znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 173/03-67

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti MUDr. L. D., bytom M., a A. J. – K., bytom A., zastúpených komerčnou právničkou JUDr. T. W., B., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1458/92, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 416/99 (neskôr pod sp. zn. 17 Co 253/02), 17 Co 125/00, 17 Nc 82/00, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 82/2000 na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Považská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   1458/92 p o r u š i l   základné právo MUDr. L. D. a A. J. – K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Základné právo MUDr. L. D. a A. J. – K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 416/99 (neskôr pod sp. zn. 17 Co 253/02), 17 Co 125/00, 17 Nc 82/00   p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 82/2000 p o r u š i l   základné právo MUDr. L. D. a A. J. – K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Okresnému súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1458/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

5.   MUDr.   L.   D.   p   r   i z n   á   v   a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Považská Bystrica   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. A. J. – K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Považská   Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7.   MUDr.   L.   D.   p   r   i z n   á   v   a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. A. J. – K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Okresný súd Považská Bystrica   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania MUDr. L. D. a A. J. – K. v sume 14 000 Sk (slovom štrnásťtisíc slovenských korún) na adresu ich právnej zástupkyne komerčnej právničky JUDr. T. W., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania MUDr. L. D. a A. J. – K. v sume 7 268 Sk (slovom sedemtisícdvestošesťdesiatosem slovenských korún) na adresu ich právnej zástupkyne komerčnej právničky JUDr. T. W., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

11. Sťažnosti MUDr. L. D. a A. J. – K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 173/03-15 z 9. júla 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť MUDr. L. D., bytom M., a A. J. – K., bytom A. (ďalej   aj   „sťažovateľky“),   zastúpených   komerčnou   právničkou   JUDr.   T.   W.,   B.,   pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7   C   1458/92,   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   416/99   (neskôr   pod   sp.   zn.   17 Co 253/02),   17 Co 125/00, 17 Nc 82/00, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 82/2000.

Vo   svojich   podaniach   z 24.   apríla   2003   a 9.   júna   2003   sťažovateľky   uviedli,   že žalobou   podanou   na   okresnom   súde   26.   júna   1992   sa   domáhali   určenia   neplatnosti znárodnenia   podľa   dekretu   presidenta   republiky   č.   100/1945   Sb.   o   znárodnění   dolů a některých průmyslových podniků v znení vyhlášky ministra průmyslu č. 116/1948 Sb. o úplném znění dekretu presidenta republiky o znárodnění dolů a některých průmyslových podniků   (ďalej   len   „dekret   presidenta   republiky   č.   100/1945   Sb.“),   neplatnosti   výkupu podľa   §   10   ods.   1   zákona   č.   46/1948   Sb.   o   nové   pozemkové   reformě   (trvalé   úpravě vlastnictví   k zemědělské   a   lesní   půdě)   -   ďalej   len   „zákon   č.   46/1948   Sb.“   -   a určenia nehnuteľnosti do dedičstva po nebohých F. a S. D. Žalobu podali sťažovateľky v čase, keď zistili, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch, chcela   dohodou   s povinnou   osobou   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov získať dcéra ich arizátorov A. Č. Okresný súd v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   7 C 1458/92-118   z 11.   augusta   1995 v znení doplňujúceho rozsudku č. k. 7 C 1458/92-175 z 30. septembra 1995, proti ktorému sa sťažovateľky odvolali. O odvolaní sťažovateliek rozhodoval vtedy príslušný Krajský súd v Banskej   Bystrici.   Sťažovateľky   z obavy   pred   scudzením   ich   majetku   požiadali 23. septembra 1994 okresný súd o vydanie predbežného opatrenia o zákaze scudzovania majetku, o ktorý viedli súdny spor. Uznesením č. k. 7 C 1458/92-76 z 28. decembra 1994 okresný súd zakázal scudzenie majetku pre jedného z odporcov. Proti tomuto uzneseniu podal   odporca   odvolanie   na   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici,   ktorý   uznesením   sp.   zn. 10 Co 1004/95 z 30. marca 1995 spomínané uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd v Banskej Bystrici v predmetnej veci uznesením sp. zn. 17 Co 4997/96 zo 6. mája 1997 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Pretože sťažovateľky   zistili   scudzovanie   ďalších   svojich   nehnuteľností,   ktoré   mal   v tom   čase v správe Okresný úrad v Považskej Bystrici, žiadali okresný súd o vydanie predbežného opatrenia o zákaze scudzenia teraz už celej nehnuteľnosti. V dôsledku nečinnosti okresného súdu od 15. októbra 1996 podali sťažovateľky listom zo 6. mája 1998 sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu. Vo veci konajúci sudca okresného súdu vydal uznesenie č. k. 7 C 1458/92-267 zo 14. septembra 1998 o zákaze scudzenia pre celý majetok, pričom podľa nich   vôbec   neskúmal,   prečo   a hlavne   na   základe   čoho   došlo   v katastri   ku   zmenám vlastníkov.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   1458/92-311   z 9.   apríla   1999   návrh v predmetnej veci opätovne zamietol. Aj proti tomuto rozsudku sa sťažovateľky odvolali na vtedy   už   príslušnom   krajskom   súde,   ktorý   rozsudkom   č.   k.   17   Co   416/99-398,   17   Co 125/00, 17 Nc 82/00 z 13. apríla 2000 rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci   samej   potvrdil,   zmenil   však   dôvody   zamietnutia   návrhu   a sám   pripustil   podanie dovolania vo veci na najvyšší súd. Sťažovateľky následne podali proti uvedenému rozsudku dovolanie na najvyšší súd, ktorý 29. apríla 2002, t. j. po dvoch rokoch, vydal rozsudok sp. zn.   5 Cdo 82/2000,   ktorým   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie konanie.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   Co   253/02-443   z   24.   januára   2003   rozsudok okresného súdu v napadnutej časti a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie.   Listom   z 13. marca   2003   sťažovateľky   zaslali   sťažnosť   na   prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľky   žiadali,   aby   ústavný   súd nálezom rozhodol nasledovne:

„1. Základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 bolo Okresným súdom v Považskej Bystrici v konaní č. 7 C 1458/92, Krajským súdom v Trenčíne v konaní   č.   17   Co   125/02 a Najvyšším súdom SR   v konaní č. 5 Cdo 82/2000 porušené.

2.   Ústavný   súd   SR   prikazuje   všetkým   porušovateľom   základného   práva zabezpečeného Ústavou SR čl. 48 ods. 2, aby ďalej konali vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľkám primerané finančné zadosťučinenie každej vo výške 500 000 Sk, ktoré sú porušovatelia základného práva povinní uhradiť takto: Okresný súd v Považskej Bystrici zaplatí každej sťažovateľke po 200 000 Sk, Krajský súd v Trenčíne zaplatí každej sťažovateľke po 200 000 Sk a Najvyšší súd SR zaplatí každej sťažovateľke po 100 000 Sk.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľkám náhradu trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR vo výške za 3 právne úkony pre nimi poverenú komerčnú právničku JUDr. T. W., so sídlom B.“

Vo svojej sťažnosti z 28. apríla 2003 zdôvodnili požadované finančné zadosťučinenie nasledovne: „(...) počas 11 rokov súdnych sporov sudcovia nepripravene a nekompetentne rozhodovali vo veci, čím sa celé konanie stalo neprimeraným. Počas tejto doby došlo pre sťažovateľky k neprimeraným nákladom na celé konanie, ako aj k tomu, že majetok, o ktorý vedú spor bol značne po 11 rokoch znehodnotený.“

Sťažovateľky   ústavnému   súdu   predložili   taktiež   fotokópie   svojej   sťažnosti   na prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu   zo 6.   mája   1998,   ďalej   listu   predsedu okresného   súd   č.   Spr.   1420/98   z 29.   apríla   1998,   ako   aj   svojej   sťažnosti   na   prieťahy v konaní adresovanej krajskému súdu z 13. marca 2003, ktoré preukazujú využitie účinných právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 729/03 z 18. septembra 2003 ústavnému súdu   oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. V pripojenom vyjadrení zákonného sudcu opísal stručne priebeh konania v predmetnej veci a v jeho závere uviedol: „Jedná sa o rozsiahly spisový materiál, s počtom 452 strán, k čomu treba prirátať pripojené archívne spisy a archívne prílohové doklady a listiny. Vec je z hľadiska právneho posúdenia značne náročná, čo si na jednotlivých stupňoch súdov vyžadovalo primeraný čas na štúdium spisu a oboznámenie sa s výsledkami vykonaného dokazovania.   V priebehu   konania   sa   menil   počet   účastníkov   na   strane   odporcov a navrhovateľky menili podaný návrh v časti petitu, čo tiež do určitej miery spôsobovalo predlžovanie konania.“

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril listom sp. zn. Spr. 473/03 z 18. septembra 2003, v ktorom uviedol, že prieťahy v konaní spôsobili aj sťažovateľky, keďže v rámci konania na súde prvého stupňa viackrát menili svojich právnych zástupcov, resp. ani neboli po celý čas právne   zastúpené   a taktiež   niekoľkokrát   menili   žalobný   petit.   V ďalšom   texte   svojho vyjadrenia   okrem   iného   uviedol: „(...)   Predmetná   vec bola   Krajskému súdu   v Trenčíne predložená celkom dvakrát. Najskôr v dôsledku podaného odvolania napadla dňa 20. 9. 1999 a odvolací súd rozhodol dňa 13. 4. 2000 a po zrušení druhostupňového rozhodnutia Najvyšším súdom SR napadla dňa 9. 9. 2002, pričom senát tunajšieho súdu rozhodol dňa 24.   1.   2003.   Mám   za to,   že vzhľadom na právnu   náročnosť   sporu   i veľký obsah   spisu a vykonané doplnenie dokazovania odvolacím súdom, k prieťahom v konaní na Krajskom súde v Trenčíne nedošlo a vo veci bolo rozhodnuté v primeranej lehote. V prvom prípade bolo vo veci rozhodnuté do 7 mesiacov a v druhom za 4 mesiace a to aj napriek čerpaniu dovoleniek počas vianočných sviatkov.

Pokiaľ došlo k prieťahom v konaní, rozhodne nie vinou Krajského súd v Trenčíne, ale konaním iných súdov, ktoré v danej veci rozhodovali.“

V závere svojho listu ústavnému súdu taktiež oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 8.   septembra   2003   sťažovateľky   listom z 24. septembra 2003 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení č. KP 9/03-34 z 29. septembra 2003 uviedol: „1.   Sťažnosť   sťažovateliek   voči   prieťahom   na   Najvyššom   súde   SR   v ich   veci, navrhujeme pre neaktuálnosť odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť; vec bola totiž už 9. 7. 2002 (teda dávno pred podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR) vrátená odvolaciemu súdu na ďalší procesný postup.

2.   Pre odmietnutie svedčí aj nečinnosť navrhovateliek,   ktoré sa u predsedu súdu nesťažovali na prieťahy v konaní podľa § 16 zákona č. 80/1992 Zb. V tejto súvislosti však máme za to, že doba od nápadu veci na Najvyšší súd SR (7. 8. 2000) do jej rozhodnutia (29. 4. 2002), bola primeraná pre dovolacie konanie v tak komplikovanej a zložitej veci, akou bola vec sťažovateliek.

Súčasne súhlasím s upustením od verejného ústneho pojednávania (...)“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľky sa návrhom na začatie konania podaným na okresnom súde 26. júna 1992 domáhali určenia, že časť nehnuteľností označených nimi údajmi z pozemkovej knihy bola vykúpená podľa § 10 ods. 1 zákona č. 46/1948 Sb. neplatne a vo vzťahu k druhej časti uvedených   nehnuteľností   došlo   k neplatnému   znárodneniu   v zmysle   dekretu   presidenta republiky č. 100/1945 Sb. Zároveň sa domáhali určenia, že uvedené nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch F. a S. D. zomrelých v roku 1989.

Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne zo 7. júla 1992 vyzval jednu zo sťažovateliek na doplatenie súdneho poplatku a doručoval odpis návrhu žalovaným s výzvou na vyjadrenie v lehote 10 dní.

Žalovaný v prvom rade sa vyjadril podaním zo 17. júla 1992. Sťažovateľky súdny poplatok zaplatili 22. júla 1992, na čo okresný súd vytýčil termín pojednávania 4. augusta 1992, ktorý stanovil na 14. august 1992.

Pokynom   z 10.   augusta   1992   vo   veci   konajúci   sudca   zmenil   termín   vytýčeného pojednávania   na   25.   september   1992   a upovedomil   o tom   účastníkov   konania.   Dňa 12. augusta 1992 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného v druhom rade k žalobe.

Okresný súd pojednávanie v predmetnej veci konané 25. septembra 1992 odročil na neurčito   za   účelom   predvolania   odporcu   v druhom   rade   a pripojenia   súdneho   spisu týkajúceho sa reštitučného konania, predmetom ktorého boli dotknuté nehnuteľnosti, na ktoré uplatnila nárok ďalšia osoba (spis okresného súdu sp. zn. 10 C 249/92).

Následne   sudca   konajúci   vo   veci   uložil   súdnej   kancelárii   pripojiť   spis   sp.   zn. 10 C 249/92 a predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 18. december 1992.

Pojednávanie konané 18. decembra 1992 okresný súd odročil na 22. december 1992 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Listom z 18. decembra 1992 sa Obvodný úrad Považská Bystrica vyjadril k otázke svojho oprávnenia vystupovať v mene štátu v uvedenej veci.

Okresnému   súdu   bolo   12.   decembra   1992   taktiež   doručené   stanovisko   právneho zástupcu žalovaného v druhom rade k návrhu.

Okresný súd pojednával vo veci následne 22. decembra 1992 (ako vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní a ďalších listín v spise, aj keď na samotnej zápisnici o pojednávaní je uvedený nesprávny dátum 22. november 1993) a aj toto pojednávanie odročil na neurčito za účelom uzavretia mimosúdnej dohody.

Podľa úradného záznamu nachádzajúceho sa v súdnom spise na č. l. 50 sa 13. januára 1992   dostavila   bez   predvolania   na   okresný   súd   jedna   zo   sťažovateliek,   ktorá   žiadala poskytnutie 6-mesačnej lehoty na rokovanie s odporcami o mimosúdnej dohode. Vo   veci konajúca sudkyňa uložila súdnej kancelárii predložiť spis o 6 mesiacov.

Pokynom súdnej kancelárii z 3. augusta 1993 vytýčila vo veci konajúca sudkyňa termín pojednávania na 13. október 1993 a uložila predvolať naň účastníkov konania.

Podaním z 22. septembra 1993 doručeným okresnému súdu v ten istý deň požiadal právny   zástupca   sťažovateliek   o odročenie   termínu   pojednávania   na   13.   október   1993 z dôvodu záujmu jednej zo sťažovateliek (s trvalým bydliskom v S.) zúčastniť sa osobne pojednávania,   pričom   v období,   keď   bolo   vytýčené   pojednávanie,   mala   absolvovať rozsiahlejšie   lekárske   vyšetrenie.   Na   základe   uvedeného   podania   okresný   súd   odročil pojednávanie na 15. december 1993.

Podaním z 30. novembra 1993 doručeným okresnému súdu v ten istý deň právny zástupca sťažovateliek požiadal opäť o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov na strane   jednej   zo   sťažovateliek   (k   podaniu   pripojil   aj   lekárske   potvrdenie).   Na   základe uvedenej žiadosti odročil okresný súd pojednávanie na 30. marec 1993 (správne malo byť zrejme 1994).

Podaním   z 25.   marca   1994   požiadal   právny   zástupca   sťažovateliek   o opätovné odročenie   termínu   pojednávania   (vytýčeného   na   30.   marec   1994)   z toho   istého   dôvodu (k podaniu pripojil aj lekárske potvrdenie).

Okresný súd pojednával vo veci 30. marca 1994. Pojednávanie odročil na 15. apríl 1994 za účelom zistenia informácií (z obchodného registra) týkajúcich sa likvidácie odporcu v druhom rade a upresnenia ďalšieho zastúpenia odporcu v druhom rade v konaní.

Okresný súd pojednávanie vo veci konané 15. apríla 1994 odročil na neurčito za účelom urgovania podkladov z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica, ktoré si vyžiadal 31. marca 1994 na základe záverov pojednávania konaného 30. marca 1994.

V prílohe podania z 29. júna 1994 právny zástupca sťažovateliek okresnému súdu predložil doklady týkajúce sa predmetnej veci.

Okresným   súdom   vyžiadané   podklady   z Obchodného   registra   Okresného   súdu Banská Bystrica boli predložené 5. mája 1994. Vyplývalo z nich, že odporca v druhom rade (Poľnohospodárske družstvo P. B. – P. P.) nie je v likvidácii. Vo veci konajúca sudkyňa pokynom   súdnej   kancelárii   zo 14.   októbra   1994   uložila   vyžiadať   z obchodného   registra oznámenie, či došlo k zmene zápisu žalovaného v druhom rade, t. j. či došlo k zápisu jeho vstupu do likvidácie a kto bol vymenovaný za likvidátora.

Podaním   z 23.   septembra   1994   doručeným   okresnému   súdu   26.   septembra   1994 navrhli   sťažovateľky   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   okresný   súd   zakázal žalovanému   v druhom   rade   nakladať   s nehnuteľným   majetkom,   ktorý   bol   predmetom konania.

Pokynom z 3. októbra 1994 uložil vo veci konajúci sudca doručiť návrh na vydanie predbežného opatrenia žalovanému v druhom rade na vyjadrenie v lehote 10 dní (návrh bol doručený 5. októbra 1994).

Uznesením č. k. 7 C 1458/92-76 z 28. decembra 1994 okresný súd rozhodol o návrhu na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Uznesenie   bolo   účastníkom   konania   doručené 12. januára 1995.

Uvedené rozhodnutie napadol právny zástupca žalovaného v druhom rade odvolaním 18. januára 1995.

Pokynom   z 19.   januára 1995 uložila   vo veci   konajúca sudkyňa súdnej   kancelárii zaslať   odvolanie   na   vyjadrenie   právnemu   zástupcovi   sťažovateliek   a právneho   zástupcu odporcu v druhom rade vyzvať na predloženie ďalšieho exempláru odvolania v danej veci. Právny zástupca sťažovateliek sa vyjadril podaním z 27. januára 1995.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 8.   februára   1995   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa urgovať   právneho   zástupcu   žalovaného   v druhom   rade,   aby   predložil   ďalší   exemplár odvolania (obratom), na čo už bol vyzvaný 19. januára 1995.

Okresný súd predložil spis a rozhodnutie o odvolaní vo veci predbežného opatrenia Krajskému súdu v Banskej Bystrici 3. marca 1995. Dňa 10. marca 1995 bolo Krajskému súdu v Banskej Bystrici doručené doplnenie vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateliek k odvolaniu odporcu v druhom rade proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 10 Co 1004/95 z 30. marca 1995 rozhodnutie   okresného   súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia   potvrdil.   Uvedené uznesenie, ako aj spisový materiál boli okresnému súdu doručené 12. mája 1995.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   obratom   uložila   súdnej   kancelárii   doručiť   uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici účastníkom konania a následne 24. mája 1995 vytýčila termín pojednávania na 16. jún 1995.

Podaním z 31. mája 1995 doručeným okresnému súdu v ten istý deň požiadal právny zástupca sťažovateliek o odročenie pojednávania vo veci z dôvodu účasti na konferencii Slovenskej advokátskej komory. Okresný súd zmenil termín pojednávania na 21. jún 1995.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   21.   júna   1995.   Spomínané   pojednávanie   bolo odročené na neurčito s tým, že právnemu zástupcovi sťažovateliek bolo uložené v lehote 7 dní doručiť súdu upravený petit návrhu.

Pokynom z 29. júna 1995 vytýčila vo veci konajúca sudkyňa termín pojednávania na 14. júl 1995 a uložila naň predvolať účastníkov konania. Podaním z 3. júla 1995 doručeným okresnému   súdu   v ten   istý   deň   požiadal   právny   zástupca   žalovaného   v druhom   rade o odročenie termínu pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky na 30. júl 1995. Okresný súd odročil pojednávanie na 11. august 1995.

Podaním   z 28.   júna   1995   doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň   sa   právny zástupca   sťažovateliek vyjadril   k otázke pasívnej legitimácie Slovenského pozemkového fondu v uvedenej veci, ktorá bola nastolená na pojednávaní konanom 21. júna 1995. Ďalším podaním zo 7. júla 1995 požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného pôvodne na 14. júl 1995 z dôvodu čerpania dovolenky a upovedomil súd o tom, že v dňoch 7. až 9. augusta 1995 sa bude musieť zúčastniť pojednávania v trestnej veci na Krajskom súde v Banskej Bystrici.

Podaním z 9. augusta 1995 doručeným okresnému súdu 10. augusta 1995 Obvodný úrad P. B. ospravedlnil neúčasť svojho zástupcu na pojednávaní vytýčenom na 11. august 1995   a predložil   okresnému   súdu   fotokópiu   listín   preukazujúcich   podľa   jeho   názoru príslušnosť   Slovenského   pozemkového   fondu   na   zastupovanie   štátu   ako   žalovaného v prvom rade v uvedenej veci.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   11.   augusta   1995.   Na   uvedenom   pojednávaní vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   a vyhlásil   rozsudok,   podľa   ktorého   žalobu   zamieta. Rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 1458/92-118 z 11. augusta 1995 bol účastníkom konania doručený 19. septembra 1995.

Podaním   zo   14.   augusta   1995   doručeným   okresnému   súdu   25.   septembra   1995 zrušila   jedna   zo   sťažovateliek   (A.   J.   –   K.)   právnemu   zástupcovi   (JUDr.   S.   R.) splnomocnenie na zastupovanie v uvedenej právnej veci. Podaním z 21. septembra 1995 doručeným okresnému súdu 25. septembra 1995 tak urobila aj druhá sťažovateľka (MUDr. L. D.).

Podaním z 25. septembra 1995 doručeným okresnému súdu v ten istý deň napadol žalovaný v druhom rade rozsudok odvolaním v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania.

Dňa 28. septembra 1995 napadli rozsudok odvolaním obe sťažovateľky, zastúpené novým právnym zástupcom (JUDr. F. F.).

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   pokynom   súdnej   kancelárii   z 2.   októbra   1995   uložila doručiť odvolania na vyjadrenie účastníkom konania a vyzvať sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku za podanie odvolania. Súdny poplatok bol zaplatený 24. októbra 1995.

Právny zástupca sťažovateliek sa k odvolaniu odporcu v druhom rade proti výroku o trovách konania vyjadril v podaní doručenom okresnému súdu 16. októbra 1995. Právny zástupca odporcu v druhom rade sa k odvolaniu vyjadril v podaní doručenom okresnému súdu 10. októbra 1995.

Spis bol Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o podaných odvolaniach predložený 23. októbra 1995.

Listom z 27. novembra 1995 doručeným okresnému súdu 30. januára 1996 vrátil Krajský súd v Banskej Bystrici spis okresnému súdu ako predčasne predložený kvôli jeho chybnému postupu pri doručovaní rozhodnutia.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 30.   januára   1996   nechal   vo   veci   konajúci   sudca vykonať procesné úkony na odstránenie vady, pre ktorú mu bol predmetný spis vrátený z Krajského súdu v Banskej Bystrici.

JUDr.   S.   R.   odpovedal   listom   z 30.   januára   1996   doručeným   okresnému   súdu 31. januára 1996.

Právny   zástupca   sťažovateliek   (JUDr.   F.   F.)   v   prílohe   listu   z 5.   februára   1996 okresnému   súdu   zaslal   originál   splnomocnení   sťažovateliek   a súčasne   mu   oznámil,   že sťažovateľka v druhom rade sa na území Slovenskej republiky nezdržuje.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 22.   februára   1996   nechal   vo   veci   konajúci   sudca predložiť   spis   opätovne   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici,   ktorému   bol   uvedený   spis doručený 26. februára 1996.

Dňa 24. júna 1996 vytýčil Krajský súd v Banskej termín pojednávania na 4. júl 1996 a predvolal naň účastníkov konania.

Listom z 26. júna 1996 doručeným krajskému súdu 27. júna 1996 požiadal právny zástupca odporcu v druhom rade o ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní z dôvodu čerpania dovolenky a súčasne požiadal, aby krajský súd rozsudok okresného súdu v plnom rozsahu potvrdil. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Podaním z 1. júla 1996 doručeným krajskému súdu 2. júla 1996 požiadal právny zástupca   sťažovateliek   o odročenie   termínu   pojednávania   na   obdobie   po   15.   júli   1996 z dôvodu krátkosti času na prípravu a záujmu sťažovateľky MUDr. L. D. zúčastniť sa na pojednávaní.

Podaním doručeným krajskému súdu 2. júla 1996 zaujal vo veci stanovisko Obvodný úrad P. B.

Krajský súd v Banskej Bystrici pojednávanie vo veci 4. júla 1996 odročil na neurčito, pretože sa naň nedostavili účastníci konania.

V podaní   doručenom   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   6.   septembra   1996 oznámila sťažovateľka L. D., že spolu so svojou sestrou odvolali plnomocenstvo udelené na zastupovanie v uvedenej veci JUDr. F. F. Sťažovateľka A. J. – K. udelila plnú moc na zastupovanie v udelenej veci JUDr. T. W. Sťažovateľka MUDr. L. D. Krajskému súdu v Banskej   Bystrici   oznámila,   že   v ďalšom   priebehu   konania   sa   bude   zastupovať   sama, pričom oznámila svoju adresu pre účely doručovania. Uvedené podanie odstúpil Krajský súd v Banskej Bystrici na vedomie okresnému súdu.

Listom zo 17. júla 1996 doručeným okresnému súdu 13. augusta 1996 vrátil Krajský súd v Banskej Bystrici okresnému súdu spis ako predčasne predložený s odôvodnením, že okresný súd opomenul rozhodnúť o trovách konania odporcu v prvom rade.

Okresný   súd   rozhodol   o trovách   konania   odporcu   v prvom   rade   doplňujúcim rozsudkom č. k. 7 C 1458/92-175 z 30. septembra 1996.

Podaním   z 15.   októbra   1996   doručeným   okresnému   súdu   18.   októbra   1996   sa sťažovateľka MUDr. L. D. domáhala v uvedenom konaní vydania predbežného opatrenia.

Podaním   z 15.   októbra   1996   doručeným   okresnému   súdu   18.   októbra   1996   sa sťažovateľka MUDr. L. D. domáhala v uvedenom konaní vydania predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal žalovanému v prvom rade nakladať s časťou nehnuteľností, ktoré   sú   predmetom   konania   a uloženia   povinnosti   Okresnému   úradu   P.   B.,   odboru katastrálnemu, „zrušiť zápis“ prevodu vlastníckeho práva k časti uvedených nehnuteľností na spoločnosť D., a. s., Ž.

Prípisom z 2. decembra 1996 predložil okresný súd spisový materiál „po odstránení vád podľa úpravy“ Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní. Spisový materiál v predmetnej veci bol krajskému súdu doručený 6. decembra 1996.

Uznesením sp. zn. 17 Co 4997/96 zo 6. mája 1997 Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (doručené 22. mája 1997).

Vo veci konajúci sudca uložil 29. mája 1997 doručiť rozhodnutie krajského súdu účastníkom   konania   a 17.   júna   1997   uložil   súdnej   kancelárii   vykonať   ďalšie   úkony v predmetnej veci smerujúce k príprave pojednávania.

Na výzvu okresného súdu reagoval Štátny okresný archív v P. B. listom z 9. júla 1997.

Sťažovateľky   reagovali   na   výzvu   okresného   súdu   podaním   z 18.   júla   1997 doručeným   okresnému   súdu   24.   júla   1997.   Uvedené   podanie   bolo   doplnené   podaním právnej zástupkyne sťažovateľky v druhom rade z 23. júla 1997.

Na základe vykonanej lustrácie zodpovedná pracovníčka súdnej kancelárie 22. júna 1997 uviedla, že spis okresného súdu sp. zn. Nc II 29/46 sa v archíve súdu nenachádza (bol skartovaný „ešte v 70 roku“).

Dňa 2. júla 1997 bolo okresnému súdu doručené oznámenie najvyššieho súdu, že spis sp. zn. R 317/46 nemôže poslať, pretože okresný súd neuviedol správne číslo konania.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   súdnej   kancelárii   z 18.   septembra   1997   uložil opätovne žiadať krajský súd o zaslanie jeho spisu sp. zn. R 299/47 a najvyšší súd o zaslanie spisu sp. zn. R 317/47. Vytýčil termín pojednávania na 3. október 1997 a uložil predvolať naň účastníkov konania. Dňa 24. septembra 1997 bola okresnému súdu doručená odpoveď najvyššieho súdu, podľa ktorej spis pod sp. zn. 317/47 neeviduje.

Podaním   z 2.   októbra   1997   doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň   požiadal právny zástupca žalovaného v druhom rade o ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní vytýčenom na 3. október 1997.

Pojednávanie konané 3. októbra 1997 okresný súd odročil na neurčito za účelom vyžiadania ďalších podkladov potrebných pre rozhodnutie v merite veci.

Listom z 2. októbra 1997 krajský súd okresnému súdu oznámil, že spis vedený pod sp. zn. R 299/47 sa na tomto súde nenachádza, a odporučil mu obrátiť sa v tejto veci na Okresný súd v Trenčíne.

Listom doručeným 20. októbra 1997 Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky okresnému   súdu   oznámilo,   že   požadovanú   inštrukciu   Povereníctva   financií   nemá k dispozícii. Obdobným spôsobom odpovedalo na výzvu okresného súdu aj Ministerstvo financií Slovenskej republiky, a to listom zo 17. októbra 1997.

Listom z 13. októbra 1997 doručeným okresnému súdu 16. októbra 1997 oznámil Okresný súd v Trenčíne, že spis pod sp. zn. R 299/47 sa na tomto nenachádza.

Štátny okresný archív v P. B. listom z 20. októbra 1997 okresnému súdu oznámil, že spisový   materiál   týkajúci   sa   veci   vedenej   na   Okresnom   národnom   výbore   v P.   B.   pod č. OPO 611/54 z 10. novembra 1954 sa v archíve nezachoval.

Listom z 29. októbra 1997 Štátny oblastný archív v B. okresnému súdu oznámil, že žiadosti o zaslanie inštrukcie Povereníctva financií vydanej pre národné výbory 5. októbra 1955 pod č. 53/5313/1956 nemôže vyhovieť.

Podaním   z 30.   októbra   1997   doručeným   okresnému   súdu   3.   novembra   1997   sa sťažovateľky   domáhali   rozhodnutia   o ich   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia z 15. októbra 1996.

Listom   zo   4.   novembra   1997   doručeným   okresnému   súdu   14.   novembra   1997 Slovenský   národný   archív   oznámil, že   inštrukcia   Povereníctva   financií č.   53/5313/1956 z 5. októbra 1955 sa v jeho archívoch nenachádza.

Pokynom súdnej kancelárii zo 4. marca 1998 uložil vo veci konajúci sudca vyžiadať od Krajského súdu v Banskej Bystrici kópiu rozhodnutia sp. zn. 51-24 K 5/98 a taktiež vyžiadať   od   Okresného   úradu   v P.   B.   spomínanú   inštrukciu.   Zároveň   vytýčil   termín pojednávania na 9. apríl 1998 a uložil predvolať naň účastníkov konania.

Listom z 20. marca 1998 oznámil Štátny oblastný archív B. okresnému súdu, že inštrukcia Povereníctva financií č. 53/5313/1956 z 5. októbra 1955 sa v ním archivovaných materiáloch nenachádza.

Okresný   súd   pojednávanie   konané   9.   apríla   1998   odročil   na   neurčito   s tým,   že sťažovateľkám   poskytol   lehotu   troch   mesiacov   na   úpravu   petitu   žaloby   s ohľadom   na zmeny, ku ktorým došlo v priebehu konania. Právna zástupkyňa sťažovateľky v druhom rade na pojednávaní predložila fotokópiu spomínanej inštrukcie.

Dňa   17.   júna   1998   sa   na   okresný   súd   dostavila   sťažovateľka   v prvom   rade a domáhala sa rozhodnutia o návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 15. októbra 1996. Sťažovateľky spomínaný návrh doplnili listom doručeným 2. júla 1998. V uvedený deň okresnému   súdu   doručili   aj   podanie,   ktorým   zmenili   petit   žaloby   (okrem   iného   došlo k rozšíreniu účastníkov na strane žalovaného).

Pokynom súdnej kancelárii zo 14. septembra 1998 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 1. október 1998 a uložil naň predvolať účastníkov konania.

Uznesením   č.   k.   7   C 1458/92-267 zo   14.   septembra 1998   rozhodol   okresný   súd o podanom návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Rozhodnutie   bolo   účastníkom konania doručené v druhej polovici septembra 1998.

Pojednávanie 1. októbra 1998 okresný súd na žiadosť sťažovateľky v prvom rade (ktorá   ospravedlnila   svoju   neúčasť   30.   septembra   1998   telefonicky   zo   zdravotných dôvodov)   a na   žiadosť   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   v druhom   rade   odročil   na 5. november 1998.

Podaním z 29. septembra 1998 žalovaný v treťom   rade (spoločnosť D.,   a. s., Ž.) napadol rozhodnutie okresného súdu zo 14. septembra 1998 o vydaní predbežného opatrenia odvolaním.

Pokynom súdnej kancelárii z 9. októbra 1998 nechal vo veci konajúci sudca doručiť odvolanie ostatným účastníkom konania na vyjadrenie. Právna zástupkyňa sťažovateľky v druhom rade sa k odvolaniu vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 21. októbra 1998.

Podaním doručeným okresnému súdu 2. novembra 1998 požiadal žalovaný v treťom rade o zaslanie pôvodnej žaloby z roku 1992.

Pojednávanie konané 5. novembra 1998 okresný súd odročil na 30. november 1998 za   účelom   opätovného   predvolania   žalovaných   v treťom   až   šiestom   rade   (pod   hrozbou uloženia poriadkovej pokuty).

Pokynom   súdnej   kancelárie   z 18.   novembra   1998   uložil   vo   veci   konajúci   sudca vyžiadať od Slovenského národného archívu spisový materiál týkajúci sa znárodnenia, resp. týkajúci sa reštitúcie nehnuteľného majetku F. a S. D. z roku 1946.

Pojednávanie konané 30. novembra 1998 okresný súd odročil na 18. január 1999 za účelom opätovného predvolania žalovaných v treťom až šiestom rade prostredníctvom ich splnomocneného právneho zástupcu. Uvedený právny zástupca sa k veci vyjadril v podaní z 30. novembra 1998 (na písomnosti nie je vyznačený dátum doručenia okresnému súdu).

Slovenský národný archív listom z 25. novembra 1998 okresnému súdu oznámil, že žiadaný spisový materiál je k dispozícii na nahliadnutie v študovni archívu.

Okresný súd pojednávanie konané 18. januára 1999 odročil na neurčito s tým, že od Slovenského národného archívu vyžiada kópiu spisu a bude vyžiadaný aj spisový materiál okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 249/92.

Po   pripojení   uvedeného   spisu   a zaslaní   kópie   požadovaného   spisového   materiálu Slovenským národným archívom uložil vo veci konajúci sudca pokynom súdnej kancelárii 5. marca 1999 predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 8. apríl 1999.

Podaním z 1. marca 1999 žiadala právna zástupkyňa sťažovateľky v druhom rade vytýčiť pojednávanie vo veci.

Okresný súd pojednával 8. apríla 1999. Po vypočutí prítomných účastníkov konania a ich   právnych   zástupcov   pojednávanie   odročil   na   9.   apríl   1999   za   účelom   vyhlásenia rozsudku.

Na pojednávaní konanom 9. apríla 1999 vyhlásil okresný súd rozsudok, ktorým sčasti návrh   zamietol,   sčasti   konanie   zastavil   a uložil   sťažovateľkám   nahradiť   žalovaným v druhom až šiestom rade trovy konania.

Pokynom súdnej kancelárii z 13. apríla 1999 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať právneho   zástupcu   žalovaných   v treťom   až   šiestom   rade,   aby   okresnému   súdu   zaslal špecifikáciu trov konania.

Listom z 9. apríla 1999 doručeným okresnému súdu v ten istý deň právny zástupca žalovaných v prvom a druhom rade požiadal o priznanie trov konania, ktoré v tomto liste bližšie špecifikoval.

Pokynom súdnej kancelárii zo 7. mája 1999 nechal vo veci konajúci sudca urgovať právneho   zástupcu   žalovaných   v treťom   až   šiestom   rade   na   zaslanie   špecifikácie   trov konania.

Pokynom súdnej kancelárii z 10. júna 1999 nechal vo veci konajúci sudca urgovať právneho   zástupcu   žalovaných   v treťom   až šiestom   rade   na   zaslanie   splnomocnenia   na zastupovanie žalovaného v štvrtom rade.

Rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 1458/92-311 z 9. apríla 1999 bol účastníkom konania doručený 26. júna 1999.

Sťažovateľky podali 30. júna 1999 proti rozsudku okresného súdu z 9. apríla 1999 odvolanie.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 8.   júla   1999   uložil   vo   veci   konajúci   sudca   súdnej kancelárii vyzvať právnu zástupkyňu sťažovateľky v druhom rade na doplnenie potrebného počtu exemplárov podaného odvolania.

Dňa   16.   júla   1999   doručil   právny   zástupca   žalovaného   v štvrtom   rade   súdom požadované plnomocenstvo.

Podaním doručeným okresnému súdu 22. júla 1999 právna zástupkyňa sťažovateľky v druhom rade zaslala okresnému súdu požadovaný počet exemplárov odvolania a ďalším podaním doručeným okresnému súdu v ten istý deň žiadala oznámiť, kedy bolo odvolanie žalovaného   v treťom   rade   z 1.   októbra   1998   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   zo 14. septembra   1998   o vydaní   predbežného   opatrenia   predložené   na   rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Pokynom súdnej kancelárii z 20. júla 1999 vo veci konajúci sudca uložil doručiť odvolanie   sťažovateliek   právnym   zástupcom   žalovaných   na   vyjadrenie   v lehote   10   dní. Žalovaný v prvom rade sa vyjadril podaním doručeným okresnému súdu 11. augusta 1999. Právny   zástupca   žalovaného v druhom   rade   sa   vyjadril   v podaní   doručenom   okresnému súdu 23. augusta 1999. Výzvu právnemu zástupcovi žalovaných v treťom až šiestom rade na vyjadrenie sa k odvolaniu musel okresný súd opakovane doručovať v druhej polovici augusta   1999.   Právny   zástupca   sa   vyjadril   podaním   doručeným   okresnému   súdu 6. septembra 1999.

Dňa 10. septembra 1999 predložil okresný súd spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní   proti   rozsudku   z 9.   apríla   1999,   proti   rozhodnutiu   o nariadení   predbežného opatrenia   zo 14.   septembra   1998,   ako   aj   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   všetkých sudcov okresného súdu, ktorú vzniesli sťažovateľky v odvolaní.

Krajský   súd   po   doručení   spisového   materiálu   20.   septembra   1999   zisťoval   na Okresnom súde Trenčín číslo dedičského konania po poručiteľovi S. D. a 24. septembra 1999 žiadal od Okresného súdu Trenčín zaslanie spisov vo veci dedičského konania po S. D. (sp. zn. D 13/81), ako aj po F. D. (sp. zn. D 218/81), od Oblastného štátneho archívu v B. kópiu spisu bývalého Okresného súdu v B. sp. zn. Nc I 100/49, od Okresného úradu P. B., finančného odboru (výzva bola vzhľadom na nesprávne uvedenú adresu zaslaná Daňovému úradu v B.), kópiu výmeru bývalého Okresného národného výboru v P. B. týkajúceho sa výkupu, resp. vyvlastnenia časti pozemkov, ktoré boli predmetom konania.

Krajský   súd   tiež   požiadal   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   v druhom   rade o predloženie niektorých listín relevantných pre konanie a oznámenie, či môže plniť úlohu zástupcu sťažovateľky v prvom rade podľa § 49 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Právna zástupkyňa sťažovateľky v druhom rade reagovala na výzvu krajského súdu podaním z 19. októbra 1999. Štátny oblastný archív podaním doručeným krajskému súdu 4. októbra 1999 oznámil, že nearchivuje písomnosti okresných súdov, a odporučil obrátiť sa na Štátny okresný archív v Ž.

Výzvou z 21. októbra 1999 sa krajský súd obrátil na Štátny okresný archív v Ž. Ten listom doručeným krajskému súdu 4. novembra 1999 oznámil, že spisy bývalého Okresného súdu v Bytči sa nachádzajú na Okresnom súde v Žiline.

Pokynom súdnej kancelárii z 9. novembra 1999 uložil vo veci konajúci sudca vyzvať Okresný súd Žilina na zaslanie spisu bývalého Okresného súdu Bytča sp. zn. Nc I 100/49 a vyzvať   právnu   zástupkyňu   na   predloženie   úmrtných   listov   S.   a F.   D.   a ozrejmenie príbuzenského vzťahu sťažovateliek k nim. Právna zástupkyňa sťažovateliek reagovala na výzvu krajského súdu listom zo 16. novembra 1999.

Na základe opakovaného doručovania (8. novembra 1999) výzvy krajského súdu z 24. septembra 1999 Okresný úrad v P. B. oznámil, že vyžiadané spisové materiály sa v jeho archívnych fondoch nenachádzajú. Na základe upresnenia spisovej značky Okresným úradom v P. B. sa krajský súd výzvou z 24. novembra 1999 obrátil na Štátny okresný archív v P.   B.,   ktorý   mu   v prílohe   listu   zo   6. decembra   1999   požadovanú   kópiu   spisového materiálu   predložil.   Po   predložení   spisu   bývalého   Okresného   súdu   v Bytči   sp.   zn. Nc I 100/49 Okresným súdom Žilina 18. novembra 1999 vytýčil 13. marca 2000 zákonný sudca termín pojednávania na 13. apríl 2000 a uložil predvolať naň účastníkov konania a vykonať ďalšie úkony súvisiace s prípravou pojednávania.

Krajský súd pojednával vo veci 13. apríla 2000, pričom na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a vo výroku o trovách zmenil. Taktiež proti svojmu rozsudku odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, že   ide   o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu.   Odvolací   súd   potvrdil   aj uznesenie súdu prvého stupňa o predbežnom opatrení.

Odvolací rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. mája 2000 (rozhodnutie a spis boli doručené okresnému súdu 5. mája 2000).

Dňa   8.   júna   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   dovolanie   sťažovateliek   proti rozsudku odvolacieho súdu.

Dňa 15. júna 2000 zaslal okresný súd kópiu dovolania žalovanému v prvom rade a právnym zástupcom žalovaných v druhom až šiestom rade na vyjadrenie v lehote 10 dní.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   21.   júna   2000   požiadal   právny   zástupca žalovaného   v druhom   rade   o predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie.   K dovolaniu   sa   vyjadril podaním doručeným okresnému súdu 26. júla 2000.

Okresný súd predložil spisový materiál najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní 2. augusta 2000. Najvyšší súd po doručení spisového materiálu 7. augusta 2000 rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 82/2000 z 29. apríla 2002, ktorý bol okresnému súdu spolu so spisom doručený 12. júla 2002.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   o dovolaní   doručil   okresný   súd   účastníkom   konania, resp. ich právnym zástupcom 29. júla 2002 a prípisom zo 4. septembra 2002 ho odstúpil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd listom   z 20.   septembra 2002 požiadal Okresný   súd Žilina o zaslanie medzitým vráteného spisu bývalého Okresného súdu Bytča sp. zn. Nc I 100/49 a listom z 30. októbra 2002 požiadal Slovenský národný archív o zaslanie kópie spisu týkajúceho sa znárodnenia majetku, ktorý bol predmetom konania. Slovenský národný archív odpovedal listom z 21. novembra 2002 doručeným okresnému súdu 29. novembra 2002.

Krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 253/02 z 24. januára 2003 zrušil rozsudok okresného súdu z 9. apríla 1999 a vec mu vrátil na nové konanie. Rozhodnutie bolo spolu so spisovým materiálom okresnému súdu doručené 19. februára 2003.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   súdnej   kancelárii   z 21.   februára   2003 doručiť   rozhodnutie   krajského   súdu   z 24.   januára   2003   účastníkom   konania,   resp.   ich právnym zástupcom.

Pokynom súdnej kancelárii zo 16. septembra 2003 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 20. október 2003 a nechal urobiť vo veci ďalšie úkony súvisiace s prípravou pojednávania.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97) vedúcim k efektívnemu vymoženiu priznaného práva. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v označených konaniach, a tým aj porušenia základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúmal ústavný súd s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   prípadu:   1.   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   2.   podľa správania účastníkov konania a 3. podľa spôsobu, akým v konaniach, ktoré boli predmetom sťažnosti, postupovali príslušné súdy (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 1458/92 začalo 26. júna 1992, pričom do podania sťažnosti ústavnému súdu 28. apríla 2003 nebola vec (po takmer 11 rokoch) právoplatne skončená.

Napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateliek prerokovala na okresnom súde, krajskom súde a najvyššom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – treba prihliadnuť aj na deň začatia konania a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (obdobne napr. III. ÚS 18/00).

Na   druhej   strane   sa   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateliek,   súc viazaný petitom návrhu v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, zaoberal ústavnou sťažnosťou   len   v rozsahu,   v akom   predmet   konania   vymedzila   právna   zástupkyňa sťažovateliek   pri   špecifikácii   petitu   sťažnosti   v   doplňujúcom   podaní   z   9.   júna   2003. V uvedenom rozsahu prijal tiež ústavný súd sťažnosť na ďalšie konanie (uznesením č. k. III. ÚS 173/03-15 z 9. júla 2003). Pri samotnom rozhodovaní v merite veci preto ústavný súd nepreskúmaval postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 10   Co   1004/95,   v ktorom   ako   odvolací   súd   rozhodoval   o prvom   z podaných   odvolaní sťažovateliek v predmetnej právnej veci.

2. Ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 1458/92

A. Predmetnom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 1458/92 bola určovacia   žaloba   sťažovateliek,   ktorou   sa   domáhali   určenia,   že   časť   nehnuteľností označených nimi údajmi z pozemkovej knihy bola vykúpená podľa § 10 ods. 1 zákona č. 46/1948   Sb.   neplatne   a vo   vzťahu   k druhej   časti   uvedených   nehnuteľností   došlo k neplatnému znárodneniu v zmysle dekretu presidenta republiky č. 100/1945 Sb. Zároveň sa   domáhali   určenia,   že   uvedené   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   ich   právnych predchodcoch F. a S. D.

Ústavný   súd   akceptuje   argumentáciu   okresného   súdu   týkajúcu   sa   zložitosti predmetnej veci. Okresný súd musel v súvislosti s rozhodnutím v merite veci v uvedenom konaní   riešiť   viacero   predbežných   otázok   týkajúcich   sa   predovšetkým   prechodu vlastníckeho   práva   k dotknutým   nehnuteľnostiam,   čo   vyžadovalo   aplikáciu   viacerých právnych predpisov vrátane právnych predpisov z obdobia pred rokom 1950. Objasnenie skutkového stavu vyžadovalo pritom vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania zahŕňajúceho zadováženie   archivovaných   spisov,   listín   a rozhodnutí,   pričom   niektoré   z uvedených dôkazných prostriedkov, o ktorých zadováženie sa okresný súd pokúšal, sa nezachovali.

V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo   inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96).

Uvedenú   námietku   predsedu   okresného   súdu   preto   ústavný   súd   pri   hodnotení okolností prípadu ďalej posudzoval s prihliadnutím na spôsob, akým okresný súd v priebehu konania postupoval.

B. Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného namietal, že predĺženie posudzovaného   konania   „do   určitej   miery“   zapríčinili   aj samotné   sťažovateľky   tým,   že v jeho priebehu menili podaný návrh. Ústavný súd sa s uvedenou námietkou okresného súdu   nestotožnil.   Pokiaľ   sťažovateľky,   ktoré   sa   určovacou   žalobou   pôvodne   domáhali rozhodnutia, ktorým by okresný súd vyslovil neplatnosť znárodnenia a výkupu dotknutých nehnuteľností štátom, zmenili petit žaloby domáhajúc sa určenia, že zápisy v pozemkových knihách vykonané na základe uvedeného znárodnenia a výkupu vo vzťahu k označeným nehnuteľnostiam   sú   neplatné,   nemohlo   to   mať   vplyv   na   zmenu   v predmete   a rozsahu dokazovania v takej miere, ktorá by podstatným spôsobom predĺžila konanie. Záveru, že by zmena petitu sťažovateliek v tomto smere mala za následok podstatné predĺženie konania, nenasvedčuje ani obsah súdneho spisu (vrátane skutkových a právnych záverov okresného súdu vyjadrených v odôvodnení jeho rozhodnutí).

K rozšíreniu   žaloby   o ďalších   účastníkov   konania   zo   strany   sťažovateliek   došlo z dôvodu   prevodu   nehnuteľností,   resp.   ich   prechodu   z odporcov   na   ďalšie   subjekty v priebehu konania. Prípadné predĺženie konania z tohto dôvodu nemožno pričítať na ťarchu sťažovateliek, pretože obdobie, o ktoré sa predĺži konanie v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania, nemožno považovať za zbytočné prieťahy v danom konaní (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, I. ÚS 15/02, III. ÚS 91/02). Zodpovednosť v takomto prípade nemožno spravidla pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (napr. II. ÚS 52/99, III. ÚS 127/03). V posudzovanom konaní však ústavný súd prihliadal na skutočnosť, že okresný súd ani o jednom z dvoch návrhov sťažovateliek na vydanie predbežného opatrenia, ktorým   malo   byť   odporcom   zakázané   nakladať   s predmetnými   nehnuteľnosťami, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu, ale podstatne neskôr. O prvom návrhu sťažovateliek na vydanie predbežného opatrenia z 23. septembra 1994 rozhodol   okresný   súd   po   troch   mesiacoch,   o druhom   návrhu   sťažovateliek   na   vydanie predbežného   opatrenia   z 15.   októbra   1996   rozhodol   po   takmer   roku   a jedenástich mesiacoch, pričom na nedostatky uvedeného návrhu upozornil jednu zo sťažovateliek až 17. júna 1998. Z tohto pohľadu možno postup sťažovateliek racionálne odôvodniť záujmom na ochrane svojich práv k predmetným nehnuteľnostiam, pričom nedostatočne efektívnym sa javí skôr postup okresného súdu.

Správanie sťažovateliek, resp. ich právnych zástupcov v predmetnom konaní možno vo všeobecnosti hodnotiť ako aktívne, poskytujúce okresnému súdu dostatočnú súčinnosť vrátane oznamovania súdu potrebných skutočností a predkladania dôkazných prostriedkov.

Z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že sťažovateľky napriek vyššie uvedeným skutočnostiam prispeli k predĺženiu doby konania v období od januára 1993 až do marca 1994. V uvedenom období bol síce okresný súd vo veci nečinný, no od 13. januára 1993 do 3. augusta 1993 nekonal s ohľadom na žiadosť jednej   zo   sťažovateliek   o poskytnutie   šesťmesačnej   lehoty   na   mimosúdnu   dohodu s odporcami.   K opakovanému   odročovaniu   pojednávania,   ktorého   termín   okresný   súd pôvodne (3. augusta 1993) vytýčil na 13. október 1993, dochádzalo taktiež z dôvodov na strane sťažovateliek (opakované žiadosti právneho zástupcu sťažovateliek z 22. septembra 1993, z 30. novembra 1993 a z 25. marca 1994 o odročenie pojednávania kvôli zdravotným problémom jednej zo sťažovateliek, ktorá trvala na osobnej účasti na pojednávaní). Právny zástupca   sťažovateliek   žiadal   aj   o odročenie   termínu   pojednávania   stanoveného   na 30. marec   1994,   ktoré   nakoniec   okresný   súd   uskutočnil   aj   bez   účasti   sťažovateliek. Z uvedených dôvodov nemožno nečinnosť okresného súdu v označenom období (viac ako 1 rok) kvalifikovať ako ním zavinený zbytočný prieťah.

C. Pokiaľ ide   o postup okresného súdu   v označenom   konaní, ten bol vo   fáze od podania žaloby do vynesenia prvého rozsudku v merite veci (11. augusta 1995) nečinný v období od 5. mája 1994, keď mu boli doručené vyžiadané podklady z obchodného registra ohľadne   odporcu   v druhom   rade,   do   14.   októbra   1994,   keď   vo   veci   konajúca   sudkyňa uložila   vyžiadať   z obchodného   registra   oznámenie,   či   došlo   k zápisu   vstupu   odporcu v druhom rade do likvidácie (spolu viac ako päť mesiacov).

Za   neefektívny   postup   považoval   ústavný   súd   aj   rozhodovanie   okresného   súdu o návrhu sťažovateliek na vydanie predbežného opatrenia v nadväzujúcom období. Návrh na   vydanie   predbežného   opatrenia   bol   okresnému   súdu   doručený   26.   septembra   1994. Okresný súd o tomto návrhu rozhodol uznesením č. k. 7 C 1458/92-76 z 28. decembra 1994, teda v lehote trikrát dlhšej ako ustanovuje § 75 ods. 2 OSP, podľa ktorého o predbežnom opatrení rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné opatrenie.

V období od 5. mája 1994 do 28. decembra 1994 (spolu cca 7 mesiacov) bol preto postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi v uvedenom konaní.

Ako zbytočný prieťah v konaní posúdil ústavný súd aj obdobia od 23. októbra 1995 do 30. januára 1996 a od 13. augusta 1996 do 30. septembra 1996 (spolu približne štyri a pol mesiaca), keď bola vec opakovane predkladaná Krajskému súdu v Banskej Bystrici, pretože ten spis dvakrát vrátil ako predčasne predložený, najprv kvôli chybnému postupu okresného   súdu   pri   doručovaní   rozsudku   a neskôr   kvôli   opomenutiu   okresného   súdu rozhodnúť o trovách konania odporcu v prvom rade.

Aj   napriek   tomu,   že   kratšie   predĺženia   konania   spôsobené   nedostatkami   alebo pochybeniami v postupe súdu nepredstavujú samy osebe porušenie práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v článku   48   ods.   2   ústavy,   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (najme dobu,   po   ktorú   už   konanie   pred   okresným súdom prebiehalo, ako aj samotný postup okresného súdu vo veci) je potrebné označené obdobia   kvalifikovať   ako   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom v predmetnom konaní.

Postup   okresného   súdu   bol   poznačený   zbytočnými   prieťahmi,   aj   pokiaľ   ide o rozhodovanie   o druhom   návrhu   sťažovateliek   na   vydanie   predbežného   opatrenia z 15. októbra 1996, o ktorom okresný súd rozhodol až 14. septembra 1998, aj keď počas uvedeného   obdobia   okresný   súd   vykonával   procesné   úkony   smerujúce   k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Uvedený záver potvrdzuje aj konštatovanie krajského súdu v rozsudku č. k. 17 Co 416/99-398, 17 Co 125/00, 17 Nc 82/00 z 13. apríla 2000, v ktorom rozhodol aj o odvolaní proti predbežnému opatreniu okresného súdu zo 14. septembra 1998: „V poradí druhé uznesenie o nariadení predbežného opatrenia bolo napadnuté odvolaním, ale spis nebol predložený včas odvolaciemu súdu, preto v súčasnosti už aj stratilo svoju aktuálnosť. (...) aj pre nariadenie predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 O. s. p. platia predpoklady uvedené v § 74 - § 77 O. s. p. To znamená, že musí existovať naliehavosť potreby dočasne upraviť   pomery   účastníkov.   Táto   potreba   v čase   vydania   predbežného   opatrenia   tu nesporne   bola.   O tom   svedčia   právne   úkony   a dispozície,   ktoré   už   v priebehu   konania, o ktorom museli byť účastníci týchto úkonov informovaní, boli uskutočnené.(...)“

Po zrušení rozsudku okresného súdu z 9. apríla 1999 krajským súdom a vrátení veci na ďalšie   konanie 19.   februára   2003   nechal 21.   februára   2003   vo   veci   konajúci   sudca doručiť rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania a ďalší úkon vo veci vykonal až po   takmer   siedmich   mesiacoch   16.   septembra   2003   (vytýčenie   termínu   pojednávania). Nečinnosť   okresného   súdu   v uvedenom   období   v čase,   keď   konanie trvalo   už viac ako 10 rokov,   nepovažoval   ústavný   súd   za   ústavne   akceptovateľnú.   Po   zohľadnení   doby potrebnej   na   opätovné   naštudovanie   spisu   kvalifikoval   preto   ústavný   súd   z uvedeného obdobia   dobu   štyroch   mesiacov   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní   zapríčinené   okresným súdom.

Na   základe   uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   okresný   súd v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   1458/92   porušil   základné   právo   sťažovateliek   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

3. Ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. 17 Co 416/99, 17 Co 125/00, 17 Nc 82/00

Krajský   súd   po   doručení   spisového   materiálu   20.   septembra   1999   (predloženého okresným   súdom   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateliek   proti   rozsudku   sp.   zn. 7 C 1458/92 z 9. apríla 1999, na rozhodnutie o uznesení okresného súdu č. k. 7 C 1458/92-267   zo   14.   septembra   1998   o predbežnom   opatrení,   ako   aj   na   rozhodnutie   o námietke zaujatosti   sudcov   okresného   súdu   vznesenej   sťažovateľkami   v odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu z 9. apríla 1999) zaobstaral spis bývalého Okresného súdu v Bytči sp. zn. Nc I 100/49 archivovaný Okresným súdom v Žiline, spisy okresného súdu sp. zn. D 218/81 a Okresného   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   D   1331/81   (dedičské   konania po   F.   a S.   D.)   a na pojednávaní   13.   apríla   2000   po   doplnení   dokazovania   vyhlásil   rozsudok   vo   veci. V rozsudku č. k. 17 Co 416/99-398, 17 Co 125/00, 17 Nc 82/00 z 13. apríla 2000 rozhodol taktiež   o odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o predbežnom   opatrení,   ako   aj o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu a vrátil spis okresnému súdu 5. mája 2000, t. j. do ôsmich mesiacov od nápadu veci.

Po   zrušení   uvedeného   rozsudku   najvyšším   súdom   (na   základe   sťažovateľkami podaného dovolania) a po vrátení veci na ďalšie konanie (spisový materiál mu bol doručený 9. septembra 2002) krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 253/02 z 24. januára 2003 zrušil rozsudok okresného súdu z 9. apríla 1999 a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie 19. februára 2003. V druhej fáze teda konanie pred krajským súdom trvalo menej ako šesť mesiacov.

Po zvážení vyššie uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že postup krajského súdu v uvedenej veci aj s prihliadnutím na zložitosť veci, na časovú náročnosť zabezpečovania   dôkazných   prostriedkov   a na doplnenie   dokazovania   pred   vynesením rozhodnutia o odvolaní možno hodnotiť ako akceptovateľný z hľadiska práva sťažovateliek na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy. Z uvedeného dôvodu rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

4. Ku konaniu vedenému na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 82/2000

Najvyšší   súd   po   doručení   spisového   materiálu   7.   augusta   2000   (predloženého okresným súdom na rozhodnutie o dovolaní sťažovateliek proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 416/99-398, 17 Co 125/00, 17 Nc 82/00 z 13. apríla 2000) rozhodol vo veci rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   82/2000   z 29.   apríla   2002,   t.   j.   po   viac   ako   roku   a ôsmich mesiacoch od predloženia spisu. Rozsudok bol okresnému súdu spolu so spisom doručený 12. júla 2002, t. j. po viac ako roku a jedenástich mesiacoch od predloženia spisu.

Vo   svojom   vyjadrení   k ústavnej   sťažnosti   sťažovateliek   č.   KP   9/03-34 z 29. septembra   2003   najvyšší   súd   navrhol   sťažnosť   odmietnuť „pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť“ poukazujúc   na   podľa   jeho   názoru   oneskorenosť   a neprípustnosť sťažnosti.

Uvedenými otázkami sa však ústavný súd zaoberal už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2003. V samotnom konaní o merite veci po prijatí uvedenej sťažnosti na ďalšie konanie už preto otázka prijateľnosti sťažnosti nebola predmetnom posudzovania zo strany ústavného súdu.

K samotnému predmetu konania najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol: „(...) máme za to, že doba od nápadu veci na Najvyšší súd SR (7. 8. 2000) do jej rozhodnutia (29. 4. 2002), bola primeraná pre dovolacie konanie v tak komplikovanej a zložitej veci, akou bola vec sťažovateliek.“

Možno pripustiť, že v dovolacom konaní, v ktorom sa riešia najzávažnejšie právne otázky zásadného významu, by sa dalo považovať celkovú dobu tohto konania blížiacu sa dvom   rokom   za   ústavne   akceptovateľnú   z hľadiska   kritérií   a požiadaviek   čl.   48   ods.   2 ústavy zaručujúceho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V uvedenom   prípade   však   najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   bez   nariadenia pojednávania (v zmysle § 243a ods. 1 OSP), pričom rozsudok odvolacieho súdu zrušil ako „vydaný v konaní postihnutom inou vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.)“.

Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   prípadu   preto   ústavný   súd   nepovažoval   dobu konania   vedeného   na   najvyššom   súde   pod   sp.   zn.   5   Cdo   82/2000   za   zodpovedajúcu požiadavke prerokovania veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúcej zo základného práva garantovaného   sťažovateľkám   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   a preto   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

5. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľky sa v sťažnosti domáhali, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy   prikázal „všetkým   porušovateľom   základného   práva   zabezpečeného   Ústavou   SR čl. 48 ods. 2, aby ďalej konali vo veci bez zbytočných prieťahov“.

V čase rozhodovania ústavného súdu o namietanom porušení práva sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prebieha konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 7 C 1458/92.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   v dôsledku   nesústredeného   postupu   a   nečinnosti okresného súdu   došlo   k   porušeniu   označeného práva   sťažovateliek,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky nachádzajú (bod 4 výroku nálezu).

Dovolacie konanie vedené pred najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 82/2000 bolo však už v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateliek skončené. Prípadný výrok ústavného súdu prikazujúci najvyššiemu súdu postupovať v označenom konaní bez prieťahov,   by   bol   preto   neadekvátny   súčasnému   stavu   uvedeného   konania   a taktiež nevykonateľný. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 11 výroku nálezu).

6. Sťažovateľky vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk pre každú z nich z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli vzhľadom na nemožnosť domôcť sa ochrany svojich práv počas jedenásť rokov trvajúceho súdneho sporu. Z požadovanej sumy sťažovateľky žiadali 200 000 Sk od okresného súdu, 200 000 Sk od krajského súdu a 100 000 Sk od najvyššieho súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základných práv sťažovateliek, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením, považoval ústavný súd v tomto prípade za primerané priznať každej zo sťažovateliek za prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom sumu 20 000 Sk (body 5 a 6 výroku nálezu). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na okolnosti uvedeného prípadu, ktoré mohli mať vplyv   na   závažnosť   nemajetkovej   ujmy   sťažovateliek   spočívajúcej   v pocitoch nespravodlivosti a márnosti v dôsledku neprimeranej doby prerokovania predmetnej veci okresným súdom (doba konania na okresnom súde v uvedenej veci v súčasnosti presiahla šesť rokov). Ústavný súd bral do úvahy predovšetkým mieru porušenia základného práva sťažovateliek   s ohľadom   na   skutkovú   a právnu   zložitosť   veci,   podiel   sťažovateliek   na predĺžení   konania,   dĺžku   (spolu   približne   pätnásť   a pol   mesiaca),   povahu   a dôvody zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ako aj závažnosť predmetu konania pre   sťažovateľky.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Pokiaľ   ide   o   dovolacie   konanie   vedené   pred   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 82/2000,   považoval   ústavný   súd   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   vychádzajúc z obdobných kritérií, aké uplatnil vo vzťahu k okresnému súdu, za primeranú satisfakciu sumu 10 000 Sk pre každú zo sťažovateliek (body 7 a 8 výroku nálezu). Z uvedených dôvodov s prihliadnutím na to, že v odvolacom konaní pred krajským súdom ústavný súd porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezistil,   preto   návrhu   na   finančné   zadosťučinenie   vo   zvyšnej   časti   nevyhovel   (bod   11 výroku nálezu).

7. Sťažovateľky prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní za tri úkony právnej služby.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateliek vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 citovaného zákona, preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 22 ods. 1, § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 17 ods. 2, § 18 písm. a), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži   o 20   %,   ak   ide   o   spoločné   úkony   pri   zastupovaní   alebo   obhajobe   dvoch   alebo viacerých osôb.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od   1.   januára   2003   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   270   Sk   a hodnota režijného   paušálu   128   Sk.   Po   znížení   podľa   §   17   ods.   2   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z. predstavuje odmena právnej zástupkyne za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2003 (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom,   podanie   sťažnosti ústavnému súdu 28. apríla 2003, doplnenie sťažnosti 12. júna 2003) pre dve klientky 3 x 2 x 3 416 Sk, spolu 20 496 Sk, t. j. 20 500 Sk po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a paušálna náhrada hotových výdavkov 3 x 2 x 128 Sk, spolu 768 Sk.

Na základe uvedeného priznal ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 21 268 Sk, ktorú uložil uhradiť okresnému súdu vo výške 14 000 Sk a najvyššiemu súdu vo výške 7 268 Sk podľa zistenej miery porušenia základného práva sťažovateliek na adresu ich právnej zástupkyne (body 9 a 10 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003