SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 172/2016-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Barborou Štrutekovou, Hlavná 44, Trnava, pre namietané porušenie jehozákladného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupomOkresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 115/2015 a postupomKrajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 81/2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané porušenie jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 115/2015 a postupom Krajského súduv Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 81/2015.
V sťažnosti sťažovateľ uviedol:«Uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 16.10.2015 č. k. 0 Tp 115/2015 v bode VI súd podľa § 87 ods. 2 Tr. por. z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Tr. por. obvineného ⬛⬛⬛⬛,... vzal do väzby. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ ako obvinený sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 27.10.2015 č. k. 3 Tpo 81/2015 tak, že sťažnosť obvineného zamietol.
Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.10.2015 č. k. 3 Tpo 81/2015 (strana 3 tohto uznesenia) vyplýva, že obvinení podali proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 16.10.2015 č. k. 0Tp 115/2015 sťažnosti, z ktorých do dňa neverejného zasadnutia bola odôvodnená len sťažnosť obvineného.
Z uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Trnave ako sťažnostný súd pri svojom rozhodovaní mal za to, že súdu nebolo doručené odôvodnenie sťažnosti podanej obvineným ⬛⬛⬛⬛.
Uvedené však nekorešponduje so skutočnosťou. Krajský súd v Trnave rozhodoval dňa 27.10.2015 (v utorok). Odôvodnenie sťažnosti obvineného ⬛⬛⬛⬛ prostredníctvom jeho obhajcu bolo doručené Okresnému súdu Trnava k č. k. 0 Tp 115/2015 zo dňa 24.10.2015 (v sobotu), prikladám výpis z mailovej komunikácie. Zásielka s týmto odôvodnením odoslaná na poštovú prepravu dňa 24.10.2015, prikladám kópiu podacieho lístka.
Z uvedeného je zrejmé, že odôvodnenie sťažnosti obvineného ⬛⬛⬛⬛ nebolo Okresným súdom ihneď obratom a neodkladne predložené nadriadenému súdu, čo nemôže byť na ujmu obvineného.
Konštatovanie sťažnostného súdu, že do jeho rozhodovania nebola sťažnosť obvineného odôvodnená, neobstojí...
Máme za to, že postupom Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave bolo porušené základné ľudské právo sťažovateľa v zmysle čl. 50 ods. 3 druhej hlavy siedmeho oddielu Ústavy Slovenskej republiky v znení: „Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.“ a to jeho právo na obhajobu spočívajúce najmä v tom, aby sa súd vysporiadal s jeho obhajobou ako aj náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa na obhajobu sám alebo prostredníctvom obhajcu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní 0 Tp 115/2015 a Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tpo 81/2015 v súvislosti s rozhodovaním o väzbe porušené nebolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tpo 81/2015 sa zrušuje.
3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000 €,- (slovom štyritisíc eur), pričom Okresný súd Trnava je povinný zaplatiť z tejto sumy sumu vo výške 2.000,-€ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť z tejto sumy sumu vo výške 2.000,-€ (slovom štyritisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 € na účet jej právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľana obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom okresného súdu, ktorý podľa jeho názorumal obratom predložiť odôvodnenie sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniuokresného súdu sp. zn. 0 Tp 115/2015 zo 16. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie okresnéhosúdu“), a postupom krajského súdu, ktorý rozhodol bez toho, aby sa vysporiadals obhajobou obsiahnutou v odôvodnení sťažnosti.
V súvislosti s predostretou námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľana to, že ústavný súd už pri posudzovaní obdobnej sťažnosti uviedol, že Trestný poriadokv žiadnom svojom ustanovení výslovne neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosťpred predložením spisu nadriadenému súdu vyčkať na doručenie písomného vyhotoveniauznesenia o vzatí obvineného do väzby pre účel, aby umožnil obvinenému alebo jehoobhajcovi doplniť dôvody podanej sťažnosti, pokiaľ takéto uznesenie bolo obvinenémua jeho obhajcovi riadne oznámené v ich prítomnosti a obvinený využil svoje právo podaťproti oznámenému uzneseniu sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu (III. ÚS 101/2013).Z hľadiska práva obvineného predložiť svoje argumenty proti väzbe pritom nie jevýznamné, či obvinený využije právo podať sťažnosť bezprostredne po vyhlásení uzneseniaalebo si ponechá pre svoje rozhodnutie zákonnú lehotu. V kontexte sťažnosti nie je preposúdenie zachovania práva podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru rozhodujúca schopnosťobvineného podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť, ale podstatné je, či procesný postupsúdu umožňoval obvinenému tak urobiť za pomoci jeho obhajcu.
Z obsahu odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že 16. októbra 2015 bolvykonaný výsluch sťažovateľa, ktorý bol na výsluchu prítomný a vypovedať odmietol,pričom na výsluchu bola prítomná aj jeho obhajkyňa, ktorej vyjadrenie je zahrnutév odôvodnení uznesenia okresného súdu.
Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či postupom krajského súdu, ktorý bol formálnev súlade so zákonom, bola aj reálne zachovaná možnosť sťažovateľa oboznámiť sa dôvodmirozhodnutia okresného súdu a účinne napadnúť právny názor okresného súdu, že sú splnenéformálne a materiálne podmienky na jeho vzatie do väzby.
Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ túto možnosť zachovanú.Sťažovateľovi bolo pred vypočutím doručené uznesenie o vznesení obvinenia, vedelzo spáchania akého skutku je podozrivý, z akých dôvodov aj ako je skutok právneposudzovaný. Vedel tiež, z ktorých zákonných dôvodov a na základe akých skutkovýchokolností bol podaný návrh na jeho vzatie do väzby a aj ktoré dôkazy predloženéprokurátorom na preukázanie opodstatnenosti jeho návrhu boli pred okresným súdomvykonané. Uznesenie bolo vyhlásené za prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajkyne, čím boloboznámený s právnym názorom okresného súdu na splnenie podmienok na vzatiedo väzby, ako aj s dôvodmi tohto rozhodnutia.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupomokresného súdu a postupom krajského súdu a označeným právom, porušenie ktoréhosťažovateľ namietal, predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016