znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 174/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 68/01 a jeho uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 z 30. novembra 2001, rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003, uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 17. augusta 2004 a uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5.   novembra   2007,   ako aj postupom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   6   Obo   246/2007   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   6   Obo   246/2007 z 11. decembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 247/2007 a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Obo 247/2007 z 11. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 68/01 a jeho uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 z 30. novembra 2001, rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003, uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 17. augusta 2004 a uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 246/2007a jeho uznesením sp. zn. 6 Obo 246/2007 z 11. decembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 247/2007 a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Obo 247/2007 z 11. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania na strane   odporcu   vedeného   na krajskom   súde   na základe   návrhu   z 25.   októbra   2001, ktorým sa navrhovateľ domáhal ochrany proti konaniu v rozpore so zákonom č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných známkach“).   Podľa   navrhovateľa   mala   sťažovateľka   pri   svojej   podnikateľskej   činnosti používať v obchodnom styku označenie graficky aj textovo zhodné s ochrannými známkami registrovanými   v prospech   navrhovateľa   Úradom   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej republiky   pre   špecifikované   tovary   a služby.   Navrhovateľ   žiadal   zakázať   sťažovateľke užívanie   predmetných   ochranných   známok   v súvislosti   s označovaním   akýchkoľvek tovarov   a služieb,   stiahnutie   z trhu   všetkých   takto   označených   predmetov,   poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk, právo uverejniť výrokovú časť rozsudku v troch denníkoch, ako aj priznať navrhovateľovi trovy konania. Súčasťou návrhu   bol   aj   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   sa   mal   uložiť   zákaz používania špecifikovaných ochranných známok do právoplatného skončenia veci. Krajský súd vyzval navrhovateľa na úhradu súdneho poplatku v celkovej sume 4 000 Sk a v sume 500 Sk (za návrh vo veci a za návrh na vydanie predbežného opatrenia).

  Rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003 krajský súd v neprítomnosti sťažovateľky návrhu vyhovel, okrem časti týkajúcej sa špecifikovanej ochrannej známky, kde   konanie   zastavil.   Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľka vo svojom „styku“ a korešpondencii používa ochranné známky navrhovateľa a že predmety činnosti sťažovateľky sú zhodné s predmetmi činnosti navrhovateľa.

  Proti   prvostupňovému   rozsudku   sa   sťažovateľka   odvolala,   pričom   ho   odôvodnila tým,   že   zo   strany   navrhovateľa   neboli   predložené   žiadne   tovary   a služby   sťažovateľky, pri označovaní ktorých by sťažovateľka porušila práva navrhovateľa na ochrannú známku. Podľa sťažovateľky používanie ochrannej známky v súvislosti s nekomerčnými aktivitami nie   je   v rozpore   so   zákonom,   keďže   ten   poskytuje   ochranu   len   tovarom   a službám podobným alebo zameniteľným, pre ktoré je ochranná známka registrovaná.

  Krajský súd vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku za podanie odvolania v sume 54 000 Sk, a podľa sťažovateľky teda určil sumu o 50 000 Sk vyššiu, ako bola suma súdneho poplatku určeného navrhovateľovi za podanie jeho návrhu. K tomu sťažovateľka uvádza, že tento diametrálny rozdiel poplatkov určených pre navrhovateľa a sťažovateľku krajský   súd   nijako   neodôvodnil   a nevyhovel   ani   jej   žiadosti   o oslobodenie   od súdneho poplatku.   Až   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   uznesením   sp.   zn.   6   Obdo   246/2007 z 11. decembra 2008 poukázal na to, že zvýšenie súdneho poplatku pre sťažovateľku je z hľadiska požadovaného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk správne.

  Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 247/2007 z 11. decembra 2008   potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu s odôvodnením, že sťažovateľka ochrannú známku navrhovateľa   používala,   o čom   svedčia   písomné   podania   sťažovateľky   tvoriace   súčasť spisového materiálu.

Sťažovateľka je toho názoru, že v konaniach vedených krajským súdom a najvyšším súdom nebola dodržaná „rovnosť strán sporu“, a to určením rozdielneho súdneho poplatku v tej istej veci, a bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože konajúce súdy „nerešpektovali skutkový a zákonný stav“.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému   súdu,   aby   vo   veci   rozhodol   a „nálezom   vyslovil   sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných práv a slobôd v sťažnosťou napadnutých konaniach vedených pred Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR pod sp.zn. 29Cb/01, resp. Cbo 247/2007   a v týchto   konaniach   vydanými   rozhodnutiami“,   a súčasne   aby „sťažnosťou napadnuté   rozhodnutia   súdov   zrušil,   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   Krajskému   súdu v Bratislave   a súčasne   zakázal   pokračovať   v porušovaní   základných   práv   a slobôd sťažovateľa označenými porušovateľmi“. Zároveň sťažovateľka požiadala o náhradu trov konania v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľka argumentujúc „rovnosťou sporových strán   v konaní“ označila   v sťažnosti   čl.   47   ods.   2   ústavy,   čo   ústavný   súd   považoval za zrejmú nesprávnosť a posúdil túto časť sťažnosti ako námietku porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy).

  Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že petit sťažnosti je do značnej miery nepresný a neurčitý,   vychádzajúc však   z celého   obsahu sťažnosti   preklenul jej   nedostatky   tak,   že ustálil predmet konania v rozsahu, ako je to uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

1. Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami krajského   súdu,   a   to   uznesením   sp.   zn.   29   Cb   68/01   z 30.   novembra   2001,   ktorým   sa rozhodlo o vydaní predbežného opatrenia, rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003,   ktorým   krajský   súd   rozhodol   o merite   veci,   uznesením   sp. zn.   29   Cb   68/01 zo 17. augusta 2004, ktorým krajský súd rozhodol o nepriznaní sťažovateľke oslobodenia od súdnych poplatkov a uznesením krajského súdu sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007, ktorým krajský súd uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania.

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci,   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľka   sa   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu   k uvedeným   prvostupňovým rozhodnutiam   krajského   súdu   mohla   podľa   zákona   účinne   domáhať (a aj sa domáhala) využitím   opravného   prostriedku   –   odvolania   poskytovaného ustanoveniami   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov. V tomto kontexte bol najvyšší súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy bezprostredne vo vzťahu k rozhodnutiam krajského súdu a k procesnému postupu krajského súdu predchádzajúcemu týmto rozhodnutiam vylúčená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   sp.   zn.   29   Cb   68/01   a jeho   napadnutými rozhodnutiami   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 246/2007 z 11. decembra 2008

Ústavný súd k tejto časti sťažnosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd zo sťažnosti a súdneho spisu krajského súdu v súvislosti so súdnymi poplatkami v danej veci zistil:

Krajský súd vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku v sume 54 000 Sk za podané   odvolanie   proti   jeho   rozsudku   sp.   zn.   29   Cb   68/01   zo 16.   októbra   2003. Sťažovateľka návrhom doručeným krajskému súdu 13. apríla 2004 požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. O jej návrhu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 17. augusta   2004,   ktorým   jej   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal.   Proti predmetnému uzneseniu sa sťažovateľka 13. septembra 2004 odvolala. O tomto odvolaní rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Obo   208/04   z 29.   novembra   2004,   ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Uznesením sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007 krajský súd opätovne   vyzval sťažovateľku   na zaplatenie   súdneho   poplatku   v sume   54   000   Sk.   Sťažovateľka   sa   proti tomuto uzneseniu 3. decembra 2007 odvolala, pričom argumentovala tým, že rozsudok, proti ktorému smeruje odvolanie, nemal byť vôbec vydaný, keďže zo strany navrhovateľa nebol zaplatený poplatok v zákonom stanovenej výške, preto mal súd konanie zastaviť. Podľa   nej   v zmysle „princípu   ústavnej   rovnosti   právnych   subjektov“ maximálna   výška poplatku   môže   byť teda   na úrovni poplatku   zaplateného navrhovateľom. Určený   súdny poplatok   nepovažuje   za   zákonný,   pretože   súd   sa   nerovnako   správa   k navrhovateľovi a sťažovateľke.

O podanom   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Obo   246/2007 z 11. decembra 2008, ktorým uznesenie krajského súdu sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007 ako vecne správne potvrdil. Najvyšší súd považoval žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov uplatnenú v podanom odvolaní za už rozhodnutú, a to uznesením krajského súdu sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007, ktoré bolo potvrdené uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   2 Obo   208/04   z 29.   novembra   2004,   pretože   v odvolaní   sťažovateľka   neuviedla „žiadne iné relevantné doklady k tejto žiadosti“. Najvyšší súd uviedol, že podľa jeho názoru je pri tých istých pomeroch účastníka, ktoré boli zistené v rámci nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov, svojím pôvodným rozhodnutím viazaný. Vo vzťahu k výške poplatku stanovenej krajským súdom poukázal na ustanovenia sadzobníka súdnych poplatkov ako súčasti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“),   konkrétne na položku   3   písm.   b)   sadzobníka,   podľa   ktorej   výška   poplatku   v   konaní   z práv k obchodnému menu, ochranným známkam a označeniu pôvodu predstavuje sumu 4 000 Sk a za uplatnenú nemajetkovú ujmu v sume 1 000 000 Sk ide o 5  z ceny predmetu konania, to znamená sumu 50 000 Sk. Súdny poplatok teda predstavoval celkovú sumu 54 000 Sk. S výškou súdneho poplatku určenou súdom prvého stupňa sa teda najvyšší súd stotožnil.

Ústavný súd ďalej zo súdneho spisu krajského súdu zistil, že navrhovateľ v konaní sp. zn. 29 Cb 68/01 skutočne na základe výziev krajského súdu zaplatil 28. novembra 2001 súdny poplatok za návrh vo veci samej v sume 4 000 Sk a v ten istý deň aj súdny poplatok za návrh na vydanie predbežného opatrenia v sume 500 Sk kolkovými známkami. Zároveň však ústavný súd zistil, že krajský súd 1. februára 2002 vyzval navrhovateľa na doplatenie súdneho poplatku v sume 50 000 Sk a navrhovateľ podľa kópie výpisu z jeho bankového účtu (záznam z 15. februára 2002 na č. l. 75 súdneho spisu) takto stanovený súdny poplatok aj zaplatil.

Za   týchto   skutkových   okolností   je   potrebné   konštatovať,   že   všetky   námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia jej základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré malo spočívať výlučne v nerovnakom vyrubení súdneho   poplatku   účastníkom   konania   a z   ktorého   sťažovateľka   odvodila   aj   námietku porušenia svojho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemajú žiadny reálny   základ.   Porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľka   namietala   proti krajskému súdu (jeho uzneseniu sp. zn. 29 Cb 68/01 z 5. novembra 2007), keď tvrdila, že „Navrhovateľovi   uložil   súd   za   návrh   vo   veci   samej   zaplatiť   súdny   poplatok   4000,-Sk a odporcovi (sťažovateľke,   pozn.) za   odvolanie   o 50   000,-   Sk   viacej.   Toto   diametrálne zvýšenie   súdneho   poplatku   nijako   súd   neodôvodnil   ani   na   námietku   sťažovateľa a sťažovateľovi ani na jeho žiadosť nepriznal oslobodenie od tak vysokého a podľa názoru sťažovateľa   nezákonného   súdneho   poplatku  ...“, a tiež   proti   najvyššiemu   súdu,   ktorý rozhodoval   v odvolacom   konaní   a   výšku   poplatku   (54   000   Sk)   za   podané   odvolanie považoval za správnu, avšak podľa sťažovateľky (v citovanom uznesení súdu sp. zn. 6 Obo 246/2007 z 11. decembra 2008) najvyšší súd „Nijako však nevysvetlil, prečo rovnaký SP nebol vymeraný navrhovateľovi...“. V skutočnosti však bol obidvom účastníkom vyrubený súdny   poplatok   (z   návrhu a za   odvolanie   vo   veci   samej)   bez akýchkoľvek pochybností v rovnakej výške.

Na   základe   týchto   zistení,   z ktorých   jednoznačne   vyplýva,   že   konajúce   súdy nepochybili   v otázke   uloženej   povinnosti   na   zaplatenie   súdnych   poplatkov,   a   teda   nič nesignalizuje v ich postupe a rozhodnutiach porušenie rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd konštatuje, že konajúce súdy správne uplatnili relevantnú právnu úpravu (zákon o súdnych   poplatkoch) a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z čoho   by   bolo   možné odvodiť   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to,   že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti   vyplýva   aj   z   očividnej   nekorektnosti   argumentácie   sťažovateľa   nepravdivými údajmi, pretože skutočne vyrubená a zaplatená výška súdneho poplatku navrhovateľom jej musela   byť   zrejmá   nielen   prostredníctvom   nahliadnutia   do   súdneho   spisu,   ale   už   aj zo samotného   rozsudku   krajského súdu   sp.   zn.   29 Cb 68/01   zo 16. októbra   2003,   ktorý napadla odvolaním.

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   vo   vzťahu   k rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   247/2007 z 11. decembra 2008

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   napokon   posúdenie   otázky,   či   účinky výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   (rozsudok   sp. zn. 6 Obo 247/2007 z 11. decembra 2008) o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   29 Cb   68/01   zo 16.   októbra   2003   sú   zlučiteľné   s limitmi   vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 29 Cb 68/01 zo 16. októbra 2003 uložil sťažovateľke zákaz   používať   špecifikovanú   ochrannú   známku   navrhovateľa   registrovanú   Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, povinnosť „stiahnuť z trhu“ všetky takto doteraz   označené   predmety,   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie,   navrhovateľovi   priznal právo uverejniť výrokovú   časť   rozsudku   v troch denníkoch   s celoštátnou   pôsobnosťou   a sťažovateľke   uložil   aj   povinnosť   uhradiť navrhovateľovi trovy konania. V časti týkajúcej sa ďalšej špecifikovanej ochrannej známky konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia argumentoval, že navrhovateľ je vlastníkom ochrannej známky registrovanej Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. Sťažovateľka používa vo svojom „styku“ aj v korešpondencii grafický formát písomnosti, ktorého   súčasťou   je   označenie   zhodné   s označením   chráneným   ochrannou   známkou navrhovateľa. Za dôkazy preukazujúce takéto konanie sťažovateľky krajský súd považoval „oznámenie Ústrednému colnému riaditeľstvu zo dňa 8. novembra 1999, list adresovaný predsedovi   vlády   zo   dňa   27.2.1999   a daný   na   vedomie   Ministerstvu   dopravy   pôšt a telekomunikácii SR. Ďalej upozornenie adresované Slovenským telekomunikáciam a.s. zo dňa 6.9.1999, doplnenie spisu Krajského súdu Bratislava zo dňa 13. 1. 2000, faktúra zo dňa 20.10.2000 a ďalšie.“. Po citácii relevantnej právnej úpravy (§ 24 ods. 1, § 25 ods. 1 a § 26 ods. 1 zákona o ochranných známkach) a opierajúc sa o vykonané dokazovanie krajský súd vyvodil skutkový   a právny záver o tom, že sťažovateľka neoprávnene používa označenie chránené ochrannou známkou patriacou navrhovateľovi a že takéto jej konanie je spôsobilé reálne poškodiť záujmy navrhovateľa.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sa   sťažovateľka   odvolala   dôvodiac   tým,   že vydaný rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže navrhovateľ nepredložil žiadny   dôkaz   o tovaroch   a službách,   ktoré   by   boli   označené   predmetnou   ochrannou známkou, a teda také dôkazy sa v spisovom materiáli nenachádzajú. Rovnako sa nedajú „stiahnuť z trhu“ nešpecifikované, „neexistujúce predmety“. Sťažovateľka ďalej uviedla, že navrhovateľ,   resp.   jeho   právny   predchodca,   používal   ochrannú   známku   v súvislosti „s výkonom Zmluvy o spolupráci v oblasti vydávania telefónnych zoznamov SR z roku 1990, resp.   1992“.   Platnosť   a účinnosť   tejto   zmluvy   skončí   v roku   2007   a do   tejto   doby   je navrhovateľ   oprávnený   ochrannú   známku   používať   na   telefónnych   zoznamoch   a s tým súvisiacimi   aktivitami.   Sťažovateľke   ochranná známka, ktorej   používanie je predmetom sporu patrí už od roku 1998 na základe predloženej zmluvy, preto navrhovateľ nemôže žiadať, aby sťažovateľka svoju ochrannú známku nepoužívala, a vzhľadom na to ani súd mu to nemôže zakázať. Napokon asi aj z tohto dôvodu navrhovateľ „ustúpil“ a prešiel v roku 2004 k používaniu iného označenia a inej ochrannej známky pre svoje výrobky a služby. Platnosť   zmluvy   navrhovateľ   nikdy   nespochybnil   ani   nenapadol   a jej   realizácia   je predmetom už medzinárodných sporov.

O odvolaní   sťažovateľky   proti   prvostupňovému   rozsudku   sp.   zn.   29   Cb   68/01 zo 16. októbra   2003   rozhodol   najvyšší   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obo   247/2007 z 11. decembra 2008, ktorým toto rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení uviedol,   že   sťažovateľka   namietala,   že   v konaní   neboli   preukázané   žiadne   dôkazy o tovaroch a službách, ktoré by boli označené predmetnou ochrannou známkou, najvyšší súd však poukazuje na „č. 1. 22, 23, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 34, 35, 36, 37, 38“, ako aj na podania sťažovateľky, napr. na „č. l. 123, 138, 156 atď“. Podľa jeho názoru ide nesporne o dôkazy   preukazujúce   používanie   spomínanej   ochrannej   známky,   ktorej   vlastníctvo navrhovateľ   preukázal.   Ďalej   najvyšší   súd   argumentoval,   že   sťažovateľka   poukazuje na „Zmluvu o predaji podniku“ z 31. marca 1998, v zmysle ktorej predávajúci   „S., B.“, zastúpený ustanoveným riaditeľom, predal podnik kupujúcemu „H., s.r.o., B.“ zastúpenému konateľom. Táto zmluva je však v rozpore so zákonom č.111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“), ktorý upravuje oblasť štátneho   vlastníctva,   pričom   táto   forma   platí   do   skončenia   privatizačného   procesu. Zakladateľom   štátneho   podniku   je   príslušné   ministerstvo,   ktoré   menuje   aj   štatutárneho zástupcu   riaditeľa.   Preto   je   predložená   zmluva   neplatná   s poukazom   na   §   39   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a prvostupňový súd postupoval správne, keď ju ex offo posudzoval, ako keby uzavretá   nebola.   Najvyšší   súd   sa   plnom   rozsahu   stotožnil   so   závermi   prvostupňového rozsudku, a preto ho v napadnutej časti potvrdil.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

  Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochranných známkach majiteľ ochrannej známky má výlučné   právo   označovať   svoje   tovary   alebo   služby   ochrannou   známkou,   pre   ktoré   je zapísaná v registri, alebo ju používať v spojení s týmito tovarmi alebo službami.

  Podľa § 25 ods. 1 zákona o ochranných známkach bez súhlasu majiteľa ochrannej známky   nikto   nesmie   používať   označenie   zhodné   alebo   zameniteľné   s   jeho   ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, pre ktoré je ochranná známka zapísaná do registra, ani označenie zhodné alebo zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré síce nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, ale ide o ochrannú známku, ktorá má v Slovenskej republike dobré meno a jeho používanie by nepoctivo ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky alebo by im bolo na ujmu. Rovnako nemôže používať toto označenie v spojení s týmito   tovarmi   alebo službami,   najmä   umiestňovať ho   na   tovary   alebo na   ich   obaly, ponúkať alebo uvádzať na trh takto označené tovary alebo ich obaly, prípadne ich skladovať na tento účel, dovážať alebo vyvážať tovary alebo obaly s týmto označením alebo používať toto označenie v obchodnom styku, korešpondencii alebo v reklame.

  Podľa § 26 ods. 1 zákona o ochranných známkach majiteľ ochrannej známky sa môže voči každému domáhať zákazu používať jeho ochrannú známku alebo označenie s ňou zameniteľné   pre   rovnaké   alebo   podobné   tovary   alebo   služby   a   aby   sa   predmety   takto označené stiahli z trhu.

  Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že v konaní neboli predložené žiadne dôkazy   o tovaroch   a službách, ktoré by boli označené predmetnou ochrannou známkou. Najvyšší súd toto tvrdenie sťažovateľky konfrontoval s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa   v spisovom   materiáli,   ktoré   považoval   za   dôkazy   preukazujúce   sťažovateľkou neoprávnené   používanie   ochrannej   známky,   a   síce   „oznámenie   Ústrednému   colnému riaditeľstvu zo dňa 8. novembra 1999, list adresovaný predsedovi vlády zo dňa 27.2.1999 a daný   na   vedomie   Ministerstvu   dopravy   pôšt   a telekomunikácii   SR.   Ďalej   upozornenie adresované   Slovenským   telekomunikáciam,   a.   s.,   zo   dňa   6.9.1999,   doplnenie   spisu Krajského súdu Bratislava zo dňa 13. 1. 2000, faktúra zo dňa 20.10.2000 a ďalšie.“.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto nepochybne v danom prípade aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

  Najvyšší súd v súlade s ustanovením § 25 ods. 1 zákona ochranných známkach, ktoré poskytuje   ochranu   majiteľovi   ochrannej   známky   aj   v súvislosti   s jeho   korešpondenciou, aplikoval relevantnú právnu úpravu, na základe ktorej vyvodil skutkový a naň nadväzujúci právny záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej právomoci) kvalifikujúci konanie sťažovateľky ako porušenie práv k ochrannej známke registrovanej Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky v prospech navrhovateľa.

Argumentáciu   sťažovateľky   o uzavretí „Zmluvy   o predaji   podniku“ z 31.   marca 1998, ktorou mala spornú ochrannú známku nadobudnúť sťažovateľka, vyvrátil najvyšší súd prostredníctvom   výkladu právnej úpravy zákona o štátnom podniku, na základe ktorého zmluvu posúdil ako neplatnú v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka (neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom).

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného rozsudku sa najvyšší súd   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľky   v dostatočnej   miere,   v súlade   s podstatou a účelom   príslušnej   právnej   úpravy   takým   spôsobom,   že vyvodené   právne   závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú   (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označeného práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009