znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 172/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 174/1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2007 doručená sťažnosť J. Č., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 174/1997.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 18. marca 1997 podal Okresnému súdu Žiar nad Hronom žalobu o ochranu osobnosti proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade. Podľa vyjadrenia sťažovateľa na tamojšom súde bolo konanie vedené pod sp. zn. 9 C 279/97. Sťažovateľ uviedol, že všetci sudcovia tohto súdu „podali žiadosť o vylúčenie z pojednávania“. Na základe toho Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 17 Nc 254/97 z 28. mája 1997 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu   Žiar   nad   Hronom   z prejednávania   a rozhodovania   v danej   veci   a vec   prikázal okresnému súdu. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že vo veci bolo nariadených niekoľko termínov   pojednávania,   pričom   viacero   z nich   bolo   odročených   na   žiadosť   žalovaných, uskutočnil sa výsluch žalovaného v 1. rade, boli zabezpečené potrebné dôkazné materiály, bol vyzvaný na úpravu petitu, čo aj splnil, a okresný súd takúto zmenu pripustil, došlo k zastaveniu konania voči žalovanému v 1. rade a medzitým bol spis viackrát pridelený inému zákonnému sudcovi. Podľa vyjadrenia sťažovateľa napokon okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 174/1997 z 18. septembra 2006 tak, že jeho návrh zamietol, pričom proti   tomuto   rozsudku   podal   25.   októbra   2006   odvolanie.   Samozrejme,   sťažovateľ argumentoval   aj   tým,   že   nespokojnosť   s postupom   okresného   súdu   namietal   viackrát podaním sťažnosti na prieťahy v konaní.

Sťažovateľ   teda   namietal,   že   návrh   na   začatie   konania   podal   18.   marca   1997 a okresný   súd   vo   veci   rozhodol   až   rozsudkom   z 18.   septembra   2006,   čo   znamená, že rozhodol   po viac ako   9   rokoch.   Zároveň   uviedol,   že   o jeho odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu   rozhodol   krajský súd rozsudkom   z 22. februára 2007. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal: „Prípad bol tak právoplatne rozhodnutý až po cca 10 rokoch od podania návrhu.“ Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domnieval, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 174/1997 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, okresný súd zaviazal zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 279 252,80 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 096 Sk.

Okrem uvedeného sťažovateľ žiadal, aby pri publikovaní rozhodnutí ústavného súdu v danej   veci   bolo   jeho   meno   a priezvisko   nahradené   iniciálkami.   Zároveň   dodal: „Tiež žiadam vynechať ulicu a popisné číslo a vykrátiť názov obce.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 174/1997.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 174/1997 z 18. septembra 2006 ústavný súd zistil, že namietané konanie v spojení s odvolacím konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 292/2006 bolo právoplatne skončené 24. apríla 2007.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, t. j. 4. júna 2007, už bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   pred právoplatným   skončením   príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného základného práva už nedochádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu, už nedochádzalo   k porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu   verejnej   moci.   K odstráneniu   právnej   neistoty   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   v prípadoch,   keď   sa   ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, III. ÚS 172/05).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už   bolo   doručené   právoplatné   rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03, III. ÚS 172/05).

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007