znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 173/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. K. S., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 CoP 76/2011 z 23. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2012 doručená sťažnosť Ľ. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 23   CoP   76/2011 z 23. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C/94/2006 z 19. marca 2009 uložená povinnosť prispievať na výživu svojich dvoch maloletých detí, a to na prvé dieťa sumou 600 € a na druhé dieťa sumou 330 € mesačne.

Návrhom   z 23.   júla   2010   sa   sťažovateľ   na   okresnom   súdu   domáhal   vo   vzťahu k druhému (maloletému) dieťaťu zníženia výživného (určeného sumou 330 €) dôvodiac vážnou zmenou pomerov, ktorú videl na jednej strane v znížení svojich príjmov a na druhej strane v okolnosti, podľa jeho názoru nadštandardných majetkových pomerov matky, a tiež v skutočnosti, že matka jeho maloletého dieťaťa sa mohla od mája 2009 podľa jeho názoru zamestnať, keďže dieťa dosiahlo vek troch rokov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 P/14/2010 z 24. júna 2011 návrh sťažovateľa zamietol dôvodiac, že nebola preukázaná zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného pre maloleté dieťa. O odvolaní, ktorým   sťažovateľ prvostupňové rozhodnutie napadol, rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn. 23 CoP 76/2011 z 23. januára 2012, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ   závery   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   považuje   za   zjavne neodôvodnené   a ako   také   z ústavného   hľadiska   za   neospravedlniteľné   a neudržateľné, majúce   za   následok   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento názor sťažovateľ v sťažnosti opiera o túto argumentáciu:

«V odôvodnení rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 21P/14/2010 - 238 zo dňa 24.06.2011 (s ktorým sa plne stotožnil Krajský súd v Trnave ako uviedol v odôvodnení Napádaného rozhodnutia) je uvedené, že „otec sa pri podaní návrh na zníženie výživného nezameral na to, aby preukázal, že nastali také zmeny pomerov na strane účastníkov - teda oprávneného dieťaťa a rodičov, resp. povinného rodiča.... keďže otec neuvádza, aké zmeny nastali   na   strane   účastníkov,   možno   jeho   návrh   na   zníženie   chápať   skôr   ako   snahu o revidovanie   ostatného   rozhodnutia   o   výške   výživného.  ...   po   podaní   návrhu   nebolo preukázané, že by na strane účastníkov konania došlo k podstatnej zmene pomerov.... vychádzajúc   zo   zisteného   skutkového   stavu   a   citovaných   zákonných   ustanovení   Zákona o rodine,   dospel   súd   k   záveru,   že   nebola   preukázaná   zmena   pomerov,   ktorá   by   mala za následok zníženie výživného na maloletého S.“

Poukázanie na okolnosti za akých súd došiel k rozhodnutiu Okresného súdu Trnava sp. zn. 36P/16/2007 - 123 zo dňa 24.09.2008, ktorým bola určená povinnosť Ľ. K. bolo pri plnom vedomí o právoplatnosti tohto rozsudku len snahou lepšie ozrejmiť skutočnosti, za akých bolo rozhodnuté. Z toho dôvodu nemôžem súhlasiť s úvahou a chápaním súdu, že išlo o snahu o revidovanie ostatného rozhodnutia o výške výživného.

V odôvodnení rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 21P/14/2010 - 238 zo dňa 24.06.2011 okrem iných pochybení absentujú konkrétne dôvodné závery súdu o tom, prečo podľa jeho názoru nedošlo k zmene pomerov na strane otca a prečo je tak potrebné návrh na zníženie výživného zamietnuť. Takto odôvodnený rozsudok (s ktorým sa plne stotožnil Krajský súd v Trnave ako uviedol v odôvodnení Napádaného rozhodnutia) je podľa môjho názoru v rozpore s obsahom súdneho spisu, v rozpore s princípmi spravodlivosti. Uvedeným postupom súd svojvoľne a ničím nepodložene, bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   stavu   prijal   Napádané rozhodnutie.   Z   toho   dôvodu   postup   Krajského   súdu   v   Trnave,   ktorý   sa   plne   stotožnil s rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 21 P/14/2010 - 238 zo dňa 24.06.2011 je možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces.»

V   závere   sťažnosti   preto   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo veci   rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 23 Cop 76/2011 z 23. januára 2012, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie,   priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti   a súvisiacich   príloh   zistil   tieto   pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 27 C/94/2006 z 19. marca 2009 zaviazaný   na plnenie   vyživovacej   povinnosti   voči   svojim,   v tom   čase   obom   maloletým deťom, a to na jedno dieťa v sume 600 € mesačne a na druhé dieťa v sume 330 € mesačne.Sťažovateľ podal 23. júla 2010 okresnému súdu návrh na zníženie výživného voči jednému z detí (určeného sumou 330 € mesačne) dôvodiac, že výživné v tejto sume určenej rozsudkom okresného súdu   z   19. marca 2009 nie je schopný plniť, zastávajúc názor, že pri stanovení   výživného   okresný   súd   dôsledne   nezohľadnil   jeho   osobné   a majetkové pomery. V návrhu sťažovateľ poukázal na okolnosť, že bol nútený zamestnať sa u nového zamestnávateľa,   pretože   jeho   príjem   z vlastnej   podnikateľskej   činnosti   nepostačoval   ani na úhradu základných životných potrieb. Sťažovateľ v návrhu upozorňoval aj na podľa jeho vyjadrenia nadštandardnú životnú úroveň bývalej manželky, do ktorej osobnej starostlivosti boli   deti po rozvode manželstva zverené. Sťažovateľ ako na dôvod   úpravy výživného poukazoval   na   zmenu   pomerov   spočívajúcu   jednak   v znížení   jeho   príjmov,   ako   aj v okolnosti,   že   bývalá   manželka   vzhľadom   na   dosiahnutý   vek   dieťaťa   mohla   nastúpiť do zamestnania.

Okresný   súd   návrhu   sťažovateľa   na   zníženie   výživného   nevyhovel   a rozsudkom sp. zn. 21 P/14/2010 z 24. júna 2011 ho zamietol   s odôvodnením, že nebola preukázaná zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného pre maloleté dieťa. Sťažovateľ podal   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   odvolanie,   v ktorom   namietal,   že   v rámci prvostupňového   konania   preukázal   výraznú   zmenu   pomerov   spôsobenú   poklesom   jeho príjmov, keď v dôsledku nepriaznivého ekonomického stavu jeho obchodnej spoločnosti bol   napokon   nútený zamestnať sa   v inej   spoločnosti,   v ktorej   bol   jeho pracovný   pomer ukončený z dôvodu zrušenia prevádzky, a že ako nezamestnaný nie je poberateľom podpory v nezamestnanosti   z dôvodu,   že   naďalej   vystupuje   ako   spoločník   vo   svojej   obchodnej spoločnosti, ktorá však nevykonáva podnikateľskú činnosť. Sťažovateľ ďalej poukazoval na to, že je síce vlastníkom ornej pôdy, táto je však v užívaní poľnohospodárskeho družstva, a pokiaľ   ide   o ostatné   pozemky,   ktorých   bol   v minulosti   vlastníkom,   tieto   na   základe zmluvy   o pôžičke   a zmluvy   o zriadení   záložného   práva   záložný   veriteľ   previedol. Sťažovateľ nesúhlasil so závermi okresného súdu, podľa ktorých má byť ako väčšinový vlastník obchodnej spoločnosti zodpovedný za jej hospodársky výsledok, taktiež k záveru okresného súdu, že ako spoločník obchodnej spoločnosti je vlastníkom obchodného podielu, teda inej majetkovej hodnoty v sume 90 853 €, namietal, že táto okolnosť nebola náležite dôkazne   podložená   znaleckým   posudkom.   K otázke   svojej   životnej   úrovne   sťažovateľ dodal, že zahraničné dovolenky, ktoré v ostatnom čase absolvoval, mu hradili jeho príbuzný a jeho   priateľka.   Okresnému   súdu   takisto   sťažovateľ   vytkol   skutočnosť,   že   neprihliadol na iný rozsudok okresného súdu (sp. zn. 12 C 112/2010 z 2. februára 2011), ktorým mu bolo znížené výživné voči jeho druhému (už plnoletému) dieťaťu.

Krajský súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 23 CoP 76/2011 z 23. januára 2012 prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil, poukázal pritom aj na doplnenie dokazovania vykonaného v rámci odvolacieho konania (výsluch účastníkov konania), na obsah súvisiacich spisov a ostatných obstaraných listinných podkladov. Svoje závery krajský súd oprel o toto odôvodnenie:  

„Predmetom konania   na Okresnom   súde   v Trnave   pod sp.   zn.   21P   14/2010   bol návrh otca na zníženie výživného na maloletého S. zo sumy 330,- eur na 75,- eur mesačne s účinnosťou od 01.09.2009.

Predmetom preskúmania odvolacieho súdu bola správnosť rozhodnutia a postupu súdu o zamietnutí návrhu otca na zníženie výživného.

Z výpovede otca maloletého pred odvolacím súdom vyplýva, že nie je v evidencii uchádzačov o zamestnanie, bol bez pracovného pomeru, do evidencie nebol nezaradený z dôvodu, že je naďalej spoločníkom. V súčasnosti pracuje na základe dohody o pracovnej činnosti   so   spoločnosťou   T.   s.r.o.,   činnosť   vykonáva   od   09.01.2012   na   dobu   neurčitú. Od mája 2011 do konca roka pracoval pre A., rozdával letáky a pracoval pre spoločnosť, zaoberajúcu   sa   stravovaním.   Všetky   doklady   sú   založené   v   trestnom   spise.   Výživné na maloletého S. platí vo výške od 30,- do 40,- eur mesačne. V čase rozvodového konania spoločnosť A. vlastnila P. a hotel P., vedľajšiu budovu a z dôvodu dlhov nehnuteľnosti išli na nedobrovoľnú dražbu, kúpila ich Ing. H. K.

Z   výpovede   matky   pred   odvolacím   súdom   vyplýva,   že   otec   si   plní   vyživovaciu povinnosť na maloletého v nižšom rozsahu ako má určenú, platí každý mesiac inú čiastku, naposledy   zaplatil   32,-   eur.   Starší   syn   A.   študuje   na   vysokej   škole,   teda   vyživovacia povinnosť trvá. K zníženiu výživného na A. došlo bez jej vedomosti. A. súhlasil so znížením výživného.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. 27C/94/2006 bolo zistené, že rozsudkom   zo   dňa   19.   marca   2009   č.k.   27C/94/2006-277   bolo   manželstvo   rodičov rozvedené,   maloletý   A.   a   maloletý   S.   boli   zverení   do   osobnej   starostlivosti   matky. Navrhovateľovi   bola   určená   vyživovacia   povinnosť   na   A.   600,-   eur   a   na   S.   330,- eur mesačne a bol upravený styk otca s maloletými deťmi. Súd pri určení výživného vychádzal zo spisu č.k. 36P/16/2007, v ktorom bolo podrobne vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom na strane otca vykresľované nedostatočné majetkové pomery a schopnosti boli vyhodnotené ako   účelové.   Súd   prihliadol   na   životný   štandard,   vlastníctvo,   vychádzal   z   toho,   že spoločnosť A., spol. s.r.o. vlastní P., nebytovú budovu na to, že navrhovateľ je vlastníkom parc. č. 6573/15, 6573/65 sklad a parc. č. 6573/66 na skutočnosť, že navrhovateľ odpredal parc. č. 6573/46 Š. K. a M. K. Na strane matky súd vychádzal z toho, že je vlastníčkou bytu B., vlastní parc. č. 115/1, 115/7, 115/8 v k.ú. Z. a je vlastníčkou i rozostavaného domu, a vlastní byt na D. Otec mal v čase rozhodovania čistý príjem 632,38 eur ako riaditeľ spoločnosti   A.,   spol.   s.r.o.,   v ktorej   bol   konateľom   a   spoločníkom,   ďalej   mal   príjem z prenájmu   pozemkov   820,85   eur   a matka   bola   na   materskej   dovolenke,   poberala rodičovský príspevok 151,36 eur a rodinné prídavky 42,49 eur. Maloletý A. študoval druhý ročník   gymnázia   a   maloletý   S.   mal   3   roky.   Viedlo   sa   aj   odvolacie   konanie   z   dôvodu odvolania   otca   proti   tomuto   rozsudku,   pričom   odvolací   súd   odvolanie   otca   odmietol, uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/333/2009-319 zo dňa 26.01.2010 z dôvodu oneskoreného odvolania, uzneseniu predchádzalo ešte vydanie uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/334/2009-315 zo dňa 12.01.2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľa na odpustenie zmeškania lehoty.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. 12C/1 12/2010 vyplýva, že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom dňa 02. februára 2001 sp.zn. 12C/112/2010-85, ktorým súd zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 19.03.2009 č.k. 27C/94/2006-277 v časti týkajúcej sa výživného pre odporcu A. K. tak, že s účinnosťou od 23.07.2010 sa znižuje výživné zo sumy 600,- eur mesačne na sumu 90,- eur mesačne a v zostávajúcej časti bol návrh zamietnutý a bolo vyslovené, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   29.03.2011.   Rozhodnutie   o   znížení výživného   bolo   odôvodnené   preukázanou   zmenou   pomerov,   pretože   klesol   príjem   otca zo sumy 1.462,23 eur na 372,44 eur mesačne.

Z   oznámenia   Daňového   úradu   Trnava   vyplýva,   že   spoločnosť   A.,   spol.   s.r.o. nepredložila daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2010.

Z daňového priznania spoločnosti P., s.r.o., ktorého konateľkou a spoločníkom je matka maloletého, za rok 2010 vyplýva strata 415,85 eur.

Podľa   ust.   §   219   ods.   2   O.s.p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti,   ktoré vyplynuli   z   vykonaných   dôkazov,   prednesov   účastníkov,   listinných   dôkazov   a že   žiadne skutočnosti, ktoré by boli v tomto konaní vykonávanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania   najavo   neopomenul,   v   hodnotení   dôkazov   nie   je   logický   rozpor   a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležité, podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   napadnutým   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   i   s   jeho odôvodnením.a v podrobnostiach na neho ukazuje.

V správnosti záverov súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné: Výživným sa   rozumie   uspokojovanie   všetkých   potrieb   osoby,   ktorej   má   byť   poskytované.   Výživou dieťaťa   je   mienené   zabezpečenie   všetkých   životných   potrieb   pre   jeho   všestranný   rozvoj po stránke fyzickej a duševnej. Výživné pre deti slúži nielen k uspokojovaniu ich výživy v užšom zmysle, k uspokojovaniu všetkých odôvodnených hmotných potrieb (šatstvo, obuv, bývanie   a   strava),   ale   aj   ďalších   potrieb   dôležitých   k   úspešnej   výchove   dieťaťa (vzdelávanie, príprava na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby). Ich miera je rôzna podľa okolnosti konkrétneho prípadu, predovšetkým je odstupňovaná podľa veku   dieťaťa,   podľa   fyzickej   a   duševnej   vyspelosti,   jeho   zdravotného   stavu,   schopností, náklonnostiach,   spôsobu   prípravy   na   budúce   povolanie   a   celkové   uplatnenie   v spoločenskom   živote.   Odôvodnené   potreby   maloletého   dieťaťa   sú   závislé   súčasne   od schopností a možností rodičov. Ak sú tieto schopnosti a možnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby maloletého dieťaťa, ktoré nie sú celkom bežné, ale sú prospešné všestrannému vývoju dieťaťa. Uvedené chápanie v súlade so zásadou úmernosti životnej   miery   dieťaťa   k   životnej   miere   rodičov.   U   povinnej   osoby   rozhodujú   reálne schopnosti a možnosti poskytovať výživné. Potenciálne zárobkové možnosti rodičov nie sú dané len ich subjektívnymi okolnosťami - stránkou fyzickou a psychickou, pôjde najmä o vlohy,   náklonnosti,   vedomosti,   skúsenosti   a   celkový   zdravotný   stav,   ale   aj   o   niektoré okolnosti   objektívneho   rázu,   ako   je   výber   pracovných   príležitostí   v   určenom   mieste. Zodpovednému zhodnoteniu schopností a možností rodičov je potrebné zistiť okruh osôb, ku ktorým majú rodičia vyživovaciu povinnosť podľa Zákona o rodine.

Z ust. 78 ods. 1 Zákona o rodine ustanovenia vyplýva zásada, že úprava výživného sa deje vždy podľa stavu, ktorý tu je v dobe, kedy je rozhodnutie vydané. Môže dôjsť k zmene potrieb   oprávneného,   najmä   v   súvislosti   s   pribúdajúcim   vekom   (fyzickým   vyspievaním, počínajúc so školskou dochádzkou, ďalšími formami prípravy na budúce povolanie), ale môže nastať aj zmena v možnostiach povinného plniť vyživovaciu povinnosť v dovtedajšom rozsahu, napríklad v dôsledku vzrastu, alebo poklesu jeho príjmu, po prípade v dôsledku zúženia alebo rozšírenia okruhu osôb, ku ktorým má rodič vyživovaciu povinnosť. Musí ísť o zmenu závažnejšieho charakteru, nielen o zmenu prechodnú a zmena sa musí týkať naviac skutočností,   na   ktorých   je   založené   predchádzajúce   rozhodnutie   o   rozsahu   vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu. Súdne rozhodnutie je možné zmeniť od zmeny pomerov aj za dobu minulú. Inak pre rozhodnutie o výživnom v dôsledku niektorej zmeny platia tie zásady,   ktoré   sú rozhodujúce   pre   určenie   výživného. Zníženie   výživného   by mohla opodstatňovať zmena na strane otca nielen závažného charakteru, ale majúca navyše rast trvalosti, o ktorý prípad nejde v danej veci.

Vychádzajúc z uvedeného je potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť   zmenu   výživného,   avšak   len   vtedy   môžu   byť   dôvodom   na   zmenu   vyživovacej povinnosti, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku. Nestačí len úvaha súdu o tom, že doterajšie výživné neprimerané. Pokiaľ by súd nemal za preukázanú zmenu pomerov a rozhodol by o zmene výšky   vyživovacej   povinnosti,   šlo   by   vlastne   o   neprípustné   preskúmavanie   a   reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia. Pri rozhodovaní o zmene výživného treba porovnať okolnosti,   dôležité   pre   určovanie   výživného   tak   v   čase   skoršieho,   ako   aj   nového rozhodovania,   a   to   na   základe   spoľahlivých   a   úplných   výsledkov   dokazovania.   Zmena pomerov   môže   byť   odôvodňovaná   buď   subjektívne   okolnosťami   na   strane   povinného, respektíve   okolnosťami   na   strane   oprávneného,   alebo   objektívne   vývojom   životných nákladov. Na strane povinného môže byť takouto zmenou strata zamestnania, dlhodobá práceneschopnosť,   vznik   novej   vyživovacej   povinnosti,   zhoršenie   majetkových   pomerov a pod. Na strane oprávneného sú takýmito okolnosťami napr. nadobudnutie čiastočného alebo úplnej neschopnosti živiť sa sám, zmena potrieb, zmena majetkových pomerov a pod. Až v prípade, ak má súd preukázané, že sa pomery účastníkov zmenili, môže rozhodnúť o zmene výšky vyživovacej povinnosti. Pri posudzovaní potencionality príjmov povinného musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné okolnosti, ktoré sa v konaní preukážu. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak   sa   povinný   vzdá   bez   dôležitého   dôvodu   výhodnejšieho   zamestnania,   zárobku   alebo majetkového prospechu. Súd môže na zníženie príjmu alebo majetku povinného prihliadnuť len   vtedy,   ak   má   skutočne   za   preukázané,   že   k   nej   došlo   v   dôsledku   objektívnej a nezvrátiteľnej okolnosti a nie zo špekulatívnych dôvodov.

V   predmetnom   konaní   otec   návrh,   na   zníženie   výživného   na   maloleté   dieťa odôvodňoval zmenou príjmu, pretože sa zamestnal v spoločnosti S., s.r.o., nakoľko jeho príjem spoločnosti A. bol nízky, poukazoval na zmenu majetkových pomerov, na to, že už nemá príjem z prenájmu pozemkov, na realizáciu záložného práva vo vzťahu ku vlastníctve nehnuteľností, na prevod pozemkov na rodičov. Teda tieto zmeny vlastníctva spôsobili to, že otec vlastní už len   ornú   pôdu v katastrálnom   území   Š.,   je spoločníkom   spoločnosti A., vo vzťahu   ku   ktorej   ukončil   pracovný   pomer.   Argumentoval   aj   znížením   výživného na staršieho syna A. súdnym rozhodnutím na 90,- eur mesačne. Povinnosťou otca bolo tieto ním tvrdené skutočnosti v konaní preukázať, nakoľko pri pôvodnom určení výšky výživného v   rozvodovom   konaní   sa   vychádzalo   z   jeho   nadštandardných   pomerov,   jednak   príjmu spoločníka a konateľa v spoločnosti A., ako aj príjmu z vlastníctva pozemkov. Spoločnosť A. nevlastní   P.   ani   hotel   P.,   podľa   tvrdenia   otca   došlo   k predaju   tohto   majetku na nedobrovoľnej dražbe, nadobudol   tieto   nehnuteľnosti   rodinný príslušník   otca. Otec tvrdil, že spoločnosť mala dlhy, ktoré tvrdenia nepreukázal. Súd nemal preukázané, že by nastali, objektívne, nezvrátiteľné okolnosti prevodu (nehnuteľností v jeho vlastníctve ako aj vo vlastníctve A. ktorej bol väčšinovým spoločníkom) majetku otca. Neobstoja, argumenty otca o znížení príjmu a vzdania sa majetku nezohľadniac dôvody prečo k tomu došlo. Odvolací   súd   prihliadol   aj   na existenciu   ďalšej   vyživovacia   povinnosť rodičov, na staršieho syna A. K., ktorá síce bola znížená rozsudkom súdu na 90,- eur mesačne, avšak v danom prípade okolnosť zmeny pomerov preukázaná nebola. Správne súd prvého stupňa prihliadol na životnú úroveň otca maloletého s poukazom na uvedený záver aj argumenty uvedené v   odvolaní   sú irelevantné a   nemôžu viesť   k záveru,   aby   odvolací   súd   z týchto dôvodov akceptoval otcom tvrdenú zmenu pomerov a znížil výživné na navrhovanú sumu.“

Ústavný   súd   posúdil   rozhodnutie   krajského   súdu,   aby   zistil,   či   účinky   výkonu právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoP 76/2011 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

V úvode ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo   tejto   sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   veci   sťažovateľa   ani neprislúchalo posudzovať, či návrhu sťažovateľa na zníženie výšky vyživovacej povinnosti malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie   o ňom   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti   spočívajúcu   predovšetkým v ústavne konformnom   výklade   dotknutej   právnej   úpravy   a tiež   požiadavku   náležitého odôvodnenia   prijatých   záverov   (podobne   aj   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Krajský   súd   v úvode   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   špecifikoval   proces dokazovania, na základe ktorého došlo k ustáleniu skutkového stavu ako východiska pre konečné skutkové a právne závery konajúcich súdov.  

V nadväznosti   na   to   poukázal   krajský   súd   na   vecnú   správnosť   záverov prvostupňového   rozhodnutia,   s ktorého   odôvodnením   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil a na ktoré v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odkázal. Napriek aplikácii tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neopomenul krajský súd ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu. Preto   na zdôraznenie   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   doplnil   podrobnú argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiská odvolania sťažovateľa.

Krajský súd podrobne interpretoval relevantnú právnu úpravu zakotvujúcu základné východiskové mantinely pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu, a síce určujúce   kritérium   vzájomného   pomeru   schopností   a možností   rodiča   na   jednej   strane a odôvodnených   potrieb   dieťaťa   na   druhej   strane.   Osobitne   krajský   súd   interpretoval v kontexte návrhu sťažovateľa ustanovenie § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení   neskorších   predpisov   zakotvujúce   výnimku   zo   zásady   nezmeniteľnosti   súdnych rozhodnutí, teda možnosť prelomenia prekážky res iudicata (pri rozhodnutí o výživnom) v prípade   splnenia   podmienky   zmeny   pomerov   účastníkov   relevantnej   intenzity   a tomu zodpovedajúcu   potrebu   porovnania   tvrdených   a   preukázaných   nových   pomerov s pôvodnými pomermi zistenými pri ostatnom rozhodnutí o výške vyživovacej povinnosti. Osobitne   pre špecifickú   situáciu   zmeny   pomerov   na   strane   povinného   rodiča   danú zhoršením   jeho   príjmových   a majetkových   pomerov   krajský   súd   zdôraznil   a   ozrejmil akceptovateľnosť zmeny takéhoto charakteru len v prípade objektívnych a nezvrátiteľných okolností, a vylúčil pritom akceptovateľnosť zmeny pomerov dosiahnutej špekulatívnymi spôsobmi.

Krajský súd zohľadniac všetky skutkové okolnosti zistené v procese dokazovania vrátane   tých,   ktoré   prezentoval   samotný   sťažovateľ,   konštatoval,   že   relevantná   zmena pomerov   odôvodňujúca   zníženie   určenej   vyživovacej   povinnosti   preukázaná   nebola. Krajský   súd   osobitne   poukázal   na tvrdenia   sťažovateľa,   ktorými   tento   prezentoval zhoršenie svojich príjmových a majetkových pomerov, a tieto kvalifikoval ako špekulatívne prevody majetku sťažovateľa, ktoré nebolo možné považovať za objektívne a nezvrátiteľne, a teda akceptovateľné okolnosti pre zmenu určeného výživného.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   záver   krajského   súdu   o nedôvodnosti   odvolania sťažovateľa   má   dostatočnú   oporu   v odôvodnení   jeho   rozhodnutia,   pretože   krajský   súd náležite interpretoval právnu úpravu, ktorú aplikoval na skutkový stav posudzovanej veci, a súčasne   odôvodnenie   rozhodnutia   obsahovalo   náležitú   špecifikáciu   postupu,   ktorým najvyšší   súd   dospel   k záveru   o nepreukázaní zmeny   pomerov   opodstatňujúcich   zníženie sumy výživného.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   posúdil   rozhodnutie   krajského   súdu   ako konformné   s obsahom   garancií   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   a sťažnosť kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013