znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 173/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., L., zastúpenej advokátom JUDr. V. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   zaručených   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozhodnutím   Krajského   súdu v Trnave   vydaným   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   32   Sp   36/2006   a rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vydaným   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   1   Sžo 53/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2008 doručená   sťažnosť   A.   K.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj   porušenie práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj   majetok   zaručeného   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Sp 36/2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 53/2007.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   28.   decembra   2004   si   na   Obvodnom pozemkovom   úrade   v Trnave   (ďalej   len   „obvodný   pozemkový   úrad“)   uplatnila „nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom (...)“ podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva   k pozemkom   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   180/1995   Z.   z.   o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len   „reštitučný   zákon“).   Obvodný   pozemkový   úrad   rozhodnutím   č.   k.   K2006/00081-Pe zo 17. augusta 2006 rozhodol, že sťažovateľka nespĺňa podmienky na navrátenie vlastníctva alebo na priznanie náhrady za predmetné pozemky, pretože nie je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona.

Toto   rozhodnutie   sťažovateľka   napadla   odvolaním,   ktoré   založila   na   tvrdení, že „v čase   prechodu   nehnuteľností   do   vlastníctva   štátu   bola   zapísaná   pozemkovoknižná vlastníčka A. L. mŕtva a teda logicky nemohla byť vlastníčkou pozemkov. Preto mal správny orgán skúmať z akej osoby prešlo vlastníctvo na štát a kto bol právnym nástupcom A. L. V tom   prípade   by   správny   orgán   musel   skúmať   aj   splnenie   podmienok   pre   vydržanie nehnuteľností v prospech právnej predchodkyne sťažovateľky V. L., rod. F.“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   32   Sp   36/2006-24   zo   7.   februára   2007   napadnuté rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   potvrdil.   V odôvodnení   svojho   rozsudku vychádzal   zo   záveru,   že   zo   strany   sťažovateľky   nebolo „preukázané   a to   spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, že predmetné nehnuteľnosti prešli mimo pozemkovej knihy do vlastníctva brata pôvodnej vlastníčky T. L. na základe závetu, keďže navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) takýto závet správnemu orgánu nepreukázala. V spisovom materiáli sa nachádza len kópia prekladu závetu bez podpisov. Pokiaľ by aj správny orgán uznal v spise   založenú   kópiu   opisu   závetu   zo   dňa   5.   9.   1934   za platný   závet,   podľa   názoru krajského súdu na základe takéhoto závetu vlastníctvo T. L. nevzniklo vzhľadom k absencii nutného   pozemkovoknižného   zápisu.   Pokiaľ   ide   o tvrdenie   navrhovateľky (sťažovateľka, pozn.) o vydržaní vlastníctva zo strany T. L. a následne zo strany A. L. a jeho manželky V., podľa   názoru   krajského   súdu   nebolo   taktiež   preukázané,   že   menovaní   predmetné nehnuteľnosti užívali ako vlastné. Podľa názoru krajského súdu T. L., ktorý mal predmetné nehnuteľnosti zdediť na základe závetu po svojej sestre ani nemohla začať plynúť vydržacia lehota, pretože tento nevstúpil do držby predmetných nehnuteľností a vôbec ich nezačal užívať ako svoje vlastné. Z opisu testamentu a napokon aj z jeho vlastného vyjadrenia zo dňa 4. 12. 1946 totiž vyplýva, že tento sa nezdržiaval na území vtedajšej Československej republiky, ale žil vo V. v Maďarsku.“.

Sťažovateľka doručila 19. marca 2007 najvyššiemu súdu odvolanie proti rozsudku krajského   súdu,   v ktorom   zotrvala   na   svojom   stanovisku,   že   je   oprávnenou   osobu podľa reštitučného   zákona.   Podľa   jej   názoru   sa   krajský   súd „nedostatočným   spôsobom vysporiadal s otázkou vydržania predmetných pozemkov zo strany V. L., rod. F.“. Námietky sťažovateľky   smerovali   aj   k názoru   krajského   súdu,   že   dôkazy   mala   predkladať   ona. Sťažovateľka   citujúc   príslušné   ustanovenia   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Správny   poriadok“)   vyjadrila   v odvolaní stanovisko,   podľa   ktorého „správny   orgán   mal   v rámci   správneho   konania   zabezpečiť dôkazy, svedčiace o prípadnom nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním. Ak sa takéto dôkazy v spise nenachádzajú môže byť rozhodnutie správneho orgánu vecne správne iba v tom prípade, ak sa správny orgán o ich získanie usiloval a táto skutočnosť je zo spisu nepochybná.“. Preto aj krajský súd mal „posúdiť najmä to, či správny orgán dostatočným spôsobom zistil skutkový stav“.

V ďalšom texte podaného odvolania sťažovateľka vyvracala názory krajského súdu o preukázaní   existencie   závetu,   o absencii   pozemkovoknižného   zápisu   v prospech vlastníckeho   práva   T.   L.   i o užívaní   predmetných   nehnuteľností   T.   L.   ako   vlastných. V závere sťažovateľka najvyššiemu súdu navrhla, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie obvodného pozemkového úradu sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.Najvyšší   súd   rozsudkom   z 18.   decembra   2007   vydaným   v konaní   vedenom pod sp. zn.   1   Sžo   53/2007   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Najvyšší   súd sa stotožnil   so   závermi   krajského   súdu,   že   sťažovateľka   neuniesla   v správnom   konaní dôkazné   bremeno,   pričom   uviedol,   že „skutočnosti,   preukazujúce   oprávnenosť   osoby, pozostávajúce   z vlastníckej   listiny   žiadaných   pozemkov   a pokiaľ   žiadateľom   nie   je oprávnená   osoba   podľa   §   2   ods.   1   (pôvodný   vlastník)   aj   listiny   preukazujúce   právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2 ods. 2, je povinný pozemkovému úradu predložiť žiadateľ reštitučného nároku“.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka znovu stručne zrekapitulovala priebeh zmien vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré mali založiť jej reštitučný nárok. Zároveň uviedla, že „krajský súd, ako aj najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadali so zásadou materiálnej pravdy, ktorá je jednou zo základných zásad správneho konania. Táto zásada znamená, že v správnom konaní je potrebné zistiť skutkový stav veci objektívne,   nie   iba   na   základe   procesných   návrhov   účastníkov   konania,   resp.   nimi predložených   listinných   alebo   iných   dôkazov.   Dôkazné   bremeno   je   teda   na   konajúcom správnom orgáne. Ak teda sťažovateľka svoje nároky odvodzovala z titulu vydržania, bolo vecou správneho orgánu zaoberať sa touto skutočnosťou pri zisťovaní skutkového stavu, a to nielen na podklade dôkazov, ktoré predkladala sťažovateľka.“. Krajský súd i najvyšší súd tak podľa názoru sťažovateľky pochybili, ak vychádzali zo záveru, „že správny orgán zistil skutkový stav dostatočne a že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno“.

Vyvodené závery krajského aj najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľky arbitrárne, zjavne   neodôvodnené,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, pričom majú za následok porušenie jej základných práv.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   jej   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie a následne vydal tento nález:

„1. Základné právo A. K. na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie ako aj jej základné právo vlastniť a pokojne užívať svoj majetok rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k. 1Sžo 53/2007 zo dňa 18.12.2007 ako aj rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp/36/2006 zo dňa 07.02.2007 bolo porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 1Sžo 53/2007 zo dňa 18.12.2007 sa zrušuje.

3. Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp/36/2006 zo dňa 07.02.2007 sa zrušuje.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   v časti   sťažnosti   namietala   porušenie   svojich   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1   ods.   1   dodatkového   protokolu   rozhodnutím   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 32 Sp 36/2006.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 32 Sp 36/2006-24 zo 7. februára 2007, ktorým bolo   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   potvrdené,   mala   sťažovateľka   právo podať opravný prostriedok - odvolanie - a túto možnosť aj využila. O odvolaní rozhodoval najvyšší   súd,   ktorý   bol   v tomto   prípade   oprávnený   aj   povinný   poskytnúť   sťažovateľke ochranu práv, ktorých porušenie v sťažnosti vo vzťahu ku krajskému súdu namieta.Právomoc najvyššieho súdu preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu v tomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, preto ústavný súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho   súdu   vydaným v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sžo   53/2007   ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Základným   argumentom,   ktorý   sťažovateľka   použila   vo   svojej   sťažnosti,   bolo tvrdenie   o nesprávnosti   právneho   názoru   najvyššieho   súdu,   že   v správnom   konaní o reštitučnom nároku bolo povinnosťou sťažovateľky úplne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať splnenie podmienok prepísaných reštitučným zákonom na vydanie rozhodnutia o navrátení   vlastníctva   k predmetným   nehnuteľnostiam.   Podľa   jej   názoru,   zásada materiálnej   pravdy   v správnom   konaní   ukladá   povinnosť   obstarávania   dôkazov aj správnemu orgánu, nielen účastníkovi konania. V dôsledku neakcpetovania tohto názoru, boli podľa sťažovateľky najvyšším súdom porušené práva uvedené v sťažnostnom návrhu.

Porušenie niektorej zo základných zásad správneho konania spôsobuje podľa názoru ústavného súdu závažné vady konania majúce za následok nezákonnosť správneho konania, čo   musí   nevyhnutne   viesť   k zrušeniu   rozhodnutia,   ktoré   je   výsledkom   takého   konania. Ak by   sa   teda   preukázalo   porušenie   zásady   materiálnej   pravdy   v správnom   konaní v posudzovanom prípade a najvyšší súd by túto vadu neodstránil, bola by daná právomoc ústavného súdu meritórne preskúmať sťažnosť sťažovateľky.

Ústavný súd k okolnostiam prípadu   uvádza, že Správny poriadok   je všeobecným predpisom (lex generalis) upravujúcim jednotlivé procesy prebiehajúce vo verejnej správe. Z tohto jeho postavenia vyplýva, že právnu reguláciu správneho konania často predstavuje aj   veľké   množstvo   osobitných   predpisov   (lex   specialis),   ktoré   môžu   obsahovať   úpravu odlišnú od procesných pravidiel zakotvených v Správnom poriadku. Tak je to aj v prípade reštitučného   zákona.   V jeho   ustanovení   §   5   ods.   1   prvej   vete   sa   uvádza,   že právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti   podľa   § 3.   Z uvedenej   formulácie   jednoznačne   vyplýva,   že   v konaní o reštitučnom   nároku   sťažovateľky   spočíva   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa   preukázania splnenia hmotno-právnych podmienok na priznanie reštitučného nároku výlučne na nej. Táto   podoba   právnej   úpravy   má   prednosť   pred   všeobecnými   ustanoveniami   Správneho poriadku   zakotvujúcimi   v určitých   prípadoch   povinnosť   správneho   orgánu   (a nielen účastníka konania) náležite objasniť skutočný stav veci, a preto obvodný pozemkový úrad i oba žalované súdy postupovali pri posudzovaní sťažovateľkinho nároku správne.

Ústavný   súd   tak   nezistil   žiadnu   ústavne   relevantnú   súvislosť   medzi   označenými právami sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu. Právne závery najvyššieho súdu preto nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne,   zjavne   neodôvodnené,   a   tak   spôsobujúce   svojou neudržateľnosťou   porušenie   základných   práv   zaručených   ústavou   i práv   garantovaných sťažovateľke medzinárodnými zmluvami uvedenými v čl. 127 ods. 1 ústavy. Tento záver viedol   ústavný   súd   k odmietnutiu   posudzovanej   sťažnosti   pre   zjavnú   neopodstatnenosť v časti napádajúcej rozsudok najvyššieho súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008