znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 173/2010-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   M. L. a A.   L., obaja bytom S.,   zastúpených advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 10/2002 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 37/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. a A. L. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2010 doručená sťažnosť M. L. a A. L., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 To 37/2006.

Sťažovatelia   10.   decembra   2010   ústavnému   súdu   doručili   podanie   označené   ako „Zmena návrhu na začatie konania“, v ktorom svoju sťažnosť rozšírili aj o namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 10/2002.

Zo sťažnosti a z jej príloh okrem vyplýva, že sťažovatelia vystupujú v označených trestných   konaniach   ako   obžalovaní.   Obžaloba   v   ich   veci   bola   na   Okresnom   súde Michalovce podaná 31. januára 2002.

Krajský súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 3 T 10/02-995 z 8. júla 2003. Ním   boli   sťažovatelia   uznaní za   vinných   zo   spáchania trestného   činu   podvodu   formou spolupáchateľstva.   Na   základe   odvolania   sťažovateľov   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 To 69/03 z 21. januára 2004 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd následne trestnú vec uznesením č. k. 3 T 10/02-1162 z 5. mája 2005 vrátil prokurátorovi na došetrenie. Toto uznesenie na základe sťažnosti prokurátora bolo uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   55/2005   z   21.   septembra   2005   zrušené a krajskému súdu bolo uložené, aby vo veci konal a rozhodol.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 T 10/2002-1249 zo 14. marca 2006 opätovne uznal sťažovateľov   za   vinných.   Aj   tento   rozsudok   bol   napadnutý   odvolaním   sťažovateľov i prokurátora. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 37/2006 z 27. mája 2008 opätovne napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu prerokoval a znovu rozhodol.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   T   10/2002-1414   z   2.   apríla   2009   oslobodil sťažovateľov spod obžaloby. Oslobodzujúci rozsudok prokurátor napadol odvolaním.Sťažovatelia prostredníctvom svojho obhajcu podali 11. septembra 2009 sťažnosť na prieťahy   v   konaní   najvyššieho   súdu.   Namietali   tu   hlavne   postup   predsedu   senátu najvyššieho   súdu   JUDr.   J.   M.,   ktorý   po   rozhodnutí   krajského   súdu   (14.   marca   2006) „vytýčil vo veci verejné zasadnutie a rozhodol až dňa 27. mája 2008“. Podľa sťažovateľov je v tejto súvislosti neprípustné, „aby najvyšší súd rozhodol až po 2 rokoch“. Kritizovali tiež, že „predseda senátu JUDr. J. M. rozhodnutie vyhlásil dňa 27.05.2008, ale písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo na Krajský súd v Košiciach doručené až dňa 24.11.2008, čiže až po 6 mesiacoch“.

Najvyšší súd vybavil sťažnosť sťažovateľov z 11. septembra 2009 konštatovaním jej opodstatnenosti,   pričom   sťažovateľov informoval, že ich   podnet bude slúžiť predsedovi najvyššieho súdu na podanie návrhu na disciplinárne konanie proti v ich veci konajúcemu sudcovi.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že „v   trestných   veciach   platia   prísnejšie   lehoty na rozhodnutie   ako   v   občiansko-právnych.   Veď   každé   trestné   konanie   spôsobuje neopísateľnú psychickú traumu a neistotu z hroziaceho trestu.“. Konanie najvyššieho súdu považujú za „protiústavné a nezákonné“ a navrhli vysloviť porušenie základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   i   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní.

Sťažovatelia doručili 10. decembra 2009 ústavnému súdu zmenu návrhu na začatie konania, ktorou rozšírili označenie porušovateľa ich základných práv aj na krajský súd. Zo strany krajského súdu došlo podľa sťažovateľov k porušeniu ich základných práv hlavne v   dôsledku   nerešpektovania   záväzného   právneho   názoru   najvyššieho   súdu,   ktorý   bol vyslovený v uznesení sp. zn. 1 To 69/03 z 21. januára 2004, keď ich krajský súd rozsudkom č.   k.   3   T   10/2002-12498   zo   14.   marca   2006   opätovne   uznal   za   vinných.   Následne na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd znovu zrušil odsudzujúci rozsudok krajského súdu, čo spôsobilo predĺženie celého konania.

Sťažovatelia podali sťažnosť na postup krajského súdu 26. novembra 2009. Predseda krajského súdu ju vybavil konštatovaním, že nemá k dispozícii predmetný spis v dôsledku podaného odvolania krajského prokurátora.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo M. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2To 37/2006, porušené bolo.

2. Základné právo A. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho (správne malo byť jej – pozn.) záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2To 37/2006, porušené bolo.

3. Základné právo M. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   Košice   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3T   10/2002, porušené bolo.

4. Základné právo A. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho (správne malo byť jej – pozn.) záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 3T 10/2002, porušené bolo.

5. M. L., bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. A. L., bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. M. L, bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   Košice   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. A. L., bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   Košice   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

9.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   M.   L.,   bytom   S.,   trovy právneho zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR, - 20%).

  10. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť A. L., bytom S., trovy právneho zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR, - 20%).

11.   Krajský   súd   Košice   je   povinný   uhradiť   M.   L.,   bytom   S.,   trovy   právneho zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR, - 20%).

12. Krajský súd Košice je povinný uhradiť A. L., bytom S., trovy právneho zastúpenia v   sume   231,80   EUR,   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   K.   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR, - 20%).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   takom   konaní,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   domáha vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

K   časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   označených   základných   práv   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 37/2006 ústavný súd zdôrazňuje stabilne   ním   judikovaný   účel   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   ktorým   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I.   ÚS   76/03,   III.   ÚS   154/06).   Takto vymedzený účel uvedeného základného práva predovšetkým určuje ústavnému súdu ako jednoznačné kritérium na rozhodnutie o založení jeho právomoci konštatovať porušenie čl. 48   ods.   2   ústavy   zistenie,   či   posudzované   konanie   pred   štátnym   orgánom   bolo právoplatne   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   ukončené.   Zároveň   však,   berúc do úvahy ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ide aj o kritérium na posúdenie účinnosti právnych prostriedkov nápravy, ktoré sťažovateľ musí prioritne využiť na to, aby bolo   následne   možné   jeho   sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy hodnotiť ako procesne prípustnú. Inými slovami, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   všeobecného   súdu   je ústavný súd povinný skúmať, či sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch bola sťažovateľom využitá v čase, keď vzhľadom na procesný stav konania pred všeobecným súdom bolo možné   vymedzený   účel   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   sťažnosťou na postup súdu dosiahnuť.

V predloženej sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv postupom   najvyššieho   súdu   ako   súdu   druhostupňového.   Konanie   v   trestnej   veci sťažovateľov   sa   vyznačovalo   viacnásobným   podávaním   opravných   prostriedkov   proti rozhodnutiam krajského súdu ako súdu prvého stupňa, a preto druhostupňová fáza konania prebiehala viackrát.

Druhostupňová fáza konania pred všeobecným súdom je charakterizovaná tým, že súd tu rozhoduje o konkrétnom podanom opravnom prostriedku. Momentom doručenia jeho rozhodnutia   účastníkom   konania   sa   toto   rozhodnutie   stáva   právoplatným   a   vo   veci podaného opravného prostriedku je tak nastolený stav právnej istoty účastníka konania. Aj keď   je   pravdou,   že   druhostupňové   súdne   rozhodnutie   nemusí   za   každých   okolností znamenať právoplatné nastolenie stavu právnej istoty účastníka konania v merite veci (ide o prípady, keď odvolací súd rozhodne o podanom opravnom prostriedku tak, že napadnuté prvostupňové   rozhodnutie   zruší   a   vec   vráti   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie), z hľadiska posudzovania rešpektovania základného práva účastníka konania na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   ústavný   súd   konštatuje,   že druhostupňová   fáza   konania   naplní   účel   tohto   základného   práva   právoplatnosťou rozhodnutia súdu druhého stupňa. Jeho úlohou je totiž rozhodnúť o podanom opravnom prostriedku,   zákon   mu   nepredpisuje   v   každom   prípade   rozhodnúť   meritórne   vo   veci tvoriacej predmet prvostupňovej fázy súdneho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu založili argumentáciu o porušení označených práv na skutkovom tvrdení o nečinnosti najvyššieho súdu v čase od 14. marca 2006 do 27. mája 2008, keď najvyšší súd rozhodol o nimi podanom opravnom prostriedku proti   meritórnemu   rozsudku   krajského   súdu.   Pochybenie   najvyššieho   súdu   podľa   nich spočívalo i v tom, že rozhodnutie o podanom odvolaní bolo krajskému súdu doručené až 24. novembra 2008, teda šesť mesiacov po jeho vyhlásení.

Z týchto skutkových tvrdení vyplýva, že najvyšší súd síce rozhodoval o opravnom prostriedku sťažovateľov približne dva roky, napokon však o podanom odvolaní rozhodol a v   otázke   podaného   opravného   prostriedku   tak   nastolil   stav   právnej   istoty   spočívajúci v právoplatnom závere o zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Následne bolo už vecou krajského súdu, aby aj v merite veci právoplatne nastolil stav právnej istoty sťažovateľov rozhodnutím o podanej obžalobe.

Sťažovatelia netvrdili a ani nepreukázali, že by v priebehu uvedeného dvojročného obdobia sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona o súdoch využili. Výlučne v tomto čase totiž   sťažnosť   adresovaná   predsedovi   najvyššieho   súdu   bola   spôsobilá   účinne   pôsobiť na odstránenie   prípadných   prieťahov   v   konaní   najvyššieho   súdu.   Ak   však   sťažovatelia sťažnosť   podľa   §   62   zákona   o   súdoch   podali   až   11.   septembra   2009   po   opätovnom rozhodnutí   prvostupňového   súdu   (rozsudok   č.   k.   3   T   10/2002-1414   z   2.   apríla   2009) a následnom podaní ďalšieho opravného prostriedku (odvolanie prokurátora), je zjavné, že takáto   sťažnosť   už   nemohla   pôsobiť   ako   účinný   prostriedok   nápravy   vo   vzťahu k rozhodovaniu   o   odvolaní   sťažovateľov   podanom   proti   skoršiemu   prvostupňovému rozsudku zo 14. marca 2006, pretože o tomto odvolaní sťažovateľov už v tom čase bolo právoplatne rozhodnuté (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 37/2006 z 27. mája 2008). Dôsledne tak rešpektujúc už uvedený účel základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľov podaná 11. septembra 2009 nebola   podaná   účinne,   v   dôsledku   čoho   nebola   ani   splnená   podmienka   procesnej prípustnosti   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu.   To   ústavný   súd   nevyhnutne   vedie k záveru o neprípustnosti sťažnosti sťažovateľov.

Navyše   ústavný   súd   dodáva,   že   pochybnosti   o   procesnej   prípustnosti   predbežne prerokúvanej sťažnosti vyvoláva aj veľmi krátky časový odstup medzi podaním sťažnosti podľa § 62 zákona o súdoch (11. septembra 2009) a doručením sťažnosti ústavnému súdu (11. novembra 2009), ktorý môže viesť k záveru o formálnom podaní sťažnosti na postup súdu.   Takýto   záver   rovnako   ústavný   súd   stabilne   vedie   k   odmietnutiu   sťažnosti   ako neprípustnej (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).

K   rovnakému   záveru   dospel   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   časti sťažnosti namietajúcej postup krajského súdu vo veci sťažovateľov. Tí totiž sťažnosť podľa §   62 zákona o súdoch   adresovali predsedovi   krajskému súdu   26.   novembra   2009,   keď krajský   súd   v   ich   veci   nemohol   konať,   pretože   predmetný   súdny   spis   sa   nachádzal na najvyššom súde z dôvodu podaného odvolania. V čase doručenia sťažnosti na postup súdu predsedovi krajského súdu bol vo veci oprávnený rozhodovať najvyšší súd ako súd odvolací, preto účel sťažnosti na postup súdu objektívne nemohol byť za žiadnych okolností naplnený. Nebola tak naplnená ani podmienka účinnosti uvedeného prostriedku nápravy uvedená v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a tak sťažnosť podaná podľa § 62 zákona o súdoch   nemohla pôsobiť účinne na odstránenie porušovania sťažovateľmi označených práv. I v tejto časti je tak sťažnosť sťažovateľov neprípustná.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   uplatnenými nárokmi sťažovateľov už nezaoberal.

V závere ústavný súd poznamenáva, že toto jeho rozhodnutie neznamená, že by sa sťažovatelia   nemohli v   budúcnosti   v   prípade   výskytu   prieťahov   v   napadnutom   súdnom konaní na krajskom súde alebo na najvyššom súde domáhať opätovne ochrany svojich práv sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010