znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 172/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti F. s. r. o., D., zastúpenej obchodnou spoločnosťou U., s. r.   o.,   Z.,   v   mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   M.   H.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 82/06, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   F.   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 82/06   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Zvolen   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 82/06 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti F. s. r. o. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Zvolen   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti F. s. r. o. trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej právneho   zástupcu   obchodnej   spoločnosti   U.   s.   r.   o.,   Z.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 Cb 82/06. Ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 172/2013-9 zo 16. apríla 2013.

Napadnuté konanie bolo začaté na podklade návrhu obchodnej spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „navrhovateľka“), ktorým sa proti sťažovateľke domáha určenia vlastníckeho práva   k   trom   silážnym   (senážnym)   vežiam   vrátane   ich   technologického   zariadenia. Sťažovateľka   v   sťažnosti   podrobne   opisuje   úkony,   ktorými   sa   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu domáhala, aby konanie vo veci bolo vedené bez zbytočných prieťahov, poukazujúc predovšetkým na ňou podávané sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Na základe uvedeného ustanovenia podala sťažovateľka vo veci sťažnosť z 18. decembra 2009, 24. januára 2011 a 13. novembra 2011. V odpovediach na uvedené sťažnosti predsedníčky okresného súdu konštatovali aj vznik zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. Podľa názoru sťažovateľky v súdnom konaní dochádza naďalej k vytváraniu zbytočných prieťahov a   i   napriek   trom   odôvodneným   sťažnostiam   podaným   predsedovi   okresného   súdu   do podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   k   právoplatnému   skončeniu   konania   nedošlo. Sťažovateľka preto v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil porušenie označených práv v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 12 Cb 82/06, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľke priznal „finančné zadosťučinenie vo výške 300,- EUR“ a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 €.

Okresný súd sa prostredníctvom svojej predsedníčky k doručenej sťažnosti vyjadril 9. mája 2013. Z vyjadrenia vyplýva, že dĺžka konania mala byť ovplyvnená dokazovaním vo veci na účely zistenia skutkového stavu, pričom konštatovala, že prieťahy spôsobené okresným súdom zistené neboli. Poukázala na skutočnosť, že medzi účastníkmi konania je sporné, či predmet konania - silážne, resp. senážne veže - sú hnuteľnými vecami alebo nehnuteľnými vecami, ako aj na obsah uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len   „krajský   súd“)   č.   k.   43   Cob   149/10-252   z   25.   augusta   2010,   ktorým   bol   rozsudok okresného súdu   č.   k. 12 Cb 82/2006-234 z 10. februára 2010 vydaný vo veci   zrušený a podľa ktorého na zodpovedanie otázky, či v danom prípade ide o hnuteľné veci alebo nehnuteľnosti, malo byť okresnému súdu uložené nariadiť dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva. Predsedníčka okresného súdu odvolávajúc sa na viazanosť okresného súdu uvedeným uznesením krajského súdu ďalej uviedla, že uznesením č. k. 12 Cb 82/2006-259 z 8. novembra 2010 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou z odboru   stavebníctva   a   následne   nariadil   znalecké   dokazovanie   aj   znalcom   z   odboru strojárstva.   Keďže   znalecká   organizácia   z   odboru   stavebníctva   jednoznačne   nevedela stanoviť, či ide o nehnuteľnosť, poukazujúc na znenie § 11 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“) okresný súd požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ako kompetentný orgán, aby rozhodol   o   tom,   či   bude   predmetný   znalecký   posudok   vypracovaný   znalcom   z   odboru stavebníctva   alebo   znalcom   z   odboru   strojárstva.   O uvedené   mal   okresný   súd   žiadať   z dôvodu, že znaleckými posudkami nebolo ustálené, či predmetom konania sú hnuteľné veci alebo   nehnuteľné   veci.   Predsedníčka   okresného   súdu   tiež   poukázala,   že   na   uvedenom návrhu sťažovateľka trvala na pojednávaní 18. januára 2012 a okresný súd tento návrh akceptoval. Na dĺžku konania vplýva preto podľa jej názoru aj postup ministerstva, ktoré na výzvy   okresného   súdu   nereaguje.   Pri   rozhodovaní   o   prieťahoch   v   konaní   napokon predsedníčka okresného súdu žiadala zohľadniť skutočnosť, že okresný súd vykonával vo veci úkony priebežne, dôkazy žiadané odporcom boli vykonávané, ako aj skutočnosť, že od 19. januára 2012 sa ministerstvo vo veci nevyjadrilo, čo bráni ďalšiemu postupu okresného súdu v konaní.

Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu písomne nevyjadril, iba podaním z 15. mája 2013 oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu   a   úkony,   ktoré   vo   veci   vykonal, preverením súdneho spisu, ktorý si na tento účel od okresného súdu zapožičal, pričom zistil, že   návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva   bol   navrhovateľkou   na   okresnom   súde   podaný 2. novembra 2006 a následne okresný súd 29. novembra 2006 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania a tiež za návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesením z 11. decembra 2006 zákonná sudkyňa nariadila predbežné opatrenie. Výzvou z

29. januára 2007 okresný súd vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania v inej sume ako výzvou z 29. novembra 2006.

Sudkyňa okresného súdu 12. februára 2007 určila termín pojednávania na 14. marec 2007 a súčasne dala pokyn na doručenie návrhu odporcovi na vyjadrenie. Dňa 23. februára 2007 však právny zástupca navrhovateľky požiadal o odročenie termínu pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním, a rovnako právny zástupca sťažovateľky požiadal 13. marca 2007 o odročenie pojednávania z dôvodu potreby prípravy právneho zástupcu na pojednávanie. Pojednávanie nariadené na 14. marec 2007 bolo preto odročené na 30. marec 2007.

Pojednávanie   konané   30.   marca   2007   bolo   odročené   na   neurčito   pre   účely poskytnutia lehoty jedného mesiaca   na uzavretie mimosúdnej   dohody,   o ktorú   požiadal právny zástupca navrhovateľky. Dňa 25. mája 2007 vyzvala zákonná sudkyňa právneho zástupcu navrhovateľky na oznámenie výsledku rokovaní o uzavretie mimosúdnej dohody.

Dňa 28. júna 2007 navrhovateľka súdu oznámila, že na podanom návrhu trvá, pretože k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo. Zákonná sudkyňa preto 10. augusta 2007 určila termín   pojednávania   na   30.   november   2007.   Dňa   29.   novembra   2007   požiadal   právny zástupca navrhovateľky o odročenie pojednávania zo zdravotných a osobných dôvodov. Pojednávanie nariadené na 30. november 2007 bolo odročené na neurčito.

Dňa 11. januára 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 1. február 2008, keď bolo vykonané pojednávanie odročené na neurčito. Následne bolo v období od 27. februára 2008 do 18. júna 2008 vykonaných viacero úkonov (vyžiadanie spisu po zomrelom JUDr. J. K., vyžiadanie dokumentácie predchádzajúcej uzavretiu kúpnej zmluvy medzi správkyňou konkurznej podstaty úpadcu P. ako predávajúcou a odporcom ako kupujúcim, vyžiadanie vkladového spisu od Správy katastra D., vyžiadanie opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Dňa 18. júna 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 10. september 2008, keď bolo pojednávanie vykonané a odročené na neurčito pre účely doplnenia dokazovania (vyžiadania   spisu   Správy   katastra   D.,   vyžiadania   vyjadrenia   Stavebného   úradu   D. k podkladom kolaudácie troch senážnych veží, ktoré sú predmetom konania). Dokumentácia bola vyžiadaná prípismi z 24. septembra 2008.

Dňa   17.   decembra   2008   okresný   súd   vydal   pokyn   na   zaslanie   výzvy   právnym zástupcom   účastníkov,   aby   oznámili   ďalšie   návrhy   na   doplnenie   dokazovania.   Dňa 23. januára 2009 právny zástupca odporcu oznámil, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, a právny zástupca navrhovateľky 3. apríla 2009 (po predchádzajúcej urgencii okresného súdu z 20. marca 2009) doručil okresnému súdu návrh na doplnenie dokazovania.

Okresný   súd   16.   apríla   2009   požiadal   mesto   D.   a   Obvodný   úrad   Z.   o   zaslanie kolaudačného   rozhodnutia   č.   497/327/3-78   a   Správu   katastra   D.   o   zapožičanie   spisu Z 847/97. Zo žiadaných správ bola posledná doručená 29. apríla 2009.

Dňa 18. mája 2009 okresný súd vydal úpravu - žiadať mesto D. o oznámenie, kde sú evidované kolaudačné rozhodnutia spred roku 1998, pričom správa bola okresnému súdu doručená až po urgencii 12. augusta 2009.

Dňa 21. augusta 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 7. október 2009. Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   pre   účely   doplnenia   dokazovania,   a   to vyžiadania   dokladov,   projektov   a   celej   dokumentácie,   týkajúcej   sa   silážnych   veží   - označenie stavby Š., a to od Obvodného úradu Z. a od Štátneho okresného archívu Z., a vyžiadania stanoviska k silážnym vežiam od D. Správy boli vyžiadané 3. novembra 2009.

Dňa 5. januára 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 29. január 2010, avšak 28. januára 2009 právny zástupca navrhovateľky žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu náhlych zdravotných dôvodov právneho zástupcu. Toto pojednávanie bolo odročené na 10. február 2010. Na pojednávaní 10. februára 2010 bol vyhlásený rozsudok vo veci samej pod č. k. 12 Cb/82/2006-234.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   7.   apríla   2010   právny   zástupca   navrhovateľky odvolanie, preto okresný súd uznesením č. k. 12 Cb/82/2006-244 z 9. apríla 2010 uložil navrhovateľke zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a sťažovateľku vyzval na vyjadrenie sa k odvolaniu.

Spis bol krajskému   súdu   predložený   18.   mája 2010,   ktorý   však   uznesením   č.   k. 43 Cob/149/10-252 z 25. augusta 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol spis vrátený 22. septembra 2010.

Uznesením z 8. novembra 2010 okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie, ku ktorému podal právny zástupca navrhovateľky 22. novembra 2010 námietky. Výzvami zo   7.   decembra   2010   okresný   súd   požiadal   účastníkov   konania   aj   o   ich   návrhy na vymedzenie znaleckej úlohy znalcovi z odboru strojárstva. Na návrh právneho zástupcu navrhovateľky potom okresný súd uznesením č. k. 12 Cb/82/2006-179 z 20. januára 2011 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru strojárstva.

Spis okresného súdu bol zástupcom znaleckej organizácie – Z. s. r. o. prevzatý 22. marca 2011 a uvedená znalecká organizácia spis vrátila 9. mája 2011 bez vyhotovenia znaleckého   posudku   spolu   s   oznámením,   že   nevedela   jednoznačne   stanoviť,   či   v posudzovanej   veci   ide   o   nehnuteľnosť   (znaleckej   organizácii   to   podľa   jej   názoru neprináleží) a poukazujúc na obsah § 11 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a predkladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uviedla, že o tom, či úkon patrí do odboru alebo odvetvia, v ktorom je znalec, tlmočník alebo predkladateľ zapísaný do zoznamu, rozhoduje ministerstvo.

Následne 11. mája 2011 okresný súd určil termín pojednávania na 27. máj 2011, 23. mája   2011   však   právny   zástupca   navrhovateľky   požiadal   o   odročenie   pojednávania   z dôvodu kolízie s iným pojednávaním. Pojednávanie bolo preto odročené na 22. jún 2011. Dňa 17. júna 2011 právny zástupca navrhovateľky opäť požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním. Pojednávanie nariadené na 22. jún 2011 bolo preto odročené na neurčito. Dňa 27. júna 2011 bol spis zaslaný Okresnému súdu Banská Bystrica s dožiadaním o doručenie spisu znalcovi Ing. Ľ. D. Znalec doručil dožiadanému súdu spis s vypracovaným znaleckým posudkom 5. septembra 2011.

Dňa 16. novembra 2011 okresný súd určil termín pojednávania na 7. december 2011, avšak z dôvodu kolízie s iným pojednávaním na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky z 23.   novembra   2011   bol   termín   pojednávania   zmenený   na   21.   december   2011.   Toto pojednávanie   však   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   náhlych   zdravotných   ťažkostí sudkyne.

Dňa 22. decembra 2011 okresný súd určil nový termín pojednávania na 18. január 2012.   Toto   pojednávanie bolo vykonané a následne   odročené   na neurčito   z dôvodu,   že okresný   súd   vyzval   ministerstvo,   aby   rozhodlo   o   tom,   či   bude   znalecký   posudok vypracovaný znalcom z odboru stavebníctva alebo znalcom z odboru strojárstva; žiadosť bola vypracovaná 9. februára 2012. Listom z 8. júna 2012 ministerstvo súdu oznámilo, že Ústav   súdneho   inžinierstva...   (ďalej   len   „ústav“)   ako   metodické   centrum   pre   znaleckú činnosť   bolo   ministerstvom   požiadané   o   odborné   stanovisko   k   danej   veci,   no   ústav stanovisko   nepredložil.   Dňa   2.   júla   2012   okresný   súd   opätovne   žiadal   o   zaslanie rozhodnutia, či úkon patrí do odboru, v ktorom je znalec zapísaný. Dňa 18. júla 2012 bolo okresnému súdu doručené oznámenie ministerstva o tom, že ani po urgencii ústav nedoručil stanovisko, bez ktorého nie je v zásade možné na súdom uloženú otázku odpovedať. Dňa 26.   októbra   2012   okresný   súd   opätovne   požiadal   ministerstvo   o   zaslanie   uvedeného rozhodnutia;   odpoveď   do   dnešného   dňa   nebola   súdu   doručená.   Zaslanie   rozhodnutia ministerstva okresný súd urgoval aj prípismi z 21. januára 2013, 21. februára 2013, 15. marca 2013 a 18. apríla 2013.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej veci o určenie vlastníckeho práva. Rozhodovanie všeobecných súdov o návrhu na určenie vlastníckeho práva patrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.   Z obsahu súdneho spisu   vedeného okresným súdom, z obsahu sťažnosti, ako aj z vyjadrenia samotného okresného súdu k sťažnosti však ústavný súd zistil, že rozhodnutie vo veci závisí od právneho posúdenia, či senážne, resp. silážne veže, ktoré sú predmetom konania, sú hnuteľnými alebo nehnuteľnými vecami. Vyriešenie tejto otázky sa však javí byť závislým od výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré okresný súd riadiac sa obsahom uznesenia krajského súdu č. k. 43 Cob/149/10-252 z 25. augusta 2010 aj nariadil. Preto, aj keď daný prípad patrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v konkrétnych okolnostiach   možno   konštatovať   zložitosť   veci   majúcu   vplyv   na   dĺžku   posudzovaného súdneho konania.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd nezistil, že by správanie sťažovateľky negatívne ovplyvnilo priebeh súdneho konania tak, aby ho bolo možné považovať za príčinu jeho doterajšej dĺžky.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k neodôvodneným   prieťahom   v   konaní,   ústavný   súd   nezistil   existenciu   dlhších   období nečinnosti   v   postupe   okresného   súdu.   Po   podaní   žaloby boli bez   zbytočných   odkladov vykonané   všetky   prípravné   úkony   predchádzajúce   prerokovaniu   veci   a   postupne   boli zákonnou sudkyňou nariaďované viaceré termíny pojednávania, na ktorých však okresný súd nemohol vykonať dokazovanie z objektívnych dôvodov (kolízia termínov právneho zástupcu navrhovateľa v súvislosti s pojednávaním nariadeným na 14. marec 2007, návrh na poskytnutie lehoty pre účely mimosúdneho urovnania sporu na pojednávaní nariadenom na   30.   marec   2007,   zdravotné   dôvody   na   strane   právneho   zástupcu   navrhovateľa na pojednávaní nariadenom na 30. november 2007 a pod.). Okresnému súdu však možno vytknúť neefektívny postup spočívajúci v tom, že na pojednávaní nariadenom na 30. marec 2007 nenariadil súčasne ďalší termín pojednávania na obdobie po uplynutí žiadanej lehoty jedného   mesiaca, ale vyčkával na správu   účastníkov konania o výsledku   mimosúdnych rokovaní, čo viedlo k tomu, že nasledujúce pojednávanie bolo nariadené až na 30. november 2007 (s odstupom 8 mesiacov).

Aj vydanie meritórneho rozsudku okresného súdu 10. februára 2010 sa vo svetle dôvodov zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 43 Cob/149/10-252 z 25. augusta 2010 javí ako predčasné, a tým neefektívne, keďže v konečnom dôsledku predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľky.

Obdobie po zrušení prvého meritórneho rozhodnutia okresného súdu (t. j. od vrátenia spisu   krajským   súdom   22.   septembra   2010)   sa   síce   vyznačuje   úsilím   okresného   súdu pomocou znaleckého dokazovania vyriešiť spornú otázku, či silážne, resp. senážne veže, ktoré sú predmetom konania o určenie vlastníckeho práva, sú vecami hnuteľnými alebo nehnuteľnými,   avšak   bez   reálnych   výsledkov,   ktoré   by   okresný   súd   mohol   premietnuť do meritórneho   rozhodnutia   vo   veci,   ktorého   vydanie   a   následné   nadobudnutie právoplatnosti by ukončilo stav právnej neistoty sťažovateľky. Ústavný súd však v tejto súvislosti   pripomína,   že   aj   keď   sa   rozhodnutie   súdu   javí   byť   závislým   od   posúdenia skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, je povinnosťou konajúceho okresného súdu, aby s konečnou platnosťou právne posúdil, či v danom prípade predmetom konania sú veci hnuteľné alebo nehnuteľné.

Napokon k obdobiu od vypracovania žiadosti ministerstvu na vydanie rozhodnutia o tom, či znalecký posudok má byť vypracovaný z odboru stavebníctva alebo z odboru strojárstva (t. j. od 9. februára 2012), do rozhodnutia o tejto sťažnosti, v ktorom okresný súd považuje nevydanie takéhoto rozhodnutia ministerstvom za prekážku jeho ďalšieho postupu (uvedené sa prejavuje tým, že okresný súd v danej veci prakticky nevykonáva iné úkony okrem   urgencií   ministerstva,   aby   o   jeho   žiadosti   rozhodlo),   ústavný   súd   poznamenáva, že systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov, prípadne iné „objektívne dôvody“ (ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez   zbytočných   prieťahov,   aj   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych okolností   sa   nachádzajú   v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu   (pozri napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   ako   aj   na   uvedené   obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/82/06 porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo vyplýva z 1. bodu výroku tohto nálezu.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky v zmysle § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   ktorý   v   čase rozhodovania ústavného súdu vo veci   koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov (2. bod   výroku   tohto   nálezu).   Ústavným   súdom   vyslovený   príkaz   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ tento bude v zmysle rozhodnutia   odvolacieho   súdu   povinný   v   budúcnosti   vykonať   ďalšie   úkony   vo   veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiada   priznať   od   okresného   súdu   finančné   zadosťučinenie   v   sume po 300 € (tristo eur), avšak svoju žiadosť v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde bližšie neodôvodnila.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom   riadil   zásadou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Keďže   sťažovateľka   žiadnym   spôsobom   nezdôvodnila   svoj   návrh   na   priznanie finančného   zadosťučinenia   a   ústavný   súd   ani   nenachádza   dostatočné   dôvody   svedčiace o vzniku konkrétnej ujmy, za ktorú by bolo spravodlivé sťažovateľke priznať konkrétne finančné zadosťučinenie (o týchto dôvodoch by mohol ústavný súd len špekulovať), ústavný súd   sťažovateľkou žiadané finančné zadosťučinenie nepriznal, ako to vyplýva z 3. bodu výrokovej časti nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom obchodnou spoločnosťou U., s. r. o. Sťažovateľka si v rámci svojej sťažnosti uplatnila trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 € za dva úkony právnej služby spolu s daňou z pridanej hodnoty.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781,00 €. Úhradu priznal ústavný súd ako za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Základná   sadzba   tarifnej odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   predstavuje   sumu   130,16   €   a   základná   sadzba paušálnej   náhrady   výdavkov   (tzv.   režijný   paušál)   sumu   7,81   €,   teda   v   danom   prípade odmena a režijný paušál za 2 úkony právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Ústavným súdom priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov bolo potrebné podľa § 18 ods. 3 vyhlášky zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, t. j. o sumu 55,19 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky ako úhradu trov konania sumu 331,13 €. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013