znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 172/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť J. M., L., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 366/10   z 25. novembra 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra 2010   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. M. trovy konania v sume 261,82   €   (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a osemdesiatdva   centov) na účet advokáta JUDr. Ľ. M., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti J. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2011   doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Banská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1 Nt/29/2009   z 21.   júla   2010   a   uznesením Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“) sp.   zn.   2 To   366/10 z 25. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 172/2011-12 z 19. apríla 2011 sťažnosť sťažovateľa vo veci porušenia označených základných práv uznesením krajského súdu   sp. zn. 2 To 366/10 z   25. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie a súčasne vo vzťahu k uzneseniu okresného   súdu   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie.

Sťažovateľ namietal nepríslušnosť krajského súdu vzhľadom na to, že v jeho trestnej veci bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Z dôvodu nepríslušnosti krajského súdu nemal tento súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu vôbec prejednať. Konštatoval, že prejednaním jeho trestnej veci krajským súdom došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy. Súčasne   poukázal   na   odôvodnenie   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   405/2010-23 z 27.   januára   2011.   Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   vydal   nález,   ktorým   by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra 2010 a aby bolo toto uznesenie zrušené. Požiadal tiež o priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby v sume 261,82 €.

K doručenej   sťažnosti   sa   vyjadril   krajský   súd   listom   z 18.   marca   2011 v podrobnostiach odkazujúc na obsah vyjadrenia sudcu Mgr. Jána Bednára z toho istého dňa, ktorý bol členom senátu v sťažovateľovej veci. Označený sudca vo svojom vyjadrení uviedol:

„Pokiaľ ide o postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní 2 To 151/2010, je potrebné uviesť, že pred rozhodnutím vo veci samej, súd skúmal aj otázku príslušnosti na rozhodnutie. V tejto súvislosti zistil, že v pôvodnom konaní vec ods. J. M. bola právoplatne skončená v roku 1974. Návrh na povolenie obnovy konania bol podaný 23.11.2009. V tejto konkrétnej veci ide o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku   (o obnovu konania), ktoré sa právoplatne skončilo v roku 1974. Keďže nešlo o pôvodné konanie, v ktorom sa rozhodovalo   o   vine   a   treste,   ale   jednalo   sa   o   konanie   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku, Krajský súd v Banskej Bystrici dospel k záveru, že je vecne príslušný konať o sťažnosti prokuratúra vojenskej prokuratúry. Z uvedeného dôvodu rozhodol vo veci tak, že zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dňa 21.07.2010 Okresný súd Banská Bystrica opätovne vo veci rozhodol uznesením sp.zn.   1   Nt   29/2009  ,   ktorým   zamietol   žiadosť   ods.   Jána   Mihala   o   povolenie   obnovy konania. Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený sťažnosť...

Následne   predseda   senátu   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   vzhľadom   na predchádzajúci   názor   súdu   na   vec   nariadil   vykonať   neverejné   zasadnutie,   aby   vec 2 To 366/2010 bola bez prieťahov rozhodnutá. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť ods. Jána Mihala   dňa   25.11.2010 zamietnutá,   keďže   okresný   súd   vo   veci správne konštatoval,   že neboli splnené podmienky na povolenie obnovy konania.“

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľ   už   v sťažnosti z 19.   februára   2011   a   krajský   súd   v oznámení   z 5.   mája   2011   vyslovili   súhlas,   aby   sa upustilo od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi obsahom základného práva na zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   38   ods.   1   listiny, ktorých   znenie   je totožné a im porovnateľného   práva   na   prejednanie   veci   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností,   a preto   je   potrebné posudzovať ich spoločne.

Podľa judikatúry ústavného súdu skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde a krajskom   súde   boli   ustálení   ako   zákonní   sudcovia   postupom   podľa   platného   rozvrhu práce,   nepostačuje   pre   záver   o tom,   že   naozaj   konali ako   zákonní sudcovia.   Prvoradou podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (m. m. II. ÚS 283/09).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).Požiadavka čl. 6 ods. 1 dohovoru na zriadenie súdu len na základe zákona vychádza zo zásady zákazu odňatia veci zákonnému súdu. Zásada zákazu odňatia veci zákonnému súdu   zahŕňa   ako   právo   nebyť   odňatý   zákonnému   súdu,   tak   aj   právo   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi.

Podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) okresný súd uvedený v osobitnom zákone v prvom stupni a krajský súd uvedený   v   osobitnom   zákone   v   druhom   stupni   vykonávajú   konanie   o   trestných   činoch vojnovej zrady, služby v cudzom vojsku a nenastúpenia služby v ozbrojených silách.

Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa   skončilo   právoplatným   rozhodnutím   súdu,   rozhoduje   iný   samosudca   alebo iný   senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Podľa § 567 ods. 3 časti vety pred bodkočiarkou Trestného poriadku ak rozhodnutie, proti ktorému smeruje návrh na obnovu konania, vydal v prvom stupni už nejestvujúci súd, rozhoduje o návrhu na obnovu konania ten súd, ktorý by bol podľa tohto zákona vecne a miestne príslušný.

Podľa § 7 ods. 2 písm. j) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sídlach   súdov“) okresným   súdom   v   sídle   krajského   súdu   na   účely   trestného   konania   vo   veciach   podľa osobitného   predpisu   (t.   j.   §   16   ods.   2   Trestného   poriadku)   pre   obvod   krajských   súdov uvedených v § 3 ods. 5 a 6 sa rozumie Okresný súd Banská Bystrica.

Podľa   §   7   ods.   3   písm.   i)   zákona   o   sídlach   súdov   na   rozhodovanie   o   riadnych opravných prostriedkoch vo veciach, v ktorých je príslušný súd podľa ods. 2 písm. i) až k), je príslušný Krajský súd v Trenčíne.

Podstatou   sťažnosti   v časti,   ktorá   bola prijatá   na ďalšie   konanie, je námietka, že o   opravnom   prostriedku   sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol miestne nepríslušný krajský súd, hoci v skutočnosti mal vo veci rozhodovať Krajský súd v Trenčíne.

Podľa názoru krajského súdu bol na rozhodnutie príslušný práve krajský súd, keďže išlo o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku a nie o rozhodovanie o vine a treste.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 1 Nt/29/2009 vedeného vo veci návrhu na obnovu konania podaného sťažovateľom ústavný súd zistil, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. 1 T 74/74 z 11. júna 1974 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu Svedka Jehovovho   odmietol   vykonať   vojenskú   základnú   službu.   Na   návrh   sťažovateľa   bola uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 29/2009 z 15. marca 2010 povolená obnova konania a rozsudok vojenského súdu, rovnako ako všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia boli zrušené. Proti uzneseniu okresného súdu však podal 26. apríla 2010 sťažnosť vojenský prokurátor.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2 To 151/2010   z 13.   mája   2010   bolo uznesenie okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2 To 151/2010 z 13. mája 2010 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Ústavný súd nálezom   č.   k.   II.   ÚS   405/2010-23   z 27.   januára   2011   vyslovil   porušenie   označených základných práv, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 151/2010 z 3. mája 2010, vec vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a sťažovateľovi   súčasne   priznal   náhradu   trov konania.   V odôvodnení   nálezu   ústavný   súd   konštatoval,   že „v prípade   trestného   činu nenastúpenia do služby v ozbrojených silách je príslušný konať v prvom stupni okresný súd a v druhom stupni Krajský súd v Trenčíne.... Pokiaľ v danej veci namiesto Krajského súdu v Trenčíne rozhodol o sťažnosti prokurátora krajský súd, došlo tým k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu tak podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 38 ods.   1   listiny.....   Platí   totiž,   že   prvoradou   podmienkou   na   správne   ustálenie   osoby zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.“.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu však ústavný súd zistil, že v období po vydaní rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 To 151/2010 z 13. mája 2010, ktorým bolo zrušené uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Nt   29/2009   z 15.   marca   2010,   do   vydania   nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 405/2010-23 z 27. januára 2011 okresný súd sťažovateľov návrh na obnovu konania opätovne prejednal a konštatujúc záväznosť právneho názoru krajského súdu   uvedeného   v uznesení   sp.   zn.   2   To   151/2010   z 13.   mája   2010   rozhodol   vo   veci uznesením č. k. 1 Nt 29/2009-64 z 21. júla 2010 tak, že návrh sťažovateľa o povolenie obnovy konania zamietol. Rovnako stihol do vydania označeného nálezu ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa z 10. septembra 2010 proti uzneseniu okresného súdu rozhodnúť aj krajský súd zamietajúcim uznesením sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra 2010.

Zo spisu okresného súdu ústavný súd taktiež zistil, že predkladacia správa okresného súdu   z   26.   apríla   2010   vyhotovená   na   základe   sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu okresného   súdu   sp.   zn.   1   Nt   29/2009   z   15.   marca   2010,   ako   aj   predkladacia   správa okresného súdu zo 4. novembra 2010 vyhotovená na základe sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Nt 29/2009-64 z 21. júla 2010 bola adresovaná Krajskému súdu   v Trenčíne.   V skutočnosti   však   bol   spis   okresného   súdu   v obidvoch   prípadoch doručený   spolu   s predkladacími   správami   krajskému   súdu,   a nie   Krajskému   súdu v Trenčíne.

Z opísaných okolností prípadu nepochybne vyplýva, že okresný súd ani krajský súd nemohli v sťažovateľovej veci zohľadniť právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho náleze   č.   k.   II.   ÚS   405/2010-23   z 27.   januára   2011,   pretože   z časového   hľadiska   nimi vydané   rozhodnutia   predchádzali   vydaniu   označeného   rozhodnutia   ústavného   súdu. Uvedená skutočnosť však nemôže viesť ústavný súd k inému právnemu posúdeniu otázky príslušnosti krajského súdu v prípade predloženom sťažovateľom.

Obdobne,   ako   bolo   konštatované   už   v náleze   ústavného   súdu   č.   k. II.   ÚS   405/2010-23   z   27.   januára   2011,   z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   a zákona   o   sídlach   súdov   vyplýva,   že   v   prípade   trestného   činu   nenastúpenia   služby   v ozbrojených silách je aj v danej veci v súčasnosti príslušný konať v prvom stupni okresný súd   a   v   druhom   stupni   Krajský   súd   v Trenčíne. Keďže   vojenský   súd,   ktorý   pôvodne sťažovateľa odsúdil, už neexistuje, podľa ustanovenia § 397 ods. 2 v spojení s ustanovením § 568 ods. 3 Trestného poriadku sú namiesto neho príslušné všeobecné súdy, ktoré by boli vecne   a miestne príslušné podľa   súčasnej   právnej   úpravy.   Ako   to   vyplýva z citovaných ustanovení, v súčasnosti by boli vecne a miestne príslušné konať v prvom stupni okresný súd a v druhom stupni Krajský súd v Trenčíne.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   vo   veci návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy konania rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 29/2009 z 21. júla 2010 krajský súd, a nie Krajský súd v Trenčíne, došlo tým k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu tak podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 38 ods. 1 listiny, a rovnako tak došlo aj k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý podľa svojho obsahu rovnako ako označený článok ústavy, resp. listiny garantuje zákaz odňatia veci zákonnému súdu. Platí totiž, že prvoradou podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce,   ktorý   je   sudcom   vecne   a   miestne   príslušného   súdu   ustanoveného   zákonom,   je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Povinnosťou všeobecných súdov bude v ďalšom konaní riadiť sa právnym názorom ústavného súdu týkajúcim sa miestnej príslušnosti Krajského súdu v Trenčíne na konanie o sťažnosti proti uzneseniam okresného súdu v sťažovateľovej veci.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si podaním doručeným 23. mája 2011 uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 392,73 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za tri úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za 1 úkon právnej   služby   predstavuje   sumu   123,50 € a paušálna   náhrada   za   1 úkon sumu   7,41 €. Ústavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia len   za   dva   vyúčtované   úkony   právnych   služieb   vykonané   v roku   2011   (t.   j.   prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) vzhľadom na to, že v replike sťažovateľa na vyjadrenie krajského súdu zo 17. mája 2011 sťažovateľ neuviedol žiadne nové argumenty pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Preto porušovateľa základného práva zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi tak, ako to vyplýva z bodu 3 výroku nálezu.

Sťažovateľ   napokon   požiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 1 000 €.

Priznanie finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť,   a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia   či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   je   v plnej   miere kompenzované vyslovením porušenia označených práv, zrušením uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie, preto ústavný súd nevyhovel požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a sťažnosť v tejto časti odmietol (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája2011