znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 173/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   D.   V.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   R.   Š., Advokátska kancelária, B. B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 86/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2007 doručená sťažnosť A. B., D. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. Š., Advokátska kancelária, B. B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 86/94.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   so   svojím   bývalým   zamestnávateľom V., a. s., D. V. (ďalej len „odporca“), viedol na okresnom súde súdny spor, v rámci ktorého si   uplatňoval   pracovnoprávne   a s tým   súvisiace   nároky.   Konanie bolo okresným   súdom vedené pod sp. zn. 12 C 86/94. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd rozsudkom zo 14. septembra 1995 rozhodol tak, že mu priznal časť náhrady mzdy s príslušným úrokom z omeškania a vo zvyšnej časti jeho návrh zamietol. Sťažovateľ uviedol, že toto rozhodnutie čo   do   istiny   nadobudlo   právoplatnosť   31.   októbra   1995   a vykonateľným   sa   stalo 4. novembra 1995. Aj napriek tejto skutočnosti Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 11 Co 6086/95-84 zo 6. februára 1996 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   uviedol,   že   následne   vo   veci   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č.   k.   12   C   86/94-210   z 30.   septembra   1999,   ako   aj   uznesením   č.   k.   12   C   86/94-239 z 19. mája   2000   o predbežnom   opatrení,   ale   Krajský   súd   v Trenčíne   rozsudkom č. k. 17 Co 603/99, 17 Co 275/01-266 z 25. septembra 2001 prvostupňový rozsudok, ako aj uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na ďalšie   konanie.   Následne   okresný   súd rozsudkom č. k. 12 C 86/94-278 z 20. júna 2002 rozhodol tak, že návrh sťažovateľa vo veci samej spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia zamietol a konanie o náhradu mzdy   za   príslušné   časové   obdobie   zastavil.   V rámci   odvolacieho   konania   Krajský   súd v Trenčíne rozhodnutím z 18. marca 2003 rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa zastavenia konania o nároku na náhradu mzdy za príslušné časové obdobie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zamietajúcej časti vo veci samej, ako aj v časti nariadenia predbežného opatrenia bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené. Sťažovateľ uviedol, že proti tomu podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 1 Cdo 54/03 z 23. septembra 2003 zamietol.

Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 72/1996 z 30.   januára   2004   jeho   návrh   o náhradu   mzdy   zamietol   a následne   uznesením č.   k.   12   C   86/94-382   opravil   spisovú   značku   uvedenú   na   rozsudku.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa aj tento rozsudok okresného súdu bol v rámci odvolacieho konania uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 127/04-443 z 28. septembra 2004 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ uviedol, že napokon okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 86/94-564 z 28. júna 2006 rozhodol tak, že odporcu zaviazal zaplatiť mu sumu   24   249,30   Sk   s úrokom   z omeškania,   pričom   v prevyšujúcej   časti   jeho   návrh zamietol.   Na   základe   podaného   odvolania   Krajský   súd   v Trenčíne   rozsudkom   č.   k. 17 Co 303/2006-596 z 27. marca 2007 napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ uviedol, že toto rozhodnutie mu bolo doručené 19. apríla 2007.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   aj   na   nález   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn. IV.   ÚS   233/03,   v ktorom   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 86/94 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov.   Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   aj   napriek   tejto skutočnosti   naďalej postupoval vo veci s prieťahmi, ktoré podľa jeho vyjadrenia spolu s nezákonným postupom spôsobili to, že konanie bolo právoplatne skončené až uplynutím ďalších 3 rokov od vydania nálezu. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal: „Uvedený postup súdu,   v ktorom   sa   vyskytlo   množstvo   pochybení,   v dôsledku   ktorých   sťažovateľ   prišiel na niekoľko rokov o svoje zárobkové možnosti, je podľa nás porušením jeho práva na súdnu ochranu   ako   aj   práva   na   rozhodnutie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Trinásť   rokov sťažovateľovej právnej neistoty s prihliadnutím na opísaný skutkový stav nemožno podľa nášho názoru považovať za naplnenie jeho ústavného práva na právnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.“

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo A. B. na súdnu ochranu a prorokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   46   a čl.   48.   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   38.   Listiny základných práv a slobôd publikovanej pod č. UZ 23/91 Zb. a právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Prievidzi v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 86/94 porušené bolo.

2.   A.   B.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   1.   000.   000,-   Sk,   ktoré   mu   je Okresný súd Prievidza povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

3. Okresný súd Prievidza je povinný nahradiť A. B. do jedného mesiaca od doručenia nálezu trovy konania.“

Okrem uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil   vykonateľnosť   bližšie   nešpecifikovaného   rozhodnutia.   Zároveň   žiadal o anonymizáciu svojich údajov pri publikovaní rozhodnutí ústavného súdu v danej veci.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   presne   nešpecifikoval namietané práva, keď ich prevažne označil len príslušným článkom bez toho, aby uviedol konkrétny odsek zákonného ustanovenia. Napriek tomuto nedostatku sťažovateľ v petite sťažnosti, ako aj v jej odôvodnení práva výslovne označil zákonným pomenovaním. Je teda nepochybné,   že   v uvedenom   postupe   okresného   súdu   sťažovateľ   videl   porušenie nasledujúcich práv:

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Z rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 86/94-564 z 28. júna 2006 je zrejmé, že toto rozhodnutie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 303/2006-596 z 27. marca 2007 nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2007, a teda v daný deň sa namietané konanie právoplatne skončilo.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, t. j. 4. júna 2007, už bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   pred právoplatným   skončením   príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného základného práva už nedochádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde). Vychádza pri tom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu   verejnej   moci.   K odstráneniu   právnej   neistoty   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, III. ÚS 172/05).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (či práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03, III. ÚS 172/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   aj   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 86/94, ktoré videl v nezákonnom postupe okresného súdu, ako aj v tom, že 13-ročné konanie nemožno považovať za konanie, v rámci ktorého by došlo k naplneniu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (obdobne I. ÚS 22/03).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny, či podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, ale   neznamená   spravidla   odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok   porušenie základného   práva   upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   8/01, III. ÚS 49/04).

K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   postup   všeobecného   súdu   v takomto   konaní   v dôsledku zbytočných   prieťahov   viedol   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti   poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ktorých ochrany sa domáha.Sťažovateľ sa   na okresnom   súde   domáhal ochrany svojho práva   voči   odporcovi, a to v podobe žaloby o náhradu mzdy. V namietanom konaní, ktoré sa právoplatne skončilo 19. apríla 2007, okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 24 249,30 Sk s 3 % úrokom ročne od 3. augusta 1994 do 30. apríla 1995 a 22 % úrokom ročne od 1. mája 1995 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti okresný súd návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd   v Trenčíne   v   rámci   odvolacieho   konania   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v jeho napadnutej časti potvrdil. Z uvedeného je teda zrejmé, že okresný súd právoplatne rozhodol o návrhu   sťažovateľa,   neodmietol   sa   ním   zaoberať,   pričom   na   základe   právoplatného rozhodnutia   vo   veci   vzniká   sťažovateľovi   právo   zákonným   spôsobom   domáhať   sa uspokojenia   svojho   nároku   voči   odporcovi.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   spomenúť, že v súčasnej dobe nie sú ústavnému súdu známe skutočnosti, ktoré by bránili sťažovateľovi účinne a efektívne domáhať sa svojho nároku a ktoré by v príčinnej súvislosti s postupom okresného   súdu   mohli   založiť   predpoklad   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.  

Zistený skutkový stav bol preto základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne   neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími sťažovateľom nastolenými požiadavkami.