znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 172/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s. r. o., Daniela Dlabača 28, Žilina, v mene ktorej   koná   JUDr.   Andrea   Havelková,   advokátka,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 60/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 60/2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 20. októbra 2011 podal na okresnom súdežalobu,   ktorou   sa   domáha   zaplatenia „mzdy   a   iných   nárokov   súvisiacich   s   ukončeným pracovným pomerom sťažovateľa špecifikovaných v návrhu“.

Okresný súd 17. februára 2012 vydal vo veci platobný rozkaz sp. zn. 1 Ro 396/2011,proti ktorému podal odporca odpor.

K ďalšiemu priebehu konania sťažovateľ uviedol: „Uznesením sp. zn. 10C/60/2012 zo dňa 31.08.2012 Okresný súd Martin konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 1231,08 € zastavil, nakoľko odporca aj bez rozhodnutia súdu   dňa   22.08.2012   čiastočne   uhradil   žalovanú   istinu.   Následne   uznesením   zo   dňa 08.07.2013   Okresný   súd   Martin   pripustil   zmenu   žalobného   petitu   v   zmysle   podania doručeného súdu dňa 22.10.2012, t. j. až po necelom roku od zmeny návrhu. Táto zmena návrhu zo strany navrhovateľa podľa   nášho názoru nemá vplyv na dĺžku predmetného súdneho   konania,   nakoľko   doterajšie   výsledky   konania   môžu   byť   podkladom   aj pre rozhodnutie o zmenenom návrhu. Do dnešného dňa ešte Okresný súd Martin vo veci samej nerozhodol.“

Postup okresného súdu „nemožno odôvodniť právnou alebo faktickou zložitosťou veci alebo   správaním   účastníkov   konania“,   preto   podľa   názoru   sťažovateľa   v namietanomsúdnom konaní „došlo a stále dochádza k porušovaniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Okresný súd Martin pri rozhodovaní v tejto veci svojim postupom, resp. nečinnosťou spôsobil stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza už bez mála 3 roky“.

Sťažovateľ svoj záverečný návrh formuloval takto: „Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin vo veci vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10C/60/2012 porušené bolo.

Okresnému súdu Martin v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10C/60/2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Martin povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 340,90 € (dva úkony právnej služby - príprava a prevzatie a spísanie tejto sťažnosti pri hodnote jedného úkonu vo výške 134 € + 8,04 € režijný paušál + 20 % DPH), ktorú im Okresný súd Martin je povinný zaplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   spoločnosti   Advokátska   kancelária   Andrea Havelková, s. r. o., vedený v ⬛⬛⬛⬛, číslo účtu: ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v   zásade   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa zákona   o   súdoch,   alebo   ak   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sťažnosť   na   prieťahy   v   namietanom   konaní u predsedu   okresného   súdu   neuplatnil   z   dôvodu,   že „sťažnosť   predsedovi   súdu   nie   je efektívnym alebo účinným právnym prostriedkom, ktorým by sa dalo zabrániť porušovaniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v iných podobných prípadoch   posudzoval   podanú   ústavnú   sťažnosť   sťažovateľov   aj   napriek   tomu,   že   títo nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu.“. V   uvedenej   súvislosti   poukazuje   sťažovateľ   na   dva   rozsudky   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike.

Ústavný   súd   konštatuje,   že tieto   argumenty   nemôže   akceptovať,   pretože   uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali konaní, ktorých dĺžka bola v prvom prípade takmer 6 a pol roka a v druhom prípade bola viac ako 11 rokov, na rozdiel od napadnutého konania, ktoré od jeho   začiatku   až   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   trvá   tri   roky. Ústavný   súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať. Sťažovateľ bol v konaní pred okresným súdom kvalifikovane právne zastúpený, avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neuplatnil. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie netvorí prekážku rozhodnutej veci, a v   prípade,   že   by   v   ďalšom   období   okresný   súd   nekonal   v   predmetnej   veci   plynulo a bez zbytočných   prieťahov,   nič   nebráni   sťažovateľovi,   aby   sa   po   splnení   podmienky prípustnosti sťažnosti opätovne obrátil na ústavný súd so sťažnosťou.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.   V Košiciach 28. apríla 2015