znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 172/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosti S. S., a A. S., zastúpených spoločnosťou AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Šulva, a tiež spoločnosťou advokátska kancelária Geško, Hulín a partneri s. r. o., Ľubinská 3, Bratislava, v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr. Richard   Hulín,   ktoré   sú   vedené pod sp. zn. Rvp 21/2014   a   sp.   zn.   Rvp   36/2014,   vo   veci   namietaného   porušenia „ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv“ a základných slobôd postupom   a   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   PK-2   T   46/2013   z 1. októbra   2013   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Tost 31/2013 zo 16. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti S. S. a A. S. vedené pod sp. zn. Rvp 21/2014 a sp. zn. Rvp 36/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 172/2014.

2. Sťažnosti S. S. a A. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. januára 2014 a 9. januára 2014 (po doplnení 16. januára 2014) doručené sťažnosti S. S., a A. S., (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľ v 2. rade“, spolu aj „sťažovatelia“), ktoré sú vedené pod   sp.   zn.   Rvp   21/2014   a   sp.   zn.   Rvp   36/2014,   vo veci   namietaného   porušenia   ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj namietaného porušenia práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK-2 T 46/2013 z 1. októbra 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 31/2013 zo 16. októbra 2013.

Sťažovatelia   v sťažnostiach   uviedli,   že   sú   ruskej   národnosti   a dlhodobo   žijú a podnikajú na Slovensku. Vedie sa proti nim trestné konanie pre zločin podplácania formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona. Dňa 15. apríla   2013   boli zadržaní a po ich   výsluchu   na špecializovanom trestnom   súde   boli uznesením sp. zn. Tp 27/13 zo 17. apríla 2013 prepustení zo zadržania, avšak po podaní sťažnosti prokurátora boli na základe rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Sťažovatelia   okrem   iného   uviedli,   že   25.   septembra   2013   bola   na   nich   podaná obžaloba a 1. októbra 2013 špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. PK-2 T 46/2013 rozhodol o ich ponechaní vo väzbe. Proti tomuto rozhodnutiu podali obaja sťažnosti, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 31/2013 zo 16. októbra 2013 zamietol. Súd prvého stupňa   v tomto   prípade   rozhodoval   aj   o žiadosti   sťažovateľa   v   2.   rade   o prepustenie z väzby,   ktorú   5.   septembra   2013   podal   na   Úrade   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“).

Podľa názoru sťažovateľa v 2. rade obidva súdy v tomto prípade nerozhodli o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   bezodkladne,   keďže   od   podania   tejto   žiadosti   špeciálnej prokuratúre do rozhodnutia najvyššieho súdu uplynul mesiac a jedenásť dní.

Sťažovatelia   v sťažnostiach   tvrdili,   že   namietané   rozhodnutia   špecializovaného trestného   súdu   a najvyššieho   súdu   sú   nedostatočne   odôvodnené,   pokiaľ   ide   o uvedenie konkrétnych skutočností, ktoré by opodstatňovali dôvody ich väzby, a zároveň aj z toho dôvodu, že odkazujú na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu týkajúce sa len sťažovateľa v 1. rade.   Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   dodali,   že   rozhodnutie,   na   ktoré   sa   namietané rozhodnutia odvolávajú, trpí nedostatkom odôvodnenia, je v rozpore s obsahom spisu a vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Súčasne uviedli, že predmetné námietky boli obsahovou súčasťou sťažnosti, ktorú sťažovateľ v 1. rade podal na ústavnom súde 2. decembra 2013 práve proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 29/2013 z 19. septembra 2013. Okrem toho sťažovatelia namietali, že rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu vôbec nereflektovali na ich podstatné argumenty a skutkové okolnosti svedčiace v ich prospech,   pričom   dôraz   kládli   na   svedecké   výpovede,   obsah   ktorých   vyznieval   v ich neprospech.

Sťažovatelia v sťažnostiach namietali aj skutočnosť, že obidva súdy svoje právne názory   o nemožnosti   pripustenia   inštitútu   písomného   sľubu   ako   náhrady   za   väzby odôvodnili   formálne   použijúc   rovnaké   argumenty   ako   v predchádzajúcom   rozhodnutí o väzbe. Táto okolnosť podľa   ich   názoru   znamená, že skúmaniu konkrétnych okolností odôvodňujúcich ich väzbu nebola venovaná náležitá pozornosť.

Podľa tvrdení sťažovateľov sú namietané rozhodnutia aj v rozpore s obsahom spisu, keďže tieto sa odvolávajú na skoršie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 29/2013 z 19. septembra 2013, pri ktorom opäť zdôraznili, že sa týka len sťažovateľa v 1.   rade. Podľa nich označené skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu vychádza zo skutočností, ktoré nie sú v súlade s obsahom spisu. V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli, že dané rozhodnutie, pokiaľ ide o odôvodnenie kolúznej väzby, sa odvoláva na obsah výpovedí svedkov, ktorí buď neboli vypočutí   alebo obavu zo   zastrašovania   pri   výsluchu   neuviedli.   Okrem   toho sťažovatelia vyslovili názor, že keďže skutok, ktorý je im kladený za vinu, sa mal stať v roku 2010, mali by dostatočný priestor na realizáciu ovplyvňovania svedkov. Sťažovatelia dodali: „Spis neobsahuje žiadnu indíciu, ktorá by mohla viesť k záveru, že obava z takého konania   sťažovateľa   bola   osvedčená.“ Okrem   toho sťažovatelia   tvrdili,   že najvyšší   súd dôvody   kolúznej väzby odôvodnil   aj skutočnosťou, že stíhaný skutok nie je dostatočne objasnený a že vo veci je potrebné vykonať ďalšie (bližšie nekonkretizované) úkony. Podľa nich   však   dôvod   väzby   nemôže   byť odôvodnený   potrebou   uľahčenia   vedenia   trestného konania.

Sťažovatelia   namietali   aj   tú   skutočnosť,   že   z obsahu   spisu   nevyplývajú   žiadne dôkazy o tom, že u nich je daný dôvod preventívnej väzby, a teda pokračovanie v trestnej činnosti, či už vo forme uplácania zamestnancov daňových úradov, alebo aj vzhľadom na zmenu legislatívy vo forme uplatňovania fiktívnych nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty. Podľa sťažovateľov tento väzobný dôvod najvyšší súd odôvodňuje rozsiahlosťou trestnej   činnosti,   ako   aj   tým,   že   mala   byť   páchaná   opakovane,   čo   podľa   nich   nie   je dostatočný argument.  

Podľa   názoru   sťažovateľov   sa   špecializovaný   trestný   súd   a najvyšší   súd v namietaných   rozhodnutiach „nekriticky   spoľahli   len   na   nepodložené   tvrdenia,   dohady a domnienky prokurátora“, bez akéhokoľvek reálneho základu.

Sťažovatelia sa domnievajú, že najvyšší súd existenciu dôvodov väzby odôvodnil len abstraktne a neuviedol relevantné skutočnosti, ktoré by opodstatňovali potrebu ich takýmto spôsobom izolovať. Podľa nich pri väzbe je potrebné prihliadať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, k čomu v ich prípade nedošlo.

Sťažovatelia v sťažnostiach predostreli aj námietky o porušení práva na obhajobu, zásady kontradiktórnosti konania a rovností zbraní, keď uviedli, že v čase „rozhodovania o prepustení z väzby“ nemali k dispozícii kompletný očíslovaný vyšetrovací spis a ucelený spisový materiál bol obhajobe odovzdaný prvýkrát až 14. novembra 2013. Okrem toho sťažovateľ v 1. rade tvrdil, že pri študovaní spisu bol neustále upozorňovaný na nedostatok času a zo strany orgánov činných v trestnom konaní nebolo zabezpečené funkčné zariadenie na prehratie videonahrávok, ktoré boli súčasťou spisu. Okrem toho sťažovateľ v 2. rade tvrdil, že pred rozhodnutím špecializovaného trestného súdu nemala obhajoba k dispozícii stanovisko prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby. To podľa jeho názoru vytvára stav nerovnosti procesných strán.

Sťažovatelia   tiež   namietali,   že   dôkazy,   ktoré   predkladala   obhajoba   pre   účely vyvrátenia   dôvodnosti   väzby,   boli   vždy   zo   strany   orgánov   činných   v trestnom   konaní odmietnuté a že v priebehu konania nemali k existujúcim dôkazom rovnaký prístup, keďže ich trestná vec bola „účelovo vylúčená zo spoločného konania so spoluobvinenou M. Z., ktorá sa týmto stala svedkyňou vo veci sťažovateľov“. Podľa vyjadrenia sťažovateľov sa obidve namietané rozhodnutia odvolávajú aj na výpoveď istého svedka, o výsluchu ktorého nebola obhajoba vôbec upovedomená.

Sťažovatelia   sa   teda   domnievajú,   že   namietané   rozhodnutia   sú   založené   len   na formálnych   dôvodoch   bez   ich   individualizácie   a konkretizácie,   čo   spôsobuje   ich neodôvodnenosť a nepreskúmateľnosť.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   postupom   a   uznesením špecializovaného trestného súdu   sp. zn. PK-2 T 46/2013 z 1. októbra 2013 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 31/2013 zo 16. októbra 2013 boli porušené ich základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru, namietané rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu zrušil a prikázal, aby   boli   neodkladne   prepustení   z väzby   na   slobodu,   respektíve   aby   bola   vec   vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby najvyššiemu súdu uložil povinnosť uhradiť im trovy právneho zastúpenia na účet spoločnosti AS Legal s. r. o., advokátska kancelária.   Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie a dočasne odložil vykonateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosti sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ich zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

Vzhľadom   na to,   že sťažnosti   vedené   na ústavnom   súde   pod sp. zn. Rvp 21/2014 a sp. zn. Rvp 36/2014 spolu skutkovo súvisia a týkajú sa totožných sťažovateľov, keďže títo namietali   totožné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   boli   ich   sťažnosti   proti prvostupňovému rozhodnutiu o väzbe zamietnuté, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

K námietkam   sťažovateľa   v   2.   rade   o porušení   zásady   neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

Ústavný súd pripomína, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom   na   začatie   konania,   ktorým   sa   vymedzuje   predmet   konania   a východisko   pre rozhodnutie ústavného súdu. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o porušení toho   práva,   ktoré   namieta   sťažovateľ,   a len   voči   tomu   orgánu   verejnej   moci,   ktorý sťažovateľ v petite sťažnosti označil. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený   zvoleným   advokátom   (k   tomu   pozri   napr.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, III. ÚS 116/2014).

V danom   prípade   sťažovateľ   v 2.   rade   v sťažnosti   (doručenej   ústavnému   súdu 9. januára 2014) uviedol, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú 5. septembra 2013 podal   na   špeciálnej   prokuratúre,   bolo   právoplatne   rozhodnuté   až   po   uplynutí   mesiaca a jedenástich dní, keďže najvyšší súd v druhostupňovom konaní rozhodol až 16. októbra 2013.   Tým   podľa   neho   zúčastnené orgány   verejnej   moci   porušili   zásadu   neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o zákonnosti väzby.

Keďže   sťažovateľ   v 2.   rade   v petite   sťažnosti   výslovne   neuviedol,   že   porušenie zásady neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o zákonnosti väzby namieta aj v súvislosti s   postupom   špeciálnej   prokuratúry,   ústavný   súd   sa   touto   problematikou   zaoberal   len vo vzťahu k postupu špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje,   že   požiadavke,   aby   súd   bezodkladne   rozhodol   o zákonnosti   väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).

Ústavný súd zistil, že žiadosť sťažovateľa v 2. rade o prepustenie z väzby na slobodu bola   súdu   prvého   stupňa   doručená   25.   septembra   2013   a   už   1.   októbra   2013   o nej špecializovaný trestný súd rozhodol tak, že ju zamietol. Po podaní sťažností sťažovateľov bol   spis   7.   októbra   2013   predložený   najvyššiemu   súdu,   ktorý   uznesením zo 16. októbra 2013 sťažnosti sťažovateľov zamietol. Spis bol špecializovanému trestnému súdu   vrátený   28.   októbra   2013   a uznesenie   druhostupňového   súdu   bolo   obidvom sťažovateľom doručené 4. novembra 2013.

Z uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   vec   sa   na   súde   prvého   stupňa   nachádzala celkovo 19 dní a na súde druhého stupňa summa summarum 21 dní. Vychádzajúc zo svojej judikatúry   ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   doba   rozhodovania   a konania,   či   už   na špecializovanom trestnom súde, alebo na najvyššom súde, zodpovedá požiadavkám podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam   sťažovateľov   o porušení   ich   práv   postupom   a   uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 T 46/2013 z 1. októbra 2013 s výnimkou urýchlenia prerokovania veci

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia špecializovaného trestného súdu   bol   v prvom   rade   povolaný   najvyšší   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc predchádza   právomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu prvého   stupňa   v tejto   veci,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09, III. ÚS 165/2013).

K námietkam   sťažovateľov   o porušení   ich   práv   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 31/2013 zo 16. októbra 2013

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľov   týkajúce sa   porušenia   ich   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   boli zamietnuté ich sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o väzbe, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73,   § 75,   §   76,   §   77   atď.),   respektíve   čl.   17   ústavy,   pretože   predstavujú   prísnejšiu a špeciálnu úpravu   dodržania zásad spravodlivého procesu   u   osoby   pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie, čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné   právo   na   súdnu   ochranu   alebo   čl.   48   ods.   2   zakotvujúce   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (obdobne   napr.   III.   ÚS   155/09, III. ÚS 287/2010).

Sťažovatelia ďalej namietali porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 31/2013 zo 16. októbra 2013.

V súvislosti   s týmito   námietkami   sťažovateľov   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 T 46/2013 z 1. októbra 2013 bolo rozhodnuté o ponechaní   oboch   sťažovateľov   vo   väzbe   z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a c) Trestného poriadku, zamietnutí žiadosti sťažovateľa v 2. rade z väzby na slobodu a neprijatí písomného   sľubu   u oboch   sťažovateľov   ako   náhrady   za   väzbu.   Sťažovatelia   boli na neverejnom   zasadnutí   vypočutí   a mali   možnosť   predstaviť   svoje   argumenty   proti ponechaniu   vo   väzbe.   Táto   možnosť   bola   súdom   prvého   stupňa daná   aj prokurátorovi, ktorý,   naopak,   uvádzal   argumenty   svedčiace   o tom,   že   dôvody   kolúznej   väzby a preventívnej väzby u sťažovateľov existujú.

Špecializovaný trestný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o dôvody väzby u sťažovateľa v 1. rade, v tejto súvislosti odkazuje na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 29/2013 z 19. septembra 2013. Súd prvého stupňa dodal, že si plne uvedomuje, že dôvody uvedené v označenom rozhodnutí sa formálne vzťahujú len na   sťažovateľa   v 1.   rade,   ale   vzhľadom   na   formu   páchania   trestnej   činnosti spolupáchateľstvom „sú najmä materiálne podmienky väzby u oboch obvinených logicky podobné“.  

Okrem   toho   špecializovaný   trestný   súd   uviedol   okolnosti   vo   vzťahu   k obom sťažovateľom, ktoré by mali svedčať pre záver o tom, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú.

V tejto   súvislosti   prvostupňový   súd   konštatoval: „Preto   je   potrebné   uviesť,   že dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného skutku u obvinených aj po podaní obžaloby naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom preukázané na základe dôkazov, ktoré sú zabezpečené v spisovom materiáli. Toto svoje zistenie súd opiera najmä o výpovede svedkov M. Z., Ľ. S., Z. B. a T. S.“

Špecializovaný   trestný   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   ďalej   podrobne   predstavil obsah   svedeckých   výpovedí,   z ktorých   malo   vyplynúť,   akým   spôsobom   malo   dôjsť k páchaniu trestnej činnosti zo strany sťažovateľov, akým spôsobom mali byť svedkyni vyplácané úplatky, ktoré predstavovali sumu rovnajúcu sa 10 % z vyplatených nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty. Súd prvého stupňa reagoval aj na argument sťažovateľa v 2. rade, s ktorým sa nestotožnil, a uviedol, že svedkyňa Z. nevypovedala „výlučne na základe zverejnenia a vyšetrovateľom iniciovaného prehrávania nahrávky predloženej do konania   svedkom   S.   vzhľadom   na   omnoho   širší   rámec   jej   svedeckej   výpovede...“. K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku uviedol, že „odkazuje na citované ostatné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tost 29/2013 zo dňa 19.09.2013 vo vzťahu k obvinenému S. S.“, a vo vzťahu k dôvodom väzby sťažovateľa v 2.   rade   dodal,   že   tieto   sú   uňho   dané   obdobne,   pretože   podľa   obžaloby   je   údajným spolupáchateľom „korupčnej trestnej činnosti, dôvodom ktorej malo byť práve finančné pôsobenie   na   osobu   svedkyne   Z.   vo   funkcii   riaditeľky   Daňového   úradu   Š.   za   účelom získania   osobných,   najmä   informačných   a   finančných   výhod,   ako   aj   vykonštruovaných skutočností   týkajúcich   sa   uplatňovania   nadmerných   odpočtov   DPH,   ktoré   však   podľa výpovedí   viacerých   svedkov   (S.,   B.,   Z.)   nemalo   byť   ojedinelou   praktikou“.   Podľa   súdu prvého stupňa z výpovede svedka S. malo vyplynúť, že sťažovatelia boli spôsobilí v prípade problému zničiť účtovné doklady či kompromitujúce materiály a mali tendenciu zneužiť kamerové   nahrávky   z ich   kancelárie   proti   ľuďom,   s   ktorými   sa   stretávali,   či   uplácať konkrétne osoby na účely získania prospechu. K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   špecializovaný   trestný   súd   uviedol,   že „poukazuje   na   citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k obvinenému S. S. a má za to, že tieto dôvody sa taktiež vzťahujú primerane aj na obvineného A. S. v priamej nadväznosti na dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. a dôvodné podozrenie z rozsiahlej korupčnej trestnej činnosti, ktorú mali obaja obvinení spoločne páchať viacerými útokmi, opakovane vo veľkom rozsahu, a tak si zabezpečovať prostriedky na obživu pre seba i svoje rodiny“. Okrem toho prvostupňový súd reagoval aj na argument sťažovateľa v 2. rade, keď uviedol, že má „za to, že takto uvedené skutočnosti sú z hľadiska dôvodov väzby dostatočne konkrétne   aj   individualizované.   Ku   skutočnosti   uvedenej   obvineným   A.   S.,   že   sa   už 22.04.2013 vzdal funkcie štatutárneho orgánu vo vyšetrovaných spoločnostiach, resp. bol ako   štatutár odvolaný,   súd   poukazuje   na   výpoveď   svedka   S.,   že   obaja   obvinení v inkriminovanom   čase   uvedenom   v   obžalobe   nemali   byť   štatutármi   v   spoločnostiach AB Cosmetics a AB Technology a aj tak v nich mali vykonávať svoj priamy vplyv, ktorý je predmetom obžaloby vo vzťahu k trestnej činnosti, ktorá sa im v obžalobe kladie za vinu“. V neposlednom   rade   špecializovaný   trestný   súd   k neprijatiu   písomných   sľubov sťažovateľov uviedol, že „vzhľadom na charakter a povahu protiprávnej činnosti, z ktorej sú   obvinení   v   spolupáchateľstve   podozriví,   spôsob   jej   údajného   spáchania   a   osoby obvinených,   nie   je   možné   ich   písomné   sľuby   považovať   za   dostatočné   pre   nahradenie väzby...“.

Proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   podali   sťažovatelia   sťažnosti, v ktorých napádanému rozhodnutiu vytýkali neodôvodnenosť, formalizmus a opakovanie fráz bez uvedenia konkrétnych okolností odôvodňujúcich dôvody väzby tak, ako ich tento súd prezentoval. Okrem toho spochybňovali obsah niektorých svedeckých   výpovedí,   na ktorých mala byť založená dôvodnosť väzby.

O sťažnostiach   rozhodol   najvyšší   súdu   uznesením   sp.   zn.   1   Tost   31/2013 zo 16. októbra 2013 tak, že ich zamietol.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyšší   súd   judikoval,   že   dôvod kolúznej väzby je u oboch sťažovateľov naďalej daný, a to vzhľadom na ich aktivity, ktoré viedli   k zastrašovaniu,   ovplyvňovaniu   a   podplácaniu   konkrétnych   osôb.   Pokiaľ   ide o preventívnu väzbu, najvyšší súd uviedol, že sťažovatelia sa opakovane mali dopúšťať „rozsiahlej korupčnej trestnej činnosti za pomoci využitia úzkych kontaktov na pracovníkov daňového   úradu“.   Najvyšší   súd   ďalej   konštatoval: „V   súvislosti   so   sťažnostnými námietkami   obvinených   k   jednotlivým   dôkazom   –   obrazovo   -   zvukovému   záznamu, výpovediam   svedkov   T.   R.,   Ľ.   S.,   prípadne   k   nevykonaniu   niektorých   dôkazov   treba opätovne   zdôrazniť,   že   pri   rozhodovaní   o   väzbe   vykonáva   súd   hodnotenie   dôkazov   v rozsahu nevyhnutnom pre zistenie, či existuje dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného skutku   a následnom   zistení,   či   sú   dané   konkrétne   väzobné   dôvody  ...   Rozsiahlejšie vyhodnotenie všetkých dôkazov spôsobom predpokladaným ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. bude predmetom až následného meritórneho rozhodovania.“ Najvyšší súd sa vyjadril aj k otázke neprijatia písomných sľubov sťažovateľov a vyslovil názor, že „v predmetnom prípade sľub nie je dostatočnou zárukou, pretože neodstraňuje obavu, že menovaní sa v prípade ich prepustenia na slobodu nedopustia konania predpokladaného ustanovením § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. Por“.

Pri preskúmaní námietok sťažovateľov mal ústavný súd na pamäti aj to, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr.   III. ÚS 84/06,   III.   ÚS   291/06, III. ÚS 122/2012), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k námietkam   sťažovateľov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   predmetné   rozhodnutie   je potrebné   považovať   za   ústavne   akceptovateľné.   Najvyšší   súd   sa   v ňom   stotožnil so skutkovými   a právnymi   závermi   špecializovaného   trestného   súdu   o dôvodoch   väzby sťažovateľov. Aj keď rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska rozsahu argumentačných dôvodov nie je obšírne, majúc na pamäti, že odôvodnenosť rozhodnutia sa zásadne spravuje parametrom kvality, nie parametrom kvantity, je ústavný súd toho názoru, že skutkové okolnosti týkajúce za odôvodnenia dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku   vystihol   v primeranej kvalite. Okrem   toho,   že najvyšší súd potvrdil   správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, dodal aj vlastné úvahy o tom, že dôvod kolúznej väzby u oboch sťažovateľov je daný poznatkami o ich praktikách spočívajúcich v zastrašovaní a ovplyvňovaní ľudí, s ktorými prichádzali do kontaktu. Dôvod preventívnej väzby najvyšší súd odôvodnil rozsiahlosťou a opakovaním trestnej činnosti, za ktorú sú stíhaní. Najvyšší súd súčasne nepovažoval písomný sľub sťažovateľov za dostatočnú záruku toho, že po prepustení na slobodu sa nedopustia konania, ktoré predpokladá § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Aj keď najvyšší súd nebol vo svojich úvahách výrazne konkrétny, potvrdil správnosť tvrdení špecializovaného trestného súdu, ktorý, naopak, veľmi obšírne popísal skutkové okolnosti a dôkaznú situáciu, z ktorej vyvodil závery o dôvodnosti väzby. Na tomto mieste považuje ústavný súd za dôležité pripomenúť, že pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu vychádzal   z toho,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   druhého   stupňa   nemožno posudzovať   izolovane,   ale   vo   vzájomných   súvislostiach,   pretože   z hľadiska   predmetu konania (v tomto prípade skúmanie zákonnosti väzby) tvoria jeden celok.

Najvyšší   súd vychádzajúci z rozhodnutia   špecializovaného trestného   súdu,   ako   aj z obsahu   spisu,   a teda   dôkazov   zabezpečených   v rámci   trestného   konania   vrátane svedeckých výpovedí uviedol okolnosti, ktoré podľa jeho názoru tvoria skutkový rámec pre uplatnenie zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosti, na ktorých najvyšší súd založil dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné, a to hlavne s poukazom na doterajší rozsah dokazovania, a nejavia sa ani   ako   neodôvodnené   (vzhľadom   na   dostatočnú   konkretizáciu)   či   výslovne   formálne. Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   skutočnosti,   ktoré   najvyšší   súd   v zhode   s názorom špecializovaného   trestného   súdu   uviedol,   možno   spoľahlivo   subsumovať   pod   uvádzané zákonné dôvody väzby.

Ústavný súd sa zároveň nedomnieva, aby skutočnosť, že najvyšší súd sa pri svojich úvahách odvolal   aj na svoje   skoršie   rozhodnutie týkajúce sa   len sťažovateľa   v 1.   rade, znamenala zásadný nedostatok, pokiaľ ide o zákonnosť rozhodnutia tohto druhu. Totiž ani najvyšší súd ani špecializovaný trestný súd sa neobmedzili len na tento odkaz, ale svoju argumentáciu o opodstatnenosti väzby rozšírili a doplnili uvedením skutkových okolností aj vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade. Týmto zistením ústavný súd vylučuje pochybnosti o tom, aby najvyšší súd okolnostiam daného prípadu venoval len formálnu pozornosť.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd zároveň reflektoval na zásadné argumenty sťažovateľov   o nedôvodnosti   ich   väzby   a uvedením   vlastnej   argumentácie   (odlišnej od sťažovateľov) vytvoril rozhodnutie s odôvodnením, ktoré je určité a zrozumiteľné a ktoré zároveň   tvorí   spoľahlivý   a logický   podklad   pre   jeho   výroky,   a to   aj   v otázke   neprijatia písomného sľubu sťažovateľov.

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí   všeobecných   súdov   z hľadiska   zákonnosti   a správnosti   ich   postupov,   ale posudzovanie   konformity   týchto   postupov   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou ratifikovanou   a vyhlásenou   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Kritériom   rozhodovania ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09, III. ÚS 522/2011).

Vzhľadom   na   akceptovateľnosť   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tost 31/2013 zo 16. októbra 2013 z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia   súčasne   namietali,   že   v rámci   tohto   konania   o zákonnosti   ich   väzby došlo k porušeniu ich základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Podľa nich k porušeniu týchto práv došlo tým, že pred rozhodovaním o väzbe nemala obhajoba k dispozícii kompletný očíslovaný spis, ktorý im bol v ucelenej a žurnalizovanej podobe predložený až 14. novembra 2013. Okrem toho sťažovateľ v 1. rade namietal, že nemohol   plnohodnotne   uplatniť   svoje   právo   na   obhajobu   z dôvodu,   že   pri   študovaní spisového materiálu bol neustále upozorňovaný na nedostatok času. Zároveň sťažovateľ v 2. rade uviedol, že pred rozhodovaním o väzbe nemal k dispozícii stanovisko prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Ústavný súd konštatuje, že problematika spisového materiálu s očíslovanými listami a s prehľadom obsahu spisu je v zmysle zákonnej úpravy (§ 72 ods. 4 Trestného poriadku) spojená s rozhodovaním všeobecného súdu o väzbe v prípravnom konaní, keď tento súd nedisponuje vyšetrovacím spisom. Skutočnosť, že obhajobe nebol predložený očíslovaný spis, sama osebe nemôže znamenať porušenie práva na obhajobu. Zároveň ústavný súd dodáva,   že   aj   Trestný   poriadok   predpokladá   situáciu,   keď   kompetentný   orgán   môže limitovať   čas   nazerania   do   spisu.   Podľa   §   69   ods.   5   Trestného   poriadku   totiž   ak   by v súvislosti s nazretím do spisov hrozila obava z prieťahov konania, je v prípravnom konaní orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom predseda senátu oprávnený ustanoviť primeranú lehotu.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľov   o porušení   práva   na   obhajobu   považuje ústavný súd za podstatné, že sťažovatelia mali možnosť predstaviť svoje argumenty proti väzbe   pri   ich   výsluchu   na   špecializovanom   trestnom   súde   1.   októbra   2013   a   bol   im poskytnutý   priestor   na   konečné   návrhy,   a zároveň   boli   oboznámení   s protichodnou argumentáciou   prokurátora,   ktorý   naopak   tvrdil,   že   u sťažovateľov   dôvody   väzby   stále existujú. V tomto smere preto ani nie je významné, že sťažovateľovi v 2. rade, ktorý svojou žiadosťou   o prepustenie z väzby inicioval   periodickú   kontrolu   zákonnosti väzby, nebolo doručené   stanovisko   prokurátora   k tejto   jeho žiadosti.   Zásadu   kontradiktórnosti   konania nemožno   vnímať   ako   nepretržitý   cyklus,   v rámci   ktorého   by   procesným   stranám   bol vytvorený bezbrehý priestor na prezentáciu ich argumentov. V tomto prípade to bol práve sťažovateľ   v 2.   rade,   ktorý   podal   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   pričom   špecializovaný trestný súd bol povinný s touto argumentáciou oboznámiť prokurátora. Nemožno tvrdiť, žeby   postupom   špecializovaného   trestného   súdu,   ktorý   nepokračoval   v oboznamovaní vzájomných   argumentov   procesné   strany,   došlo   k porušeniu   zásady   kontradiktórnosti konania,   ak   navyše   na   neverejnom   zasadnutí   špecializovaného   trestného   súdu   mohli sťažovatelia aj prostredníctvom svojich obhajcov reagovať na tvrdenia opačnej procesnej strany.

V súvislosti s porušením práva na obhajobu sťažovatelia namietali, že v ich prípade nikdy neboli zohľadnené dôkazy, ktoré uvádzali na podporu svojich tvrdení o nedôvodnosti väzby. Nestotožnenie sa všeobecného súdu   s názormi procesnej strany, samozrejme, pri odôvodnení vlastných a prípustných úvah, nemôže samo osebe znamenať porušenie práva na obhajobu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom a uznesením najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práva   sťažovateľov   na   obhajobu,   pretože obsah   námietok   sťažovateľov   v kontexte   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nevyvoláva   ani predpoklad   o porušení   tohto   práva,   rovnako   ani   o porušení   zásady   kontradiktórnosti konania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vzniesli aj námietky o porušení princípu prezumpcie neviny zakotveného v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na východiská princípu prezumpcie   neviny, podľa   ktorých   sa   má prezumpciou   neviny dosiahnuť to,   aby osoba obvinená   z trestného   činu   neznášala   negatívne   dôsledky   tohto   obvinenia   rovnajúce   sa následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného dokazovania umožnil sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil vinu obvineného nestranne a na základe zákona (napr. III. ÚS 22/2013).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutie   o väzbe   nie   je   rozhodnutím,   ktorým   sa vyslovuje vina obvineného, ale ide o rozhodnutie dočasného charakteru, ktorého uplatnenie si okrem iného vyžaduje aj splnenie materiálnej podmienky, a teda existenciu skutočností osvedčujúcich kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, dopustil, a zároveň existenciu niektorého z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku.

Preskúmaním rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali, že najvyšší súd rozhodujúci a zákonnosti väzby prekročil   hranice svojej   právomoci   a predmetu   rozhodovania   a aby   svojimi   vyjadreniami   porušil   zásadu prezumpcie   neviny. Ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   za ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom garancií poskytovaných čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6   ods.   2   dohovoru,   a preto   námietku   sťažovateľov   v tomto   smere   kvalifikoval   ako neopodstatnenú.

Sťažovatelia   v sťažnostiach   namietali   aj   porušenie   základného   práva   na   právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. V rámci argumentov, ktoré sťažovatelia uviedli, ústavný súd nezistil žiadne, ktoré by sa aspoň marginálne mohli dotknúť obsahu tohto základného práva. Inými slovami, sťažovatelia neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by viedli k záverom o tom, že pri rozhodovaní o väzbe došlo k porušeniu ich práva na poskytnutie právnej pomoci.

Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že najvyšší súd, ako aj súd prvého stupňa sa odvolali na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 29/2013 z 19. septembra 2013, pri ktorom   podľa   nich   rozhodoval   zaujatý   sudca.   Sťažovatelia   výslovne   uviedli,   že   tieto námietky boli obsahovou súčasťou sťažnosti sťažovateľa v 1. rade doručenej ústavnému súdu 2. decembra 2013.

V danom   prípade   sťažovatelia   namietajú   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tost 31/2013   zo   16.   októbra   2013,   ktoré   je   síce   rozhodnutím   nadväzujúcim   na   jeho skoršie uznesenie sp. zn. 5 Tost 29/2013 z 19. septembra 2013, ale je rozhodnutím vo svojej podstate   autonómnym,   keďže   opakovane   a nanovo   skúma   skutkové   a právne   okolnosti väzby. Voči namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu zo 16. októbra 2013 sťažovatelia (uvedením argumentov) priamo neuplatnili námietku o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Dôvodnosť tejto námietky vyvodili z toho, že ak v predchádzajúcom prípade mal v ich veci rozhodnúť zaujatý sudca a ďalšie rozhodnutie z tohto rozhodnutia vychádza, musí byť aj ďalšie rozhodnutie z tohto pohľadu nezákonné. Ústavný súd však relevanciu takýchto úvah v námietkach sťažovateľov za danej situácie vylučuje.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v závere dodáva, že skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozhodnutím nenaplnil očakávania sťažovateľov o ich prepustení z väzby na slobodu, sama osebe pri odôvodnenosti   a ústavnej   konformnosti   namietaného   rozhodnutia   nemôže   znamenať porušenie niektorého z označených práv sťažovateľov.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľov   v   nej   nastolenými   vrátene   návrhu   na   vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014