znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 173/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka o prijatej sťažnosti U., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. J. L., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. U. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť U. trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri   eur   a päťdesiat   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Advokátska kancelária JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 173/2012-9 z 18. apríla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   U.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietalo   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ v právnej veci, ktorej predmetom je   žaloba   o   zaplatenie   nájomného   v   sume   55   500,80   Sk   (1 842,29   €)   a vydanie bezdôvodného   obohatenia   v   sume   58 311   Sk   (1 935,57   €),   je   v procesnom   postavení žalovaného.

Ústavný súd 18. mája 2012 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 11. júna 2012. V jeho prílohe   predseda   okresného   súdu   predložil   súdny   spis   a vyjadrenie   zákonného   sudcu. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bola aj podrobná chronológia úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

1. Dňa 17. októbra 2007 doručil navrhovateľ okresnému súdu žalobu o zaplatenie nájomného a vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému (sťažovateľovi); vec bola zapísaná do registra Ro pod sp. zn. 6 Ro 181/07 a následne bola 8. februára 2008 prevedená do registra C pod sp. zn. 6 C 41/2008 a pridelená na vybavenie sudcovi Mgr. A. K.

2. Okresný súd uznesením z 11. marca 2008 uložil žalovanému povinnosť vyjadriť sa k podanej žalobe; vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 28. marca 2008.

3. Dňa 29. januára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa a bolo   odročené   na   19.   marec   2010   pre   účely   výsluchu   neprítomného   navrhovateľa a vyžiadania správ z katastra nehnuteľností.

4. Dňa 19. marca 2010 sa uskutočnilo pojednávanie za účasti účastníkov konania a ich   právnych   zástupcov   a   bolo   odročené   na   neurčito   na   účely   vykonania   ďalšieho dokazovania.

5.   Dňa   11.   októbra   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 25. november 2011 na účely vykonania ďalšieho dokazovania.

6.   Dňa   25.   novembra   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 10. február 2012 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

7.   Dňa   10.   februára   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 3. apríl 2012 na účely vykonania ďalšieho dokazovania.

8. Dňa 3. apríla 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. máj 2012 z dôvodu oboznámenia sa s ďalšími navrhovanými dôkazmi.

9.   Dňa   29.   mája   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 7. september 2012 na účely výsluchu navrhovaného svedka.

K rovnakým skutkovým zisteniam dospel aj ústavný súd preskúmaním zapožičaného spisu okresného súdu.

Z vyjadrenia   zákonného   sudcu   v napadnutom   konaní   vyplynulo,   že   v období od 11. októbra 2011 do 7. septembra 2012 bolo nariadených šesť pojednávaní a tieto „boli odročované z toho dôvodu, že navrhovateľ na každom pojednávaní produkoval nové návrhy na dokazovanie“.

V závere   svojho   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny   zástupca   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním   doručeným 20. júna   2012,   v   ktorom   uviedol,   že „sudcovi   bol   spis   predložený   2.4.2008,   pričom pojednávanie bolo   nariadené až na deň 29.1.2010,   teda po uplynutí 2 rokov.   Rovnako v období od 19.3.2010 do 11.10.2011 súd opäť vo veci nekonal.“. V podaní ďalej právny zástupca sťažovateľa poukázal aj na viaceré ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), konkrétne na § 79 ods. 1 OSP, ktoré upravuje povinnosti navrhovateľa okrem iného aj označiť dôkazy, na § 120 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Právny zástupca   sťažovateľa   v   závere   svojho   vyjadrenia   súhlasil   s   upustením   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo vzťahu k posudzovanému súdnemu konaniu z obsahu spisu a vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu a nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej či skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobovať predĺženie namietaného konania.

2. V súvislosti s hodnotením správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   reagoval   na   výzvy   okresného   súdu   včas   a   poskytoval okresnému súdu požadovanú súčinnosť.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   ktorým   ústavný   súd   zisťoval,   či   v   namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu. Vychádzajúc zo spisu sp. zn. 6 C 41/2008 ústavný súd zistil, že okresný súd bol bez ospravedlniteľného dôvodu   nečinný   v   obdobiach   od   11.   marca   2008,   keď   uznesením   uložil   sťažovateľovi povinnosť   vyjadriť   sa   k   žalobe   (vyjadrenie   bolo   zaslané   už   28.   marca   2008), do 10. decembra   2009,   keď   nariadil   vo   veci   prvé   pojednávanie,   a   následne   v období od pojednávania   uskutočneného   19.   marca   2010,   resp.   výziev   na   predloženie   listinných dôkazov zo 7. apríla 2010, do pojednávania konaného 11. októbra 2011, hoci požadované listinné dôkazy mu boli doručené už v priebehu apríla 2010. Napadnuté konanie v čase rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnosti   trvalo   viac   ako   päť   rokov   a   nebolo   ešte právoplatne skončené.

V nadväznosti na obranu okresného súdu,   resp.   zákonného sudcu   poukazujúceho na neprimerané množstvo vecí, ktoré mu boli pridelené, ústavný súd v nadväznosti na svoju doterajšiu judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) konštatoval, že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musia zabezpečiť súdne konania, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôže   byť pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   zákonného   sudcu   v napadnutej   veci,   že   nariadené pojednávania „boli   odročované   z toho   dôvodu,   že   navrhovateľ   na   každom   pojednávaní produkoval   nové   návrhy   na   dokazovanie“,   tak   v tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje okrem na už citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aj na ustanovenie § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla   na   jednom   pojednávaní.   Z chronológie   úkonov   okresného   súdu   a   účastníkov konania však vyplýva, že v napadnutom konaní bolo nariadených celkom osem pojednávaní (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   vo   veci   na   7.   september   2012,   pozn.), čo naznačuje,   že   okresný   súd   postupoval   v konaní   nesústredene   a neefektívne, nerešpektoval   citované   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku,   a tým ani označené práva sťažovateľa, v dôsledku čoho ani po viac ako piatich rokoch nie je ukončený ani len proces dokazovania.

Navyše, pozornosti ústavného súdu neušlo, že ústavný súd v napadnutom konaní už vyslovil   porušenie   základného   práva   iného   účastníka   napadnutého   konania   zaručeného čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konkrétne   nálezom   sp.   zn. IV. ÚS 360/2011   z   18.   apríla   2012,   ktorým   zároveň   prikázal   okresnému   súdu,   aby v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   neodôvodnenou   nečinnosťou a nesústredeným   postupom   okresného   súdu   došlo   v   namietanom   konaní   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 360/2011 z 18. apríla 2012 prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní postupoval bez zbytočných prieťahov, nebolo už   potrebné,   navyše   v tak   krátkom   časovom   odstupe,   rovnaký   príkaz okresnému   súdu ukladať.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 3 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť a tiež neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky   okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2   500   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 323,50 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2012   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 127,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,63 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu takto činí sumu 323,50 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012