znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 172/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., P. B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   Okresným   súdom   v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 440/93 a Krajským súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 1127/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2002 doručená sťažnosť M. B., bytom Š. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., P. B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) Okresným   súdom   v   Žiline   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 440/93 a Krajským   súdom   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 1127/02.

K porušeniu uvedených práv navrhovateľa malo dôjsť tým, že okresný súd ho údajne v rozpore   s poučovacou   povinnosťou   súdov   neupozornil,   „že   v danej   veci   je   potrebné zmeniť osobu odporcu na podanom návrhu, ktorý v roku 1999 zomrel a označiť na strane odporcu   jeho   nástupcov...“.   Navrhovateľ   argumentuje   aj   nesprávnosťou   uvedených rozhodnutí a „neprimeranými prieťahmi“ v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 13   C   440/93.   Sťažovateľ   sa   domáhal   zrušenia   uvedených   rozhodnutí   okresného   súdu a krajského   súdu   z dôvodu   ich   nezákonnosti   a žiada   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   20   ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný   návrhom.   Z toho   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže   skúmať   iba   to,   či   opísaným konaním došlo k porušeniu tých   práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta. Prípadné vyhovenie   sťažnosti   v ostatných   častiach   (zrušenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov a priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia)   sa   viaže   na   vyslovenie   porušenia základných práv.

Použitie rôznych prostriedkov nápravy, ktoré môže ústavný súd v danom prípade v rámci   svojej   právomoci   použiť   a ktorých   použitia   sa   navrhovateľ   domáha   (deklarácia porušenia   práv,   zrušenie   rozhodnutí,   primerané   finančné   zadosťučinenie),   ústavný   súd zvažuje   až   v rámci   konania   vo   veci   samej,   a preto   sa   nimi   v rozhodnutí   o odmietnutí sťažnosti ako celku nezaoberá.

K   námietke porušenia čl. 47 ods. 2 a   3 ústavy

Právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy poskytujú advokáti a komerční právnici. Navrhovateľ bol v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 440/93 zastúpený advokátom, čiže uplatňoval a realizoval svoje právo podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Súdy nie sú orgánmi   poskytujúcimi   právnu   pomoc.   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   „Súdy   rozhodujú v občianskoprávnych   a trestných   veciach;   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon“. Poskytovanie právnej pomoci je mimo ústavného rámca pôsobnosti súdu. Poučovacia povinnosť súdu v zákonom vymedzených prípadoch nespadá   do   rámca právnej   pomoci.   Poskytovanie právnej   pomoci   súdom   by znamenalo porušenie nestrannosti súdu. Naviac, podľa § 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súdy nemajú poučovaciu povinnosť voči účastníkovi, ktorý je zastúpený advokátom alebo   komerčným   právnikom.   Navrhovateľ   argumentoval   právnym   názorom   Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ÚS ČSFR“) vysloveným vo veci sp. zn. I. ÚS 597/92, podľa ktorého „Ak súd v konaní podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., zastáva iný právny názor na voľbu možného postupu ako žalobca, tak   je   súd   povinný   žalobcu   vyzvať   k úprave   petitu.   Nedodržanie   takéhoto   postupu a zamietnutie   žaloby   iba   z formálnych   dôvodov   je   porušením   princípu   plnej   ochrany vlastníckeho práva v zmysle ustanovenia čl. 11 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., je teda porušením jedného zo základných ľudských práv a slobôd v zmysle Listiny základných práv a slobôd“.

Podľa názoru ústavného súdu zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov vydaný „v snahe zmierniť následky niektorých nemajetkových a iných krívd...“ spôsobených v minulosti prevažne verejnou mocou vyžaduje pri svojom uplatňovaní zo strany orgánov demokratickej verejnej moci zvláštnu starostlivosť zameranú na   dosiahnutie   účelu   zákona.   Preto   nemožno   kritériá   pre   pôsobenie   súdov   pri   jeho uplatňovaní bez ďalšieho považovať za všeobecne uplatniteľné na rozhodovanie súdov.

V danom prípade okresný súd vyzval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov jeho návrhu. Správne označenie účastníkov konania nie je vecou   „právneho názoru na voľbu možného postupu“, ale splnením požiadavky § 79 ods. 1 OSP, ktoré musí súd vyžadovať podľa § 5 OSP,   a účastníka, ktorý je zastúpený advokátom   o spôsobe jej splnenia nemá poučovať.

V sťažnosti nie je uvedené nič, čo by nasvedčovalo, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 13 C 440/93 a krajského súdu vedenom pod sp. zn. 6 Co 1127/02 bola porušená rovnosť účastníkov. Samotný neúspech navrhovateľa v uvedených konaniach neznamená porušenie rovnosti účastníkov. Preto je sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy zjavne neopodstatnená.

K   námietke porušenia čl. 11 ods. 1 listiny

Konanie okresného súdu sp. zn. 13 C 440/93 sa priamo týkalo dedičského práva navrhovateľa.   Rozhodovať   o jeho   dedičskom   práve   sú   príslušné   všeobecné   súdy,   do právomoci   ktorých   patrí   ochrana   práva   navrhovateľa   podľa   čl.   11   ods.   1   listiny. Navrhovateľ   namieta   údajnú   nezákonnosť   postupu   všeobecných   súdov   (nezákonné zastavenie konania) v konaní o jeho dedičskom práve.

Navrhovateľ sa domáha zrušenia uznesenia okresného súdu č.   k.   13 C 440/93-71 o zastavení   konania   a uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   1127/02,   ktorým   bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení konania, ktoré pokladá za nezákonné, lebo podľa jeho mienky neexistovali dôvody pre zastavenie konania.

Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenia všeobecných súdov nie sú svojvoľné. Výroky sú primerane odôvodnené a nie sú ani v zjavnom rozpore s podkladmi, o ktoré sa opierajú. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 24/97 vyslovil: „Preto k odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky dochádza až vtedy, ak sa   „každý“   (a   zákonom   stanoveným   postupom)   domáhal   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana mu nebola poskytnutá.“ Je vecou všeobecných súdov, aby   posúdili,   či   postup   domáhania   sa   práv   navrhovateľom   bol   v súlade   so   zákonom. Ústavný   súd   rešpektuje   ich   stanovisko,   pokiaľ   nie   je   svojvoľné.,   čo   nie   je   prípad napadnutých   uznesení.   Spôsob,   akým   navrhovateľ   na   výzvu   okresného   súdu   podaním doručeným tomuto súdu 14. novembra 2001 upravil svoj návrh, nevyvracia odôvodnenosť zastavenia konania sp. zn. 13 C 440/93 okresným súdom.

Preto je sťažnosť navrhovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 11 ods. 1 listiny zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2002