znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 172/06-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. J. B., D., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/06 (predtým sp. zn. 16 Nc 5/03) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/06 (predtým sp. zn. 16 Nc 5/03) p o r u š i l   základné právo Mgr. J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   20/06 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. J. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátke Mgr. E. B., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 172/06-27 z 10. októbra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Okresného   súdu Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 20/06 (predtým sp. zn. 16 Nc 5/03).

2. Porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ podal žalobný návrh okresnému súdu o náhradu mzdy proti Ministerstvu vnútra   Slovenskej   republiky   z dôvodu   jeho   nezaradenia   na   pracovnú   pozíciu   podľa rozsudku vo veci pracovnoprávnej rehabilitácie, ktoré začalo na jeho návrh 6. augusta 2003. Od   podania   žaloby   uplynulo   dva   a pol   roka   a okresný   súd   neuskutočnil   ani   jedno pojednávanie a nebol vynesený rozsudok vo veci.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 5. júna 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní.

3. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v   konaní okresného súdu   sp.   zn. 16   C 20/06   (predtým   sp.   zn.   16   Nc 5/03)   a   prikázal mu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň sťažovateľ žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk.

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že: „(...) zadosťučinenia vo výške 150 000,- Sk, ktorú považujem za minimálnu a primeranú miere   môjho   poškodenia   zapríčineného   spôsobeným   nekonaním   a prieťahmi   v súdnom konaní. (...) Závažnosť poškodenia treba vidieť nateraz o. i. aj v tom, že takýmto konaním dopúšťa   sa   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   s prispením   Okresného   súdu Bratislava I   zneváženia   nielen   mňa   ako   politický   rehabilitovaného   občana   za   krivdy a následne poškodenia spôsobené mi štátom, a to nielen v tuzemsku, ale aj v zahraničí...“ Poukázal na svoj ťažký zdravotný stav, v dôsledku čoho je v dlhodobej a nepretržitej lekárskej starostlivosti.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na   charakter   veci nemožno od neho očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti,   jej   doplnenia, k nej   pripojených   písomnosti, vyjadrení   účastníkov   konania   a spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   16   C   20/06   (predtým sp. zn. 16 Nc 5/03), zistil nasledovný priebeh a stav konania:

1. Sťažovateľ (v postavení žalobcu) je účastníkom predmetného súdneho konania o náhradu mzdy, ktoré začalo na jeho návrh 6. augusta 2003.

Okresný   súd   vyzval   2.   septembra   2003   sťažovateľa,   aby   odstránil   nedostatky podania, najmä aby opísal rozhodujúce skutočnosti vo veci a doplnil žalobný návrh. Sťažovateľ odpovedal na jeho výzvu a 21. septembra 2003 žalobný návrh doplnil.Dňa   27.   októbra   2003   dal   sudca   kancelárii   pokyn   na   pripojenie   súdneho   spisu sp. zn. E 466/1995.   Podľa   úradného   záznamu   sudca   nahliadol   do   súdneho   spisu sp. zn. E 466/1995   30. novembra   2003   a vydal   pokyn   na   pripojenie   k   spisu sp. zn. 16 C 197/91. Sudca nahliadol do súdneho spisu sp. zn. 16 C 197/91 12. októbra 2004. Okresný súd vyzval uznesením č. k. 16 Nc 5/03-21 z 10. januára 2005 sťažovateľa na odstránenie chýb návrhu na začatie konania a upresnenie petitu, pretože z podania nebolo zrejmé, akého rozhodnutia súdu sa sťažovateľ domáha.

Sťažovateľ   požiadal   19.   januára   2005   okresný   súd   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu v danej veci. Okresný súd vyzval 11. mája 2005 sťažovateľa, aby predložil písomnosti potrebné k rozhodnutiu o oslobodení od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 5. júna 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní.Okresný súd uznesením č. k. 16 Nc 5/03-38 z 5. augusta 2005 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu právneho zástupcu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   Nc   15/06-40   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie podania, na základe ktorého jeho právny zástupca podaním z 28. novembra 2005 upresnil petit návrhu.

Okresný   súd   uznesením   z 12.   decembra   2005   vyzval   odporcu,   aby   sa   k návrhu sťažovateľa vyjadril,   pričom   odporca   stanoviskom   z 25.   januára 2006   oznámil súdu,   že nárok sťažovateľa v celom rozsahu neuznáva. Sťažovateľ podal 17. marca 2006 vyjadrenie k stanovisku odporcu a okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. jún 2006, ktoré bolo z dôvodu predloženia spisu ústavnému súdu odročené. Pojednávanie vo veci 12. októbra 2006 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a navrhovateľ nesúhlasil, aby súd pojednával v neprítomnosti jeho právneho zástupcu.

Dňa 8. novembra 2006 odporca doručil súdu listinné dôkazy.Súdne pojednávanie 16. novembra 2006 bolo odročené na 29. január 2007 za účelom vykonania dokazovania.

Okresný súd uznesením č. k. 16 C 20/2006-97 zo 16. novembra 2006 v časti zastavil konanie.

Dňa 1. decembra 2006 navrhovateľ doručil súdu podanie a listinné dôkazy.Okresný súd výzvou zo 7. decembra 2006 žiada navrhovateľa, aby upresnil svoje podanie, či ide o nový návrh alebo odvolanie proti uzneseniu. Navrhovateľ doplnil svoje podanie 28. decembra 2006.

Okresný súd 8. januára 2007 vyzval právneho zástupcu, ktorý na výzvu odpovedal, že   odstupuje   od   zmluvy   o poskytovaní   právnej   služby   navrhovateľovi   z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, ako aj z dôvodu, že navrhovateľ robí podania okresnému súdu, o ktorých ho neinformuje, ich obsah nekonzultuje a stretnutí sa bez ospravedlnenia nezúčastňuje. Zároveň požiadal o prerušenie konania do doby, kým navrhovateľovi nebude ustanovený nový právny zástupca.

Navrhovateľ požiadal okresný súd 16. januára 2007 o ustanovenie nového právneho zástupcu.

Dňa   17.   januára   2007   dal   sudca   kancelárii   pokyn   na   zrušenie   termínu   súdneho pojednávania nariadeného na 29. január 2007 z dôvodu rozhodnutia o procesných návrhoch navrhovateľa.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 2131/05 z 15. februára 2007 podal chronologický prehľad úkonov súdu v predmetnom konaní a uviedol, že: „...nedošlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   zo   strany   konajúcej   sudkyne.   V oddelení 16 C v súlade s Občianskym súdnym poriadkom sa vybavuje vysoký počet pridelených vecí popri   priebežnom   mesačnom   nápade   nových   vecí.   Navrhovateľ   svojimi   neúplnými podaniami   a skutočnosťou,   že   svoj   postup   v konaní   neprerokoval   s právnym   zástupcom spôsobil, že predmetné konanie nie je k dnešnému dňu ukončené rozhodnutím vo veci samej. (...) V prípade,   že   ÚS   SR   dospeje   k záveru,   že   bolo   porušené   základne   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   navrhujeme   aby   ÚS   SR   nepriznal sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   z dôvodu,   že   vo   veci   bol   stanovený   termín pojednávania, ale pre ďalší procesný návrh sťažovateľa bol zrušený. Konaním samotného navrhovateľa   dochádza   k predĺženiu   konania   a k predĺženiu   časových   úsekov   medzi jednotlivými úkonmi smerujúcimi k vytýčeniu termínu pojednávania a rozhodnutia vo veci samej.“

  3. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu okresného súdu v liste zo 10. mája 2007 okrem iného uviedol, že : „sťažovateľ zaujal stanovisko, že sa nebudeme vyjadrovať k zaslanému listinnému vyjadreniu.“

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“),   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/06 (predtým sp. zn. 16 Nc 5/03) o návrhu na náhradu mzdy došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie súdu o náhrade mzdy, t. j. ide o existenčnú vec, o pracovnoprávny nárok, kde sa predpokladá osobitná pozornosť venovaná efektívnemu a rýchlemu postupu súdu, aby bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie. Význam predmetného druhu súdneho konania v danej veci ale tiež súvisí s ďalej uvedeným pod bodmi 1.1 a 1.2.

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie týkajúce sa náhrady mzdy, ktoré sa začalo 6. augusta 2003 a dosiaľ (teda po skoro štyroch rokoch) nebolo súdom prvého stupňa v celosti meritórne rozhodnuté; nerátajúc zastavenie konania v časti žalobného petitu.

1.1   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o náhradu mzdy nehodnotil ako právne zložité. Faktickú zložitosť danej veci - čiastočne v prospech okresného súdu - ústavný súd hodnotil v spojitosti s obsahom uvedeným v bode 1.2.

1.2   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   v preskúmavanej   veci,   teda   správania sťažovateľa,   ústavný   súd   zistil   skutočnosť,   že   aj   sťažovateľ   sa   nie   bezvýznamným spôsobom podieľal na prieťahoch konania, a to bolo osobitne zohľadnené pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, a pri určení výšky   priznaného   finančného   zadosťučinenia.   Táto   skutočnosť   sa   prejavila   v podaní zmätočnej   žaloby   sťažovateľom,   ktorá   až   v priebehu   ďalšieho   konania   (predovšetkým po súdom určeného advokáta pre žalobcu) spĺňala formálne náležitosti na jej prerokovanie, ďalej v procesnom správaní sa sťažovateľa (žalobcu) – z hľadiska času v nesústredenom a neefektívnom   poskytnutí   súčinnosti   okresnému   súdu   pri   odstraňovaní   chýb   žaloby a oneskoreným predkladaním žiadostí adresovaných súdu o ustanovenie právneho zástupcu, o oslobodenie   od   povinnosti   platiť   súdne   poplatky,   ako   aj   v odročení   pojednávania   pre neúčasť   jeho   právneho   zástupcu   a   v nedostatočnej   kooperácii   s ním,   v dôsledku   čoho sa právny   zástupca   vzdal   jeho   zastupovania   v súdnom   konaní   a žiadal   ho   prerušiť do ustanovenia nového advokáta. Všetky tieto skutočnosti mali určitý vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Sťažovateľ v neposlednom rade aj v priebehu konania vedeného ústavným súdom zaujal napr. stanovisko v komunikácii so svojou právnou zástupkyňou, že sa ako strana sťažovateľa nebudú vyjadrovať k zaslanému listinnému vyjadreniu okresného súdu (viď bod 3. II. časti odôvodnenia), čo ona ako jeho právna zástupkyňa akceptovala a zároveň tento dôvod „nezaujatia stanoviska“ výslovne uviedla v podaní z 10. mája 2007.

1.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   zistil,   že   tento   vo   veci   konal plynulo až do 30. novembra 2003. V období od 1.decembra 2003 do 10. januára 2005 bol okresný súd nečinný. Následne okresný súd konal plynulo v medziach „faktickej zložitosti“ a „správania sa sťažovateľa“ uvedených v bodoch 1.1 a 1.3 tejto časti odôvodnenia.

Ústavný súd hodnotí obdobie nečinnosti od 1.decembra 2003 do 10. januára 2005 ako zbytočný prieťah v trvaní viac ako 13 mesiacov.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu poukazujúce na objektívne príčiny spôsobujúce prieťahy   v konaní,   ktoré   spočívajú   v značnej   zaťaženosti   súdu,   nemožno   akceptovať. V súlade   s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   dohovoru   platí,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97).   Preto   ani   námietka   veľkého   množstva nevybavených   a nerozhodnutých   vecí   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk, ktoré bližšie špecifikoval keď poukázal na jeho právnu neistotu a skutočnosť, že prieťahmi v konaní je znevážený ako politický rehabilitovaná osoba. V tomto ohľade ďalej poukázal na   svoj   ťažký   zdravotný   stav,   v dôsledku   čoho   je   v dlhodobej   a nepretržitej   lekárskej starostlivosti.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný súd konštatuje, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   v žiadnom   rozsahu   a   nijakým   spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany, ani akýmsi paralelným dôvodom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 235/03).

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal do   úvahy   všetky   okolnosti   prebiehajúceho   súdneho   konania   a dospel   k záveru,   že vyslovenie   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľa   a prikázanie okresnému súdu   vo   veci   konať   je   vzhľadom   na   podiel   sťažovateľa   na   celkovej   dĺžke   konania dostatočným uplatnením právomoci ústavného súdu a primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 4.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (doplnenie sťažnosti) z 25. septembra 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za dva úkony právnych služieb) 5 302 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007