znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 172/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   C.,   a. s.,   B.,   zastúpenej   spoločnosťou   B., Advokátska   kancelária, B.,   v mene ktorej   koná konateľ   a advokát   JUDr.   J.   B.,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I z 27. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 201/2003 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 414/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti C.,   a. s.,   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb 201/2003-439 z 27. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 414/2011-485 zo 14. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spoločnosť M., s. r. o., sa žalobou z 3. novembra   2003   domáhala   voči   sťažovateľovi   náhrady   škody   v sume   26 980 000   Sk s príslušenstvom. Ku škode malo dôjsť v dôsledku realizácie záložného práva odpísaním akcií emitenta T.,   a. s.,   ktorých   majiteľom bol žalobca ako záložca. Sťažovateľ sa totiž podľa   názoru   žalobcu „nezaoberal   skutočnosťou   ako   je   splatnosť   pohľadávky,   platnosť záložnej zmluvy z obsahového hľadiska a platnosť záložnej zmluvy z formálneho hľadiska“.Okresný   súd   rozsudkom č.   k.   26   Cb   201/2003-439   z 27.   júna   2011   uložil sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu   895   571,93   €   s príslušenstvom a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ „porušil svoje zákonné povinnosti tým, že zaregistroval neplatnú záložnú zmluvu a umožnil tak   vznik   záložného   práva   a následne   povolil   realizáciu   záložného   práva,   hoci   mal vedomosť   o predĺžení   splatnosti   zabezpečovanej   pohľadávky.   V prípade,   že   by   odporca nezaregistroval záložné právo vyššie opísaným spôsobom a následne nepovolil realizáciu takéhoto práva, nedošlo by k zníženiu majetkovej sféry záložcu. Z tohto dôvodu je preto daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti odporcu a vznikom škody na strane poškodeného.   Realizáciou   záložného   práva   k akciám   v majetku   záložcu   došlo   k prevodu týchto akcií na tretie osoby a teda k zníženiu hodnoty majetku záložcu.“.

Rozsudok   okresného   súdu   sťažovateľ   napadol   odvolaním.   Namietal, že „prvostupňový   súd   nielenže   nevykonal   nápravu   porušenia   práv   žalovaného, ale aj neúplne zistil skutkový stav veci, pretože opomenul vykonanie viacerých podstatných dôkazov predložených žalovaným, ktoré významným spôsobom menia skutkový stav veci. Ďalej   vyslovil   názor,   že   v danom   prípade   nedošlo   k   zmenšeniu   majetku   žalobcu ale v dôsledku realizácie záložného práva záložca v súlade s ustanovením § 332 ods. 1 a 2 Obch.   zák.,   vstúpil   do   pozície   veriteľa   a vznikol   mu   nárok   voči   priamemu   dlžníkovi a preto nie   je   splnená   podmienka   na   priznanie   náhrady   škody   a to   vznik   škody.   Ďalej vytýkal   súdu,   že   sa   nezaoberal   námietkami   v jeho   vyjadrení   zo   dňa   3.   marca   2011, neprihliadol na jeho návrh na vypracovanie posudku znalcom ustanoveným súdom, pritom znalec pri stanovení hodnoty spoločnosti vychádzal z predpokladaného vývoja spoločnosti v horizonte   piatich   rokov,   kde   ukazovatele   vývoja   boli   nastavené   ideálne   a znalec naplánoval neustály a ideálny rast spoločnosti, pričom do úvahy nezobral možné riziká podnikania. Za nesprávny označil aj záver súdu prvého stupňa týkajúci sa liberačných dôvodov,   keď   vylúčenie   zodpovednosti   podľa   §   56   ods.   7   zák.   o cenných   papieroch a nesplnenie   prevenčnej   povinnosti   podľa   §   382   Obch.   zák.   a zakročovacej   povinnosti podľa §   384   ods.   1   Obch.   zák.   poškodenou   stranou,   nepochybne   predstavujú   liberačné dôvody, pre ktoré nie je možné priznať žalobcovi náhradu škody. V odvolaní rozporoval aj priznanú výšku náhrady trov konania nakoľko žalobca nevykonal až 16 úkonov právnej služby.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 414/2011-485 zo 14. decembra 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so závermi okresného súdu, „a   to   z dôvodov   uvedených   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku“.   Okresný   súd podľa názoru krajského súdu „postupoval v súlade so zákonom keď sa riadil v zmysle § 226 O.   s.   p.   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   vyjadreným   v jeho   zrušujúcom   uznesení, ktorý jednoznačne konštatoval, že žalovaný porušil povinnosť, keď v rozpore s § 42 ods. 1 ZCP   predloženú   záložnú   zmluvu   nepreveril   z hľadiska,   či   má   zákonom   vyžadované predpísané náležitosti, či sú zmluvné strany dostatočne identifikované a či je podpísaná osobami oprávnenými za zmluvné strany konať, a hoci nebola podpísaná v súlade s výpisom z obchodného registra, zmluvu zaregistroval a ďalej, že napriek tomu, že vedel, že lehota splatnosti záväzku bola na základe dohody 4. máj 2003, teda, že dátum platnosti blokácie nemal byť 31. december 2001, ale 4. máj 2003, žalovaný zmenu stavu účtu majiteľa cenných papierov previedol k 27. novembru 2001 v príčinnej súvislosti, s porušením ktorej vznikla žalobcovi škoda.“.

Krajský   súd „nepovažoval   za   dôvodnú   námietku   odvolateľa,   že   mu   bola   odňatá možnosť konať pred súdom a bola porušená zásada kontradiktórnosti a právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie, keď na súde prvého stupňa sa mal možnosť k veci vyjadriť, toto právo aj využil či už podaním niekoľkých písomných vyjadrení alebo svojou účasťou na nariadených   pojednávaniach,   pričom   na   pojednávaní   konanom   dňa   27.   júna   2011, na ktorom   bolo   aj   vo   veci   rozhodnuté,   sa   aj   právny   zástupca   žalovaného   vyjadril   tak, že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.“.

Podľa   názoru   krajského   súdu „sa   súd   prvého   stupňa   v odôvodnení   napadnutého rozsudku   vysporiadal   s námietkami   žalovaného   týkajúcimi   sa   žalobcom   predloženého posudku č. 06/2002 z 3. apríla 2002, vyhotoveného spoločnosťou I. spol. s r. o.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv   v nedostatočnosti   odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov.   Podľa   jeho   názoru „z Prvostupňového rozsudku, ani z Druhostupňového rozsudku nie je zrejmé, porušením ktorej konkrétnej právnej povinnosti Sťažovateľa malo dôjsť k vzniku škody. Všeobecné súdy uviedli viaceré právne povinnosti, ktoré mal Sťažovateľ porušiť, avšak opomenuli uviesť, ktoré konkrétne porušenie právnej povinnosti vyvolalo ako svoj priamy následok údajný vznik škody na strane pôvodného žalobcu.“. Sťažovateľ v odvolaní poukazoval na súvisiaci nález Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 136/1999), avšak krajský súd sa s touto argumentáciou „vysporiadal iba stručným odôvodnením, že tento nález Ústavného súdu ČR nie je na daný prípad aplikovateľný“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   znalecký   posudok,   ktorý   bol   predložený   v žalovanom konaní,   bol   vyhotovený „na   základe   platenej   objednávky   spoločnosti   T.,   a.   s.“, a tak „nenahrádzal   v prípade námietok nezávislé znalecké dokazovanie znalcom ustanoveným súdom“.   Sťažovateľ   preto „navrhol   doplniť   dokazovanie   vypracovaním   riadneho,   teda nezávislého   znaleckého   posudku   znalcom,   ktorého   ustanoví   súd“. Okresný   súd   tomuto návrhu nevyhovel a „dokazovanie nedoplnil ani odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 4 OSP. Podmienky na nedokazovanie však neboli splnené, lebo Sťažovateľ vo svojich podaniach znalecké dokazovanie navrhoval.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14. 12. 2011 sp. zn. 3 Cob 414/2011 a Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 27. 06. 2011 sp. zn. 26 Cb 201/2003 porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 12. 2011 sp. zn. 3 Cob 414/2011 a rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   27.   06.   2011   sp.   zn.   26   Cb   201/2003 sa zrušujú   v celom   rozsahu   a vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   Bratislava   I na   ďalšie konanie.“

Sťažovateľ tiež žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom a navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ   doručil   27.   marca   2012   ústavnému   súdu   podanie   označené ako „Oznámenie   o neprípustnosti   Ústavnej   sťažnosti   podanej   1.   3.   2012“, v ktorom informuje,   že   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podal   dovolanie podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a tak „má... právomoc poskytnúť ochranu najprv Najvyšší súd SR ako súd dovolací pred rozhodnutím Ústavného súdu SR“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp   subsidiarity   jeho   právomoci   vyplývajúci   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy. Ak existuje   iný   súd,   ktorý   tam   uvedeným   právam   a slobodám   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby poskytuje ochranu, potom ústavný súd nemá právomoc konať.V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu jeho základnému právu na súdnu   ochranu   a právu   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré   mali   byť   porušené rozsudkom   okresného   súdu,   odvolací   súd   konajúci   o riadnom   opravnom   prostriedku. Sťažovateľ právo podať odvolanie využil, podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu však je,   že existoval   „iný   súd“,   na   ktorý   poukazuje   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z tohto   dôvodu v uvedenej   časti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

2. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,   neznamená   samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   27.   marca   2012   informoval, že odvolací rozsudok krajského súdu napadol dovolaním založeným na dôvode podľa § 237 písm. f) OSP, teda na tvrdenom odňatí možnosti konať pre súdom. Fotokópiu dovolania taktiež predložil.

Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP ústavný súd stabilne považuje za účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   (postupom   súdu   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených   námietkach   porušenia   označených   základných   práv,   ak   je   zrejmé, že sťažovateľ   svoje   námietky   uplatnil   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu, ako aj v dovolaní podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane označených práv, ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   bude   vo vzťahu   ku   krajskému   súdu   rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia   § 53   ods.   1 zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je sťažnosť   neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny i práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho meritórne nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012