znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 172/05-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť E., s. r. o., so sídlom K., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cb 577/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2005 doručená   sťažnosť   E.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   B.,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cb 577/98.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že S., a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), podala 23.   januára   1998   žalobu   na   krajskom   súde,   predmetom   ktorej   bolo   zaplatenie   sumy vo výške 1 973 473,30 Sk s príslušenstvom. Na základe výzvy súdu žalobkyňa 3. apríla 1998 zaplatila súdny poplatok. Dňa 29. mája 1998 vzala žalobkyňa žalobu v časti späť. O späťvzatí žaloby rozhodol krajský súd uznesením z 29. júna 1998 tak, že v časti konanie zastavil.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   17.   novembra   1998   žalovaný   v 2. rade   žiadal, aby súd pripustil pristúpenie ďalšieho žalovaného do konania. O tomto rozhodol krajský súd uznesením   z 19.   apríla   1999   tak,   že   návrh   zamietol.   Sťažovateľka   ďalej   špecifikovala, aké úkony boli v danej veci jednak zo strany súdu a jednak zo strany účastníkov konania vykonané. Uviedla, že podaním   z 19.   apríla 2004 oznámila súdu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 25. novembra 2002 jej žalobkyňa postúpila pohľadávku, ktorá bola   predmetom   sporu.   Krajský   súd   na   základe   toho   15.   júla   2004   pripustil   zmenu účastníkov   konania   na   strane   žalobkyne.   Následne   uznesením   sp.   zn.   1 Cb 577/98 z 19. októbra 2004 krajský súd konanie zastavil z dôvodu, že došlo k výmazu žalovaného v 1. rade aj žalovaného v 2. rade z obchodného registra v Slovenskej republike bez toho, aby mali právnych nástupcov.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   zbytočnými   prieťahmi   v konaní,   ktoré   podľa   jej názoru spôsobil svojím postupom krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cb 577/98, bol vytvorený dostatočný priestor na zánik žalovaných subjektov, a tým aj na znemožnenie vymoženia žalovanej sumy. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka nevyužila účinný právny prostriedok nápravy a nepodala predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Vyslovila však názor, že sedemročné prieťahy v konaní sú dostatočným dôvodom na tvrdenie, že takýmto postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cb 577/98 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„1.   Základné   právo   E.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K.,   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, zaručené podľa ustanovenia článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Krajskom súde Prešov pod sp. zn. 1 Cb/577/1998, porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   Prešov   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Cb/577/1998 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E., s. r. o., so sídlom K., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré jej je povinný zaplatiť Krajský súd Prešov do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   Prešov   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 5.310,- Sk do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cb 577/98.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Z uznesenia krajského súdu o zastavení konania č. k. 1 Cb 577/98-234 z 19. októbra 2004,   predovšetkým   z doložky   právoplatnosti   je   zrejmé,   že   toto   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2005. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo podľa sťažovateľky   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bolo právoplatne skončené 29. apríla 2005. Štatutárnemu orgánu sťažovateľky bolo uznesenie o zastavení konania doručené 16. marca 2005.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, t. j. 25. mája 2005, už bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľka   nachádzala   pred právoplatným   skončením   príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného základného práva už nedochádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde). Vychádza pri tom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu   verejnej   moci.   K odstráneniu   právnej   neistoty   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už   bolo   doručené   právoplatné   rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03).

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   o žiadosti   sťažovateľky o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   lebo   jeho   poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005