znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 173/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl.   20   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 285/94 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 127/1997, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2005 doručená   sťažnosť   P.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva   podľa   čl.   20   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 285/94 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obo   127/1997.   Sťažovateľ doplnil   predmetnú   sťažnosť   o nové   právne   relevantné   dôkazy   podaním   doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2005, súčasťou ktorého boli aj priložené listinné materiály.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že ústavný súd 19. januára 2005 uznesením sp. zn. III.   ÚS   18/05   rozhodol   o odmietnutí   jeho   sťažnosti   z   30.   decembra   2004   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní o návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn.   3   Cb   111/03   s   odôvodnením,   že   obnova   (na   základe   návrhu   sťažovateľa   ešte z 9. marca 2003) pôvodného súdneho konania sp. zn. 29 Cb 285/94 vedeného na tomto krajskom súde nebola v čase podania jeho sťažnosti všeobecným súdom povolená, a teda v tomto štádiu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho označených základných práv.

Medzitým 21. marca 2005 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu sp. zn.   3   Cb   111/03   z 1.   marca   2005,   ktorým   návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 29 Cb 285/94 zamietol. Dôvodom zamietnutia návrhu zo strany súdu bola skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na obnovu konania po uplynutí objektívnej trojročnej lehoty počítanej od právoplatnosti rozhodnutia vo veci.

Podľa sťažovateľa zamietnutím návrhu na obnovu konania krajským súdom došlo k splneniu podmienky vzniku jeho právnej neistoty, a teda aj k porušeniu jeho označených základných   práv.   Navyše,   sťažovateľ   tvrdí,   že   konaním   a rozhodnutím   krajského   súdu sp. zn. 29 Cb 285/94 z 30. januára 1997 a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 127/97 zo 4. septembra 1997 bolo porušené aj jeho vlastnícke právo zaručené v čl. 20 ústavy, pretože bol v rozpore so zákonom a ústavou zbavený majetku (neoprávnený výber peňažných prostriedkov z účtu vedeného v S. s., a. s.).

Sťažovateľ zotrvávajúc na svojom stanovisku, že existujú nové právne významné skutočnosti v roku   2003, ktoré bez vlastnej viny nemohol vedieť a použiť v pôvodnom právoplatne skončenom (5. novembra 1997) konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 29   Cb 285/94,   a teda   obnova   konania je podľa   neho dôvodná   (a   zachovanie lehoty   na podanie odvolania voči zamietnutiu návrhu preukazuje v súlade s § 228 ods. 1 písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku   podaním   trestného   oznámenia   na   konajúceho   sudcu krajského súdu), 30. marca 2005 podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Cb 111/03 z 1. marca 2005 o zamietnutí návrhu na obnovu konania odvolanie. Súčasne toho istého dňa podal trestné oznámenie voči   vo veci vybavujúcemu sudcovi   krajského súdu   a urgoval obnovu   trestného   konania   sp.   zn.   Pn   193/94   vo   veci   podozrenia   z trestného   konania zodpovedných pracovníkov S. s., a. s.

Sťažovateľ   za   tým   účelom   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 285/94 a najvyššieho súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obo   127/1997,   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v nevyčíslenej výške.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 285/94 a najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 127/1997.

V texte sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že zo strany uvedených všeobecných súdov došlo aj k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy. V sťažnosti je návrh výroku rozhodnutia jasne oddelený od jej ostatných častí.

Podľa   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje na návrh výroku rozhodnutia (petit), v ktorom je sústredené,   čo   chce   sťažovateľ   konaním   dosiahnuť.   Preto   ústavný   súd   pokladá v okolnostiach prípadu tvrdenie o porušení práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy za súčasť jeho právnej argumentácie, a teda o nich výslovne nerozhoduje.

Ústavný súd z písomnej dokumentácie sťažovateľa k jeho už skôr podanému podaniu vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 51/98 zistil, že sťažovateľ sa domáhal podaním z 27. mája 1993 na krajskom súde voči S. s., a. s., B. a Č., a. s., B. zaplatenia čiastky   442   320   Sk,   ktorá   mala   byť   bez   jeho   vedomia   v rozpore   s podmienkami manipulovania s účtom, ktorého bol spoluvlastníkom, neoprávnenými prevodmi poukázaná v prospech   inej   fyzickej   osoby   na   iný   účet   v inom   peňažnom   ústave.   Krajský   súd   ako prvostupňový   súd   žalobu   sťažovateľa   zamietol   rozsudkom   sp.   zn.   29   Cb   285/94 z 30. januára   1997   a tento   rozsudok   ako   vecne   správny   potvrdil   následne   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 3 Obo 127/97 zo 4. septembra 1997.

Návrhom na obnovu konania z 9. marca 2003 sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd   povolil   obnovu   konania   (konanie   o   povolení   obnovy   konania   vedené   pod   sp.   zn. 3 Cb 111/03)   vzhľadom   na zistenie   nových   právne   významných   skutočností preukazovaných sťažovateľom v prílohe listom S. s., a. s., zo 14. augusta 2003.

Obnova   konania   je   prípustná   len   z dôvodov   ustanovených   v   §   228   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku. Návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne, alebo obnovu konania povolí (§ 234 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, II. ÚS 813/00).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Účel označeného základného práva v občianskom súdnom konaní možno definovať aj ako potrebu, aby u osoby, o ktorej občianskom práve alebo záväzku má rozhodnúť súd, bol stav jej právnej neistoty odstránený právoplatným súdnym rozhodnutím v primeranej lehote. Pri   obnove konania podľa   Občianskeho súdneho poriadku   môže byť toto právo porušené v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (I. ÚS 64/00, III. ÚS 191/02).

V občianskoprávnej veci sťažovateľa v konaní krajského súdu vedeného pod sp. zn. 29 Cb 285/94 už bolo právoplatne rozhodnuté (5. novembra 1997). Z obsahu sťažnosti ako aj jej doplnenia vyplýva, že obnova konania na základe návrhu sťažovateľa nebola v čase podania   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu   povolená,   a zároveň   z nej   nevyplýva,   že   by uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Cb 111/03 z 1. marca 2005 o zamietnutí návrhu na obnovu   konania   nadobudlo   právoplatnosť   (doteraz   nebolo   rozhodnuté   o odvolaní sťažovateľa).

V konaní o návrhu na obnovu konania v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania, nie je aplikovateľný čl. 48   ods.   2   ústavy   v časti   týkajúcej   sa   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, pretože nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku a odstránenie stavu   právnej   neistoty   v primeranej   lehote   právoplatným   rozhodnutím   vo   veci.   Takéto rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní, v zmysle § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku   predstavuje   prekážku   veci   rozhodnutej   a túto   nemožno   prejednávať znova. Právna istota už bola nastolená právoplatným rozhodnutím a trvá do   prípadného povolenia obnovy konania.

Prekážka veci   rozhodnutej   odpadne   len   nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď súd bez ďalšieho   návrhu   vec   znovu   prejedná.   V tomto   štádiu   už   preto   ide   o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku, odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím o návrhu na zmenu rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní, a teda o aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pretože   o návrhu   sťažovateľa   na   obnovu   konania   z   9.   marca   2003   krajský   súd nerozhodol   právoplatne   povolením   obnovy   konania   a zamietnutie   návrhu   na   obnovu konania   z 1.   marca   2005   ešte   nie   je   právoplatné   v dôsledku   sťažovateľom   podaného odvolania (o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd), nemôže u neho ani dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti opäť (podobne uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 18/05) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   namietol   porušenie   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (v   časti   týkajúcej   sa spravodlivého   súdneho   konania) a   domáhal   sa   vyslovenia   porušenia   vlastníckeho   práva zaručeného v čl. 20 ústavy. Podľa neho krajský súd v konaní sp. zn. 29 Cb 285/94 a najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 127/1997 konali v rozpore so zákonom a povahou a intenzitou vád, ktoré im vytýka, mali porušiť tieto jeho základné práva.

Ústavný   súd   pripomína,   že   rozhodnutia   všeobecných   súdov   môžu   byť   zásadne zmenené, prípadne zrušené len z dôvodov uvedených v Občianskom súdnom poriadku a iba na základe riadnych, prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré majú účastníci k dispozícii v rámci všeobecného súdnictva. Úlohou ústavného súdu však nie je zastupovať alebo alternovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   sústreďuje   len   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   tejto   interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   z princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal mimoriadny opravný prostriedok, návrh na obnovu   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   29   Cb   285/94   právoplatne skončeného   rozsudkom   tohto   prvostupňového   súdu   z   30.   januára   1997   a potvrdeného rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 127/97 zo 4. septembra 1997. Napriek tomu, že krajský súd uznesením sp. zn. 3 Cb 111/03 z 1. marca 2005 zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania [postupujúc podľa § 228 ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku],   predmetné   rozhodnutie   nenadobudlo právoplatnosť.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodne   najvyšší   súd   (doteraz   o ňom   nebolo rozhodnuté).

Podľa   §   235   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v prípade   právoplatného povolenia   obnovy   konania   súd   bez   ďalšieho   návrhu   vec   znova   prejedná.   Podľa   ods.   2 citovaného ustanovenia ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, zamietne uznesením návrh na jeho zmenu. Ak súd napadnuté rozhodnutie vo veci samej zmení, nové rozhodnutie nahradí pôvodné rozhodnutie.

Ústavný   súd   by   sa   mohol   sťažnosťou   zaoberať   len   v prípade   povolenia   obnovy konania sp. zn. 29 Cb 285/94.

Z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   o požadovanej   ochrane   základného   vlastníckeho práva sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodovali a stále ešte rozhodujú všeobecné súdy v civilnom procese, čo zásadne vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené podľa zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k ústavnému súdu je okrem toho sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta   porušenie   vyššie   uvedených   základných   práv   samotnými   rozsudkami   krajského súdu a najvyššieho súdu v merite veci, podaná aj oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 22/02 uvádza: „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

V okolnostiach prípadu je zjavné, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 29 Cb 285/94 z 30.   januára   1997   o zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   o zaplatenie   442   320   Sk s príslušenstvom   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   127/97 zo 4. septembra 1997 v konaní o odvolaní nadobudol právoplatnosť 5. novembra 1997, teda oveľa skôr, ako dva mesiace pred 29. marcom 2005, keď sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2005