znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 173/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009 prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky,   základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   a jeho   uznesením   z 18. septembra   2008   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 44/08 a postupom   Krajského súdu   v Banskej Bystrici a jeho uznesením zo 14. októbra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 304/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009 doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 44/08 a jeho uznesením sp. zn. 1 Pp 44/08 z 18. septembra 2008, postupom   Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod sp. zn. 5 To 304/08 a jeho uznesením sp. zn. 5 To 304/08 zo 14. októbra 2008.

Z   obsahu   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom Špeciálneho   súdu   v Pezinku   sp.   zn.   BB-3   Tš   16/06   z 8.   novembra   2006   potvrdeného Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 81/2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a ods. 2 a trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon účinný   do   1.   januára   2006“),   za   ktoré   mu   bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody vo výmere troch rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Dňa   28.   júla   2008   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   žiadosť   o   podmienečné prepustenie na slobodu. Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 1 Pp 44/08 z 18. septembra 2008 žiadosť sťažovateľa zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Vykonaným dokazovaním súd zistil, že odsúdený J. K. bol odsúdený za účinnosti Zákona č.300/2005 Z. z. pre trestný čin   podľa   Zákona č.140/1961 Z.z.. Podľa   §   437   ods.2   Tr.   zákona   číslo   300/2005   Z.   z.   o   prechodných   ustanoveniach pri posudzovaní splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu   odňatia   slobody   alebo   rozhodovaní   o   podmienečnom   upustení   od   výkonu   zvyšku trestu pri trestoch uložených po nadobudnutí účinností tohto zákona za trestný čin podľa Zákona č.140/1961 zbierky Trestný zákon v znení neskorších predpisov, postupuje sa podľa tohto zákona.

Odsúdený   J.   K.   bol   rozsudkom   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   pracovisko   Banská Bystrica   dňa   08.11.2006   teda   za   účinnosti   nového   Zákona   č.300/2005   Z.z.   uznaný   za vinného   z   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.1 písm.a Tr. zákona č. 140/1961 Z.z. účinného do   01.01.2006   a trestného   činu   prijímania úplatku   a   inej   nenáležitej   výhody   podľa   §   160a   ods.1,2   Tr.   zákona   č.140/1961   Z.z. účinného do 01.01.2006.

Horeuvedené trestné činy, z ktorých bol odsúdený uznaný za vinného nie sú uvedené v § 62 ods. 1 Tr. zákona účinného do 01.01.2006, kedy osoby odsúdené za trestné činy uvedené v tomto ustanovení môžu byť podmienečne prepustené až po výkone dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody.

Keďže konanie odsúdeného podľa Zákona č.300/2005 Z.z. je kvalifikované ako zločin v zmysle   §   329   ods.2   Tr.   zákona   v   zmysle   §   66   ods.   1   písm.b   Tr.   zákona   súd   môže odsúdeného   podmienečne   prepustiť   na   slobodu,   ak   odsúdený   vo   výkone   trestu   plnením svojich povinností a svojim správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Poukazujúc na ustanovenie   §   437   ods.2 Tr.   zákona   odsúdený   J.   K.   bude   spĺňať podmienky podmienečného prepustenia po uplynutí dvoch tretín výkonu trestu a to ku dňu 08.02.2009, a preto žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody súd ako predčasne podanú zamietol.“

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 304/08 zo 14. októbra 2008 a túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako nedôvodnú zamietol, pretože prvostupňové uznesenie považoval za vecne správne.

Sťažovateľ sa v sťažnosti zmienil aj o tom, že proti uzneseniu krajského súdu podal 31. októbra 2008 dovolanie a 5. decembra 2008 ho podala jemu ustanovená obhajkyňa. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 44/2008 z 5. februára 2009 podané dovolanie podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   a ich   uzneseniami,   ktorými   rozhodli o žiadosti   sťažovateľa   o podmienečné   prepustenie   na   slobodu,   došlo   podľa   názoru sťažovateľa k porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 ústavy, základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 listiny a   práv zaručených čl. 6 ods. 1   a čl.   7   ods.   1   dohovoru,   a to   použitím   ustanovenia   §   437   ods.   2   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon účinný od 1. januára 2006“), podľa ktorého pri posudzovaní splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch uložených po nadobudnutí účinnosti tohto zákona za trestný čin podľa Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 postupuje sa podľa tohto zákona. Podľa sťažovateľa aplikáciou ustanovenia § 437 ods. 2 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 sa „spätne so spätnou účinnosťou menia podmienky predchádzajúceho zákona, čiže je retroaktívne“. Sťažovateľ uviedol, že zákaz retroaktivity sa vzťahuje na všetky podmienky trestnej zodpovednosti   a na   všetky   trestné   sankcie,   takže   aj   na   podmienky   podania   žiadosti o podmienečné   prepustenie   na   slobodu,   keďže   možnosť   podať   túto   žiadosť   je neoddeliteľnou   súčasťou   trestnej   sankcie.   Preto   ak   podľa   Trestného   zákona   účinného do 1. januára 2006 za okolností týkajúcich sa odsúdenia sťažovateľa je lehotou, po uplynutí ktorej možno odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu výkon polovice uloženého trestu odňatia slobody, nie je možné lehotu na podanie žiadosti (lehotu, po uplynutí ktorej možno   odsúdeného   podmienečne   prepustiť   na   slobodu)   posudzovať   podľa   Trestného zákona účinného od 1. januára 2006, teda takým spôsobom, ktorý uplatnil okresný súd a krajský   súd   v rámci   konania   o žiadosti   sťažovateľa   o podmienečné   prepustenie   na slobodu.   Odôvodnenie   sťažnosti   sťažovateľ   podporil   aj   rozsiahlou   citáciou   judikatúry ústavného súdu.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   opierajúc sa   o uvedenú   argumentáciu   navrhol,   aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Okresný súd v Rimavskej Sobote postupom a uznesením zo dňa 18. septembra 2008 pod sp. zn: 1 Pp 44/08, ktorým zamietol návrh sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, porušil práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky práva na súdnu a inú právnu ochranu, čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 6 ústavného zákona z 9. januára 1991 ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a uznesením zo dňa 14. októbra 2008 pod sp. zn.: 5 To 304/08, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Rimavskej Sobote zo dňa 18. septembra 2008, sp. zn.: 1 Pp 44/08, porušil práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky práva na súdnu a inú právnu ochranu, čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 6 ústavného zákona z 9. januára 1991 ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998.

3.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000,- Eur, ktorú sú mu povinný spoločne a nerozdielne uhradiť Okresný súd v Rimavskej Sobote a Krajský súd v Banskej Bystrici, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   považuje   v prvom   rade   za   potrebné   uviesť,   že   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   vymedzil   predmet   preskúmania   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde s ohľadom na svoju viazanosť návrhom na začatie konania, predovšetkým jeho petitom   podľa   §   20   ods.   3   citovaného   zákona,   a vychádzajúc jednak   z petitu,   ako aj z odôvodnenia sťažnosti preskúmal len postupy a v nich vydané rozhodnutia okresného súdu   a krajského   súdu,   pretože   i keď   sa   sťažovateľ   zmienil   v odôvodnení   sťažnosti aj o uznesení najvyššieho súdu, ako „porušovateľov“   výslovne označil v odôvodnení a aj v petite len okresný súd a krajský súd.

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04, III. ÚS 104/07).

Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu   k uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 1 Pp 44/08 z 18. septembra 2008 mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku (sťažnosti). V tomto kontexte bol krajský súd (ako druhostupňový súd oprávnený preskúmavať právne otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci, vrátane zákonnosti procesného postupu súdu prvého stupňa) povinný poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy   bezprostredne   vo vzťahu   k uzneseniu   okresného   súdu   a   k   procesnému   postupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 listiny, ako aj namietaného porušenia jeho práv zaručených čl. 6 ods.   1   a čl.   7   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Pp 44/08 a jeho uznesením sp. zn. 1 Pp 44/08 z 18. septembra 2008 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde dôvodom na odmietnutie   sťažnosti,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   pri   právoplatnom   rozhodnutí   vydanom v trestnom   konaní   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03, III. ÚS 340/07).

Ústavný   súd   zistil   na   základe   súčinnosti   poskytnutej   okresným   súdom,   že sťažovateľovi   bolo   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   304/08   zo 14.   októbra   2008 oznámené doručením rovnopisu 29. októbra 2008. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 2. marca 2009, pričom na poštovú prepravu bola podaná 27. februára 2009. Z uvedeného je zrejmé, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti uplynula sťažovateľovi ešte pred odoslaním tejto sťažnosti ústavnému súdu, a to 29. decembra 2008.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 listiny, ako aj namietaného porušenia jeho práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 To 304/08 a jeho uznesením sp. zn. 5 To 304/08 zo 14. októbra 2008 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

  Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo právne irelevantné zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

Na základe jednotlivých záverov tohto uznesenia ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009