znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 174/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   V.   M.,   D.,   a V.   U.,   D.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   R.   S., Advokátska   kancelária,   D.,   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 622/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. M. a V. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   622/01 p o r u š e n é   b o l o.

2.   V.   M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80   000   Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. V. U. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina je p o v i n n ý   uhradiť V. M. a V. U. trovy konania v sume 10 544 Sk (slovom desaťtisícpäťstoštyridsaťštyri slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. R. S., Advokátska kancelária, D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 174/08-11 z 27. mája 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. M., D. (ďalej len „sťažovateľ   v 1.   rade“)   a V.   U.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 2.   rade“   spolu   len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 622/01.

  Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú stíhaní pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   v trestnom   konaní   vedenom   okresným   súdom, na ktorom bola na nich podaná obžaloba 26. októbra 2001.

Okresný   súd   rozhodol   vo veci   podľa   § 314e zákona č.   141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov vydaním trestného rozkazu sp. zn. 3 T 622/01 z 26. novembra 2001, ktorým sťažovateľov uznal vinnými a odsúdil ich k peňažným trestom. Sťažovatelia proti predmetnému trestnému rozkazu podali v zákonom ustanovenej lehote odpor.

Sťažovatelia v podanej sťažnosti uvádzajú: „Od tejto doby t.j. 26.11.2001 Okresný súd v Žiline nekoná resp. koná, zdĺhavo vykonáva dôkazy, vykonané dôkazy, nečinnosťou spôsobuje prieťahy čím obidvom sťažovateľom spôsobuje stav neistoty, psychickej traumy,... Sťažovatelia   v 1.a   2.   rade   sa   zo   strachu   pred   zaujatosťou   súdu   resp.   sudcu   pri rozhodovaní   báli   podať   sťažnosť   pre   prieťahy   na   okresný   súd   v Žiline,   ktorú   sťažnosť podávajú priamo už na Ústavný súd.“

Sťažovatelia argumentujú, „že súdne konanie, ktorého lehota začala plynúť podaním obžaloby dňa 26.10.2001 na Okresný súd v Žiline, nie je do dnešného dňa právoplatne skončené a nie len skončené ale ani rozhodnuté. Ku dnešnému dňu toto celé súdne konanie trvá skoro 7 rokov a keď zoberieme do úvahy aj vyšetrovanie na polícii už 8 rokov žijú sťažovatelia   v neistote,   čím   dochádza   k porušeniu   práv   sťažovateľov   v 1.   a 2.   rade na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 622/01 porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu konať bez   zbytočných   prieťahov   a   aby   im   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to každému z nich v sume 400 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu z 10. júla 2008 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd, ktorý   v   liste   sp.   zn.   1   SprS   235/08   z 25.   augusta   2008   doručenom   2.   septembra   2008 oznámil,   že   súhlasí   s prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľov   bez   nariadenia   ústneho pojednávania. Okresný súd v uvedenom liste predložil chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   17.   septembra   2008   súhlasili   s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia. V uvedenom liste prostredníctvom právneho zástupcu uviedli: „Vo veci zaujatia stanoviska ku vyjadreniu Okresného súdu Žilina č. 1SprS 235/08 z 25. augusta 2008 vo veci mojich mandantov V. M. a V. U., by som chcel   podotknúť,   že   nenamietame   konanie   sudkyne   JUDr. M.   L.   od   1.2.2008,   ale   naša ústavná sťažnosť smerovala voči nečinnosti súdu od roku 2001 až do roku 2008.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení   sa   s ich   stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   trestného   spisu   týkajúceho   sa posudzovaného prípravného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z   obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu,   zo sťažnosti,   ako aj z vyjadrení účastníkov konania a zistil tento priebeh a stav konania:   Dňa 26. októbra 2001 bola podaná na okresnom súde na sťažovateľov obžaloba.   Okresný súd vydal 26. novembra 2001 trestný rozkaz, proti ktorému podali sťažovatelia odpor 27. decembra a 31. decembra 2001.

Okresný súd vykonal 2. decembra 2002 pojednávanie ktoré z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa   v 2.   rade   odročil   na   2.   jún   2003   (sťažovateľ   v 2.   rade   predvolanie na pojednávanie neprevzal).

Okresný súd 10., 11. a 17. marca 2003 doručil predvolania sťažovateľom a svedkom. Okresný súd uskutočnil 2. júna 2003 pojednávanie, na ktorom vypočul sťažovateľov a svedkov, následne ho odročil z dôvodu neprítomnosti dvoch svedkov na 19. január 2004. Okresný   súd   5.   júna   2003   požiadal   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru Ružomberok   (ďalej   len   „OO   PZ“)   o doručenie   predvolania   dvom   svedkom,   ktoré okresnému súdu 19. augusta 2003 oznámilo, že sa mu podarilo doručiť predvolanie len jednému z nich.

Okresný   súd   5.   júna   2003   požiadal Okresný   súd   Dolný   Kubín   o zapožičanie súvisiaceho spisového materiálu, ktorý na žiadosť reagoval 30. júna 2003.

Okresný   súd   požiadal   7.   júla   2003   Okresný   súd   Dolný   Kubín   o   zapožičanie súvisiaceho spisového materiálu.   Okresný súd uskutočnil 19. januára 2004 pojednávanie, ktoré odročil na neurčito z dôvodu   neprítomnosti   predvolaných   svedkov,   ktorým   zároveň   uznesením   uložil poriadkovú pokutu.

Okresný súd doručil predvolanie na pojednávanie nariadené na 11. november 2004 svedkom a sťažovateľom 5. a 30. septembra 2004 a 1. októbra 2004 (sťažovateľ v 1. rade predvolanie na pojednávanie v odbernej lehote neprevzal).

Okresný súd 27. septembra 2004 požiadal OO PZ o predvedenie svedkov. Okresný   súd   11.   novembra   2004   vykonal   pojednávanie,   ktoré   z dôvodu neprítomnosti predvolaných svedkov a sťažovateľa v 1. rade odročil na 3. február 2005, svedkom uznesením uložil poriadkovú pokutu (sťažovateľ v 1. rade predvolanie v odbernej lehote neprevzal).   Dňa 16. novembra 2004 okresný súd požiadal OO PZ o doručenie predvolania na pojednávanie sťažovateľovi v 1. rade a svedkom, ako aj o predvedenie svedkov.   Okresný súd 3. februára 2005 vykonal pojednávanie, na ktorom vypočul svedka, následne ho odročil na 7. marec 2005 z dôvodu   neprítomnosti   dvoch   svedkov, ktorí sa napriek predvolaniu na pojednávanie nedostavili a ktorým uložil poriadkovú pokutu.   Okresný súd 10. februára 2005 požiadal OO PZ o predvedenie svedkov.   Dňa 7. februára 2005 právny zástupca sťažovateľa v 2. rade doručil ospravedlnenie svojej neúčasti a požiadal o odročenie termínu pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní, okresný súd jeho žiadosti nevyhovel (oznámenie doručil právnemu zástupcovi 15. februára 2005).   Okresný súd uskutočnil 7. marca 2005 pojednávanie, ktoré odročil na 12. máj 2005 z dôvodu neprítomnosti svedkov, ktorí sa napriek predvolaniu na pojednávanie nedostavili.   Okresný súd 6.apríla 2005 požiadal OO PZ o predvedenie svedkov.   Okresný   súd   12.   mája   2005   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   vypočul predvedených svedkov a následne ho odročil na 25. júl 2005 za účelom vypočutia ďalšieho svedka.

  Dňa 22. júla 2005 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neprítomnosti predvolaného svedka.   Okresný súd 25. júla 2005 uskutočnil pojednávanie, ktoré odročil na 3. október 2005 za účelom vypočutia svedka, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil.   Dňa   3.   októbra   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti predvolaného svedka.   Okresný súd uskutočnil 3. októbra 2005 pojednávanie, ktoré odročil na 28. november 2005 za účelom vypočutia svedka, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil. Dňa   8.   novembra   2005   bol   termín   pojednávania   určený   na   28.   november   2005 zrušený.

Okresný súd uskutočnil 7. marca 2008 pojednávanie, ktoré z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa v 2. rade odročil na 8. apríl 2008 (sťažovateľ v 2. rade neprevzal predvolanie na pojednávanie v odbernej lehote).

Okresný   súd   11.   marca   2008   požiadal   OO   PZ   o predvedenie   svedkov na pojednávanie a o doručenie predvolania sťažovateľovi v 2. rade, ktorému sa nepodarilo predvolanie doručiť ani poštou ani prostredníctvom OO PZ.

Dňa   7.   apríla   2008   okresný   súd   zrušil   určený   termín   pojednávania   z dôvodu neúspešného pokusu doručiť predvolanie sťažovateľovi v 2. rade.

Dňa 7. apríla 2008 sťažovateľ v 2. rade ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní určenom na 8. apríl 2008.

Dňa 8. apríla 2008 uskutočnil okresný súd pojednávanie, ktoré z dôvodu nedoručenia predvolania sťažovateľovi v 2. rade odročil na 28. apríl 2008.   Okresný súd vyzval 10. apríla 2008 Mestský úrad v Dolnom Kubíne, Obvodný úrad v Dolnom   Kubíne   a Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Dolnom   Kubíne na predloženie správ pre účely trestného konania, ktoré mu boli predložené 16., 17., 21. a 24. apríla 2008.   Okresný súd uskutočnil 28. apríla 2008 pojednávanie, ktoré z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa   v 2.   rade   odročil   na   9.   jún   2008   (predvolanie   sťažovateľa   v 1.   rade na pojednávanie bolo okresnému súdu vrátené s označením „nezastihnutý“).   Okresný súd 28. apríla 2008 požiadal OO PZ Ružomberok o predvedenie svedkov.   Okresný súd 9. júna 2008 uskutočnil pojednávanie, na ktorom vypočul sťažovateľov a svedkov   a pojednávanie   odročil   na   8.   september   2008   za   účelom   vypočutia   ďalšieho svedka.   Okresný súd 8. septembra 2008 uskutočnil pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým boli sťažovatelia oslobodení spod obžaloby.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v trestnom konaní a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v trestnej veci sťažovateľov preskúmal   skutkovú   a právnu   zložitosť   veci   (1),   správanie   sťažovateľov   v priebehu trestného konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1.   Na   sťažovateľov   bola   podaná   obžaloba   pre   skutok   právne   kvalifikovaný   ako spolupáchateľstvo k trestnému činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Z výroku obžaloby a z jej odôvodnenia vyplýva, že z dôkazného hľadiska nejde o osobitne zložitú vec. (V rámci dokazovania boli vypočutí sťažovatelia a sedem svedkov.)

Ústavný súd nezistil ani právnu zložitosť trestnej veci sťažovateľov, pretože právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, podľa ktorého sa hodnotia prípadné zbytočné prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľov   (aj   keď v nepomernej   časti)   prispelo   k zbytočnému   predĺženiu   vedeného   trestného   konania. Ide o prípady pasivity sťažovateľov, ktorú im treba pripísať na vrub, a síce o ich neúčasť na konaných   pojednávaniach.   Sťažovateľ   v 1.   rade   neprevzal   doručované   predvolanie a nezúčastnil sa tak pojednávania konaného 11. novembra 2004, ktoré bolo z dôvodu jeho neprítomnosti odročené. Vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade ide o pojednávania konané 2. decembra 2002, 7. marca 2008, 8. apríla 2008 a 28. apríla 2008, ktoré boli z dôvodu jeho neprítomnosti   odročené.   Dôvodom   jeho   neprítomnosti   bola   skutočnosť,   že   neprevzal doručované predvolanie alebo sa ho na adrese pobytu pri doručovaní nepodarilo zastihnúť.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

V úvode   treba   zdôrazniť,   že   k predĺženiu   vedeného   trestného   konania   v značnej miere   prispeli   aj   objektívne   dôvody,   a   síce   odročovanie   pojednávania   vo   viacerých prípadoch z dôvodu neprítomnosti svedkov, ktorých výsluch bol   pre náležité objasnenie skutkového stavu potrebný. Túto okolnosť však nemožno pripísať na ťarchu   okresného súdu,   pretože   tento   využíval   všetky   dostupné   procesné   inštitúty   poskytované   Trestným poriadkom   na zabezpečenie   účasti   svedkov   (predvedenie,   uloženie   poriadkovej   pokuty, doručovanie predvolaní prostredníctvom OO PZ).

Ústavný súd však v postupe okresného súdu zistil krátkodobejšie, ale aj rozsiahle obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Ide o obdobie od 31. decembra 2001 (keď bol podaný odpor zo strany sťažovateľa v 2. rade) do 2. decembra 2002 (keď okresný súd uskutočnil pojednávanie) predstavujúce zbytočné prieťahy v trvaní 11 mesiacov.

Ako obdobia nečinnosti kvalifikoval ústavný súd aj príliš dlhé časové odstupy medzi jednotlivými   pojednávaniami.   Ide   o obdobie   od   7.   júla   2003   (keď   okresný   súd po pojednávaní konanom 2. júna 2003 požiadal Okresný súd Dolný Kubín o zapožičanie súvisiaceho spisového materiálu) do 19. januára 2004 (keď okresný súd uskutočnil ďalšie pojednávanie), v rámci ktorého ústavný súd zistil nečinnosť v trvaní 5 mesiacov. V ďalšom období od 19. januára 2004 (keď bolo vykonané pojednávanie) do 11. novembra 2004 (keď bolo vykonané nasledujúce pojednávanie) ústavný súd zistil nečinnosť takmer 7 mesiacov.

Najrozsiahlejšie obdobie nečinnosti predstavuje dobu 2 rokov a 4 mesiacov v čase od 3. októbra 2005, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 7. marca 2008, keď bolo uskutočnené ďalšie súdne pojednávanie.

Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu (trvajúce spolu 4 roky a 3 mesiace) nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval svoj procesný postup v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 622/01 tak, aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty účastníkov konania týkajúci sa otázky ich viny v predmetnom trestnom konaní.

  Ústavný súd posúdil uvedené obdobia nečinnosti ako zbytočné prieťahy v konaní, v dôsledku ktorých došlo v označenom konaní k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 400 000 Sk pre každého z nich a v tejto súvislosti uviedli: „... sťažovatelia v 1. a2. rade požadujú v dôsledku neukončeného skoro 7 rokov trvajúceho súdneho konania a na základe neodôvodnených pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní v súlade s čl. 127 ods. 3, Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia vo výške pre sťažovateľa v 1. rade 400 000.-Sk a pre sťažovateľa v 2. rade 400 000.-Sk, ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto sumu sťažovateľ požaduje tiež z toho dôvodu, že mu   vznikla   nielen   nemajetková ujma,   ale   okrem toho bolo   zasiahnuté   do   jeho práv a oprávnených záujmov bez jeho vedomia a proti jeho vôli.“

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliadal na okolnosti uvedeného prípadu, ktoré mohli mať vplyv na závažnosť nemajetkovej ujmy sťažovateľov, predovšetkým na mieru porušenia základného práva sťažovateľov okresným súdom s ohľadom na skutkovú a právnu zložitosť veci, podiel sťažovateľov na predĺžení konania,   dĺžku,   povahu   a dôvody   zbytočných   prieťahov   spôsobených   okresným   súdom (III. ÚS 173/03).

Toto   východisko   viedlo   ústavný   súd   k rozhodnutiu   o priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk pre sťažovateľa v 1. rade a v sume 60 000 Sk pre sťažovateľa v 2. rade.

  Právny zástupca sťažovateľov uplatnil trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 10 742,40 Sk, a to za 2 úkony právnych služieb vykonaných v roku 2008 pre dve osoby (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   a   písomné   podanie ústavnému súdu).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 3 176 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri   zastupovaní   dvoch   alebo   viacerých   osôb   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   zníži o 20 %, t. j. na 2541 Sk) a hodnota režijného paušálu je 190 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné podanie súdu) vykonané pre dve osoby (4 x 2 541 Sk + 2 x 190 Sk = 10 544 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda predstavuje celkovú sumu 10 544 Sk.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov odmenu v celkovej sume 10 544 Sk.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008