znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 174/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2003 predbežne prerokoval   sťažnosť   F.   P.,   bytom   F.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 3, čl. 38 ods.   2, čl. 39 ods.   2 a čl. 48 ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky Okresným súdom   v   Prešove   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 236/94, Krajským súdom v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 627/02, Krajským   súdom   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   K 162/02,   správcom konkurznej podstaty úpadcu KELIS KOVOPROJEKT ELI, s. r. o., Prešov JUDr. P. P., Okresným úradom práce v   Prešove   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5365/03/SPS-V a Národným   úradom   práce - Krajským úradom práce v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1173/2003-OP, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť F. P. v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným úradom   práce   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5365/03/SPS-V   a   Národným úradom   práce – Krajským   úradom   práce   v   Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1173/2003-OP,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť F. P. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2003 doručená sťažnosť F. P., bytom F. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 3, čl. 38 ods. 2, čl. 39 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom v Prešove (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 236/94, Krajským súdom v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 627/02, Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02, správcom konkurznej podstaty úpadcu KELIS KOVOPROJEKT ELI, s. r. o., Prešov JUDr. P. P., Okresným úradom práce v Prešove (ďalej aj „okresný úrad práce“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5365/03/SPS-V   a   Národným   úradom   práce   -   Krajským úradom práce v Prešove v konaní vedenom sp. zn. 1173/2003-OP.

Navrhovateľ v sťažnosti uviedol, že ústavný súd mu ešte 28. februára 2002 priznal porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 14 C 236/94. Porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   s príslušným finančným zadosťučinením mu priznal rozhodnutím z 27. mája 2003 aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

V uvedenej veci podanej navrhovateľom okresnému súdu 29. decembra 1994 išlo o pracovnoprávny   spor   o zaplatenie   náhrady   mzdy.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci v prospech   navrhovateľa   až 18.   septembra   2002.   Navrhovateľ   v sťažnosti   poukazuje na neprimerane dlhé obdobie od rozhodnutia ústavného súdu (28. februára 2002) do prijatia prvostupňového rozhodnutia okresného súdu v jeho veci. Keďže v rozsudku okresný súd chybne označil žalobcu, v dôsledku uvedeného vydal opravné uznesenie 4. novembra 2002. Žalovaná   firma   KELIS   KOVOPROJEKT   ELI,   s.   r.   o.,   Prešov   sa   v ten   istý   deň   proti rozsudku okresného súdu odvolala a dňa 27. novembra 2002 sa odvolala aj proti opravnému uzneseniu. Navrhovateľ poukazuje na to, že od vyhlásenia rozsudku do vydania opravného uznesenia okresným súdom uplynul jeden mesiac a 16 dní.

Dňa   16.   decembra   2002   Krajský   súd   v Košiciach   vyhlásil   konkurz   na   majetok úpadcu KELIS KOVOPROJEKT ELI, s. r. o., (ďalej len „úpadca“) pod sp. zn. 5 K 162/01. Podľa tvrdenia navrhovateľa okresný súd zámerne poslal súdny spis odvolaciemu súdu až 20.   decembra   2002,   teda   až   po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   úpadcu.   Krajský   súd v Prešove vytýčil termín odvolacieho pojednávania na 15. apríl 2003. Hoci na pojednávaní sa   nezúčastnil   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   –   žalovaného,   krajský   súd   konanie prerušil   s odôvodnením,   že   na   majetok   žalovaného   bol   vyhlásený   konkurz   a správca s pokračovaním v konaní nesúhlasí. Uznesenie o prerušení konania bolo vydané 23. apríla 2003 napriek tomu, ako tvrdí navrhovateľ, že list správcu konkurznej podstaty o nesúhlase s pokračovaním konania bol súdu doručený až 24. apríla 2003. Z jeho pohľadu je konanie krajského súdu protizákonné a protiústavné už tým, že sa riadi názorom správcu konkurznej podstaty.

Navrhovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že   3.   marca   2003   podal   žiadosť o sprostredkovanie zamestnania na Okresnom úrade práce v Prešove. Tento úrad rozhodol 12.   marca   2003,   že   mu   nepriznáva   podporu   v nezamestnanosti.   Na   základe   odvolania navrhovateľa 17. marca 2003 Národný úrad práce - Krajský úrad práce v Prešove vydal 19. mája 2003 rozhodnutie sp. zn. 1173/2003-OP, ktorým zrušil rozhodnutie okresného úradu   práce   z 12.   marca   2003   a vec   vrátil   na   nové   prejednanie   a rozhodnutie.   Podľa navrhovateľa doba rozhodovania v trvaní dvoch mesiacov a 22 dní je neprimerane dlhá, z tohto dôvodu žije v právnej neistote.

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd

-priznal   mu   náhradu   škody,   ktorá   mu   vznikla   nečinnosťou   a diskrimináciou uvedených štátnych orgánov vo výške 1 722 870 Sk,

-vydal jasnú právnu a záväznú normu, ktorá bude prikazovať konanie v rámci ústavy a zákonnosti pre všetky spomínané súdy a úrady práce,

-upovedomil vládu a zaviazal ju prijať zákony, ktoré by chránili, a nie diskriminovali občanov Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 38 ods. 2 ústavy mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.

Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie jeho základných životných podmienok.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Namietané   porušenie   základných   práv   navrhovateľa   má   podľa   obsahu   sťažnosti spočívať v konaní, resp. nečinnosti a „diskriminačnom“ postupe Okresného súdu v Prešove, Krajského   súdu   v Prešove,   Krajského   súdu   v Košiciach,   správcu   konkurznej   podstaty, Okresného   úradu   práce   v Prešove   a Národného   úradu   práce   –   Krajského   úradu   práce v Prešove.

V pracovnoprávnom spore o náhradu mzdy, ktorý prejednával Okresný súd v Prešove v konaní sp. zn. 14 C 236/94 už od 29. decembra 1994, navrhovateľ žaloval troch odporcov – právnych nástupcov zamestnávateľa, u ktorého bol pôvodne zamestnaný, za to, že po jeho zániku (v dôsledku rozdelenia a následnej privatizácie) mu ani jeden z nich neprideľuje prácu a nevypláca mzdu podľa pracovnej zmluvy, ktorou bol založený jeho pracovný pomer k právnemu predchodcovi odporcov, aj napriek tomu, že tento pracovný pomer naďalej trvá, keďže nebol platne ukončený a práva, a povinnosti z neho vyplývajúce prešli na právnych nástupcov zamestnávateľa.

Porušenie   základného   práva   navrhovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48.   ods.   2   ústavy   v tomto   konaní   už   bolo   predmetom   konania o sťažnosti   na   ústavnom   súde,   ktorý   nálezom   z 28.   februára   2002   rozhodol   o tom,   že „Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 236/94   p o r u š i l   základné právo F. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Keďže   navrhovateľ   sa so svojím problémom nerozhodnutej veci obrátil ešte 27. novembra 2000 na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), tento súd 27. mája 2003 priznal v predmetnej veci porušenie jeho základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navrhovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu 3. júna 2003 namieta, že okresný súd ako prvostupňový súd rozhodol o veci až 18. septembra 2002. ESĽP vyslovil porušenie navrhovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní trvajúcom 8 rokov a štyri mesiace. Ústavný súd v súčasnosti posudzuje, či nedošlo ku zbytočným prieťahom v časti konania trvajúcej približne 16 mesiacov, ktorá sa z veľkej väčšiny prekrýva so záverom obdobia posudzovaného ESĽP. Ústavný súd pri posudzovaní tejto skutočnosti považuje za rozhodujúce,   že   v porovnaní   s ESĽP   posudzoval   kratšie   obdobie   porušovania   práv navrhovateľa   okresným   súdom.   Toto   kratšie   obdobie   konania   okresného   súdu   však posudzuje oveľa prísnejšie, lebo okresný súd už bol nálezom ústavného súdu č. k. III.   ÚS   111/01-62   z 28.   februára   2002   autoritatívne   upozornený   na   porušovanie   práva navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov. Ďalší postup okresného súdu   však   už   bol   zjavne   plynulý   a smeroval   ku   meritórnemu   rozhodnutiu.   Vyplýva   to z údajov, ktoré poskytol navrhovateľ. Okresný súd v dobe od rozhodnutia ústavného súdu č. k. III. ÚS 111/01-62 z 28. februára 2002 do 3. júna 2003, keď sa znova obrátil na ústavný súd, vykonal viacero úkonov (dokazovanie formou doplnenia znaleckého posudku A. G. z 3.   júla   2002   za   účelom   presného   vyčíslenia   náhrady   mzdy   a ďalších   nárokov navrhovateľa,   ako   náhrady   za   nevyplatenú   dovolenku,   úrokov   z omeškania,   pripustenie upresnenia návrhu žalobcu – navrhovateľa súdom, naposledy na pojednávaní 18. septembra 2002 prvostupňové meritórne rozhodnutie). Ústavný súd vzhľadom na uvedené nepovažuje ani pri prísnejšom posudzovaní dobu od 28. februára 2002 do 3. júna 2003 za čas, v ktorom mohlo   dôjsť   ku   zbytočným   prieťahom   v konaní   všeobecných   súdov   znamenajúcim porušenie navrhovateľovho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Voči   rozhodnutiu   okresného   súdu   v   prospech   navrhovateľa   podal žalovaný 4.   novembra   2002   odvolanie   a odvolanie   podal   27.   novembra   2002   aj   voči   opravnému uzneseniu k tomuto rozhodnutiu.

Podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku   chyby   v písaní   a počítaní,   ako   aj   iné   zrejmé   nesprávnosti.   O oprave   vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť. Keďže Okresný súd v Prešove vo vydanom rozsudku v záhlaví chybne označil žalobcu, ako aj v odôvodnení nesprávne označil   slová   „konkludentná   dohoda“,   zákonným   postupom   vydal   4.   novembra   2002 opravné uznesenie. Toto opravné uznesenie však z pohľadu právneho titulu pre podanie odvolania žalovaným voči pôvodnému rozsudku okresného súdu nemalo žiadny význam.

Navrhovateľ namietal,   že   okresný súd postúpil odvolanie krajskému súdu až 20. decembra, t. j. štyri dni po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného – úpadcu. Podľa §   210   Občianskeho   súdneho   poriadku   má   súd   aj   v tomto   štádiu   konania   (po   podaní odvolania účastníkom) povinnosť dbať o to, aby boli splnené podmienky konania. Najmä dbá   na   odstránenie   vád   odvolania,   zabezpečí   doručenie   odvolania,   ktoré   smeruje   proti rozsudku, ostatným účastníkom, obstará správy a listiny, ktorých sa odvolateľ dovoláva, a nakoniec predloží vec odvolaciemu súdu so správou o predložení opravného prostriedku. Z tohto pohľadu ústavný súd neposudzoval obdobie od 4. novembra 2002, t. j. od podania odvolania   žalovaným,   do   20.   decembra   2002,   keď   okresný   súd   postúpil   odvolanie Krajskému súdu v Prešove, ako zbytočný prieťah v konaní sp. zn. 14 C 236/94.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 328/1991 zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) ak je dlžník v úpadku, možno na konkurznom súde začať za podmienok ustanovených týmto zákonom konkurzné konanie alebo vyrovnacie konanie. Cieľom konkurzu alebo vyrovnania podľa odseku 2 citovaného ustanovenia je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.

Podľa   §   13   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   ak   súd   zistí,   že   sú   splnené podmienky vyhlásenia konkurzu, rozhodne o vyhlásení konkurzu uznesením, ktoré musí obsahovať odôvodnenie. Vzhľadom na to, že na strane žalovaného boli splnené podmienky úpadku, Krajský súd v Košiciach   uznesením sp.   zn. 5 K 162/02 zo 16. decembra 2002 vyhlásil konkurz na jeho majetok.

Krajský   súd   v Prešove   uznesením   z   23.   apríla   2003   vyššie   uvedené   odvolacie konanie z dôvodu podaného odvolania žalovaným prerušil s odôvodnením, že bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného. Postup Krajského súdu v Prešove bol v súlade s § 14 ods. 1 písm.   d)   zákona   o konkurze   a   vyrovnaní,   podľa   ktorého   súdne   a iné   konania   podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku   patriaceho do   podstaty   alebo ak sa   týkajú nárokov,   ktoré   majú byť z podstaty uspokojené. Podľa § 14 ods. 5 citovaného zákona neprerušuje sa len konanie o výživnom maloletých detí, trestné konanie a colné konanie. Procesné úkony uskutočnené v čase od vyhlásenia konkurzu do vydania rozhodnutia o prerušení konania podľa odseku 1 písm. d) sú neúčinné.

Podľa § 13 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní môžu veritelia úpadcu prihlásiť v lehote 60 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu všetky svoje nároky s uvedením ich výšky, právneho dôvodu vzniku a ich zabezpečenia s tým, že na nároky, ktoré nebudú prihlásené, sa nebude v konkurze brať zreteľ. Toto zákonné oprávnenie prihlásiť svoju pohľadávku (aj keď ešte nie na základe právoplatného rozhodnutia súdu) mal navrhovateľ aj po uplynutí tejto lehoty až do začatia prieskumného pojednávania v rámci predmetného konkurzu.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 8/96 vyslovil: „Uplatňovanie zákona v súdnom konaní   a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných ľudských práv.“

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je námietka porušenia vyššie uvedených práv navrhovateľa Okresným súdom v Prešove, Krajským súdom v Prešove a Krajským súdom v Košiciach zjavne neopodstatnená.

V časti,   v ktorej   sa   navrhovateľ   domáhal   vyslovenia   porušenia   ústavných   práv správcom konkurznej podstaty JUDr. P. P., treba sťažnosť považovať taktiež za zjavne neopodstatnenú.   Správca   konkurznej   podstaty   nemohol   podľa   navrhovateľom   opísaného skutkového stavu zasiahnuť do jeho práv, ktorých porušenie namieta, lebo v konkurznom konaní   nie   je   v pozícii   účastníka   konania,   ale   len   osobou   na   konaní   zúčastnenou. V postavení   účastníka   konania   je   správca   len   v prípade,   ak   ide   o konanie,   v ktorom   sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie, pričom mu patrí aj právo opravného prostriedku proti rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   zbavený   funkcie   správcu   (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája 2001 sp. zn. 7 Obo 109/2001). O veci navrhovateľa   rozhodovali   konkrétne   všeobecné   súdy,   nie   správca   konkurznej   podstaty. Preto   medzi   konaním   tohto   subjektu,   ktorý   navrhovateľ   označil   ako   účastníka   konania (odporcu) v štvrtom rade, a ním namietaným porušením práv v okolnostiach prípadu nie je podľa   opisu   navrhovateľa   priama   príčinná   súvislosť,   a teda   jeho   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená (I. ÚS 7/00).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemôže vôbec dôjsť k porušeniu tých základných práv alebo slobôd, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I ÚS 66/98).

Navrhovateľom opísaný postup orgánov verejnej moci nevybočil z rámca čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu treba podanú sťažnosť v týchto častiach považovať za zjavne neopodstatnenú.

IV.

Navrhovateľ ďalej namietal, že k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo v konaní Okresného úradu práce v Prešove sp. zn. 5365/03/SPS-V o priznanie podpory   v nezamestnanosti a v odvolacom konaní Národného úradu práce – Krajského úradu práce v Prešove v uvedenej veci sp. zn. 1173/2003-OP.   Navrhovateľovi   sa   vidí   doba   rozhodovania   uvedených   orgánov   v trvaní dvoch mesiacov a 22 dní neprimerane dlhá.

Z vyššie citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv alebo slobôd je daná iba subsidiárne v prípade, ak o tom nerozhoduje iný súd.

Zákonom   č.   501/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2002 došlo k novelizácii § 244 Občianskeho súdneho poriadku v tom   zmysle, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a postupu   orgánov   verejnej   správy,   pričom   postupom   správneho   orgánu   sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa názoru ústavného súdu treba považovať žalobu na nečinnosť orgánu verejnej správy za účinný právny prostriedok ochrany základného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý má k dispozícii účastník konania priamo pred orgánom verejnej správy bez potreby súčinnosti iného orgánu. Tento prostriedok však navrhovateľ nevyužil (ak je vôbec opodstatnený), ale obrátil sa priamo na ústavný súd.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je daná len vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, a pretože v tomto prípade je daná právomoc všeobecných súdov, bolo potrebné návrh navrhovateľa v tejto časti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami navrhovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003