znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 174/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   K.   M.,   P.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   A.   K.,   Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 231/2009 z 29. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2009 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 231/2009 z 29. septembra 2009.

Sťažovateľ sa v konaní sp. zn. 6 C 68/03 vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   náhrady   škody   od   žalovaného   Slovenskej republiky – Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Svoj nárok odôvodňoval tým, že proti jeho osobe bolo „začaté trestné stíhanie pre trestný čin vydierania podľa paragrafu 235, ofd. 1, 2, pís. c/ Tr.zák., dňa 7. 7. 2000 bol vzatý do vyšetrovacej väzby, v ktorej bol až do   12.   4.   2001.   Po   podaní   obžaloby   bol   Okresným   súdom   v   Považskej   Bystrici   spod obžaloby   v   plnom   rozsahu   oslobodený   za   použitia   ustanovenia   paragrafu   226,   pís.   c/ Tr.por. Rozhodnutie sp. zn. 1 T 338/00 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 26. 4. 2001.“.

Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom z 19. januára 2004, „ktorým bol odporca zaviazaný nahradiť môjmu klientovi sumu 5,000.000,— Sk, súd konanie v časti o zaplatenie 42.800,- Sk zastavil a taktiež odporcu zaviazal k náhrade trov konania z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 122.534,- Sk, všetko do 15 dní odo dňa právoplatností rozsudku“.

O odvolaní odporcu proti rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 17 Co 57/04 z 1. marca 2005 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a návrh sťažovateľa zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   na   najvyššom   súde. Najvyšší súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 177/2005 z 31. mája 2007 tak, že rozsudok „Krajského súdu v Trenčíne zo dňa L 3. 2005 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie,   nakoľko   vyslovil   názor,   že   ČI.   5,   ods.   5   Dohovoru   zaručuje   odškodnenie za pozbavenie   osobnej   slobody   v   prípadoch   pri   vzniku   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím s tým, že tento článok možno použiť aj v prípadoch škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Dohovor umožňuje v uvedenej väzbe aj odškodnenie nemateriálnej ujmy a má jeho aplikácia pokiaľ ide o aplikáciu pojmu škoda prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ďalej vec vrátil na ďalšie konanie, pričom poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.“.

V   nadväznosti   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 17 Co 233/2007 z 5. decembra 2007 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 68/03-41 z 19. januára 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd „svojim   ďalším   rozsudkom   -   v   poradí   druhým   vo   veci   sp.   zn.   6C 68/2003 zo dňa 13. 1. 2009 rozhodol tak, že návrh zamieta a odporcovi náhradu trov konania nepriznáva, teda rozhodol diametrálne odlišne než vo svojom prvom rozhodnutí“. Na   základe   podaného   odvolania   vo   veci   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 17 Co 51/2009-338 z 19. mája 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a zároveň odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ proti   rozsudku   krajského súdu   opätovne podal dovolanie.   O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. 4 Cdo 231/2009-359 z 29. septembra 2009, ktorým dovolanie žalobcu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že „žalobca nemal právo podať   dovolanie,   nakoľko   toto   smeruje   proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je prípustné, preto ho treba odmietnuť. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd SR dovolanie podľa § 218, ods. 1, pís. c) OsP v spojení s § 243b, ods. 5 OsP ako neprípustné odmietol bez toho, aby sa zaoberal námietkami dovolateľa z hľadiska prípadnej vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia“.

Podľa názoru sťažovateľa «došlo postupom Najvyššieho súdu SR k porušeniu jeho práv   na   súdnu   ochranu   a   účinný   ochranný   prostriedok   tým,   že   jeho   dovolanie   bolo odmietnuté.   Vedie ho k tomu záver vyslovený v rozhodnutí US 153/06 č. 80/2006,   kde Ústavný   súd   v   odôvodnení   konštatoval   pri   riešení   otázky,   či   prípustnosť   dovolania v prejednávanej veci nevyplýva z § 238, ods. 3, pís. b/ OsP. Uvádza, že uvedené ustanovenia za jednu z podmienok prípustnosti dovolania stanovuje, aby súd prvého stupňa v neskoršom rozsudku rozhodol „inak“, než vo svojom prvšom rozsudku. Predpokladom prípustnosti dovolania je tu taká odlišnosť oboch rozsudkov súdu prvého stupňa, pri ktorej z porovnania obsahu oboch rozhodnutí je zrejmé, že o právach a povinnostiach účastníkov konania bolo rozhodnuté odlišne. Spomenutá zákonná podmienka prípustnosti dovolania spočíva v tom, aby v neskoršom rozsudku súdu prvého stupňa bolo rozhodnuté „inak“ než v jeho prvšom rozsudku.

Odlišnosť   a   protichodnosť   oboch   rozsudkov   okresného   súdu   a   to   pri   rovnakom dôkaznom materiáli, ktorý mal súd k dispozícii je tak markantná, že je nepochopiteľné, prečo ju pri svojom rozhodnutí o dovolaní Najvyšší súd SR negoval, pričom sťažovateľ nadobudol pocit, že nemôže ísť o nestranný a spravodlivý súdny proces.

Okresný   súd   vo   svojom   druhom   občiansko-právnom   konaní   neberie   do   úvahy právoplatné oslobodzujúce rozsudky okresného a krajského trestného senátu, v ktorých sa konštatuje, že môj klient sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a bol podozrievaný iba na základe bezdôvodných domnienok. Svojvoľne sa zrazu opiera iba o tvrdenie odporcu, v ktorom naopak naďalej nezákonne kriminalizuje sťažovateľa a spochybňuje česť,   čím porušuje Ústavu SR minimálne v čl. 19 a 50.

V   zásade   celé   konanie,   ako   i   odôvodnenie   rozsudku,   keď   mu   nebolo   priznané odškodné   ani   vo   výške,   ktorá   by   zodpovedala   napr.   aspoň   minimálnej   mzde, resp. symbolického 1,— Eura za podstúpené útrapy spojené so vzatím do väzby a následným dopadom   na   všetky   sféry   života,   súkromného,   verejného   či   podnikateľského,   prebehlo v rozpore s čl. 12 a 35, ods. 1 Ústavy SR. Všetky svedectvá vrátane navrhnutých odporcom zhodne podopreli tvrdenia sťažovateľa.».

Podľa názoru sťažovateľa „základné kritérium pre použitie dovolania... je zmenený prvostupňový rozsudok odvolacím súdom, čo v danom prípade bolo a čo aj môj klient využil pri podávaní svojho prvého dovolania a taktiež fakt, že ten istý prvostupňový súd rozhodol diametrálne odlišne ako vo svojom prvšom rozhodnutí“.

V závere svojej sťažnosti sformuloval sťažovateľ návrh rozhodnutia ústavného súdu takto:„Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR, bolo v konaní sp. zn. 4 Cdo 231/2009 Najvyšším súdom SR porušené.

Navrhovateľovi   -   sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 500,— Eur, ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   SR   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia navrhovateľa - sťažovateľa vo výške 292,38 Eur na účet právnej zástupkyne JUDr. A. K., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd   vyslovil   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, pričom z formulácie sťažnostného petitu „právo sťažovateľa... bolo v konaní sp. zn. 4 Cdo 231/2009 Najvyšším súdom SR porušené“ nie je jednoznačne zrejmé, či námietky sťažovateľa smerujú iba proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 231/2009 z 29. septembra 2009, alebo aj proti postupu najvyššieho súdu v   konaní   predchádzajúcom   vydaniu   predmetného   rozhodnutia.   Ústavný   súd   preto pri ustálení obsahu sťažnostných námietok vychádzal zo širšieho odôvodnenia sťažnosti, pričom zistil, že sťažovateľ nevytýka žiadne konkrétne nedostatky vo väzbe na procesný postup najvyššieho súdu   a svoje sťažnostné námietky smeruje iba proti jeho uzneseniu sp. zn. 4 Cdo 231/2009 z 29. septembra 2009, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie. Táto   skutočnosť   sa   premietla   aj   do   vymedzenia   predmetu   sťažnosti   v   záhlaví   tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:„Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. I keď dovolací súd v tejto veci rozhodoval, vo svojom rozsudku z 31. mája 2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005 vyslovil záväzný právny názor len v otázke možnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy ako nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe,   a nie aj v otázke   opodstatnenosti   uplatneného   nároku   v   prejednávanej   veci.   Súd   prvého   stupňa i odvolací súd v ďalšom konaní rešpektovali právny názor dovolacieho súdu a vykonávali dokazovanie   na   preukázanie   samotnej   opodstatnenosti   uplatneného   nároku,   t.   j. na okolnosť, či k nemajetkovej ujme žalobcu aj skutočne došlo. Rozsudok odvolacieho súdu nie je ani potvrdzujúcim rozsudkom, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne   zastúpený,   d)   v   tej   istej   veci   sa   už   prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z obsahu spisu však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako neprípustné odmietol bez toho, aby   sa   mohol   zaoberať   námietkami   dovolateľa   z   hľadiska   prípadnej   vecnej   správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné. V každom prípade tento   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Pokiaľ   sťažovateľ   v   rámci   svojej   argumentácie   poukazuje   na   ustanovenie   §   238 ods. 3   písm.   b)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pričom sa zároveň odvoláva na súvisiacu judikatúru ústavného súdu,   ústavný   súd   dáva   do   pozornosti   skutočnosť,   že   znenie   §   238   ods.   3   OSP   bolo zásadným spôsobom zmenené zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2005. V čase, keď sťažovateľ podal svoje dovolanie proti rozsudku   krajského   súdu,   už ustanovenie   §   238   ods.   3   písm.   b)   OSP nebolo súčasťou zákonného   textu,   a   teda   skutočnosť,   že   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok,   ktorým   bolo prvostupňovým súdom rozhodnuté inak, než v jeho skoršom rozsudku, nezakladala dôvod prípustnosti dovolania. Znenie § 238 OSP v čase rozhodovania najvyššieho súdu pripúšťalo dovolanie len proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa   vo   veci   samej,   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   v   ktorom   sa   odvolací   súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Na túto skutočnosť správne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj najvyšší súd, pričom zároveň konštatoval, že v prípade dovolania sťažovateľa žiadna z uvedených okolností nenastala.

Pokiaľ   teda   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia uvedených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho   práva   na   súdnu   ochranu   a   na   účinný   prostriedok   nápravy.   Sťažovateľovi   súdy neodopreli spravodlivosť ani účinný prostriedok nápravy, ibaže jeho dovolanie posúdili ako neprípustné. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   návrhom   účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom obsah odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k nároku na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu   zjavne   smeroval   proti spôsobu,   akým   o   nároku   sťažovateľa   rozhodovali   okresný   súd   a   následne   krajský   súd, skúmaním postupu ktorých sa ústavný súd s ohľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nemal právomoc zaoberať. Keďže sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti právne relevantným spôsobom nekonkretizoval, v čom mu mala byť spôsobená škoda napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.  

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010