znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 173/06-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. januára 2007 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť L. V., M., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie v konaní sp. zn. 16 C 82/96, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Košice – okolie pod sp. zn. 16 C 82/96 v období po 2. apríli 2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice – okolie p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 16 C 82/96 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   L.   V. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   –   okolie p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice – okolie   j e   p o v i n n ý   nahradiť L. V. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   R.   B.   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti L. V. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 25. januára 2006 doručená sťažnosť L. V., M. (ďalej aj „sťažovateľ“), doplnená podaním právneho zástupcu z 12. septembra 2006, zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 16 C 82/96.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 173/06-25 z 21. septembra 2006 prijal sťažnosť sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   v   časti,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní sp. zn. 16   C   82/96,   a to   v období   po   2.   apríli   2004,   pričom   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 1. decembra 2006, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 13. decembra 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 118/03 zo 17. marca 2004 rozhodol o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu sp. zn. 16 C 82/96 v období od podania žalobného návrhu z 10. augusta 1993 do 28. marca 2003.

Okresný   súd   vydal   3.   októbra   2003   uznesenie,   ktorým   konanie   v časti   zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žalobného návrhu zo strany sťažovateľa. Sťažovateľ sa proti uvedenému uzneseniu odvolal a Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

V období,   ktoré   je   podľa   názoru   sťažovateľa   poznačené   prieťahmi   v konaní (po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 118/03 zo 17. marca 2004), okresný súd nariadil pojednávania na 29. marec 2005 a 27. september 2005. Sťažovateľ podal 7. júna 2006 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu reagoval na jeho sťažnosť vyjadrením zo 7. júla 2006. Posledným úkonom okresného súdu v danej veci bolo nariadenie pojednávania na 28. september 2006.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 82/96 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   150   000   Sk   a náhrady   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   pred ústavným súdom.

Ústavný súd výzvou z 21. novembra 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda   okresného   súdu   v stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   14.   decembra   2006 uviedol, že „Na Vašu výzvu týkajúcu sa prijatej sťažnosti L. V., M., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   Okresným   súdom   Košice   –   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 82/96   v období   po   2.   4.   2004   Vám   oznamujem,   že   okrem   pojednávaní,   ktoré   sú uvedené v sťažnosti súd vykonal aj iné úkony, ktoré smerovali najmä na odstránenie vád a na upresnenie žalobného petitu“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 82/96 zistil nasledovný priebeh a stav konania v období po 2. apríli 2004:

Okresný súd vydal 19. marca 2004 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu č. k. 14 Co 222/03-39 z 31. decembra 2003 účastníkom konania a 20. apríla 2004 nariadil termín pojednávania na 17. jún 2004.

Na   pojednávaní   17.   júna   2004   okresný   súd   vykonal   dokazovanie   výsluchom sťažovateľa, uznesením odročil pojednávanie na neurčito a súčasne uložil sťažovateľovi, aby   v určenej   lehote   predložil   súdu   plnomocenstvo   na   zastupovanie   advokátom v predmetnom konaní.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 26. júla 2004 žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu.   Okresný   súd   vydal   14.   augusta   2004   pokyn   na   doručenie   tlačiva   o osobných a majetkových   pomeroch   pre   účely   rozhodnutia   o   ustanovení   právneho   zástupcu. Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   6.   septembra   2004   požadované   tlačivo   a následne ďalšie písomnosti 18. januára 2005.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   C   82/1996-62   z 20.   januára   2005   ustanovil sťažovateľovi   advokáta   ako   právneho   zástupcu   pre   zastupovanie   v predmetnom   konaní a 25. februára   2005   nariadil   termín   pojednávania   na   29.   marec   2005.   Právny   zástupca sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu   22.   marca   2005   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní z dôvodu, že mu sťažovateľ nepredložil požadované podklady potrebné pre zastupovanie jeho právnych záujmov.

Pojednávanie   29.   marca   2005   okresný   súd   uznesením   odročil   na   neurčito   pre neprítomnosť   sťažovateľa   a jeho   právneho   zástupcu.   Okresný   súd   vyzval   prípisom z 30. marca 2005 právneho zástupcu sťažovateľa, aby v určenej lehote upravil doplňujúce podanie k jeho žalobe. Okresný súd vydal 20. apríla 2005, 12. mája 2005 a 21. júna 2005 pokyn   na   zaslanie   urgencií   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   vo   veci   doplnenia a upresnenia žaloby, pričom 23. júna 2005 nariadil termín pojednávania na 27. september 2005.

Právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu 28. júna 2005 ospravedlnenie týkajúce   sa   nedodržania   lehoty   na   zaslanie   doplňujúceho   podania   k žalobe sťažovateľa. Na pojednávaní 27. septembra 2005 zákonná sudkyňa oboznámila prítomných so stavom konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom oboznámenia sa s podaním právneho zástupcu sťažovateľa a s príslušnými prílohami s tým, že ďalšie kópie požadovaných písomností predloží okresnému súdu v určenej lehote.

Okresný súd vydal 4. októbra 2005 pokyn na vyhotovenie zápisnice z pojednávania uskutočneného 27. septembra 2005 a poveril vyššieho súdneho úradníka, aby vypracoval prehľad nárokov sťažovateľa podľa jeho žaloby. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 13.   februára   2006   sťažovateľ   nahliadol   do   predmetného   spisu.   Okresný   súd   pokynmi zo 16. februára 2006 a 3. marca 2006 urgoval vyššieho súdneho úradníka, aby vypracoval požadovaný prehľad nárokov sťažovateľa.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   13.   marca   2006   úpravu   náhrady   škody v súvislosti so žalobou. Okresný súd vydal 10. apríla 2006 pokyn na doručenie vyjadrenia sťažovateľa jeho právnemu zástupcovi na vyjadrenie v určenej lehote. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 28. apríla 2006 žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní. Okresný súd vydal 9. mája 2006 a 20. júna 2006 pokyn na doručenie urgencií právnemu zástupcovi sťažovateľa, pričom 8. júla 2006 stanovil termín pojednávania na 28. september 2006.

Na pojednávaní 28. septembra 2006 vypovedali účastníci   konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa, či ho bude v konaní zastupovať vzhľadom na rozdielnosť názorov týkajúcu sa žalobných nárokov. Okresný súd vydal 6. decembra 2006 pokyn na doručenie urgencie právnemu zástupcovi sťažovateľa, aby v určenej lehote oznámil, či ho bude zastupovať. Uvedeným záznamom (č. l. 106) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, III. ÚS 111/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom   sporu   je   návrh   na   náhradu   škody   s príslušenstvom   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   štátu,   pričom   posudzovaná   vec   nevykazuje   znaky   mimoriadnej   skutkovej a právnej   náročnosti.   Ústavný   súd   však   zároveň   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   dĺžka samotného konania – viac ako desať   rokov   – je aj pri   zohľadnení   prípadnej   skutkovej a právnej náročnosti ústavne neakceptovateľná.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy. Sťažovateľ prispel k predĺženiu konania tým, že sa 29. marca 2005 bez ospravedlnenia nezúčastnil na pojednávaní,   pričom   jeho   právny   zástupca   listom   z 22.   marca   2005   požiadal o ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na   pojednávaní   z dôvodu   nepripravenosti,   pretože sťažovateľ   mu   neposkytol   súčinnosť   a nedoručil   požadované   písomnosti.   Uvedené predĺženie konania nie je možné pripísať na ťarchu okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného práva, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v priebehu konania v určitom období nečinný napriek skutočnosti, že plynulému prerokovaniu   veci   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   (napr.   rozhodnutia   II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zistil v posudzovanom konaní zbytočné prieťahy v období od 4. októbra 2005 do 3.   marca   2006   (5   mesiacov).   V tomto   období   vyšší   súdny   úradník   nesplnil   pokyn zákonnej sudkyne a nevypracoval v určenej lehote prehľad nárokov sťažovateľa, aby bolo možné v konaní plynulo pokračovať. Zákonná sudkyňa síce urgovala vypracovanie tohto prehľadu, ale s prihliadnutím na dĺžku konania v tom čase (viac ako 10 rokov, ako aj nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 118/03-27 zo 17. marca 2004) bolo potrebné vykonať aj iné opatrenia, aby mohla byť daná vec čo najskôr rozhodnutá.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   už   v náleze   č.   k.   I.   ÚS   118/03-27 zo 17. marca 2004 boli konštatované zbytočné prieťahy zo strany okresného súdu v danej veci   a vo   výroku   tohto   nálezu   bolo   okresnému   súdu   prikázané   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné ďalší postup okresného súdu v posudzovanom   konaní   hodnotiť   so   zvláštnou   prísnosťou,   pričom   ďalšie   obdobie nečinnosti   je v konkrétnych   okolnostiach   uvedenej   veci (so   zreteľom   na predchádzajúci nález ústavného súdu) neakceptovateľné.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. V 534/06 z 12. decembra 2006 uviedol, že   v hodnotenom   období   okresný   súd   okrem   dvoch   pojednávaní   vykonal   aj   úkony smerujúce k odstráneniu vád podania a upresneniu žalobného petitu. Ústavný súd zastáva názor, že uskutočnenie dvoch pojednávaní za obdobie 2,5 roka a odstraňovanie vád podania v jedenástom   roku   trvania   konania   nie   je   postačujúce   na   to,   aby   bolo   možné   uvedené konanie posudzovať ako bezprieťahové.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že v uvedenom období bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tak, ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal   okresnému   súdu   konať   v uvedenej   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Vzhľadom na petit   sťažnosti   sťažovateľa,   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   nálezu   (bod   2)   prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní   zistených v období po rozhodnutí ústavného súdu nálezom č. k. I. ÚS 118/03-27 zo 17. marca 2004, ako   aj   okolnosť,   že   sťažovateľ   svojím   správaním   tiež   prispel   k predĺženiu   konania neposkytnutím   súčinnosti   ustanovenému právnemu   zástupcovi,   ako aj neospravedlnenou neúčasťou na pojednávaní 29. marca 2005, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk, a vo zvyšnej časti jeho žiadosti nevyhovel.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena za jeden   úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom   konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2006,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   16   381   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2   730   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát po 164 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 788 Sk, ktorú ústavný súd   zaviazal uhradiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   okresný   súd   (ustanovenie   §   31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007