znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 174/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť G. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Advokátska kancelária,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S 135/2010-73 zo 14. júna 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžr 116/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012 faxom a 10. októbra 2012 poštou doručená sťažnosť G. L., S. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 20 S 135/2010-73   zo 14. júna   2011   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   zo   4.   júla   2012   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 Sžr 116/2011. Sťažnosť bola doplnená doručením jej originálu (10. októbra 2012) podaného na poštovú prepravu 5. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   30.   apríla   2010 na Obvodnom pozemkovom úrade v Č. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) podanie vyhodnotené   ako   námietku   podľa   §   7   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení platnom a účinnom ku dňu podania námietky (ďalej len „zákon o usporiadaní pozemkového vlastníctva“).   Sťažovateľ   navrhoval   zmenu   údajov   schváleného   registra   obnovenej evidencie   pozemkov   v katastrálnom   území   S.   (ďalej   len   „register“),   a to zapracovaním právoplatného   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   212/2009-135   z 25. augusta   2009 do registra. Predmetným uznesením krajský súd potvrdil opravné uznesenie Okresného súdu Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   4   C   347/1993-110   z 10.   februára   2009   v konaní o vyporiadaní dedičských podielov.

Obvodný   pozemkový   úrad   rozhodnutím   č.   134-17/2010-Bz   z 12.   augusta   2010 námietke nevyhovel   a   navrhovanú zmenu nevykonal, „nakoľko   listina   bola   vyhotovená a nadobudla právoplatnosť po schválení ROEP a jeho zápise do KN“.

Obvodný   pozemkový   úrad   dôvodil,   že   návrh   registra „bol   v zmysle   § 7   ods.   1 zverejnený dňa 09.11.1999... na dobu 30 dní na verejné nahliadnutie spolu s poučením o možnosti podania námietok. ROEP bol rozhodnutím tunajšieho úradu... dňa 31.01.2007 schválený a dňa 8.12.2008 zapísaný do KN“. Podanie sťažovateľa obvodný pozemkový úrad vyhodnotil ako námietku, „ktorá bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej lehoty v zmysle § 7 ods. 2 zákona. Vzhľadom na ustanovenie § 7 ods. 6 zákona, v ktorom sa uvádza – ak schválený register obsahuje údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim, ktoré sú v rozpore s údajmi § 6 ods. 1, správny orgán po prerokovaní v komisii rozhodne o zmene údajov   schváleného   registra,   po právoplatnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   sa   nové údaje zapíšu do katastra nehnuteľností, o zmene možno rozhodnúť do troch rokov od zápisu registra do katastra nehnuteľností – sa ňou správny orgán musí zaoberať.

Komisia   ROEP   dňa   30.06.2010   prejednala   námietku   a doporučila   správnemu orgánu,   aby   jej   vyhovel   v rozsahu   riešenia   ROEP,   nakoľko   do   návrhu   ROEP   bolo zapracované uznesenie súdu platné v čase zostavovania registra č. k. 4C 347/93.

Správny   orgán   prešetril   oznámenie   a nestotožnil   sa   so   stanoviskom   komisie, vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   uvedená   listina   bola   vyhotovená   dňa   25.   augusta   2009 a nadobudla právoplatnosť dňa 02.11.2009, po zápise registra do KN. Listiny vyhotovené a právoplatné po zápise registra do KN sa zapisujú do katastra nehnuteľností v súlade s katastrálnym zákonom.“.

V odvolaní podanom 24. augusta 2010 sťažovateľ a J. L., S., namietali „výrokovú časť a obsah odôvodnenia, v ktorej správny orgán nesprávne vyhodnotil oznámenie nových skutočnosti pre zmenu registra ako námietku“.

Krajský pozemkový úrad v Ž. (ďalej len „krajský pozemkový úrad“) rozhodnutím č. KPÚ   2010/00431/15H   z 21.   októbra   2010   napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie obvodného   pozemkového   úradu   potvrdil   v celom   rozsahu   a podané   odvolanie   zamietol, keďže „šetrením zistil, že Uznesenie Krajského súdu v Žiline číslo konania 5 Co/212/2009- 135 zo dňa 25.08.2009, nadobudlo právoplatnosť dňa 02.11.2009 pričom register ROEP bol schválený dňa 31.01.2007“. V nadväznosti na to krajský pozemkový úrad citujúc § 7 ods.   6   a 7   zákona   o   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva   konštatoval,   že „schválený register bol v súlade s platnými právnymi listinami platnými ku dňu jeho schválenia. Listiny vydané a platné po schválení registra nie je možné dodatočne zapracovať do registra ani v zmysle § 7 ods. 6 zákona. Pri zápise takýchto listín do KN je potrebné postupovať v zmysle katastrálneho zákona...“.

Sťažovateľ podal 8. novembra 2010 proti rozhodnutiu krajského pozemkového úradu žalobu podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V nej uviedol, že „je nesporné, že obsah odôvodnenia,   ktorým   je   výrok   napadnutého   rozhodnutia   podmienený   sa   nezakladá na pravde,   nakoľko   už   z jednoduchého   počtu   je   doba   od   8.12.2008   do   2.11.2009 11 mesiacov a nie viac ako 3 roky, ktoré sú uvedené v zák. č. 180/1995 Z. z. Ďalšia časť odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   je   nepreskúmateľná,   nakoľko   sa   nezakladá na pravde a nesúvisí s predmetným konaním.“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   20 S 135/2010-73   zo   14.   júna 2011   sťažovateľovu žalobu zamietol. Ako irelevantný vyhodnotil žalobný dôvod zakladajúci sa na argumentácii trojročnou   lehotou   podľa   §   7   ods.   6   zákona   o usporiadaní   pozemkového   vlastníctva, pretože „medzi účastníkmi konania... nebolo sporné, že dielo ROEP bolo schválené dňa 31.1.2007 a zapísané do katastra nehnuteľností 8.12.2008, ako to vyplýva z odôvodnení prvostupňového   i druhostupňového   rozhodnutia   správnych   orgánov.   Bolo   tiež   riadne preukázané, že uznesenie KS Žilina č. k. 5Co/212/2009-135 bolo vydané dňa 25.8.2009 a právoplatné   2.11.2009.   Toto   právoplatné   rozhodnutie   súdu   nebolo   teda   podkladom na zostavenie registra..., ako to má na mysli § 6 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z. z. Takýmto podkladom   môže   byť   len   taký   údaj,   ktorý   existuje   pred   schválením   diela   ROEP, pričom z týchto údajov by mal register vychádzať. Keďže uznesenie KS v Žiline nadobudlo právoplatnosť   2.11.2009   a register   bol   správnym   orgánom   schválený   31.1.2007, z uvedeného jasne vyplýva, že ku dňu schválenia diela ROEP dané uznesenie neexistovalo a preto   nemohlo   byť   podkladom   pre   jeho   zostavenie,   ako   to   má   na   mysli   §   6   ods.   1 citovaného   zákona.   Schválený   register   preto   logicky   nemôže   byť   v rozpore   s týmto uznesením, keďže toto uznesenie nebolo podkladom pre jeho vypracovanie a zostavenie. Nebola teda splnená podmienka § 7 ods. 6 citovaného zákona, podľa ktorej správny orgán len   vtedy   kladne   rozhodne   o zmene   údajov   schváleného   registra,   ak   schválený   register obsahuje   údaje,   ktoré   sú   v rozpore   s podkladmi   podľa   §   6   ods.   1   citovaného   zákona. V danom   prípade   nebola   naplnená   hypotéza   tejto   právnej   normy   o rozpore   údajov, ktoré boli   podkladom   pre   zostavenie   registra   a pri   zostavovaní   registra   sa   z nich vychádzalo,   s údajmi   už   schváleného   registra.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť   žiadosti žalobcu   a zmeniť   údaje   schváleného   registra   v zmysle   §   7   ods.   6   citovaného   zákona... Lehota troch rokov stanovená v § 7 ods. 6 citovaného zákona, t. j. lehota troch rokov od zápisu   ROEP   do katastra   nehnuteľností,   v ktorej   je   možné   vykonať   zmenu   schváleného registra,   je   tu   bez právneho   významu,   lebo   táto   lehota   platí,   len   ak   schválený   ROEP nevychádza zo vstupných údajov dostupných pred jeho schválením a zostavením v zmysle § 6 ods. 1. Situácia v danom prípade je však rozdielna, keď schválené dielo ROEP podľa tvrdení žalobcu má byť v rozpore s údajmi objektívne vzniknutými až po jeho schválení.“.

Tvrdenie   sťažovateľa   ako   žalobcu,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia krajského pozemkového úradu v jeho ďalšej časti je nepreskúmateľné, vyhodnotil krajský súd ako neurčitý žalobný dôvod, keďže „nie je z neho zrejmé, čo konkrétne namieta žalobca vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu a vo vzťahu k jeho subjektívnym právam, ktoré mali byť dotknuté. Podľa názoru súdu je napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnené...“.

Krajský súd s poukazom na § 250b ods. 1 OSP na sťažovateľove dôvody prednesené „v   podaní   jeho   právneho   zástupcu   zo   dňa   12.1.2011,   ktoré   došlo   súdu   13.1.2011 neprihliadol“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V ňom „namietal záver súdu, ktorý vychádzal z dátumu schválenia registra, pretože za záväzný považuje dátum jeho zápisu do katastra nehnuteľností. Poukázal na uznesenie Okresného súdu v Čadci, sp. zn. 14C/26/2011,   ktoré   jednoznačne   potvrdzuje   jeho   zákonný   nárok   na   vyrovnanie dedičských   podielov   v zmysle   opravného   uznesenia   Krajského   súdu   v Žiline   zo   dňa 25.8.2009, sp. zn. 5Co/212/2009. Zároveň predložil zápisnicu zo dňa 30.9.2010, ktorá bola zapísaná na komisii ROEP v obci S. za účelom riešenia jeho oprávnenej sťažnosti; je v nej jednoznačne uvedené, že Krajský pozemkový úrad v Ž. uznal jeho sťažnosť za opodstatnenú s tým,   že   správny   orgán   po   vyjadrení   spracovateľa   rozhodne   o pozemkoch,   ktoré   boli predmetom   riešenia   ROEP.   Následne   spoločnosť   A.,   spol.   s r.   o.   Ž.   predložila a špecifikovala návrh na vykonanie opráv v katastri tak, že A. S. sa vymaže podiel 1/27 a tento podiel dá žalobcovi, ktorý však dodnes nebol realizovaný.“. Sťažovateľ v odvolaní tiež   namietal,   že   krajský   súd „pochybil,   keď neprihliadol   na   námietky,   uplatnené   jeho právnym zástupcom, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“.

Najvyšší súd rozsudkom zo 4. júla 2012 v konaní sp. zn. 10 Sžr 116/2011 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa „s dôvodmi, pre ktoré považoval tieto námietky za neopodstatnené... predovšetkým s... právnym názorom, že rozhodovanie o zmene údajov schváleného registra v zmysle § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. v lehote troch rokov od zápisu údajov registra do katastra nehnuteľností, je možné iba v prípade, že bol zistený rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1 existujúcimi v čase schvaľovania ROEP-u, z ktorých mal register vychádzať a nemôže ísť o podklady, ktoré ku dňu schválenia registra neexistovali.   V prejednávanej   veci   preto   správne   orgány   nevyhoveli   návrhu   žalobcu na zmenu údajov nie preto, že by už bola uplynula trojročná lehota na rozhodnutie o zmene, ale   preto,   že   išlo   o nové   údaje,   keďže   dôvodom   zmeny   malo   byť   rozhodnutie   súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2.11.2009.“.

K odvolacej   námietke,   podľa   ktorej   krajský   súd   neprihliadol   na   žalobné   dôvody prednesené   v doplnení   žaloby,   najvyšší   súd   odkázal   na   obsah   súdneho   spisu.   Z neho vyplýva,   že „napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   správneho   orgánu   bolo   žalobcovi doručené 28.10.2010, teda lehota dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia na podanie žaloby   podľa   §   250b   ods.   1   O. s. p.   uplynula   dňa   28.12.2010;   žaloba   doručená   súdu 8.11.2010 bola teda podaná v zákonnej lehote, ale vyjadrenie právneho zástupcu, podané 13.1.2011, už do tejto lehoty nespadalo. Keďže v dvojmesačnej lehote na podanie žaloby sa striktne uplatňuje koncentračná zásada na vyjadrenie všetkých žalobných dôvodov, po jej uplynutí   už   súd   neprihliada   na   prípadné   rozšírenie   dôvodov   žaloby,   pretože   by   išlo o podanie urobené po zákonom stanovenej lehote. Krajský súd teda postupoval v súlade so zákonom, keď sa pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia obmedzil iba na žalobné dôvody uplatnené v žalobe.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť, že „opravným uznesením Okresného súdu v Čadci zo dňa 10.2.2009 sp. zn. 4C 347/1993- 110, Okresný súd v Čadci opravil uznesenie Okresného súdu v Čadci sp. z. 4C 347/1993 zo dňa 13.9.1996 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.9.2009 sp. zn. 5Co 212/2009-135 v môj prospech. Tieto rozhodnutia Okresného súdu Čadca, ktorý vydal opravné uznesenie a uznesenie Krajského súdu v Žiline, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Čadca Obvodný pozemkový úrad v Č. odmietol vykonať zmenu a poukazuje na   postup   podľa   §   7   ods.   6   Zákona   180/95   Z.   z.   a že   nevykonáva   žiadnu   zmenu do schváleného   ROEP   a že   nezapracuje...   právoplatné   uznesenie   Krajského   súdu   Žilina sp. zn. 5Co 212/2009 zo dňa 25.8.2009... Podľa môjho právneho výkladu opravné uznesenie Okresného súdu v Čadci zo dňa 10.2.2009 sp. zn. 4C 347/1993-110 a uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 25.8.2009 sp. zn. 5Co 212/2009-135 sú právnymi listinami spôsobilými vykonať do schváleného ROEP zápis do katastra nehnuteľností. Vyvstáva triviálna otázka akým spôsobom, akým rozhodnutím, akou listinou sa dá reparovať moje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,   ktoré   som   nadobudol   na   základe   vyšších   rozhodnutiach   súdov. Popieram však, žeby ROEP bol schválený pred rozhodnutím uvedených uznesení Okresného súdu Čadca a Krajského súdu v Žiline.“.

Sťažovateľ potom v odôvodnení svojej sťažnosti rekapituluje chronologicky svoju kauzu po skutkovej i právnej stránke a poukazuje na ním tvrdené pochybenia a nezákonnosť jednotlivých orgánov verejnej moci súvisiace s procesom vyporiadania dedičstva a zápisom vlastníckych   práv   do   katastra   nehnuteľností,   ktoré   časovo   predchádzali,   prípadne   sa prelínali s procesom zostavovania a schvaľovania registra.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti o nej meritórne takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 14.6.2012 (správne malo byť „14.6.2011“, pozn.) sp. zn. 20S/135/2010-73, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.8.2012 a Rozsudkom   NS   SR   zo   dňa   4.7.2012   sp.   zn.   10Sžr/116/2011,   ktorý   nadobudol právoplatnosť dňa 9.8.2012 porušené bolo.

2/ Rozsudok   Krajského   súdu...   zo   dňa   14.6.2011   sp.   zn.   20S   135/2010-73 a Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 4.7.2012 sp. zn. 10Sžr/116/2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3/ Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 132,64 Eur ktoré pozostávajú z dvoch úkonov a to:

1/ prevzatie a príprava, 2/ Sťažnosť, 2, á= 58,69 Eur, 2x režijný paušál á= 7,63 do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. P., advokát AK Ž.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd zásadne viazaný návrhom na začatie konania.

Sťažovateľ na prvej strane sťažnosti uvádza, že táto je podaná „proti porušovaniu práva ustanoveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy... a čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy...“. Na piatej strane sťažnosti zas cituje čl. 47 ods. 3 ústavy i čl. 48 ods. 2 ústavy. Tieto pasáže sťažnosti však ústavný súd vyhodnotil iba ako súčasť argumentácie sťažovateľa, pretože v závere sťažnosti sformulovanom do kompaktného a uceleného návrhu na výrok nálezu ústavného súdu zreteľne navrhuje vyslovenie porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K časti   petitu   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   navrhuje   vysloviť   porušenie   jeho označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu,   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť, že rozsudok   krajského   súdu   bol   vydaný   v konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   je rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   proti   ktorému Občiansky súdny poriadok pripúšťa podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku.

Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže poskytovať   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám,   alebo   ľudským   právam a základným   slobodám   vyplývajúcim   z medzinárodnej   zmluvy,   len   ak   ochranu   týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Najvyšší súd ako súd druhého stupňa mal na základe odvolania právomoc poskytnúť ochranu základnému právu na súdnu ochranu i právu na spravodlivé súdne konanie, ak bol sťažovateľ toho názoru, že tieto jeho práva boli rozsudkom krajského súdu ako súdu prvého stupňa   porušené.   Napokon,   sťažovateľ   aj   právo   podať   odvolanie   využil.   Uvedené skutočnosti   vylučujú   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   sťažovateľovmu základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v rovine ich možného porušenia   napadnutým rozsudkom   krajského súdu.   V tejto časti   bolo potrebné sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K časti sťažnosti smerujúcej proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   sťažnosť   v tejto   časti   na   prvý   pohľad neopodstatnená.

Najvyšší   súd   konzistentným,   vnútorne   bezrozporným   a zrozumiteľným   spôsobom odôvodnil potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Správne uplatnil zásadu   viazanosti   súdu   v správnom   súdnictve   žalobnými   dôvodmi,   a to   i v kontexte aplikovaného   §   250b   ods.   1   OSP.   V plnej   miere   sa   treba   stotožniť   s konštatovaním najvyššieho súdu o uplatňovaní koncentračnej zásady na vyjadrenie žalobných dôvodov, keďže v opačnom prípade by akceptovanie doplnenia žaloby o ďalšie dôvody po uplynutí dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   na podanie   žaloby   znamenalo zmarenie   účelu   §   250b ods. 1 OSP. V konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov sa totiž prieskumná právomoc všeobecného súdu na napadnuté rozhodnutie správneho orgánu môže uplatniť len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, teda v medziach žaloby (§ 250j ods. 1 a 2 OSP).

Podľa § 6 ods. 1 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva podklady potrebné na   zostavenie   registra   sa   zisťujú   z   údajov   poskytnutých   nájomcami   pozemkov, pozemkovými spoločenstvami alebo inými oprávnenými osobami, z katastrálneho operátu, štátnych archívov, z listín predložených účastníkmi konania, z výpovedí svedkov a z iných dôkazov získaných najmä pri prešetrovaní v obci.

Podľa   §   7   ods.   6   zákona   o usporiadaní   pozemkového   vlastníctva   ak   schválený register   obsahuje údaje   o   pozemkoch   a   právnych   vzťahoch   k   nim,   ktoré   sú   v   rozpore s údajmi podľa § 6 ods. 1, správny orgán po prerokovaní v komisii rozhodne o zmene údajov schváleného registra. Po právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu sa nové údaje zapíšu do katastra nehnuteľností. O zmene možno rozhodnúť do troch rokov od zápisu údajov registra do katastra nehnuteľností.

Ústavný súd predmetné ustanovenia zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva necitoval   na   účel   podávania   zákonného   výkladu,   a tým   aj   zaujímania   pozície   ďalšej inštancie   v systéme   všeobecného   súdnictva,   ale   výlučne   preto,   aby   mohol čo najzrozumiteľnejšie vysvetliť záver o zjavnej neopodstatnenosti predbežne prerokúvanej sťažnosti,   ktorá   vyplýva   z veľmi   výstižného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu.   Ten   k meritórnej   otázke   sťažovateľovej   žaloby   jasne   uviedol, že „v prejednávanej veci... správne orgány nevyhoveli návrhu žalobcu na zmenu údajov nie preto, že by už bola uplynula trojročná lehota na rozhodnutie o zmene, ale preto, že išlo o nové   údaje,   keďže   dôvodom   zmeny   malo   byť   rozhodnutie   súdu,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   2.11.2009“.   Ústavný   súd   k tomu   iba   vysvetľujúco   dopĺňa,   že   uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 212/2009-135 z 25. augusta 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. novembra 2009, potvrdilo opravné uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 347/1993-110 z 10.   februára   2009.   Toto   opravné   uznesenie   nemalo   vplyv   na   skutočnosť,   že   v čase zostavovania   a schvaľovania   registra   príslušné   správne   orgány   postupovali podľa právoplatného   neopraveného   uznesenia   okresného   súdu   z 13.   septembra   1996 a že tým rešpektovali citovaný § 6 ods. 1 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva. Najvyšší súd teda správne vyhodnotil opravné uznesenie okresného súdu i naň nadväzujúce potvrdzujúce   uznesenie   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   ako   prinášajúce „nové údaje“, čo má za následok záver o nesplnení hypotézy právnej normy obsiahnutej v § 7 ods. 6 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva (správne to konštatoval už krajský súd v rozsudku o zamietnutí žaloby sťažovateľa).

V nadväznosti   na uvedené   je potom   odpoveď   na sťažovateľom   položenú otázku, „akým spôsobom, akým rozhodnutím, akou listinou sa dá reparovať moje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré som nadobudol na základe vyšších rozhodnutiach súdov“, veľmi jednoduchá. Právoplatné opravné uznesenie okresného súdu z 25. augusta 2009 je listinou spôsobilou   na   záznam   do   katastra   nehnuteľností,   čo   napokon   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   zdôraznil   obvodný   pozemkový   úrad   („Listiny   vyhotovené   a právoplatné po zápise registra do KN sa zapisujú do katastra nehnuteľností v súlade s katastrálnym zákonom“), krajský pozemkový úrad („Listiny vydané a platné po schválení registra nie je možné dodatočne zapracovať do registra ani v zmysle § 7 ods. 6 zákona. Pri zápise takýchto listín do KN je potrebné postupovať v zmysle katastrálneho zákona...“) a na správnosť tohto názoru poukázal i krajský súd v odôvodnení svojho zamietavého rozsudku. Najvyšší súd uvedené závery potvrdil.

Z popísaných dôvodov hodnotí ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako   dostatočne   odôvodnený,   nepreukazujúci   žiadne   porušenie   ústavne   relevantných procesných práv sťažovateľa ako účastníka konania, ale aj rešpektujúci požiadavku ústavne konformného výkladu zákonných právnych noriem. Niet teda žiadneho signálu o porušení základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   ani   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne konanie, ktorý by mohol ústavný súd po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k vysloveniu porušenia týchto práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   nastolenými   v petite   sťažnosti   (zrušenie napadnutých rozsudkov všeobecných súdov i náhrada trov vzniknutých sťažovateľovi).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013