znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 172/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., F., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 244/2007 z 25. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2008 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 13. mája 2009) J. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 244/2007 z 25. septembra 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania na strane   žalovaného   vedeného   Okresným   súdom   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“) na základe žaloby o náhradu škody z titulu dohody o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   C   76/2004-148   z 22.   februára   2005   bola sťažovateľovi uložená povinnosť v časti nahradiť žalobcovi spôsobenú škodu a v časti bola žaloba zamietnutá. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Co 158/2005 z 23. augusta 2005 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 76/2004-255 z 25. mája 2006 zamietol žalobu v plnom rozsahu. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, na základe ktorého krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 210/2006 z 26. júna 2007 zmenil rozsudok okresného súdu a uložil sťažovateľovi povinnosť uhradiť žalobcovi spôsobenú škodu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp.   zn. 5   Cdo   244/2007   z 25.   septembra   2008,   ktorým   dovolanie sťažovateľa zamietol, pričom rozhodol o dovolaní bez pojednávania.

V postupe najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o podanom dovolaní bez nariadenia pojednávania,   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci v prítomnosti   účastníka   konania   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   na   verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k okolnostiam   svojho   prípadu   argumentoval,   že   účelom základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy je umožniť účastníkovi konania zúčastniť sa prejednávania svojej veci pred orgánom,   v právomoci   ktorého   je   vo   veci   rozhodnúť,   a   tiež   umožniť   mu   vyjadriť   sa k dôkazom   a k prejednávanému   skutkovému   stavu,   a to   i napriek   tomu,   že   podľa ustanovenia   §   243a   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) dovolací súd rozhoduje spravidla bez pojednávania a pojednávanie nariadi, ak to považuje za nevyhnutné. Sťažovateľ však upozornil, že v jeho prípade   by   sa   prejednaním   veci   za   prítomnosti   účastníkov   konania   objasnili   viaceré skutočnosti, ktoré boli predmetom rozhodovania v rámci tohto konania.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo veci rozhodol takto:

„II.a: Najvyšší súd SR porušil základné práva a slobody sťažovateľa J. S., narod..., trvale bytom K. uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky

II.b: Priznáva: JUDr. J. B., advokátovi, F., trovy právneho zastúpenia za 2 ÚPS vo výške 17.680,- Sk teda 586 EURO a 87 centov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   v prítomnosti   účastníka   konania   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podstata   námietky   sťažovateľa   spočíva   v tvrdení,   že   najvyšší   súd   rozhodujúci o podanom dovolaní bez nariadenia pojednávania, teda bez prítomnosti sťažovateľa, mu znemožnil   objasniť   viaceré   skutočnosti,   ktoré   boli   predmetom   rozhodovania   v rámci dovolacieho konania, čím porušil jeho základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka   konania   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   verejné   prejednanie   jeho záležitosti zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa   porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádzal   z týchto   relevantných   skutkových   okolností,   ktoré   tvorili   podklad   pre   jeho rozhodnutie:

V rámci konania prebiehajúceho na základe žaloby o náhradu škody z titulu dohody o hmotnej   zodpovednosti   za   zverené   hodnoty   krajský   súd   po   predchádzajúcich rozhodnutiach konajúcich súdov rozsudkom sp. zn. 14 Co 210/2006 z 26. júna 2007 zmenil prvostupňový rozsudok okresného súdu a uložil sťažovateľovi povinnosť uhradiť žalobcovi spôsobenú škodu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 244/2007 z 25. septembra 2008, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol. V predmetnom dovolacom konaní opierajúc sa o ustanovenie § 243a ods. 1 OSP (podľa ktorého dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné) rozhodol o podanom dovolaní bez nariadenia pojednávania.

V ústave je základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania v čl. 48 ods. 2 ústavy vyjadrené expressis verbis. V čl. 6 ods. 1 dohovoru je imanentnou súčasťou práva každého na verejné prejednanie jeho záležitosti, ktorého obsah zabezpečuje jednak ochranu účastníkov konania pred výkonom justície v tajnosti, bez verejnej kontroly a jednak oprávnenie účastníkov konania na ústne pojednávanie.

V zmysle   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne   otázky   sa   nevyznačujú   osobitnou   zložitosťou   (Varela   Assalino   v.   Portugalsko z 25. apríla 2002). V niektorých prípadoch ESĽP poznamenal, že ak ide iba o vyriešenie právnych   otázok,   na   odstránenie   rozporov,   medzi   ktorými   je   vhodnejšia   písomná komunikácia   ako   ústna   obhajoba,   môže   postačovať   posúdenie   na   základe   spisu a že je legitímne, aby národné orgány zohľadňovali zásady hospodárnosti (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. apríla 2002, Schuler-Zgraggen v. Švajčiarsko z 24. júna 1994).Osobitne vo vzťahu k rozhodovaniu viacerých súdov súdnej sústavy ESĽP judikoval, že požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide   o otázku ústneho pojednávania na odvolacom   a dovolacom   stupni súdnictva, nedostatok   verejného   prejednania   veci   na   druhom   a treťom   stupni   možno   ospravedlniť povahou konania, ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné, a to predovšetkým vtedy, ak   vyššie   súdy   prejednávajú   výlučne   právne   otázky,   a nie   skutkové   otázky   (Ekbatani v. Švédsko z 26. mája 1988).

V rámci meritórneho dovolacieho konania najvyšší súd pri preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu dôvodil, že hoci sťažovateľ v závere svojho dovolania uviedol danosť dovolacieho   dôvodu   v   zmysle   ustanovenia   §   241   ods.   2   písm.   a)   OSP,   podľa   ktorého dovolanie možno odôvodniť tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, túto námietku   ničím   nekonkretizoval   a neuviedol,   v čom   spočíva   vada   konania   podľa ustanovenia   §   237   OSP.   Najvyšší   súd   preto   pristúpil   k preskúmaniu   vecnej   správnosti napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   z hľadiska   dovolacieho   dôvodu   vyplývajúceho z obsahu podaného   dovolania,   a síce,   že   napadnuté   rozhodnutie spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   interpretoval,   že   nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP je „také posúdenie, pri ktorom odvolací súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval“. Na tomto mieste skonštatoval, že takéto pochybenie v rozhodnutí odvolacieho súdu nezistil. Vychádzal pritom zo skutkového stavu ustáleného v konaní odvolacieho súdu a v argumentácii   najvyšší   súd   poskytol   výklad   relevantných   inštitútov   a   ustanovení aplikovaného   právneho   predpisu   (zákon   č.   311/2001   Z.   z.   Zákonník   práce   v znení neskorších predpisov), pričom súčasne preskúmal správnosť ich interpretácie a aplikácie zo strany odvolacieho súdu.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   obsahom   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu v dovolacom   konaní   bolo   riešenie   výlučne   právnych   otázok.   S ohľadom   na   citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd konštatuje, že absencia nariadeného pojednávania v konaní o dovolaní   sťažovateľa   nemala   dopad   na   zachovanie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto na základe uvedených skutočností sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009