znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 172/2010-77

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika   na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2010 vo veci prijatej sťažnosti S. V., R., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na rešpektovanie súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP   v súvislosti   s úkonom   vykonaným   18.   februára   2009   –   prehliadkou iných   priestorov   a pozemkov,   a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08 a spoločnosti M., R., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I   v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP   v súvislosti   s úkonom   vykonaným   18. februára   2009   –   prehliadkou   iných priestorov a pozemkov, a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08, zastúpených organizačnou zložkou spoločnosti D., B., v mene ktorej koná JUDr. R. R., Advokátska kancelária, B., takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. V. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   na nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1,   2   a   3   Ústavy   Slovenskej republiky,   právo   na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   Č. p.ORP-V-11-1/2009-I-JKP   a v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP v súvislosti s úkonom vykonaným 18. februára 2009 – prehliadkou iných priestorov a pozemkov,   a postupom Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   V/3   Gn   71/08 p o r u š e n é   b o l i.

2. Základné právo spoločnosti M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP   v súvislosti   s úkonom   vykonaným   18. februára   2009   –   prehliadkou iných priestorov, p o r u š e n é   b o l o.

3. Základné právo S. V. a spoločnosti M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08   a jej upovedomením   o vybavení podnetu z 15. júna 2009 p o r u š e n é   b o l i.

4. Upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o vybavení podnetu č. k. V/3 Gn 71/08-28 z 15. júna 2009   z r u š u j e.

5.   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. V/3 Gn   71/08   z a k a z u j e   pokračovať   v porušovaní   základného   práva   S.   V. zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

6. Sťažnosti S. V. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2009 doručená sťažnosť S. V., R. (ďalej len „sťažovateľ“), a spoločnosti M., R. (ďalej len „sťažovateľka“;   spolu   len   „sťažovatelia“),   vo veci   namietaného   porušenia   čl.   13   ods.   1 písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1, 2 a 3 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP v súvislosti s úkonom vykonaným 18. februára 2009 – prehliadkou iných priestorov a pozemkov (ďalej aj „namietaný postup okresného riaditeľstva PZ“), postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pn 16/09, postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   2   Kn   6/09   a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08 (ďalej len „namietaný postup generálnej prokuratúry“).

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 172/2010-28 zo 4. mája 2010 prijal sťažnosť na ďalšie   konanie   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa   čl.   21   ústavy,   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy,   práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ a namietaným postupom generálnej prokuratúry a vo vzťahu k sťažovateľke v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ a namietaným postupom generálnej prokuratúry. Vo zvyšnej časti bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je zamestnancom sťažovateľky, ktorá získala   na   základe   zmluvy   o podnájme   z 29.   júla   2008   uzavretej   s nájomcom   – spoločnosťou M., s. r. o., B. (ďalej aj „nájomca“), do užívania priestory (kanceláriu), ktoré fakticky   užíval   na   vykonávanie   svojej   pracovnej   činnosti   výlučne   sťažovateľ.   V týchto priestoroch   sa   nachádzali   osobné   predmety,   dokumenty,   pracovná   a súkromná korešpondencia sťažovateľa, dokumenty sťažovateľky, ako aj trezor „zabudovaný v stene“, v ktorom   sa   nachádzali   predmety   a dokumenty   sťažovateľa   a dokumenty   sťažovateľky. Uvedený   trezor   získala   sťažovateľka   od   nájomcu   na   základe   úhrady   kúpnej   ceny 18. decembra 2008.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov   bola   v priestoroch   nájomcu   a tiež   v priestoroch spoločnosti   M.,   a.   s.,   vykonaná „prehliadka   iných   priestorov“ na základe   príkazov okresného riaditeľstva PZ Č. p. ORP V-11-1/2009-I-JKP a Č. p. ORP V-11-2/2009-I-JKP zo 16. februára 2009, ktoré boli výslovne nariadené na prehliadku priestorov   užívaných uvedenými subjektmi.

Sťažovatelia uviedli, že v rámci týchto prehliadok došlo   k výkonu prehliadky aj v priestore patriacom výlučne do ich užívania, a to aj napriek „opakovanému výslovnému upozorneniu“,   že   predmetný   priestor   nepatrí   do   užívania   subjektu,   na ktorý   sa   príkaz vzťahuje. Podľa ich vyjadrenia i napriek tejto námietke osoby realizujúce úkon pristúpili k prehliadke   a „zaistili“ viaceré   dokumenty   nachádzajúce   sa   v tomto   priestore.   Osoby vykonávajúce   prehliadku   žiadali   o   otvorenie   trezoru   nachádzajúceho   sa   v priestore zamestnancov nájomcu, ktorí im oznámili, že trezor nepatrí do vlastníctva nájomcu a že túto skutočnosť je možné preukázať aj účtovnými dokladmi. Keďže námietka nebola uznaná a zamestnanci   nájomcu   nepoznali   číselnú   kombináciu   na   otvorenie   trezoru,   osoby vykonávajúce   úkon   mali   v úmysle   pristúpiť   k násilnému   prekonaniu   jeho   uzamknutia. Sťažovateľ,   ktorý   bol   zamestnancami   nájomcu   telefonicky   kontaktovaný,   namietal nezákonnosť prehliadky, a preto odmietol číselnú kombináciu na otvorenie trezoru oznámiť, avšak po hrozbe násilného otvorenia trezoru túto kombináciu oznámil v záujme toho, aby sa predišlo   poškodeniu   trezoru.   Po   otvorení   trezoru   boli „zabavené“ veci   patriace sťažovateľovi a sťažovateľke.

Sťažovatelia   poukázali   na   to,   že   zákonnosť   vykonanej   prehliadky   namietali podaniami   adresovanými   okresnej   prokuratúre,   krajskej   prokuratúre   aj   generálnej prokuratúre, na základe ktorých žiadali o preskúmanie postupu osôb, ktoré úkon realizovali, a o vrátenie „odňatých“ vecí.

Sťažovatelia   v sťažnosti   oboznámili   ústavný   súd   s   argumentáciou   týchto   podaní, v ktorých uviedli:

„Príkaz   na   prehliadku   výslovne   zahŕňal   iba   tie   kancelárske   priestory,   ktoré   sú v užívaní spoločnosti M. s.r.o., pričom v uvedenom prípade bola prehľadaná aj miestnosť v podnájme M. a pána S. V., ako aj v nej sa nachádzajúci trezor vo vlastníctve M., na čo nebol daný žiaden právny dôvod a preto osoby vykonávajúce prehliadku neboli oprávnené zaistiť predmety a doklady, najmä nie tie, ktoré sa nachádzali v trezore a navyše sú vo vlastníctve S. V., keďže prehliadka nebola zameraná na jeho osobu.“

Sťažovatelia   uviedli,   že   generálna   prokuratúra   ich   vyrozumela   o vybavení   ich podania   listom   sp.   zn.   V/3   Gn   71/08   z 15.   júna   2009,   v ktorom   podanie   posúdila   ako opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o prokuratúre“),   na základe ktorého preskúmala postup okresnej a krajskej prokuratúry pri vybavení podaní sťažovateľov. Dospela k záveru, že ich postup, ako aj postup okresného riaditeľstva PZ bol vykonaný v súlade s ústavou, zákonom   a záväznými medzinárodnými zmluvami. Vykonaniu úkonov právnej pomoci, ktorými bola poverená okresná prokuratúra   na základe žiadostí „štátneho zastupiteľstva Viedeň“, s prihliadnutím na relevantné medzinárodné zmluvy podľa generálnej prokuratúry nebránila žiadna prekážka. V zmysle príkazov vydaných podľa § 101 zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) na základe uvedených žiadostí   vykonalo   okresné   riaditeľstvo   PZ „prehliadky   iných   priestorov“ užívaných nájomcom a ďalšími špecifikovanými spoločnosťami. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej   sa „prenajatých   kancelárskych   priestorov“ nájomcu   generálna   prokuratúra poukázala na ustanovenie § 106 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého všetky dotknuté osoby   sú   povinné   prehliadku   strpieť.   Oznámila,   že „zaistené“ veci   boli   odovzdané „dožadujúcemu Štátnemu zastupiteľstvu Viedeň“ a budú vrátené potom, keď už pre trestné konanie   nebudú   potrebné.   V   závere   odvolávajúc   sa   na   uvedené   skutočnosti   generálna prokuratúra oznámila sťažovateľom odloženie opakovaného podnetu bez prijatia ďalších opatrení.

Vo vzťahu k námietke porušenia práva na rešpektovanie súkromného   a rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru sťažovatelia argumentovali, že pri výkone prehliadky došlo   k „zaisteniu   a odňatiu“ osobných   vecí   a korešpondencie   sťažovateľa   a vecí sťažovateľky uložených v trezore sťažovateľky nachádzajúcom sa v priestore, na ktorý sa príkaz   nevzťahoval.   Zásah   do   práva   na   súkromie   preto   sťažovatelia   kvalifikovali   ako nelegálny.

V súvislosti s námietkou porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy prezentovali sťažovatelia názor, že „zaistenie osobných vecí patriacich pánovi S. V., nachádzajúcich sa v trezore v miestnosti v podnájme M. a v užívaní pána S. V. a ich vydanie a odovzdanie do cudziny je porušením ústavného práva vlastniť majetok, pretože osoby vykonávajúce prehliadku neboli oprávnené zaistiť predmety a doklady, ktoré sú vo vlastníctve S. V., keďže prehliadka nebola zameraná na jeho osobu. Najmä neboli orgány činné v trestnom konaní oprávnené zaistiť predmety a doklady nachádzajúce sa v trezore, pretože takéto zaistenie sa uskutočnilo v rozpore so zákonom. Keďže trezor nepatril do vlastníctva spoločnosti, na ktorej priestory sa vzťahoval príkaz na prehliadku a zároveň žiadna   osoba   tejto   spoločnosti   nepoznala   číselnú   kombináciu   na   jeho   otvorenie,   tento jednoznačne nemožno považovať za priestor v užívaní spoločnosťou, na ktorú sa vzťahoval príkaz   na prehliadku.   Preto   jeho   otvorenie   a   následné   zaistenie   jeho   obsahu   nebolo   v súlade so zákonmi Slovenskej republiky.“.

K namietanému porušeniu základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného čl. 21 ústavy sťažovatelia zdôraznili, že príkaz na prehliadku sa výslovne vzťahoval iba na priestory, ktoré užíva nájomca, avšak prehliadka bola vykonaná aj v priestoroch, ktoré boli na základe podnájmu sťažovateľky fakticky užívané výlučne sťažovateľom na výkon jeho pracovnej činnosti, čím došlo k porušeniu uvedeného základného práva.

Námietka   sťažovateľov   týkajúca   sa   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy sa opierala o túto argumentáciu:

«V danom prípade boli sťažovateľom zaistené veci nezákonným spôsobom, avšak títo svoje argumenty, tvrdenia a dôkazy už nemôžu prednášať v rámci trestného konania alebo iného konania v Slovenskej republike, nakoľko všetky zaistené veci boli vydané do cudziny. Jednalo sa pritom jednak o osobné veci patriace pánovi S. V. ako aj o rôzne firemné dokumenty, ktoré môžu byť v cudzine, teda v R. použité prípadne aj ako dôkazy v súdnom alebo inom konaní. Orgány cudzieho štátu pritom podľa cudzieho práva nemusia prihliadať na   to,   že   prípadné   dôkazy   vydané   do   cudziny   boli   získané   v Slovenskej   republike nezákonným   spôsobom   a   zároveň   sťažovatelia   už   nemôžu   požadovať,   aby   sa   na   ne neprihliadalo.

Sťažovatelia   sa   už   nemôžu   domáhať   nápravy   iným   spôsobom   napríklad   v   rámci trestného konania alebo v rámci konania o vzájomnej pomoci v trestných veciach.

Podľa názoru sťažovateľov nie je možné domáhať sa nápravy prípadného porušenia týchto práv v Rakúskej republike, pokiaľ k ich porušeniu došlo v Slovenskej republike. Ak boli postupom v rozpore so slovenským Trestným poriadkom alebo inými všeobecne záväznými   právnymi   normami   odňaté   veci   vo   vlastníctve   osoby,   na   ktorú   sa   príkaz na prehliadku   nevzťahoval   alebo   v   priestoroch,   na   ktoré   sa   príkaz   na   prehliadku nevzťahoval, bolo potrebné, aby tento stav bol napravený rozhodnutím orgánov prokuratúry v   Slovenskej   republike   a   nie   aby   o   ich   ďalšej   potrebe   pre   účely   trestného   konania rozhodoval cudzí štátny orgán až v Rakúskej republike.

Procesná činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu, musí byť v súlade so zákonom, aby aj výstup z takejto činnosti, teda dôkaz, bol zákonný. Ide teda o vzájomne sa   podmieňujúce   atribúty,   ktoré   definujú   použiteľnosť   dôkazu   v   trestnom   konaní. Ak príslušný orgán porušil pri procesnom dokazovaní právne predpisy, je získaný dôkaz nezákonný. Ak je vada procesného úkonu podstatná a znehodnocuje vykonaný úkon do tej miery, že nemôže byť tohto nedostatku (vady) zbavený, ide o úkon absolútne neúčinný. Vykonanie prehliadky aj „iných priestorov“ v rozpore so zákonom je podstatnou vadou, ktorú už v ďalšom konaní nemožno sanovať, pretože sa jedná o neopakovateľný úkon. Pri   výkone   svojej   pôsobnosti   je   aj   prokuratúra   povinná   využívať   všetky   zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.»

Na   základe   uvedených   argumentov   sťažovatelia   v   závere   sťažnosti   žiadali,   aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:„Postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní   sp.   zn. V/3 Gn 71/08, postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní sp. zn. 2 Kn 6/09, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava 1 v konaní 2 Pn 16/09 a postupom Okresného riaditeľstva   policajného   zboru   Bratislava   1   v   konaní   Č.p.   ORP-V-11-1/2009-I-JKP a v konaní Č.p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP boli porušené základné práva S. V. a M. podľa článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy (právo na ukladanie povinností na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd), článku 20 Ústavy (právo vlastniť majetok), článku 21 Ústavy (právo na nedotknuteľnosť obydlia), článku 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), článku 8 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života,   obydlia   a   korešpondencie,   právo na účinné   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom   aj   keď   sa   porušenia   dopustili osoby pri plnení úradných povinností).Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúre v Bratislave, Okresnej prokuratúre Bratislava 1 a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru SR Bratislava 1 sa prikazuje, aby obnovili stav pred porušením základných práv a slobôd.“

Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 18. augusta 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) predložil argumentáciu, v ktorej uviedol, že „Dňa 23. 12. 2008 bola Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky v zmysle Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach dojednaného 20. 4. 1959 v Štrasburgu, Schengenského vykonávacieho dohovoru a Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie z 29. 5. 2000 doručená žiadosť Štátneho   zastupiteľstva   Viedeň   sp.   zn.   608   st   1/08w   o   právnu   pomoc   v   trestnej   veci. Predmetom žiadosti bolo zaistenie dôkazov u dotknutých osôb, firiem: M., s. r. o., M. a.s., M., s. r. o. a M. s. r. o., sídliacich v B.

Štátne zastupiteľstvo Viedeň vedie voči J. M. a ďalším členom predstavenstva firmy M. so sídlom v J. vyšetrovanie pre podozrenie z trestného činu podvodu na vkladoch v súvislosti   s   vydávaním   certifikátov   v roku   2007   obzvlášť   zavádzajúcou   reklamou, zavádzajúcimi   Ad-hoc   oznámeniami,   zamlčaním   rizikových   faktorov   a   pre   porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku, skrátenia výdavkov a poplatkov (churning), pre zneužívanie   informácií   v   obchodnom   styku   a porušenie   oznamovacej   povinnosti.   Tieto podozrenia sa dotýkali aj firiem M., M., na základe ich personálneho a hospodárskeho previazania aj na M.

Z   výsledkov   vyšetrovania   vykonaného   v   Rakúsku   vyplynulo,   že   pre   konanie významné doklady... boli premiestnené do Bratislavy do priestorov firiem M., s. r. o., M. a. s., M., s. r. o. a M., s. r. o. Predmetom žiadosti bolo zaistenie korešpondencie, e-mailov, počítačov a pamäťových médií.“.

Generálny prokurátor ďalej uviedol, že generálna prokuratúra po preskúmaní obsahu dožiadania v zmysle ustanovení § 538 Trestného poriadku rozhodla o vybavení dožiadania okresnou   prokuratúrou,   ktorá   samotnou   realizáciu   poverila   Úrad   justičnej   a kriminálnej polície   okresného   riaditeľstva   PZ.   Na   základe   príkazov   na   prehliadku   iných   priestorov a pozemkov   vydaných   podľa   §   101   Trestného   poriadku „s   odkazom   na   čl.   23   ods.   1) Európskeho   dohovoru   o vzájomnej   pomoci   v trestných   veciach“ vyšetrovateľom   PZ so súhlasom prokurátora boli 18. februára 2009 vykonané prehliadky nebytových priestorov užívaných   spoločnosťami:   M., s.   r.   o.,   B.; M., a. s.,   B.; M., s.   r.   o.,   B.,   a M., s.   r.   o. v likvidácii,   B..   V rámci   realizácie   prehliadok   došlo   k zaisteniu   listinných   dôkazov a pamäťových médií, ktoré boli následne 23. apríla 2009 odovzdané orgánom Rakúskej republiky, ktorá bola zároveň generálnou prokuratúrou požiadaná o ich vrátenie po tom, ako už nebudú potrebné pre účely trestného konania vedeného v Rakúskej republike.

Generálny prokurátor poukázal na to, že sťažovatelia po vykonaní uvedených úkonov podali 24. apríla 2009 generálnej prokuratúre sťažnosť, ktorou sa domáhali preskúmania „postupov   Krajskej   prokuratúry   Bratislava   pri   vykonávaní   prehliadok   kancelárskych priestorov   v užívaní   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.   a to   v nadväznosti   na   prípis   krajskej prokuratúry, ktorým im bolo oznámené že podnety v predmetnej veci zo dňa 20. 3. 2009 a 30.   3.   2009   boli   odložené   bez   ďalších   opatrení“.   Podľa   vyjadrenia   generálneho prokurátora podnet adresovaný generálnej prokuratúre neobsahoval iné skutočnosti ako tie, ktoré už boli preskúmané krajskou prokuratúrou, preto bol posúdený ako opakovaný podnet, ktorého   preskúmanie   viedlo   k záveru,   že „postup   prokuratúry   aj   polície   pri   úkonoch právnej   pomoci   bol   v medziach   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v súlade   so   zákonom a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná“. Z týchto dôvodov bol opakovaný podnet odložený bez vykonania opatrení.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy argumentoval generálny prokurátor odkazom na znenie čl. 20 ods. 5 ústavy vymedzujúceho   prípady   možného   zákonného   obmedzenia   vlastníckeho   práva,   pričom zdôraznil, že medzi tieto patria aj „Úkony trestného konania v súlade s Trestným poriadkom vedúce   k zásahu   do   vlastníckych   práv“.   V tejto   súvislosti   uviedol,   že „Príkazy na prehliadku   kancelárskych   priestorov“ boli   vydané   v súlade   s ustanoveniami   §   101 Trestného   poriadku,   a súčasne   poukázal   na   to,   že   podľa   ustanovenia   §   106   Trestného poriadku „je osoba,   u ktorej   sa má vykonať   prehliadka   iných priestorov,   povinná   tieto úkony strpieť a pokiaľ by takáto osoba alebo iná osoba neumožnila vykonanie prehliadky sú orgány vykonávajúce úkon oprávnené po predchádzajúcej márnej výzve prekonať odpor takejto osoby alebo ňou vytvorenú prekážku“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 21 ústavy generálny prokurátor poukázal na znenie   čl.   21   ods.   2   ústavy   umožňujúce   legálny   zásah   do   základného   práva na nedotknuteľnosť obydlia v prípade domovej prehliadky v trestnom konaní na základe príkazu udeleného sudcom. Odvolávajúc sa na obsah   právnej úpravy Trestného poriadku, podľa   ktorej   je   domovú   prehliadku   oprávnený   nariadiť   výlučne   sudca   a naproti   tomu prehliadku iných priestorov a pozemkov v štádiách predsúdneho konania prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt, vyslovil generálny prokurátor názor, že v prípade iných priestorov a pozemkov nejde o obydlie, a teda v súvislosti s prehliadkou „kancelárskych priestorov“ užívaných   sťažovateľom   k porušeniu   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia nedošlo.

K námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy skonštatoval, že „sťažovateľom boli veci odňaté   zákonným   spôsobom“ a títo   mali   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   postupu policajta   pri   realizácii   prehliadky   prostredníctvom   žiadosti   podľa   ustanovenia   §   210 Trestného poriadku, ktorú sťažovateľ aj využil. Generálny prokurátor uviedol, že prokurátor pri   preskúmaní   tejto   žiadosti   nezistil   nedostatky   v postupe   policajta   pri   realizácii požadovaných   úkonov   právnej   pomoci.   O   ďalších   podaniach   sťažovateľa   adresovaných krajskej   prokuratúre   a generálnej   prokuratúre,   ktoré   boli   posúdené   ako   podnety   podľa ustanovení   §   31   a nasledujúcich   zákona   o prokuratúre,   bolo   rozhodnuté   zákonným spôsobom.

Na záver generálny prokurátor dodal: „K sťažnosti je potrebné uviesť, že orgány Slovenskej   republiky   činné   v   trestnom   konaní   v   danej   veci   konali   na   základe   žiadostí o právnu   pomoc   doručenej   od   rakúskych   justičných   orgánov.   Dôkazy   získané   v   rámci realizácie žiadosti o právnu pomoc sú vyhodnocované a procesne použiteľné v trestnom konaní   vedenom   na   území   dožadujúceho   štátu   -   Rakúska.   Sťažovatelia   majú   v   tomto trestnom konaní všetky práva a povinnosti, ktoré im priznáva právny systém Rakúska, teda svoje práva si môžu uplatniť priamo vo svojom domovskom štáte!“

Generálny   prokurátor   vychádzajúc   z uvedeného   konštatoval „nedôvodnosť“ sťažnosti a vyslovil tiež súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 1. marca 2010 predložila riaditeľka odboru justičnej polície, Úradu justičnej a kriminálnej polície okresného riaditeľstva PZ stanoviská vyšetrovateľov Policajného zboru, ktorí sa vyjadrili k realizácii prehliadok iných priestorov a pozemkov vykonávaných na základe dožiadania právnej pomoci.

Jeden   z vyšetrovateľov   okresného   riaditeľstva   PZ   uviedol,   že na základe   príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov. Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP mal vykonať prehliadku týkajúcu sa spoločnosti M., s. r. o., B., ktorej „konateľ, ani štatutárny zástupca spoločnosti“ sa   v priestoroch   spoločnosti   nenachádzali.   Príkaz   bol   z tohto   dôvodu predložený   zamestnankyni   spoločnosti   vo   funkcii   právnika.   V kancelárii   označenej   ako „miestnosť po pravej strane od vchodu k recepcii“, a nie ako „kancelária pána S. V.“ bola nájdená „skrinka   s dokumentmi   a uzamknutý   trezor“.   Zamestnankyňa   spoločnosti   ich upozornila na to, že trezor je už v súkromnom vlastníctve sťažovateľa, neupozornila ich však   na   to,   že   aj   kancelária   je   vo   výlučnom   užívaní   sťažovateľa.   Žiaden   doklad preukazujúci vlastníctvo trezoru a ani doklad o spôsobe užívania predmetnej kancelárie im zo   strany   zamestnankyne   spoločnosti   nebol   predložený.   Po   viacerých   uskutočnených telefonických hovoroch zamestnankyne so sťažovateľom im napokon trezor sama otvorila. Vyšetrovateľ sa vyjadril, že dokumenty nachádzajúce sa v skrinke predmetnej kancelárie zaistil   bez   výhrad   tejto   zamestnankyne   spoločnosti,   ktorá   rovnako   bez   pripomienok podpísala   zápisnicu   o   úkone.   Trezor   bol   zaistený   ďalším   vyšetrovateľom,   ktorý   sa prehliadok realizovaných 18. februára 2009 tiež zúčastnil. Vyšetrovateľ dodal, že následne – 19.   februára 2009 bol   telefonicky   kontaktovaný advokátom   sťažovateľa, ktorý   sa   chcel vyjadriť k pôvodu dokladov zaistených „v predmetnej kancelárii, resp. v trezore“, advokáta však „odkázal“ na   iného   vyšetrovateľa „s   tým,   že   prehliadka   sa   vykonávala   pod   jeho vedením   a on   mu   poskytne   informácie,   alebo   osobu   s kým   by   sa   mal   v tejto   veci skontaktovať“.

Ďalší z vyšetrovateľov okresného riaditeľstva PZ uviedol, že sa zúčastnil prehliadky iných   priestorov   a pozemkov   týkajúcej   sa   spoločnosti   M.,   a.   s.,   B.,   pri   ktorej   príkaz na prehliadku doručil zamestnankyni spoločnosti vo funkcii asistentky, pretože z jej strany bol   vyrozumený   o skutočnosti,   že   štatutárny   zástupca   spoločnosti   sa „nachádza   mimo územia   B.“.   Podľa   jeho   vyjadrenia   priestory,   v ktorých   sa   úkony   vykonávali, „tvorili navzájom   prepojené   a voľne   priechodné   miestnosti“ a boli   podľa „operatívne   zistených informácii, ako aj podľa tvrdenia zamestnancov prítomných na pracovisku, v spoločnom a nerozdielnom   užívaní   spoločností   M.,   a.s.   a M.,   s.r.o.,   pričom   na   priestory   oboch spoločností boli vydané príkazy na prehliadku iných priestorov v zmysle §-u 101 Trestného poriadku“. Dodal   tiež,   že   ani   zo   strany   uvedenej   zamestnankyne,   ani   zo   strany   iných prítomných   zamestnancov   nedošlo   k upozorneniu,   že   by   niektoré   z priestorov   mali   byť užívané iným subjektom ako označenými spoločnosťami. Pri vykonávaní prehliadok bol nájdený   aj „trezor   pevne   pripevnený   k stene   a podlahe   kancelárskeho   priestoru a zabezpečený   mechanickým   zámkom   na   kľúč   a súčasne   číselným   kódom“.   V tejto súvislosti   vyšetrovateľ   predostrel   tieto   argumenty: „O   uvedenom   trezore   pracovníčky tvrdili, že tento bol v minulosti v majetku a užívaní spoločností M., a.s. a M., a.s., avšak následne   si   tento   odkúpil   do   osobného   vlastníctva   štátny   občan   R.,   Š.   V.   Nakoľko pracovníčky spoločnosti prítomné na pracovisku, nevedeli predložiť zmluvu resp. iný právny dokument preukazujúci nimi uvádzaný prechod vlastníctva k uvedenému trezoru napriek skutočnosti, že podľa ich tvrdení všetky účtovné a evidenčné dokumenty spoločnosti sa mali nachádzať   v prehľadávaných   priestoroch   a   tieto   ani   neboli   vykonanou   prehliadkou dohľadané, bolo zo strany orgánov PZ vykonávajúcich prehliadku pristúpené k výzve na odomknutie trezora. Nakoľko prvotná výzva na sprístupnenie trezora sa minula účinku z dôvodu údajnej nedostupnosti kľúčov a neznalosti číselného kódu zo strany pracovníčok, bolo pristúpené k povolaniu zámočníka KR PZ na miesto výkonu prehliadky. Až po príchode zámočníka bez jeho pričinenia došlo zo strany pracovníkov spriaznených spoločností spolu užívajúcich predmetné priestory, t.j. M., a.s. a M., a.s. k „nájdeniu" kľúča a k poskytnutiu bezpečnostného kódu, ktorými následne sami trezor sprístupnili pre príslušníkov PZ. Obsah trezora   bol   vyhodnotený   v spolupráci   s   orgánom   Rakúskej   republiky   prítomným   pri prehliadke   a   v časti   súvisiacej   s agendou   spoločnosti   M.,   a.s.   zaistený,   čo   bolo   riadne poznačené do zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov.“

V závere   vyšetrovateľ   zdôraznil,   že   uvedená   zamestnankyňa   podpísala   zápisnicu o vykonanom   úkone   bez   akýchkoľvek   námietok,   a súčasne   poznamenal,   že v potencionálnom prípade, ak by došlo v priebehu vykonávania úkonov k zisteniu, že časť z priestorov „je v nájme inej osoby, bolo by vzhľadom na spoločné a nerozdielne využívanie predmetných priestorov podozrivými spoločnosťami postupované zo strany orgánu činného v trestnom konaní v zmysle §-u 101 ods. 3 alinea prvá Trestného poriadku“.

V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   29.   júla   2010   riaditeľ   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície   okresného   riaditeľstva   PZ   uviedol,   že   sa   k vecnej   stránke   prijatej sťažnosti nevie vyjadriť, „nakoľko ako nikto z nadriadených nebol prítomný pri výkone predmetnej   prehliadky,   prehliadku   vykonávali   vyšetrovatelia   za   účasti   Okresnej prokuratúry   Bratislava   I.“, a   že súhlasí s upustením   od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovatelia možnosť vyjadriť sa k stanovisku generálneho prokurátora nevyužili, v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   20.   septembra   2010   prostredníctvom   právneho zástupcu oznámili svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   z   vyžiadaných   listinných   dôkazov, zo súvisiacich spisov a z vyjadrení predložených okresným riaditeľstvom PZ a generálnym prokurátorom zistil tieto relevantné skutočnosti:

Na základe dožiadania Rakúskej republiky o poskytnutie právnej pomoci okresná prokuratúra ako príslušná na vybavenie predmetného dožiadania v zmysle ustanovení § 538 Trestného poriadku udelila 17. februára 2009 súhlas na nariadenie vykonania prehliadky iných   priestorov   a pozemkov,   a to   k príkazu   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   PZ Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP   zo 16. februára   2009   týkajúceho   sa   priestorov užívaných spoločnosťou M., s. r. o., B.; príkazu Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP týkajúceho sa priestorov užívaných spoločnosťou M., a. s., B.; príkazu Č. p. ORP-V-11-3/2009-I-JKP týkajúceho sa priestorov užívaných spoločnosťou M., s. r. o., B., a tiež k príkazu Č. p. ORP- V-11-4/2009-I-JKP   týkajúceho   sa   priestorov   užívaných   spoločnosťou   M.,   s.   r.   o. v likvidácii,   B.   Vydanie   príkazov   bolo   odôvodnené   dožiadaním   Štátneho   zastupiteľstva Viedeň v Rakúskej republike o vykonanie zabezpečenia dôkazu, a síce vykonanie prehliadok priestorov uvedených spoločností z dôvodu vedeného „vyšetrovacieho konania“ proti J. M. a členom predstavenstva spoločnosti M. so sídlom v J. pre podozrenie z trestnej činnosti, ktorá sa mala dotýkať „na základe identického obchodného modelu“ aj spoločnosti „M., M., na základe osobného a hospodárskeho previazania – sčasti aj na M.“.

V rámci   vykonania   uvedených   prehliadok   18.   februára   2009   bola   prehliadka vykonaná aj v priestore (kancelárii), o ktorom sťažovatelia tvrdia, že bol fakticky užívaný výlučne   sťažovateľom   na   výkon jeho pracovnej činnosti pre sťažovateľku,   ktorá   získala predmetný priestor do podnájmu na základe zmluvy o podnájme uzatvorenej 29. júla 2008 medzi sťažovateľkou ako podnájomcom a spoločnosťou M., s. r. o., B., ako nájomcom. Podľa kópie zmluvy, ktorá bola ústavnému súdu sťažovateľmi predložená, bola jej platnosť stanovená od 1. augusta 2008 na dva roky. Podľa vyjadrenia správcu budovy (v ktorej sa nachádzajú priestory, v ktorých boli prehliadky vykonané) – spoločnosti H. s. r. o., B., mala spoločnosť M., s. r. o., B., v zmysle § 14 nájomnej zmluvy právo prenajímať „svoje nájomné priestory ďalším (tretím) právnickým alebo fyzickým osobám v rámci ich koncernu“.   Vyšetrovatelia   okresného   riaditeľstva   PZ   zúčastnení   na   prehliadke   jednotlivých priestorov uviedli, že štatutárni zástupcovia dotknutých spoločností sa na mieste prehliadok v tom čase nenachádzali, preto boli príkazy doručené samotným zamestnancom. Zdôraznili, že   neboli   zamestnancami   upozornení   na   skutočnosť   výlučného   užívania   označenej kancelárie sťažovateľom.

V uvedenom priestore sa nachádzal aj „trezor pevne pripevnený k stene a podlahe kancelárskeho priestoru a zabezpečený mechanickým zámkom na kľúč a súčasne číselným kódom“,   o ktorom   sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   tvrdili,   že   patrí   do   vlastníctva sťažovateľky, ktorá ho získala od spoločnosti M., s. r. o., B., po zaplatení kúpnej ceny 18. decembra 2008. Sťažovatelia ako dôkaz predložili kópiu vystavenej faktúry týkajúcej sa uskutočneného   predaja   predmetného   trezoru,   originál výpisu   z bankového   účtu sťažovateľky obsahujúci údaj o úhrade kúpnej ceny trezoru. Na základe výzvy ústavného súdu predložila spoločnosť M., s. r. o., B., ako listinný dôkaz originál faktúry týkajúcej sa uskutočneného predaja trezoru a originál výpisu z bankového účtu spoločnosti M., s. r. o., B., obsahujúci údaj o úhrade kúpnej ceny trezoru. Sťažovatelia a okresné riaditeľstvo PZ sa vo svojich vyjadreniach v podstate zhodli na tom, že zo strany zamestnancov spoločnosti M., s. r. o., B., došlo k výslovnému upozorneniu, že trezor nepatrí žiadnej zo spoločností, na ktoré sa príkazy vzťahovali, ale je „v súkromnom vlastníctve pána V.“. Takisto sa zhodli vo vyjadrení,   že   po   neakceptovaní   výzvy   policajtov   vykonávajúcich   prehliadku   adresovanú prítomným   zamestnancom   mali   policajti   v úmysle   prekonať   uzamknutie   trezoru   násilne „povolaním   zámočníka   KR   PZ“. Po   uskutočnení   telefonických   hovorov   zamestnankyne spoločnosti   M., s. r. o., B., so sťažovateľom, táto zamestnankyňa sama trezor otvorila. Podľa „Zápisnice o vykonaní domovej, osobnej prehliadky a prehliadky iných priestorov“ Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP z 18. februára 2009 (ďalej len „zápisnice“) došlo k zaisteniu listín a ďalších špecifikovaných vecí nachádzajúcich sa jednak v danom priestore kancelárie, ako aj v samotnom trezore. V zápisniciach, v častiach obsahujúcich vyjadrenia zamestnancov spoločností prítomných pri vykonávaní prehliadok, je   uvedené: „Nie   som   schopná   posúdiť   či   dokumenty   ktoré   sa   tu   nachádzajú   súvisia s vyšetrovaním“, a „nemám   vedomosť,   že   by   sa   v týchto   priestoroch   nachádzali   veci v súvislosti s predmetnou trestnou činnosťou“. V zápisniciach nie je špecifikované, či došlo k vydaniu   alebo   odňatiu   zaistených   vecí.   Sťažovateľ   sa   vyjadril,   že   zaistené   veci nachádzajúce sa v predmetnej kancelárii a v trezore sú jeho vlastníctvom.

Veci zaistené pri výkone jednotlivých prehliadok boli 23. apríla 2009 odovzdané Rakúskej republike, ktorá bola zároveň podľa § 550 ods. 3 Trestného poriadku generálnou prokuratúrou požiadaná o ich vrátenie potom,   keď už pre účely vedeného vyšetrovania nebudú potrebné. K vráteniu veci generálnej prokuratúre dosiaľ nedošlo.

V opakovanom   podnete   z 23.   apríla   2009   adresovanom   generálnej   prokuratúre sťažovatelia v súvislosti s prehliadkou označenej kancelárie poukázali na to, že príkaz na prehliadku   iných   priestorov   a pozemkov   sa   vzťahoval   výslovne   na   priestory   užívané spoločnosťou M., s. r. o., B., prehľadaná kancelária však v jej užívaní nebola, pretože ju (ako   aj   v nej   sa   nachádzajúci   trezor)   na základe   zmluvy   o podnájme   užíval   výlučne sťažovateľ. Policajti vykonávajúci túto prehliadku preto neboli oprávnení zaistiť veci, ktoré sa v   nej   nachádzali   a   sú   vlastníctvom sťažovateľa.   Sťažovatelia   zdôraznili,   že krajská prokuratúra pri vybavení   ich   podnetu v tomto smere podnet   nepreskúmala,   k tejto   nimi namietanej   skutočnosti   sa   vôbec   nevyjadrila,   a neposkytla   teda   ochranu   ich   základným právam   garantovaným   ústavou   a právam   zaručeným   dohovorom.   V závere   dodali,   že nápravy   porušenia   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   sa   nemôžu domáhať v Rakúskej republike, pretože k porušeniu došlo v Slovenskej republike postupom odporujúcim   Trestnému   poriadku,   a preto je   potrebné   poskytnutie   ochrany   zo   strany prokuratúry.

Generálna   prokuratúra   sa   vo „Vyrozumení   o vybavení   opakovaného   podnetu“ z 15. júna 2009 k podstatnej otázke, ktorá je predmetom skúmania v konaní pred ústavnom súdom, vo všeobecnosti vyjadrila, že po preskúmaní „príslušných listinných materiálov“ zistila,   že   postup   okresnej   a krajskej   prokuratúry   pri   vybavení   podnetov   sťažovateľov, rovnako   aj   postup   okresného   riaditeľstva   PZ   pri   vykonaní   úkonov   právnej   pomoci   – prehliadok iných priestorov a pozemkov – bol v súlade so zákonom, ústavou a záväznými medzinárodnými   zmluvami.   Konkrétnejšie   predostrela   k nastolenej   otázke   túto argumentáciu: „Vo   vzťahu   k časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   prenajatých   kancelárskych priestorov obchodnej spoločnosti M., s.r.o., poukazujem na ust. § 106 odsek 1 Trestného, podľa ktorého všetky dotknuté osoby sú povinné strpieť prehliadku. Zaistené veci budú vrátené po tom, čo nebudú potrebné pre trestné konanie.

S poukazom na spoločné užívanie kancelárie uvádzam, že zaistené veci z trezoru, ktoré požadujete vrátiť, sú v zápisnici o prehliadke u firmy M., a.s. V tejto súvislosti Vám oznamujem,   že Generálna   prokuratúra   SR   sa   vzhľadom   k zaisteniu účtovných   dokladov a písomností   slovenských   právnických   osôb   a k uplatneným   právam   tretích   osôb   pri odovzdaní zaistených vecí dožadujúcemu štátu nevzdala práva na ich vrátenie.

Zaisťovacie   úkony   boli   vykonané   v danej   veci   na   území   Slovenskej   republiky   na základe žiadosti rakúskeho justičného orgánu podľa zákona a bez akéhokoľvek porušenia základných   ľudských   práv   a slobôd.“ Generálna   prokuratúra   teda   konštatovala,   že k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov nedošlo, a preto opakovaný podnet odložila bez vykonania opatrení.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním,   a   to   na   písomný   a   odôvodnený   príkaz   sudcu.   Spôsob   vykonania   domovej prehliadky ustanoví zákon.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku prehliadku iných priestorov alebo prehliadku pozemku   je   oprávnený   nariadiť   predseda   senátu,   pred   začatím   trestného   stíhania   alebo v prípravnom konaní prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt. Príkaz musí byť vydaný písomne a musí byť odôvodnený. Doručí sa vlastníkovi alebo užívateľovi priestorov alebo pozemku,   alebo   jeho   zamestnancovi   pri   prehliadke,   a   ak   to   nie   je   možné, najneskôr do 24 hodín po odpadnutí prekážky, ktorá bránila doručeniu.

Podľa § 101 ods. 2 Trestného poriadku prehliadku iných priestorov alebo pozemkov vykoná bez meškania orgán, ktorý ju nariadil, alebo na jeho príkaz policajt.

Podľa § 101 ods. 3 Trestného poriadku bez príkazu alebo súhlasu podľa odseku 1 môže policajt vykonať prehliadku iných priestorov alebo pozemkov len vtedy, ak príkaz alebo   súhlas   nemožno   dosiahnuť   vopred   a   vec   neznesie   odklad   alebo   ak   ide   o   osobu pristihnutú pri trestnom čine, alebo o osobu, na ktorú bol vydaný príkaz na zatknutie, alebo o prenasledovanú osobu, ktorá sa ukrýva v týchto priestoroch. O vykonaní tohto úkonu musí však bez meškania upovedomiť orgán, ktorý je oprávnený vydať príkaz alebo súhlas podľa odseku 1.

Podľa § 105 ods. 1 Trestného poriadku   orgán vykonávajúci domovú prehliadku alebo prehliadku iných priestorov, alebo prehliadku pozemku je povinný umožniť osobe, u ktorej sa taký úkon vykonáva, alebo niektorému dospelému členovi jej domácnosti alebo v prípade prehliadky iných priestorov aj jej zamestnancovi účasť pri prehliadke. O práve účasti pri prehliadke je povinný tieto osoby poučiť.

1. Všeobecne k východiskám a kritériám posudzovania zásahu do súkromia

Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie Európsky súd pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   uplatňuje   mechanizmus   postupnosti   skúmania   niekoľkých   hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva   na   súkromie,   a   následne   pristúpi   k posúdeniu   kritéria   legality   zásahu,   jeho legitímnosti a proporcionality.

Vychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právo na súkromie rozdeliť na dve   oblasti,   a to právo na súkromný život   a právo na rodinný   život.   Podľa obsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život vymedziť ako

a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov,

b) práva spojené s menšinovou sexuálnou orientáciou,

c) ochranu obydlia a domovú slobodu,

d) ochranu korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.

Právo na ochranu obydlia je v čl. 8 dohovoru osobitne a výslovne uvedené. Právo   na   ochranu   obydlia   svojím   charakterom   a významom   spolu   s osobnou slobodou   a ďalšími   garantovanými   právami   patrí   medzi   komponenty   spoluvytvárajúce osobnú sféru jednotlivca, ktorá podmieňuje dôstojnú existenciu ľudskej bytosti.

Legalita   zásahu   štátu   do   práva   na   súkromie   znamená,   že   zásah   je   možný   len na základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto podmienky   sa   vychádza   z toho,   či   bola   rešpektovaná   dostupnosť   (verejné   publikovanie právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda kladie dôraz na kvalitu relevantnej právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver, že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi   ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať občanovi   náležitú   indikáciu   podľa   okolností   a podmienok,   za   akých   je   verejná   autorita zmocnená k zásahom do jeho práva na súkromie.

Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva na súkromie   zodpovedalo   cieľu   odôvodňujúcemu   jeho   legitimitu,   ktorým   môžu   byť len záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   predchádzania   nepokojov   a   zločinnosti),   záujem spoločnosti   (z dôvodu   ochrany   zdravia   alebo   morálky,   zabezpečenia   hospodárskeho blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv s slobôd).

Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že pri zásahoch do práva na súkromie v súlade s dohovorom sa štát nemôže dovolávať iba akejsi „všeobecnej nevyhnutnosti“. Termín „nevyhnutný“ je pritom podľa názoru ESĽP nie až taký flexibilný, aby sa mohol interpretovať ako „užitočný“, „primeraný“ alebo „žiaduci“, ale musí sa spájať s existenciou „naliehavej spoločenskej potreby“ vykonať daný zásah. Pre výklad   pojmu   „demokratická   spoločnosť“   je   zasa   pre   ESĽP   dôležité   jej   spojenie s pluralizmom, toleranciou a duševnou slobodou.

Aj   ústavný   súd   judikoval,   že   zásah   do   základného   práva   alebo   slobody   musí zodpovedať   naliehavej   spoločenskej   potrebe   a musí   byť   primeraný   sledovanému legitímnemu   cieľu   a zároveň   pri   určovaní   rozsahu   obmedzenia   je   dôležité   zohľadniť   aj podstatu práva, ktoré sa má obmedziť (pozri I. ÚS 13/00).

V rozhodnutí   Peck   c.   Spojené   kráľovstvo   z 28.   januára   2003   ESĽP   v záujme rešpektovania princípu proporcionality zdôraznil potrebu selektovať z viacerých dostupných možností pre dosiahnutie cieľa možnosť primeranú zaručujúcu potrebnú rovnováhu medzi právom jednotlivca na súkromie a záujmami štátu.

Konkrétne,   v prípade   práva   na   ochranu   obydlia   ESĽP   vymedzil   aj   špecifické minimálne   kritéria   potrebné   pre   účely   posúdenia   dodržania   garancií   čl.   8   dohovoru v súvislosti   s vykonaním   „domovej   prehliadky“,   ktoré   aplikuje   pri   skúmaní   legality a proporcionality zásahov a medzi ktoré zaradil najmä:

-závažnosť porušenia zákona, v súvislosti s ktorým sa „domová prehliadka“ a zaistenie veci uskutočnili,

-spôsob a okolnosti, za ktorých bol vydaný príkaz na „domovú prehliadku“, najmä z pohľadu dostupnosti dôkazov,

-obsah a rozsah príkazu na domovú prehliadku, najmä vzhľadom na povahu prehľadávaných objektov,

-záruky   minimalizujúce   negatívny   dopad   zásahu   a tiež   rozsah   možných dôsledkov na dobrú povesť osoby dotknutej domovou prehliadku.Aj   pri   posúdení   sťažnosti   sťažovateľov   postupoval   ústavný   súd   v intenciách judikatúry ESĽP.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh a ďalších podkladov, ktoré si v priebehu konania zabezpečil, zistil, že príkazy na prehliadku vydané v rámci namietaného postupu okresného   riaditeľstva   PZ   zahrňovali   výlučne   iba   kancelárske   priestory   v užívaní spoločnosti M., s. r. o., a M., a. s., a že užívacím právom ku kancelárskym priestorom a k trezoru, v ktorých sa prehliadka tiež vykonala, a ktorej okolnosti realizácie sú predmetom preskúmania   v konaní   pred   ústavným   súdom,   disponovala   sťažovateľka.   Získala   ho na základe zmluvy o podnájme uzavretej medzi spoločnosťou M., s. r. o., a sťažovateľkou ako podnájomníčkou. K trezoru nadobudla sťažovateľka vlastnícke právo na základe kúpy od tej istej spoločnosti-pôvodného vlastníka (obidve právne skutočnosti nastali predo dňom vykonania   prehliadky).   Na základe   uvedeného   tento   kancelársky   priestor   a v ňom   sa nachádzajúci trezor fakticky užíval v rámci výkonu svojej pracovnej činnosti sťažovateľ ako zamestnanec sťažovateľky.

V tomto kontexte nemožno prijať ako dostatočný argument tvrdenie vyšetrovateľov okresného riaditeľstva PZ, že neboli zamestnancami spoločnosti (proti ktorým boli vydané legálne príkazy na prehliadku) informovaní o skutočnostiach výlučného užívania dotknutej kancelárie   sťažovateľom,   pretože   bolo   úlohou   a zároveň   povinnosťou   orgánov   činných v trestnom konaní náležite, t. j. spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybností, preveriť totožnosť   skutočného   užívateľa   dotknutých   priestorov   a   trezoru.   Navyše,   už   z   textu odôvodnenia   predmetných   príkazov   na   prehliadku   (čerpajúceho   z dožiadania   rakúskej strany) je evidentná indícia, že okrem spoločností, u ktorých sa prehliadka mala vykonať, sa „podozrenia“ týkajú aj sťažovateľky, avšak príkaz na prehliadku priestorov v jej užívaní na totožnej adrese vydaný nebol.

Pokiaľ ide   o trezor, vyšetrovatelia   uviedli, že uvedení zamestnanci im   informáciu o tom, že trezor je „v súkromnom vlastníctve pána V.“, nevedeli preukázať predložením relevantných dokumentov. Obhajobu polície v tomto smere by bolo možné akceptovať, ak by   sa   s márnou   výzvou   na   preukázanie   tejto   skutočnosti   prostredníctvom   náležitých dokladov obrátili na kompetentný subjekt, ktorým v tomto prípade mohol byť iba štatutárny orgán jednej alebo druhej zmluvnej strany (podnájom kancelárie, resp. kúpa trezoru) alebo sťažovateľ,   o ktorého   existencii   a právnom   postavení   ako   zamestnanca   sťažovateľky vyšetrovatelia vedeli, pretože počas prehliadky sa prostredníctvom telefonického spojenia právničky   spoločnosti   M.,   s. r. o.,   s ním   dozvedeli   číselnú   kombináciu   umožňujúcu   im trezor otvoriť.

Na   tomto   mieste   sa   ústavný   súd   vysporiadal   aj   s argumentáciou   vyšetrovateľov okresného riaditeľstva PZ, ktorí poukázali na to, že zamestnanci prítomní v priestoroch výkonu prehliadok, podpisujúci zápisnicu o prehliadke kancelárie sťažovateľa   a trezoru neuviedli žiadne námietky proti vykonaniu úkonu. V okolnostiach prípadu možno označiť tento argument za irelevantný, pretože sa týka zamestnancov iných spoločností (u ktorých vykonanú prehliadku nikto nespochybnil, a nie je predmetom tohto konania) a prítomnosť zainteresovaných osôb, teda sťažovateľa, resp. inej osoby oprávnenej konať za sťažovateľku policajti v zmysle § 105 ods. 1 Trestného poriadku nezabezpečili.

Napokon   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vysporiadať   sa   aj   s argumentáciu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva PZ týkajúcou sa tvrdenia o existencii predpokladov pre postup policajta v zmysle ustanovenia § 101 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého bez príkazu alebo bez súhlasu prokurátora môže policajt vykonať prehliadku iných priestorov alebo pozemkov okrem iného vtedy, ak súhlas nemožno dosiahnuť vopred a vec neznesie odklad, pričom o vykonaní tohto úkonu musí však bez meškania upovedomiť orgán, ktorý je oprávnený vydať príkaz alebo súhlas.

Okolnosti,   ktoré   predchádzali   výkonu   prehliadky   v   dotknutých kancelárskych priestoroch v podnájme sťažovateľky nebolo možné v žiadnom prípade považovať za stav, „keď vec neznesie odklad“, pretože aj ustálená trestnoprocesná prax za také považuje len výnimočné   situácie,   keď   je   potrebné   bezodkladné   zaistenie   veci   dôležitých   pre   trestné konanie,   pretože   napr.   bezprostredne   hrozí   jej   ukrytie   na   inom   mieste,   jej   zničenie, poškodenie   alebo   zašantročenie   a pod.   O takúto   situáciu   v danom   prípade   bezpochyby nešlo,   keďže   priamo   na   mieste   sa   nachádzal   orgán   činný   v trestnom   konaní   –   policajt oprávnený Trestným poriadkom na vydanie príkazu, a dokonca následný súhlas prokurátora bolo možné dosiahnuť aj urýchleným spôsobom, a to napr. telefonicky, čo je ustálenou a bežnou trestnoprocesnou praxou.

Napokon   k tejto   otázke   musí   ústavný   súd   už   len   skonštatovať,   že   v rámci namietaného   postupu   okresného   riaditeľstva   PZ   prehliadka   v   dotknutých kancelárskych priestoroch bola v konečnom dôsledku vykonaná bez príkazu podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku, ale nebol ani použitý   (hypoteticky vyšetrovateľom naznačený) postup   podľa § 101 ods. 3 Trestného poriadku umožňujúci realizovať prehliadku bez príkazu.

Rámec   povinností   štátnych   orgánov,   voči   ktorým   smeruje   právo   na   súdnu   a inú právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Každé konanie   štátneho   orgánu,   ktoré   nie   je   v súlade   so   zákonom,   protirečí   príkazu   ústavnej normy.   V prípade   použitia   trestnoprocesného   nástroja   spôsobilého   zasiahnuť do garantovaných práv kohokoľvek, akým je aj prehliadka iných priestorov a pozemkov, sa požiadavka ochrany základných práv musí prejaviť vo vydaní   dostatočne odôvodneného príkazu prokurátora alebo príkazu policajta opatreného súhlasom prokurátora (vo fáze pred začatím trestného stíhania alebo vo fáze prípravného konania – § 101 ods. 1 Trestného poriadku). Tieto orgány činné v trestnom konaní majú teda povinnosť poskytnúť dostatočné záruky   zákonnosti   a ústavnosti   rozhodovania   o nariadení   prehliadky   iných   priestorov a pozemkov v predsúdnom konaní.

Zmysel zákonnej požiadavky predchádzajúceho príkazu prokurátora, resp. policajta (s následným súhlasom prokurátora) na vykonanie prehliadky iných priestorov a pozemkov treba vidieť v tom, že úlohou orgánu činného v trestnom konaní pri rozhodovaní o realizácii tohto prostriedku je posúdiť, či jej nariadenie je v medziach ústavy a je zároveň konformné s požiadavkami   dohovoru   zakotvujúceho   tzv.   negatívnu   povinnosť   štátu   spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života jednotlivcov.

Pokiaľ ide o otázku legitimity zásahu do súkromia, v tomto prípade nebolo potrebné podrobnejšie sa ňou zaoberať, pretože špecifikom danej kauzy je, že prehliadky sa vykonali na   základe   dožiadania   rakúskych   justičných   orgánov   podľa   Európskeho   dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach, ktorým je Slovenská republika viazaná, pričom úkony vykonané príslušnými slovenskými orgánmi sa odvíjali priamo od aplikácie jeho čl. 3 ods.   1.   To   však   platí   len   vo   vzťahu   k prehliadkam   a príkazom   na   ich   vykonanie realizovaným   okresným   riaditeľstvom   PZ   v spoločnostiach   uvedených   v dožiadaní a následných   príkazoch.   V týchto   intenciách   nemožno vytknúť ani obsahové   nedostatky predmetných príkazov, ktoré sú aj náležite odôvodnené.

Inak sa javí posúdenie namietaného postupu okresného riaditeľstva PZ z hľadiska rešpektovania ústavou garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľov, pretože je celkom zrejmé, že   prehliadku možno vykonať výlučne iba v priestoroch toho subjektu, ktorý   je   v príkaze   riadne   označený.   V danom   prípade   išlo   práve   o situáciu,   keď kompetentný   štátny   orgán   realizoval   prehliadku   aj   v priestoroch   iného   subjektu (sťažovateľky) a v rámci nej odňal veci jej patriace, resp. vo vlastníctve sťažovateľa, voči ktorým príkaz na prehliadku vydaný nebol. Minimálne však tento orgán priamo na mieste neodstránil pochybnosti týkajúce sa užívania týchto priestorov a vlastníctva odnímaných vecí. (pozri tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. Ús 424/2000 zverejnený pod č. 29, zv. 25 Zbierky nálezov a uznesení ÚS ČR)

Ústavný súd preskúmaním skutkového stavu dospel k záveru, že policajti okresného riaditeľstva   PZ   v danom   prípade   vykonali   prehliadku   priestorov,   na   ktoré   sa   žiaden z vydaných príkazov nevzťahoval, ich postup bol v rozpore s ustanovením § 101 Trestného poriadku, preto ho treba považovať za nelegálny. Nedodržanie kritéria legálnosti aplikáciou jednoduchého   práva   diskvalifikuje   postup   polície   z medzí   zákonnosti   a ústavnej konformnosti   a zároveň   popiera   dodržanie   esenciálnych   predpokladov   spravodlivého procesu   spočívajúcich   v konkrétnych   zárukách   dotknutých   osôb   proti   ľubovôli   orgánov verejnej   moci.   Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   konštatoval,   že postupom okresného   riaditeľstva   PZ   v konaní   vedenom   pod   Č.   p.   ORP-V-11-1/2009-I-JKP a Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku nálezu).

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl.   21   ústavy   a jeho   práva   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   namietaným   postupom okresného riaditeľstva PZ a namietaným postupom generálnej prokuratúry

Nastolené   námietky   sťažovateľa   sa   týkajú   kancelárskych   priestorov,   v ktorých vykonáva svoju profesnú činnosť ako zamestnanec sťažovateľky, a kde sa nachádzali aj veci v jeho súkromnom vlastníctve. Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti bolo potrebné primárne vychádzať   predovšetkým   zo   zistení   a záverov   ústavného   súdu   týkajúcich   sa   legálnosti prehliadky   kancelárie   a trezoru   sťažovateľky   obsiahnutých   v predchádzajúcom   bode. Úlohou ústavného súdu je potom posúdiť relevantnosť sťažovateľových námietok porušenia jeho označených práv z tohto uhla pohľadu, čo si vyžaduje okrem iného   ustáliť obsah a rozsah ochrany práv garantovaných dotknutými článkami ústavy a dohovoru.

Generálna   prokuratúra   vo   svojom   vyjadrení,   odvolávajúc   sa   na   právnu   úpravu obsiahnutú v Trestnom poriadku, vyslovila záver, že „iné priestory a pozemky“ nemožno považovať   za   obydlie,   a preto   v súvislosti   s ich   prehliadkou   je   vylúčené   porušenie základného práva na nedotknuteľnosť obydlia.

Právo   na   ochranu   obydlia   a domovú   slobodu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu súčasťou   širšej   kategórie,   ktorou   je   ochrana   súkromia.   Ochrana   súkromia   je   zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená   v čl.   8.   Ústavný   súd   už   v minulosti   viackrát   judikoval,   že   základné   práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda aj v intenciách judikatúry ESĽP. Tak je to aj v súvislosti s danou problematikou.

Ústava ani dohovor bližšie nešpecifikujú obsah inštitútu obydlia. Ustanovením § 99 Trestného poriadku, judikatúrou všeobecných súdov a trestnoprocesnou doktrínou je tento inštitút definovaný ako priestor slúžiaci na bývanie (byty, rodinné domy, rekreačné chaty, bytové   náhrady,   miestnosti   v zariadeniach   určených   na   trvalé   bývanie   ako   internáty a ubytovne, ale aj prenajatá hotelová izba). V Trestnom poriadku pod pojem obydlia nie sú zahrnuté   priestory   neslúžiace   na bývanie   (iné   priestory),   za   ktoré   sú   považované predovšetkým   nebytové   priestory   ako   kancelárie,   dielne,   továrenske   haly,   skladiská, živnostenské prevádzky, ale aj samostatne stojace garáže, ktoré nie sú súčasťou obydlia.

Oproti naznačenému podústavnému vymedzeniu inštitútu obydlia judikatúra ESĽP konštruuje širšie poňatie inštitútu obydlia pre účely stanovenia rozsahu práva garantovaného čl. 8 ods. 1 dohovoru a vychádza z jeho úzkeho prepojenia s právom na súkromný život. Širšie   poňatie   inštitútu   obydlia   formuloval   ESĽP   pri   interpretácii   dohovoru   vo   svetle dnešných podmienok, a to v súlade   s cieľom sledovaným čl. 8 dohovoru, t. j. ochranou súkromia osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany verejnej moci, keď v modernej dobe nie je možné   viesť ostré priestorové oddelenie súkromia v miestach užívaných na bývanie a súkromím   realizovaným   v pracovnom   prostredí   osoby.   Preto   ESĽP   pod   právo   na rešpektovanie   obydlia   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   zahrňuje   aj   požiadavku   rešpektu k súkromiu   sídla   spoločností,   pobočiek   či   podnikov   právnických   osôb   (pozri   r.   Société Colas Est.   c.   Francúzsko   zo 16.   apríla   2002),   kancelárske   priestory   (pozri   r.   Crémieux c. Francúzsko z 25. februára 1993 alebo r. Miailhe c. Francúzsko z 25. februára 1993) alebo priestory advokátskych kancelárií (pozri r. Niemietz c. Nemecko z 12. decembra 1992). Dodal pritom, že obmedzenie pojmu obydlie spôsobom, ktorý by vylučoval miesta výkonu povolaní, nie je vždy možné, keďže stačí poukázať na prelínanie a nemožnosť odlíšenia osobných aktivít jednotlivca od jeho aktivít pracovných (Niemietz c. Nemecko).

Opierajúc   sa   o judikatúru   ESĽP   treba   realizáciu   prehliadky   iných   priestorov a pozemkov   podľa   ustanovení   §   99   a   nasledujúcich   Trestného   poriadku   v priestoroch kancelárie sťažovateľky, ktorú sťažovateľ užíval pri výkone svojej pracovnej činnosti, ako aj prehliadku tu nachádzajúceho sa trezoru považovať za úkon spôsobilý zasiahnuť do jeho práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ústavy, ako aj práva na ochranu obydlia podľa čl. 8 dohovoru, pričom úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či bol daný zásah vykonaný v rámci hraníc stanovených ústavou a dohovorom, inými slovami, je potrebné (rešpektujúc,   že   uvedené   práva   podľa   ústavy   i dohovoru   nie   sú   absolútne)   odpovedať na otázku, či bol sťažovateľ povinný strpieť túto prehliadku zasahujúcu do jeho súkromia.

V posudzovanej   veci   ide   v prípade   sťažovateľa   o špecifické   právne   postavenie, pretože   je   zrejmé,   že   prehliadka   vykonaná   okresným   riaditeľstvom   PZ   nebola   a priori zameraná   proti   nemu   ako   fyzickej   osobe   (vzhľadom   na   obsah   dožiadania   rakúskych justičných orgánov na to ani nebol dôvod). Ústavný súd k tomu poznamenáva, že v prípade legálnosti   tejto   prehliadky,   by   bolo   možné   súhlasiť   s názorom   generálnej   prokuratúry prezentovaným v jej vyjadrení, že v takýchto prípadoch podľa § 106 Trestného poriadku „je osoba,   u ktorej   sa   má   vykonať   prehliadka   iných   priestorov,   povinná   tieto   úkony strpieť  ...“. V danom   prípade   však   bol   namietaný   postup   okresného   riaditeľstva   PZ   vo vzťahu   k sťažovateľke   vyhodnotený   ústavným   súdom   ako   nezákonný   a   zásah   do   práv sťažovateľa v tejto súvislosti treba vnímať ako sekundárny dôsledok tejto nezákonnosti, pričom   ide   o iný   zásah   v zmysle   §   49   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Ústavný súd považoval za potrebné osobitne a podrobnejšie odôvodniť svoje závery týkajúce sa porušenia základného práva sťažovateľa na ochranu vlastníctva garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ súc si vedomý svojej judikatúry, podľa ktorej slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Interpretačná prax ESĽP do rozsahu ochrany vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) okrem iného zahŕňa aj „pokojné užívanie majetku“.

K zásahom   do   „pokojného   užívania   majetku“   dochádza   opatreniami   štátu označovanými   judikatúrou   ESĽP   všeobecným   pojmom   „kontrola   užívania   majetku“. Jedným zo základných druhov (okrem iných) sú opatrenia súvisiace s trestným konaním, pričom   najčastejšie   ide   o   prípady,   keď   je predmet   vlastníctva   dôkazným   prostriedkom. Záujem na zachovaní takejto veci pre účely trestného konania patrí k nespochybniteľným legitímnym účelom zasahovania do vlastníckeho práva v zmysle obsahu čl. 1 dodatkového protokolu (pozri Venditelli c. Taliansko z r. 1994). Aj v týchto prípadoch však musí zásah spĺňať kritériá legality, legitimity a proporcionality.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   postup   polície   spočívajúci   vo   vykonaní   prehliadky kancelárie   v podnájme   sťažovateľky   užívanej   sťažovateľom   ako   jej   zamestnancom na základe príkazu vzťahujúceho sa na priestory iného subjektu bol vykonaný mimo rámca zákona, došlo teda k porušeniu kritéria legality. Ako nelegálne treba preto kvalifikovať aj zaistenie   vecí   patriacich   sťažovateľovi   nachádzajúcich   sa   v tejto   kancelárii   a v trezore. Z tohto hľadiska nemôže preto obstáť ani tvrdenie generálnej prokuratúry vo vyjadrení, že v sťažovateľovom prípade išlo o dovolený zásah do jeho vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 5 ústavy. Nedodržanie kritéria legality pri zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa bolo jednoznačným dôvodom   na konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Zistený   závažný   nedostatok   namietaného   postupu   okresného   riaditeľstva   PZ spočívajúci v nedodržaní prioritného kritéria legálnosti nie je možné akceptovať, a preto ústavný súd vyslovil, že namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ boli porušené základné práva sťažovateľa garantované čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ústavy, ako aj jeho právo zaručené čl. 8 ods. 1 dohovoru. Tým, že generálna prokuratúra pri výkone svojej právomoci neposkytla náležitú   ochranu   uvedeným právam sťažovateľa (pozri   bod 4 odôvodnenia), došlo   k porušeniu   rovnakých   práv   sťažovateľa   aj   namietaným   postupom   generálnej prokuratúry (bod 1 výroku nálezu).

4. K sťažovateľmi namietanému porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   namietaným   postupom   generálnej prokuratúry

Z judikatúry ESĽP, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe okrem iných práv a záruk zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia. Právo na odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   potrebné   poskytnúť podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (Georgidias   v.   Grécko   z 29.   mája   1997).   Právo   na spravodlivý proces nevyžaduje v rozhodnutí reagovať na každý prednesený argument. Stačí reagovať   na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994).

Generálna prokuratúra vo „Vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu“ (ďalej len „upovedomenie“)   z 15.   júna   2009   konštatovala,   že   postup   okresného   riaditeľstva   PZ pri vykonaní   prehliadok   iných   priestorov   a pozemkov   18.   februára   2009,   ako   aj   postup okresnej a krajskej prokuratúry pri preskúmaní žiadostí sťažovateľov podľa § 210 Trestného poriadku a pri vybavení ich podnetov podľa § 31 a nasledujúcich zákona o prokuratúre bol v plnom súlade s ústavou a záväznými medzinárodnými zmluvami.

Ústavný súd po preskúmaní tohto upovedomenia zistil, že generálna prokuratúra sa k námietkam   sťažovateľov   týkajúcim   sa   vykonania   prehliadky   v priestoroch,   o ktorých sťažovatelia tvrdili, že ich fakticky užíval výlučne sťažovateľ pre výkon svojej pracovnej činnosti,   v podstate   vyjadrila   jedine   poukazom   na   ustanovenie   §   106   ods.   1   Trestného poriadku obsahujúce poučenie o povinnosti dotknutých osôb strpieť vykonanie príkazom nariadenej   prehliadky   iných   priestorov   a pozemkov.   Odôvodnenie   neobsahuje   žiadne konkrétne   argumenty   relevantného   charakteru,   ktorými   by   generálna   prokuratúra zodpovedala spomínanú sťažovateľmi nastolenú otázku. Vzhľadom na to, že už samotný ústavný súd po preskúmaní tejto otázky konštatoval nelegálnosť zásahu   polície   do   práva sťažovateľa   na   súkromie   a ostatných   základných   práv   zaručených   ústavou,   ako   aj   do základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   treba   túto   otázku kvalifikovať ako podstatnú, ktorá si vyžadovala náležitú odpoveď aj zo strany generálnej prokuratúry.

Keď sa konajúci orgán rozhodujúci o právnom prostriedku nápravy nevysporiada s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a preskúmateľne   alebo nekonštatuje   irelevantnosť   jeho právnej   argumentácie,   poruší   základné právo na   súdnu ochranu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom   prípade   generálna   prokuratúra   k vysporiadaniu   sa   s podstatnými argumentmi   sťažovateľov   ani   nepristúpila,   a teda   neposkytla   náležitú   ochranu   právam sťažovateľov, a preto ústavný súd dospel k záveru, že z tohto dôvodu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Táto   skutočnosť   bola   dostatočným   dôvodom   na   to,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom generálnej prokuratúry (bod 3 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody a takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, ako aj zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa   § 56   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upovedomenie   generálnej   prokuratúry   o vybavení   podnetu   zrušil   (bod   4   výroku nálezu).

Ústavný súd v tomto prípade nevrátil vec generálnej prokuratúre   na ďalšie konanie, pretože ochranu právam sťažovateľov v príslušnom rozsahu poskytol týmto rozhodnutím a ďalšie konanie a rozhodovanie o tých istých otázkach nemá opodstatnenie.

  Podľa § 550 ods. 3 Trestného poriadku pri odovzdávaní zaistenej veci dožiadaný orgán požiada cudzí orgán o jej vrátenie.

Vzhľadom   na   to,   že   k vráteniu   vecí   sťažovateľa   zo   strany   justičných   orgánov Rakúskej republiky generálnej prokuratúre dosiaľ nedošlo, ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde zakázal generálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy   (bod   5   výroku   nálezu), pričom   jej   povinnosťou   v tomto   smere   (v   danom   prípade   ako   jediného   kompetentného orgánu Slovenskej republiky) bude bezodkladne požiadať Rakúsku republiku podľa § 550 ods.   3   Trestného   poriadku   o vrátenie   všetkých   vecí   zaistených   v kancelárii   a v   trezore patriacich sťažovateľovi a následne zabezpečiť ich vrátenie sťažovateľovi podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku.

5.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ

Zo všetkých skutkových okolností prípadu vyplýva, že vo vzťahu k sťažovateľovi bola v rámci   namietaného   postupu   okresného   riaditeľstva   PZ   proti   sťažovateľke   prehliadka a následné   zaistenie   jeho   vecí   excesom   a nezákonnosť   tohto   postupu   „vedľajším produktom“   v podobe   porušenia   jeho   už   uvedených   práv.   Sťažovateľ   nebol   ani potencionálnym účastníkom tohto konania, preto k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemohlo dôjsť. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010