znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 173/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   Edity   Weiserovej,   Neštátna   zubná   ambulancia, M. n.   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a porušenie   čl.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   7 Co 216/03-58 z 3. februára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   Edity   Weiserovej,   Neštátna   zubná   ambulancia,   M.   n.   B., o d m i e t   a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená sťažnosť MUDr. Edity Weiserovej, Neštátna zubná ambulancia, M. n. B. (ďalej len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) a porušenie čl. 1 ústavy rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   7 Co 216/03-58 z 3. februára 2004.

Porušenie svojich uvedených práv vidí sťažovateľka v nasledovnom, ňou opísanom skutkovom   stave.   Uvedeným   rozsudkom   potvrdil   krajský   súd   prvostupňový   rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   V č.   k.   16   C   221/01-40   z 5.   augusta   2003,   ktorým   bola zamietnutá   žaloba   sťažovateľky   z 24.   septembra   2001   proti   Všeobecnej   zdravotnej poisťovni   Bratislava   (ďalej   len   „VZP“)   o zaplatenie   110   794,80   Sk   s príslušenstvom. Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 30. marca 2004.

Družstevná   zdravotná   poisťovňa   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“)   dlhovala sťažovateľke   110   794,80   Sk   s príslušenstvom   z toho   titulu,   že   sťažovateľka   ako prevádzkovateľka neštátneho zdravotníckeho zariadenia poskytovala v rokoch 1998 a 1999 zdravotnú starostlivosť aj poistencom Perspektívy, ale náklady na zdravotnú starostlivosť v zákonnej lehote 30 dní neboli uhradené.

Dňa 1. júla 1999 rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo Perspektíve odňaté povolenie na jej zriadenie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999. Následne 20. apríla 2001 na návrh likvidátora bol na majetok Perspektívy vyhlásený   súdom   konkurz.   Tým   nastala   u zrušenej   poisťovne   zákonom   predpokladaná právna skutočnosť, teda zistenie, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky. Došlo tým ku zákonnému prechodu týchto záväzkov na VZP.

Súdy zamietli žalobu sťažovateľky s odôvodnením, že žalovaná VZP nie je priamo zo zákona právnym nástupcom zrušenej Perspektívy, keďže táto bola zrušená bez právneho nástupcu.   Na   prechod   záväzkov   a pohľadávok   Perspektívy   na   VZP   musí   byť   splnená podmienka,   že   zostávajúce   záväzky   a pohľadávky   neboli   v rámci   likvidácie   uspokojené z majetku zrušenej Perspektívy. Až záväzky, ktoré zostanú, prechádzajú podľa zákona na právneho nástupcu. K prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred skončením likvidácie. Preto súd považoval žalobu za predčasnú a ako takú ju zamietol.

Sťažovateľka uviedla v sťažnosti hlavne nasledovné právne argumenty:

Tvrdenie všeobecného súdu, podľa ktorého prechod záväzkov ešte nenastal, treba považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, lebo pred účinnosťou zákona č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 233/2001 Z. z.“) nebola stanovená lehota na plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť ihneď   po   prechode   záväzku.   Súd nemôže   v dôsledku   prijatia   zákona   č.   233/2001   Z.   z. dodatočne predĺžiť lehotu na plnenie záväzku vzniknutého v čase pred účinnosťou tohto zákona.   Právne   normy   v podmienkach   demokratického   štátu   pôsobia   a majú   pôsobiť v zásade do budúcnosti, a nie do minulosti. Pritom zákon č. 233/2001 Z. z. neobsahuje žiadne   intertemporálne   ustanovenia,   v ktorých   by   bola   ustanovená   výnimka   z princípu zákazu retroaktivity, a preto jeho použitie nie je dôvodné.

Okrem   toho   podľa   názoru   sťažovateľky   všeobecný   súd   pochybil   aj   pri   právnom posúdení   použitého   zákona   č.   233/2001   Z.   z.   V tomto   zákone   sú   stanovené   lehoty   na uhrádzanie záväzkov zrušenej poisťovne, ktoré prešli na inú poisťovňu, a to tak, že k úhrade má dôjsť do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky Perspektívy ku dňu jej vstupu do likvidácie   alebo   do   24   mesiacov   od   nadobudnutia   účinnosti   vyhlásenia   konkurzu   na Perspektívu.   Z toho   vyplýva,   že   záväzky   Perspektívy   museli   prejsť   na   VZP   najneskôr vyhlásením konkurzu a VZP ich musí uhradiť v lehote 24 mesiacov bez ohľadu na to, či sa konkurz skončil alebo nie. Nie je teda možný taký výklad, podľa ktorého pokiaľ nie je konkurz ukončený, nemožno veriteľov uspokojiť.

Sťažovateľka   považuje aplikáciu   zákona č.   233/2001   Z.   z. za   porušenie inštitútu právnej   istoty,   ktorý   je   súčasťou   právneho   štátu,   za   aký   treba   považovať   Slovenskú republiku   v zmysle   čl.   1   ústavy.   V danom   prípade   došlo   k odňatiu   už   legálne nadobudnutých práv neskoršie vydaným právnym predpisom. Je tým porušený čl. 12 ods. 1 a   2   ústavy,   ako   aj   čl.   1   listiny,   ktoré   deklarujú   neodňateľnosť,   nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd, ako aj zákaz diskriminácie. Je tomu tak tým viac, že podľa právneho stavu účinného pred vydaním zákona č. 233/2001 Z. z. prechádzal na VZP zo zákona záväzok zrušenej Perspektívy v celom rozsahu, teda nielen dlžná istina, ale aj majetkové sankcie. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2001 Z. z. však VZP zodpovedá už iba za istinu, nie teda za majetkové sankcie.

Rozhodnutie oboch súdov vychádzajúce z aplikácie § 34 ods. 6 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   (ďalej   len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) považuje sťažovateľka za diskriminačné, pretože zavádza horšie zaobchádzanie s určitou skupinou osôb (zdravotnícke zariadenia) a zároveň zvýhodňuje inú skupinu osôb (zdravotné poisťovne) bez zodpovedajúceho odôvodnenia, pričom sledovaný cieľ bolo možné dosiahnuť spôsobom, ktorý predpokladá zákon, a to poskytnutím návratnej finančnej výpomocizdravotnej poisťovni zo strany štátu.

Samotné   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   v znení   zákona č. 233/2001   Z.   z.   je   porušením   čl.   20   ods.   1   a   4   a čl.   35   ods.   1   ústavy,   ako   aj čl.   1 dodatkového   protokolu   k dohovoru,   resp.   všeobecné   súdy   vyložili   toto   ustanovenie v rozpore   s uvedenými   ustanoveniami.   Sťažovateľka   totiž   nemôže   svoje   základné   právo podnikať a vlastniť majetok riadne vykonávať, pokiaľ nemôže dostať včas zaplatené za svoje   pohľadávky,   pričom   na   druhej   strane   je   ona   sama   povinná   poistencom   zákonom predpokladané   zdravotnícke   služby   na   úkor   svojho   majetku   poskytnúť.   Takáto   právna úprava   vytvára   (v   rozpore   s ústavne   garantovanou   rovnosťou   ochrany   vlastníctva   bez ohľadu na charakter jednotlivých vlastníkov) nerovnaké podmienky ochrany vlastníckeho práva.Zamietnutie   návrhu   na   zaplatenie   úhrad   považuje   sťažovateľka   za   zvláštny   druh vyvlastnenia   jej vlastníctva   nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Sťažovateľke takýmto postupom vznikajú bezprostredné škody na majetku.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej práv, zrušil označený rozsudok krajského súdu a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 50 000 Sk.

Pre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledovné ustanovenia ústavy, iných zákonov a jeho vlastné predchádzajúce rozhodnutia.

Článok 127 ods. 1 ústavy: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov: „Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene,   môže   Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.“

Ústavný   súd   predbežne   preskúmal   oba   napadnuté   rozsudky   všeobecných   súdov a zistil, že sťažovateľkina žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu.

Podľa názoru oboch súdov z ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zákona č. 233/2001 Z. z. vyplýva, že ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť   jej   záväzky,   prechádzajú   tieto   na   VZP   alebo   inú   poisťovňu,   ktorá   prevzala poistencov. Zrušením povolenia na zriadenie Perspektívy vstupuje táto do likvidácie. O tom, či prejdú záväzky a pohľadávky Perspektívy na VZP, bude možné zaujať stanovisko až po vykonaní auditu a ukončení účtovnej uzávierky. Na majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz,   v ktorom   sa   zistí   skutočný   stav   záväzkov   úpadcu   a jeho   majetku,   pričom   sa definitívne určí,   či   je možné záväzky zrušenej poisťovne uhradiť z jej majetku. Žalobu sťažovateľky treba považovať za predčasnú, keďže v čase rozhodovania všeobecných súdov VZP ešte nebola pasívne legitimovaná.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok okresného súdu   alebo   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad všeobecných   súdov   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný.   V tejto súvislosti   poukazuje ústavný súd na tú   skutočnosť,   že krajský   súd potvrdil   zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky sťažovateľky   za   nedôvodné   s konečnou   platnosťou,   a to   ani   v tej   časti,   v ktorej   sa sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií.

Ústavný   súd   vychádza   z prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona č. 273/1994 Z. z. Ústavný súd nemôže v rámci konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy   skúmať   ústavnosť   zákonov,   ale   musí   vychádzať   z prezumpcie   ich   ústavnosti. Sťažovateľka ako fyzická osoba nepatrí medzi subjekty, ktoré sú aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorých taxatívny výpočet obsahuje čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Preto ústavný súd neskúmal sťažovateľkinu argumentáciu   týkajúcu   sa   údajnej   protiústavnosti   niektorých   ustanovení   zákona č. 273/1994 Z. z.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnuté rozsudky všeobecných súdov nie sú zjavne svojvoľné a neodôvodnené. Okresný súd aj krajský súd zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili. Ústavný súd teda na základe zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc konať ako súd ďalšieho stupňa o napadnutých rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004