znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 174/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   P.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   Ď.,   M., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/41/2011-86 z 24. mája 2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   211/2011 z 15. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď., M., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP/41/2011-86 z 24. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 211/2011 z 15. decembra 2011.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom podaným Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) 19. júla 2010 domáhal zníženia výživného na maloletého syna L. (1998) na sumu 76 € a maloletého syna T. (2001) na sumu 66 €.   Svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že   od   posledného   rozsudku   okresného   súdu č. k. 22 P/209/2009-44   z 28.   septembra   2009   (potvrdeného   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 5 Co/91/2009-67   z 9.   marca   2010)   o určení   výživného   k maloletým   deťom   sa u neho výrazne   zmenili   pomery,   z ktorých   okresný   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal. Sťažovateľ uviedol, že žije v spoločnej domácnosti s priateľkou, s ktorou má maloletú dcéru M. (2008), a okrem toho si osvojil aj jej maloletú dcéru L. (2004). Všetky jeho deti by mali mať rovnakú životnú úroveň so zohľadnením ich potrieb v závislosti od ich veku.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   20   P/213/2010-66   z 11.   februára   2011   návrh sťažovateľa zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že porovnaním   okolností,   z ktorých   vychádzal   v čase   predchádzajúceho   rozhodovania, a okolností zistených v čase terajšieho rozhodnutia, nezistil takú zmenu pomerov otca, ktorá by   odôvodňovala   zníženie   výživného   na   maloletých   synov.   Sťažovateľ   nepreukázal zhoršenie svojich majetkových pomerov. Došlo síce k zníženiu jeho priemernej mesačnej mzdy o 17 €, avšak znížilo sa jeho úverové zaťaženie o 55 €, pričom výdavky na bývanie a stravu ostali v podstate na rovnakej úrovni. Okresný súd zároveň uviedol, že „mohol si zvážiť osvojenie dcéry svojej priateľky, dôsledkom čoho je aj strata výživného, ktoré bol jej otec   povinný   platiť   a pribudnutie   vyživovacej   povinnosti   otcovi   maloletých.   Otec   takto konať môže, ale musí si byť vedomý svojej rodičovskej zodpovednosti predovšetkým k svojim vlastným deťom.“.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 8 CoP/41/2011-86 z 24.   mája 2011   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   20   P/213/2010-66   z 11.   februára   2011 potvrdil.   Z relevantnej   časti   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   vyplýva,   že   odvolanie sťažovateľa nebolo dôvodné. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie a skutkový stav zistil úplne a správne, pričom sa v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa. Sťažovateľ neuviedol žiadne nové okolnosti, na základe ktorých by odvolací súd videl dôvody na zmenu prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval pribudnutím   vyživovacej   povinnosti   osvojením   dieťaťa,   musel   si   byť vedomý   právnych následkov   z toho   vyplývajúcich,   preto   ani   odvolací   súd   na   túto   skutočnosť   nemohol prihliadnuť.   Sťažovateľ   si   môže   plniť   vyživovaciu   povinnosť   bez   ohrozenia   svojich základných životných potrieb.

Dovolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   211/2011 z 15. decembra   2011 odmietol   z dôvodu,   že smerovalo proti   rozhodnutiu, proti ktorému je neprípustné, ako aj z dôvodu, že vady konania v zmysle § 237 písm. a) až f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nezistil.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „bolo   porušené   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne konanie a právo, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietol dovolanie napriek tomu, že už nemal inú možnosť ako sa domáhať ochrany svojich subjektívnych práv. Ďalej... bol porušený aj článok 41 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko vzhľadom   k tomu,   že   sťažovateľ   si   osvojil   maloletú   dcéru   svojej   priateľky   v zmysle ustanovení   Zákona   o rodine   medzi   nimi   vznikol   rovnaký   vzťah,   aký   je   medzi   rodičmi a deťmi. Súdy v rámci rozhodovania o znížení vyživovacej povinnosti svojimi rozhodnutiami neprihliadli na skutočnosť, že sťažovateľovi vznikla ďalšia vyživovacia povinnosť, a to len preto, že maloletá dcéra nie je vlastným dieťaťom sťažovateľa.“. Napadnutým rozsudkom krajského   súdu   boli   porušené   jeho   základné   práva   podľa   čl.   41   ods.   1,   3   a 4   ústavy a uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 41 ods. 1, 3, 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu   č.   k.   8   CoP/41/2011-86   z 24.   mája 2011 a uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 211/2011 z 15. decembra 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia   všeobecných   súdov   zrušil   a vec   im   vrátil   na   ďalšie   konanie,   a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom upravujú ustanovenia § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k zisteniu,   že   sťažnosť neobsahuje jasný a zrozumiteľný petit ako východisko pre rozhodnutie ústavného súdu. Petit   nezodpovedá   odôvodneniu   sťažnosti.   Slovné   a číselné   označenie   jednotlivých základných práv sťažovateľa sa nezhoduje s ich označením v ústave. Článok 46 ods.   1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou   ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov,   a tým   aj   „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu ochranu (I. ÚS 22/03). Z obsahu sťažnosti však vôbec nevyplýva, aký aspekt tohto práva sťažovateľ namieta. Sťažovateľ v sťažnosti osobitne nezdôvodnil ani námietku porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani jednotlivých práv vyplývajúcich z čl. 41 ústavy. Okrem toho sťažovateľ sťažnosť podal vo svojom mene, nie ako zákonný zástupca (osvojenej) maloletej dcéry, ktorej   prerokovanie   práv   tiež   namieta,   ktorá   v danom   prípade   ani   nebola   účastníčkou konania pred všeobecnými súdmi.

Porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odvodzuje z toho, že najvyšší súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07 a iné) však vyplýva, že právo na súdnu ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu v konaní.   Ak   sa   konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa   predstáv   účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu.

Pokiaľ ide o namietané vady procesu konaného pred všeobecnými súdmi, tieto sa viažu na skutkové zistenia, ich vyhodnotenia a neuvádzajú také právne pochybenia, ktoré by mali za následok porušenie práva zaručeného čl. 6 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani prípadné odstránenie nedostatkov sťažnosti by nemohlo viesť k rozhodnutiu o jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   ústavného súdu   argumentácia   sťažovateľa   týkajúca   sa   nesprávnosti rozhodnutia   okresného   súdu   o neznížení   výživného   na   maloletých   synov   z dôvodu osvojenia   ďalšieho   maloletého   dieťaťa   a na   neho   nadväzujúceho   rozhodnutia   krajského súdu je účelová a vytrhnutá z kontextu. Sťažovateľ obsahovo identickú námietku nastolil na všetkých stupňoch všeobecných súdov, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Obsah napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   (a   aj   rozsudku   okresného   súdu)   už   prima   facie obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   vo väzbe   na   jeho   výrok,   nepopiera zmysel   interpretovaných   a aplikovaných   právnych   noriem,   nie   je   v rozpore   s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Námietka sťažovateľa sa tak javí ako zjavne neopodstatnená.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť   k záveru   o   porušení   práv   sťažovateľa   (m.   m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012