znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 174/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. R., T., zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010 sp. zn. 6 Cdo 52/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. R. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   zo   16.   decembra   2010   sp.   zn. 6 Cdo 52/2010.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania   pred všeobecnými   súdmi   (odporcom   v   druhom   rade)   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti (garáži), v ktorom „sa nemohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom súdu, bola mi odňatá možnosť zaistenia dôkazného bremena odborným posúdením veci, čím boli porušené   ústavné   podmienky   mojej   súdnej   ochrany   a   právo   na   spravodlivé   súdne rozhodnutie“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd (predseda senátu) mu odňal „zákonne nadobudnuté vlastnícke právo ex nunc, hoci som bol vo veci dobromyseľný, kúpnu cenu som zaplatil a vec užíval po dobu 12 rokov“.

Okrem toho tvrdí, že v súdnom konaní boli aj prieťahy, sám však v sťažnosti tvrdí, že tieto nenapadol.

Ďalej najvyšší súd porušil ustanovenie § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keď neskúmal materiálnu pravdu a „dopustil sa neústavnosti potvrdením konania a rozhodovania Okresného súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Trenčíne s poukazom na to, že súd má právo nie povinnosť prijať navrhované dôkazy“.

Sťažovateľ   tiež   v   sťažnosti   podrobne   opisuje   priebeh   konania   pred   všeobecnými súdmi a z príloh sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 5 C/485/1999 z 23. októbra 2006 vyhovel žalobe navrhovateľov, že sú podielovými spoluvlastníkmi garáže a na základe odvolania odporcu v prvom rade Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Co 107/2007 z 13. decembra 2007   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd „upravil povinnosť prvostupňového súdu zamerať dokazovanie na skutočnosť, či mohlo dôjsť dňa 5. 10. 1994 platne k uzatvoreniu zmluvy o zhotovení veci na zákazku - na výstavbu garážového boxu č. 77, kde bolo podmienkou a dokazovaním v konaní pred súdom bolo zo strany navrhovateľov preukázať, či bola stavba rozostavaná ku dňu 5. 10. 1994, kedy mal vzniknúť právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom o zhotovenie garážového boxu a či bola garáž číslo 77 rozostavaná, čo bolo predmetom zmluvy a obsahom dojednaní pre posúdenie otázky prípadného vzniku vlastníckeho práva k predmetnej garáži.

Okresný   súd   na   zabezpečenie   základnej   materiálnej   podmienky   konania   určenej nadriadeným súdom sa vysporiadal tým, že vypočul svedkov, ktorých doviedol navrhovateľ na pojednávanie bez riadneho predvolania, a súd ich bez uznesenia pripustil na vypočutie ako dôkazný prostriedok...

V   konaní   neboli   vypočutí   žiadni   odporcami   navrhovaní   svedkovia   -   majitelia okolitých   garážových   boxov,   ktorí   by   vedeli   zodpovednejšie   určiť,   či   garáže   boli rozostavané, taktiež nevzal v úvahu predložené listiny.

Súd bez posúdenia znalcom - odborníkom, ktorého výsluch bol navrhnutý odporcami neuvažoval, a nebral za preukázané, že stavebné povolenie bolo vydané na jednu stavbu, ako   celok,   a   že   garážový   box   má   v   spoluvlastníctve   spoločné   steny,   nakoľko   ide   o monolitickú panelovú stavbu, ktorá bola kolaudovaná ako „93 garážových boxov... Okresný   súd   nesprávne   definoval   a   zameral   dokazovanie   v   rozpore   s   právnym názorom odvolacieho súdu...“

Okresný súd následne rozhodol rozsudkom z 2. marca 2009 sp. zn. 5 C/485/1999 tak, že návrhu navrhovateľov vyhovel a určil, že sú podielovými spoluvlastníkmi garáže, a na základe odvolania odporcov [ich odvolací dôvod bol podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP, t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam] krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/143/2009 z 25. augusta 2009 rozhodnutie okresného súdu z 2. marca 2009 potvrdil.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   keďže   sa   krajský   súd „nezaoberal   požiadavkou   na vyslovenie možnosti podania dovolania bola tiež odňatá účastníkom možnosť pred súdom konať ako súčasť právnej a súdnej ochrany“.

Podľa   sťažovateľa   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu „neobsahuje dostatočné a relevantné dôvody na základe ktorých dovolací súd konštatuje, že splnil svoju zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutia nie sú postihnuté vadami a nedostal právnemu   záveru   vyslovenému   v   zrušovacom   rozsudku   Krajského   súdu...   č.   k.   4 Co/107/2007 a opakovane odňal možnosť odporcom konať pred súdom, aby uplatnili svoje procesné práva vykonania dôkazu nimi navrhnutého. Súd sa nevysporiadal tak s otázkou, či bola stavba rozostavaná napriek tomu, že to má zásadný význam pre posúdenie vzniku vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti...

... Moje ústavné práva sú porušené tým, že som si ako občan kúpil garáž, ktorú som nemohol vysporiadať vlastnícky do roku 2008 pre uvedený súdny spor. Riadne som zaplatil sumu   80.000,-   Sk,   a   podpísal   zmluvu   o   budúcej   kúpnej   zmluve.   Po   konzultáciách   s katastrom som nadobudol vlastníctvo riadne kúpnou zmluvou od staviteľa. Vstúpil som proti svojej vôli do súdneho konania a v konečnom dôsledku pre nesolventnosť odporcu som uhradil všetky súdne a advokátske trovy, čelím platobnému rozkazu od nového vlastníka za dobu užívania garáže a moje postavenie bolo 12 rokov neisté, a som na svojich právach poškodený.

Tvrdenie, že som neuniesol dôkazné bremeno je nepravdivé, hoci toto spočívalo na odporcovi 1. a ja som bol v spore viazaný len jeho dôkazmi, ktoré som napokon zabezpečil prostredníctvom advokáta, aby boli doložené.

Som presvedčený, že súdy rozhodovali vo veci takým spôsobom pre osobu odporcu B. R., ktorý má veľa súdnych sporov ako podnikateľ práve v súvislosti s uvedenými garážami, a bráni sa neprimeranými spôsobmi, za ktoré ja nemôžem trpieť.

Takáto   situácia   ma   psychicky   veľmi   vyčerpáva,   čo   sa   prejavilo   na   mojom zdravotnom stave. Vinou súdov spôsobom ich rozhodnutia a dĺžky konania, mám finančnú škodu v tisícoch eur, ktoré s ohľadom na osobu B. R. jeho vek 80 rokov, a množstvo exekúcií nikdy úspešne nevymôžem.

Pokiaľ má platiť Ústava Slovenskej republiky, verím, že moja sťažnosť bude prijatá a rozhodnutá v súlade so zákonmi, ktoré ja osobne dodržiavam.“.

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné   právo   Ing.   R.   R.   na   prerokovanie   spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci   určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu...   v konaní vedenom pod spisovou značkou 6 Cdo 52/2010 porušené bolo.

Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 6 Cdo 52/2010 a ukladá sa vec znova prejednať a rozhodnúť.

Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy konania advokátke vo výške 123,50 €...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   namietal   porušenie svojich   označených   práv   rozhodnutím   najvyššieho súdu zo 16. decembra 2010 sp. zn. 6 Cdo 52/2010, ktorým odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu a okresného súdu, ktorými vyhoveli navrhovateľom v konaní o   ich   návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   a   rozhodli   v   neprospech sťažovateľa.

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu zo 16. decembra 2010, ktorý sa nevysporiadal s jeho dovolacími dôvodmi (odňatá možnosť konať pred súdmi) tým, že krajský súd a okresný súd nevykonali dôkazy ním navrhované   (nevypočuli   navrhovaných   svedkov   ale   najmä,   že   nenariadili   znalecké dokazovanie), a že v rozpore s § 132 OSP nevzali do úvahy dôkazy súvisiace so stavbou, ako aj to, že v dôvodoch svojho rozsudku sa krajský súd nevysporiadal s jeho návrhom na vyslovenie   možnosti   podania   dovolania,   hoci   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke zásadného významu. Sťažovateľ tiež tvrdil, že nemal v konaní vystupovať ako účastník, pretože   nemal   túto   spôsobilosť   (zo   zmluvy   o   dielo   mal   byť   pasívne   legitimovaný   iba odporca v prvom rade).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť   dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   osobitne posudzujúc podmienky podľa § 238 OSP, „ale tiež sa komplexne zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážku   veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným).“

Vady uvedené v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil a dospel k záveru o   neprípustnosti   dovolacieho konania, na základe   čoho dovolanie   podané sťažovateľom odmietol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania   je   v   napadnutom   rozhodnutí   na   strane   3   až   5   zdôvodnený   primerane a   presvedčivo,   a   nemožno   ho   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné a zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené, pričom takmer všetky námietky vznesené v konaní pred najvyšší súdom sú totožné s námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstatnom takto: „Pokiaľ dovolatelia namietali   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom,   ktoré   malo   spočívať   v   nevykonaní   nimi navrhnutých   dôkazov,   treba   uviesť,   že   nevykonanie   všetkých   účastníkom   navrhnutých dôkazov nie je odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.

Za odňatie, možnosti konať pred súdom nie je možné považovať ani to, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, v tomto prípade výsluchy účastníkov konania a svedkov. Ak by súd hodnotil dôkazy v rozpore s ustanovením § 132 O. s. p., mohlo by ísť len o tzv. inú vadu konania, ktorú treba považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. hl O. s. p. Tento dovolací dôvod však sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia podrobne vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať najmä žalovanými navrhnuté znalecké   dokazovanie.   K   správnosti   tohto   postupu   okresného   súdu   sa   na   námietky dovolateľov uvedené v odvolaní vyjadril v rozsudku aj odvolací súd.

K námietke žalovaného 2/ spočívajúcej v tom, že žalovaný 2/ nemá v spore pasívnu legitimáciu, treba uviesť, že z hľadiska možnej prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b/ O. s. p. nie je rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť účastníkom konania. Nedostatok vecnej legitimácie podľa tohto ustanovenia nieje dôvodom prípustnosti dovolania; môže mať za následok len nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a nie prípustnosť dovolania (porovnaj R 34/1993). Podľa dovolacieho súdu v danej veci bol žalovaný 2/ ako fyzická osoba správne, v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 veta druhá O. s. p., označený menom, priezviskom a bydliskom. Takto označená fyzická osoba mala nepochybne   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   (§   19   O.   s.   p.).   Uvedená   námietka žalovaného 2/ preto nezakladá existenciu vady podľa § 237 písm. b/ O. s. p.

Pokiaľ   dovolatelia   vytýkali   odvolaciemu   súdu,   že   sa   v   dôvodoch   rozsudku nevyporiadal s ich návrhom na vyslovenie možnosti podania dovolania, treba uviesť, že možnosť   odvolacieho   súdu   vysloviť   prípustnosť   dovolania   nie   je   závislá   na   návrhu účastníka konania. Je len vecou odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku vysloví alebo nie. Ak však účastník takýto návrh podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať a nie je ani povinný sa týmto návrhom osobitným spôsobom v dôvodoch rozhodnutia vyporiadavať (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

So zreteľom   na vyššie   uvedené   dôvody   možno   uzavrieť,   že dovolanie žalovaných smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238 O. s. p. prípustné nie je; keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako neprípustné odmietol (§218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   odôvodnenia   dovolacieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne, logickým výkladom a   vyčerpávajúcim   odôvodnením   dospel   k   záveru   o   nenaplnení   podmienok   prípustnosti dovolania   podľa   §   237   OSP.   Ústavný   súd   nezistil   preto   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 52/2010 zo 16. decembra 2010.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   súdnu   ochranu a   spravodlivé   súdne   konanie   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   relevantnú súvislosť   medzi   rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   námietkami   sťažovateľa   a   právami sťažovateľa.   Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že sa nemohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom v konaní pred krajským súdom,   ústavný   súd   sa   touto   námietkou   osobitne   nezaoberal   pre   nedostatok   svojej právomoci, pretože sťažovateľ túto skutočnosť v dovolaní podanom proti krajskému súdu ani nenamietal, a takisto je v tejto veci irelevantná aj jeho námietka, že v konaní pred všeobecnými súdmi dochádzalo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažnosť v tomto smere neobsahuje ani riadne odôvodnenie, ani   žiadne   dôkazy   podľa   §   20   a   §   50   zákona   o   ústavnom   súde,   čo   je   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011