiskovo na nezákonne získanom, resp. nezákonne vykonanom dôkaze, konkrétnena výpovedi spoluobžalovaného. Nezákonnosť, a tým aj nepoužiteľnosťtejto výpovede argumentuje sťažovateľ skutočnosťou, že spoluobžalovaný mal v konanívypovedať za„naznačenej situácie“, čo vyplýva aj z obsahu odvolania spoluobžalovaného.

Súčasťou námietok sťažovateľa smerujúcich voči postupu krajského súdu je ajtvrdenie o porušení jeho práva na zákonného sudcu, ku ktorému malo dôjsť tým, že v jehoveci rozhodoval na krajskom súde aj vylúčený sudca.

Sťažovateľ v týchto skutočnostiach videl aj dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1písm. g) a písm. e) Trestného poriadku, pričom dovolanie podal a v rozsahu uvedenýchnámietok ho aj odôvodnil. O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol namietanýmuznesením z 5. februára 2014.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o tejto časti námietok sťažovateľa v rámcikonania o dovolaní vylučuje právomoc ústavného súdu. Na základe uvedeného ústavný súdpri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nesprávnym hodnotením dôkazov a k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu

3.1 Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta tiež nedôveryhodnosťosoby spoluobžalovaného, a tým aj jeho usvedčujúcej výpovede,na ktorej ako jedinej mali všeobecné súdy založiť rozhodnutie o jeho vine, ako aj nesprávnevyhodnotenie výpovede poškodenéhokonajúcimi súdmi.

Sťažovateľ tieto námietky uplatnil aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu.Najvyšší súd vo vzťahu k tejto časti dovolacích námietok uviedol, že sťažovateľ v podanomdovolaní„spochybňuje správnosť zistenia skutkového stavu (zisťovanie jeho príčetnosti, zadováženie zdravotnej dokumentácie, výsluch ním navrhovaných svedkov) a správnosť hodnotenia dôkazov (hodnotenie výpovedí svedkov ) súdom, čo však nemôže byť, s poukazom na vyššie uvedené, predmetom skúmania dovolacieho súdu“.

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdureflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudokz 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súduo odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehotyna podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle už uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu tej časti námietoksťažovateľa uplatnených proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj označenémurozhodnutiu krajského súdu, vo vzťahu ku ktorým bolo dovolanie sťažovateľa dovolacímsúdom posúdené ako neprípustné.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“,teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísťo dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie zisteného skutkového stavuvšeobecnými súdmi.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnychveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosťrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdova ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v trestnoprávnychveciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto neprináležírozhodovať o vine a treste osoby obžalovanej z trestného činu, resp. v konaní podľa čl. 127ods. 1 ústavy posudzovať otázku viny sťažovateľa vo vzťahu k spáchaniu trestného činu,z ktorého ho viní obžaloba v konkrétnej trestnej veci alebo z ktorého bol uznaný vinnýmrozsudkom všeobecného (trestného) súdu.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť, či spôsob aplikácie práva všeobecným súdomv konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou vrátane jej ustanovení zaručujúcich základnépráva a slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnejzmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, porušenie ktorých sťažovateľ v konanípodľa čl. 127 ústavy namieta.

Pokiaľ ide o posudzovanie skutkových a právnych záverov všeobecného súduobsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Záver najvyššieho súdu týkajúci sa neprípustnosti dovolania vo vzťahu k tejto častijeho dovolacích námietok sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nenamietalani žiadnymi argumentmi nespochybňoval, pričom z pohľadu ústavného súdu sa javí akoracionálny, založený na ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorýnepopiera jej účel a podstatu.

Vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu v súvislostis námietkou týkajúcou sa hodnotenia dôkazov sa ústavný súd podrobne oboznámils obsahom namietaného rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že z obsahu jehoodôvodnenia nevyplýva jednostrannosť ani interpretácia vykonaných dôkazov odporujúcazásadám formálnej logiky alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadouspravodlivého rozhodnutia ukladá súdu povinnosť vykonať dokazovanie v rozsahunevyhnutnom na rozhodnutie (nie každý dôkaz navrhnutý niektorou zo strán) objasňujúcs rovnakou starostlivosťou okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktorésvedčia v jeho prospech, a následne dôkazy vyhodnotiť podľa svojho vnútornéhopresvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivoi v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, aleboniektorá zo strán. Pokiaľ v procese hodnotenia dôkazov dospeje súd k záveru, že väčšinav konaní vykonaných dôkazov svedčiacich proti obžalovanému vo svojom súhrnespoľahlivo vyvracia pravdivosť dôkazov v jeho prospech (teda že dôkazy vykonanév konaní preukazujú vinu obžalovaného mimo rozumných pochybností), a svoje záveryv tomto smere dostatočne odôvodní, nemožno jeho rozhodnutie, ktorým vysloví vinuobžalovaného, považovať za nezákonné či neústavné z dôvodu nevykonania ďalšíchdôkazov navrhovaných obhajobou.

Krajský súd vo svojom podrobnom odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvéhostupňa„prebral dôkazy, ktoré boli vykonané už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, pričom tieto náležitým spôsobom v súlade so zákonom aj vyhodnotil a tak sa dopracoval k zákonným skutkovým záverom“.

Vo vzťahu k preukázaniu viny sťažovateľa krajský súd v odôvodnení svojhorozsudku poukázal nielen na sťažovateľom spochybňovanú výpoveď spoluobžalovaného, ale tiež na výpovede svedkov

. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že vo vzťahu k jeho osobe ide o„komplot“zo strany polície, krajský súd poukázal na výpovede svedkov

, ktoré toto tvrdenie sťažovateľavyvracajú, resp. nepotvrdzujú. Krajský súd napokon poukázal aj na výsledky znaleckéhodokazovania vykonaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zborua na výsledky toxikologického vyšetrenia poškodeného. V nadväznosti na povahu a početvykonaných dôkazov opísaných v odôvodnení rozsudku krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že spochybnenie niektorého z dôkazov a nevykonanie niektorých navrhovanýchdôkazov obhajobou za situácie, keď súd disponoval dostatkom dôkazov preukazujúcichskutok a vinu sťažovateľa, nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť o zákonnosti a ústavnostinapadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska limitov základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3.2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, v tejto súvislosti sa v sťažnosti doručenejústavnému súdu ani v jej doplneniach nenachádza žiadna relevantná argumentácia, pretoústavný súd sťažnosť odmietol aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nezákonným vykonaním dôkazov a k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu

4.1Najvyšší súd k dovolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonnostidôkazov vykonaných v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe v namietanom uzneseníz 5. februára 2014 uviedol:

„Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. možno uplatniť v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Nemožno ním však (úspešne) napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob hodnotenia dôkazu súdom. Nesprávne hodnotenie dôkazu možno napraviť v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu obvinený videl najmä v tom, že súdy nezákonným spôsobom vyhodnotili výpoveď, ktorú považuje z dôvodov uvedených v dovolaní a vyššie v tomto rozhodnutí za nedôveryhodnú a právne nepoužiteľnú a na základe ktorej bola bez iných ďalších dôkazov ustálená jeho vina. Obvinený nekonkretizoval, ktoré konkrétne ustanovenia Trestného poriadku mali byť porušené v rámci vykonávania dôkazov, ktoré by boli spôsobilé naplniť tento dovolací dôvod.“

Z obsahu dovolania, ktoré sťažovateľ doručil ústavnému súdu ako prílohu svojejsťažnosti, je možné ustáliť, že sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom tvrdenej nezákonnostinamietanej svedeckej výpovede spoluobžalovanéhouviedol v zásadetotožnú argumentáciu, ako vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Argumentáciu najvyššieho súdu v tejto súvislosti ústavný súd považuje za ústavneakceptovateľnú. Z obsahu dovolacích námietok, a rovnako tak z obsahu sťažnosti doručenejústavnému súdu nie je možné jednoznačne uzavrieť, v čom mala spočívať nezákonnosťvýsluchu spoluobžalovaného. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na časťodvolania spoluobžalovaného, v ktorej tento uvádza, že jeho výsluch pred vyšetrovateľom14. septembra 2009 sa konal za„naznačenej situácie“, z uvedenej formulácie, ako ajz kontextu, v akom bola v odvolaní spoluobžalovaného použitá, nie je možné jednoznačneustáliť, že výsluch spoluobžalovanéhobol vykonaný v rozpores ustanoveniami Trestného poriadku alebo v rozpore so zásadami trestného konania.

4.2K námietke sťažovateľa, ktorou tvrdí, že v jeho trestnej veci rozhodovalvylúčený sudca, čím bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48.ods. 1 ústavy, najvyšší súd v namietanom uznesení z 5. februára 2014 uviedol:

„K dovolacej námietke obvineného, že vo veci mu bolo viackrát odňaté právo na zákonného sudcu a mal dôvodný predpoklad pochybovať o nezaujatosti prísediaceho, vzhľadom na jeho príbuzenský vzťah k obhajcovi spoluodsúdeného (obhajca mal v tomto prípade zrejme na mysli dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ a nie písm. c/ Tr. por.) je potrebné uviesť nasledovné:

Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januáru 2006 z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, prokurátor, vyšetrovateľ, policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

Uvedené ustanovenie Trestného poriadku v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti v nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom konaní vylučuje z vykonávania úkonov trestného konania ten orgán, u ktorého mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej osoby k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom a obhajcom.

Pomerom k prejednávanej veci treba pritom rozumieť určitú zainteresovanosť orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie, napr. že orgán trestného konania či jeho príbuzní boli poškodení skutkom, eventuálne orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie a pod.

Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 30 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vo verejnosti vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Môže spočívať napr. v príbuzenskom a rodinnom pomere úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v § 30 ods. 1 Trestného poriadku, resp. vo vzťahu úzkeho priateľstva alebo aj nepriateľstva vyplývajúceho z toho, že medzi úradnou osobou (napr. sudcom) a niektorou z osôb uvedených v § 30 ods. 1 Trestného poriadku (napr. obžalovaným) došlo v minulosti len ku konfliktu.

Uplatnenie inštitútu § 30 ods. 1 Trestného poriadku o vylúčení organov trestného konania teda prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná.

V posudzovanej vecí obvinený uviedol len všeobecne, že prísediaci sudca je synovec obhajcu,

.

Pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. a už vôbec nie pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku nie je možné zaradiť také námietky, ktoré majú len abstraktný, resp. všeobecný charakter. Rozhodnutie napadnuté dovolaním obvineného nebolo postihnuté tým, že by vo veci konal a rozhodol prísediaci sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d) Tr. por. naplnený nebol.“

Z príloh sťažnosti doručených sťažovateľom ústavnému súdu, najmä z prípisuokresného súdu sp. zn. 1 Spr I 29/2014 nazvaného„Poskytnutie informácie“ústavný súdzistil, že namietaný sudcaako člen senátu rozhodovalna neverejných zasadnutiach krajského súdu, a to 20. augusta 2011 pod sp. zn.2 Tos 46/2011 a 20. decembra 2011 pod sp. zn. 3Tos 30/2011. Z obsahu sťažnosti a jejpríloh nevyplýva, čo bolo predmetom rozhodovania krajského súdu na predmetnýchneverejných zasadnutiach, ústavný súd však dopytom na krajskom súde zistil, že išloo rozhodovanie o sťažnostiach podaných sťažovateľom proti rozhodnutiu okresného súdu,ktorým tento nevyhovel žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, resp.o nahradenie väzby podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku. Nešlo teda o rozhodovaniev merite trestnej veci sťažovateľa.

Účasť vylúčeného sudcu v senáte krajského súdu pri rozhodovaní o väzbesťažovateľa teda mohla ovplyvniť iba toto rozhodovanie, nie je však možné bez ďalšiehotvrdiť, že by mala akýkoľvek vplyv na rozhodnutie vo veci viny a trestu sťažovateľa, keďžena tomto rozhodovaní sa už vylúčený sudca nepodieľal, čo je zrejmé aj zo záhlavianamietaného rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, žedôvodom, pre ktorý sa namietaný sudca krajského súdu vylúčil z rozhodovania, nebol vzťahk sťažovateľovi ani vzťah k prerokovávanej trestnej veci, ale vzťah k obhajcovispoluobžalovaného. Pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľa proti rozhodnutiamokresného súdu o väzbe sťažovateľa však išlo o rozhodovanie týkajúce sa iba osobysťažovateľa, vo vzťahu ku ktorému dôvody vylúčenia zistené ani tvrdené neboli.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nenachádza ústavne významnú súvislosť medzinapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu z hľadiska práva sťažovateľana zákonného sudcu a rozhodovaním sudcuo trvaní väzbysťažovateľa. S ohľadom na obsah podaného dovolania preto ani závery najvyššieho súdu užcitované nejavia podľa názoru ústavného súdu známky svojvôle alebo arbitrárnosti, a tedanesignalizujú možnosť, že by najvyšší súd svojím rozhodnutím porušil označené právasťažovateľa v súvislosti s jeho právom na zákonného sudcu. Ústavný súd sťažnosť preto ajv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšíminávrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí,návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016