znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 171/2016-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežneprerokovalsťažnosťobchodnejspoločnostiSHELL Slovakia, s. r. o.,Einsteinova 23, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou KRION Partners s. r. o.,Palisády 50, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Nitre sp. zn. 6 CoE 138/2014 z 30. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SHELL Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SHELL Slovakia, s. r. o.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 138/2014 z 30. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhalavoči žalovanému zaplatenia neuhradených faktúr. Rozhodcovským rozsudkom bol žalovanýzaviazaný uhradiť sťažovateľke žalovanú sumu neuhradených faktúr s príslušenstvom, trovykonania pred rozhodcovským súdom a trovy právneho zastúpenia sťažovateľky.

Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Er 1025/2013z 10. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bola žiadosť súdneho exekútorao udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietnutá,«a to z dôvodu, že podľa záveru Okresného súdu má zmluva o kartách Shell card zo dňa 08.01.2012 uzavretá medzi sťažovateľom a Dlžníkom (ďalej len „Zmluva o kartách Shell card“) povahu spotrebiteľskej zmluvy».

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súdprvostupňové rozhodnutie napadnutým uznesením potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Podstatou tejto sťažnosti sú nasledovné kľúčové námietky:

a.Nedostatočná odôvodnenosť Uznesenia Okresného súdu, ako aj Uznesenia Krajského súdu,

b.Odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke.“

Okresný súd posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným ako vzťahspotrebiteľský. V nadväznosti na to skonštatoval, že zmluva o kartách Shell card obsahujeneprijateľnú podmienku – rozhodcovskú doložku.

Ďalej sťažovateľka uviedla:„Na základe týchto úvah dospel Okresný súd Nitra k záveru, že žiadosť Súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie je potrebné zamietnuť, nakoľko dojednanie rozhodcovskej doložky bolo v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13EHS (str. 4 Uznesenia Okresného súdu).“

Sťažovateľka namieta, že krajský súd pri odôvodnení napadnutého rozsudku„využil možnosť aplikácie ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu), a to napriek tomu, že sťažovateľ v podanom odvolaní proti Uzneseniu Okresného súdu uviedol aj iné/nové argumenty na podporu svojich tvrdení a záverov, t. j. argumenty, s ktorými sa Okresný súd v Uznesení Okresného súdu logicky vysporiadať nemohol“.

Sťažovateľka uviedla:„Vzhľadom na vyššie uvedený záver Krajského súdu, ktorý ďalej v odôvodnení Uznesenia Krajského súdu už neuviedol konkrétne argumenty a dôvody, ktoré sú podkladom jeho rozhodnutia s tým, že sa odvolal na odôvodnenie Uznesenia Okresného súdu, sťažovateľ v ďalšom texte svojej sťažnosti poukazuje resp. namieta tvrdenia, ktoré sú obsahom uznesenia Okresného súdu.“

Podľa názoru sťažovateľky„iba samotné konštatovanie, že vzťah medzi sťažovateľom a dlžníkom je vzťahom spotrebiteľským, bez ďalšieho vysvetlenia a uvedenia konkrétnych dôvodov na základe ktorých Krajský súd dospel k tomuto záveru nestačí, pretože tu absentuje náležité zdôvodnenie takéhoto postupu“.

Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na odlišnú rozhodovaciu činnosť jednotlivých(odlišných) senátov krajského súdu o tej istej právnej otázke, pri ktorej krajský súd dospelv obdobnej veci (tiež šlo o vec sťažovateľky) k opačnému záveru a záväzkový vzťahúčastníkov konania (založený zmluvou o kartách Shell card) považoval za spotrebiteľský(uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 CoE 190/2013 z 30. decembra 2013).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.04.2015, spis. zn. 6CoE/138/2014 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.04.2015, spis. zn. 6CoE/138/2014 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 355,72 EUR, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet spoločnosti KRION Partners s.r.o., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Predmetom podanej sťažnosti je (i) námietka arbitrárnosti napadnutého uzneseniakrajského súdu v súvislosti s využitím zákonnej možnosti vypracovať tzv. skrátenéodôvodnenie rozsudku a odkázať v ňom na dôvody rozhodnutia obsiahnuté v rozhodnutíprvostupňového súdu, (ii) námietka, že v obdobnej veci iný senát krajského súdu dospelk opačným záverom, keď posúdil právny vzťah založený zmluvou o kartách Shell card akovzťah spotrebiteľský.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,Recueil III/1997).

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia z dôvodujeho nedostatočného odôvodnenia a k sťažovateľkou uvedenému tvrdeniu, že krajský súdlen jednoducho konštatoval správnosť dôvodov uznesenia okresného súdu bez toho, aby saakýmkoľvek spôsobom zaoberal predostretými dôvodmi odvolania, ústavný súd konštatuje,že s poukázaním na § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov bol postup krajského súdu v súlade s uvedeným ustanovenímumožňujúcim mu vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia a odkázať v ňomna dôvody rozhodnutia obsiahnuté v uznesení okresného súdu, pretože sa krajský súds odôvodnením uznesenia okresného súdu plne stotožnil.

Pozornosti ústavného súdu nemohla uniknúť ani skutočnosť, že krajský súd nielenževyhodnotil argumentáciu súdu prvého stupňa za vecne správnu a v súlade s judikatúrouNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale takisto v odôvodnení napadnutého uzneseniauviedol, že argumenty uvádzané sťažovateľkou v odvolaní už boli predmetom posúdeniav prvostupňovom konaní. Okrem iného na zdôraznenie správnosti prvostupňovéhorozhodnutia dodal, že nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne,spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi.Zmluvný vzťah založený zmluvou o kartách Shell card v konečnom dôsledku posúdil akospotrebiteľský. Ústavný súd hodnotí pozitívne aj to, že krajský súd upriamil svojupozornosť na skutočnosť, že dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie povereniana výkon exekúcie bola samotná rozhodcovská doložka, na základe ktorej bolo vedenérozhodcovské konanie a ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,v ktorom sa plne priklonil k odôvodneniu okresného súdu, a postupom, ktorým využilmožnosť danú mu zákonom k vypracovaniu tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným.

Právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagovalna každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci(rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

V zmysle uvedeného ústavný súd nemôže vyhodnotiť situáciu, pri ktorej krajský súdv odôvodnení napadnutého uznesenia neodpovedal na argumenty sťažovateľky podľa jejpredstáv, ako zásah do práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretožev tomto prípade bol postup pri vybavení odvolania (t. j. že argumentáciu sťažovateľkyvyhodnotil v odvolaní za natoľko závažnú, že sa k nej bolo treba v odôvodnení napadnutéhorozsudku bližšie vyjadriť) na zvážení krajského súdu. Navyše, ako už bolo uvedené, okremzohľadnenia argumentácie sťažovateľky v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu krajskýsúd v napadnutom uznesení doplnil na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutiatiež ďalšie dôvody.

Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že ani v odôvodnení rozsudku okresného súdunie je možné badať nedostatky zakladajúce arbitrárnosť či neodôvodnenosť tohto rozsudku.V tomto prípade argumentáciou opierajúcou sa o„arbitrárne“vyhotovenie tzv.skráteného odôvodnenia rozsudku krajského súdu za situácie, že je také odôvodnenierozsudku ústavne konformné, nepovažuje ústavný súd za vhodné prenášať nesúhlassťažovateľky s právnym názorom všeobecných súdov do roviny ústavnosti.

K námietke rozkolu v judikatúre senátov krajského súdu ústavný súd považujeza potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Preskúmanierozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie lenv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo inýmzásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stava právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 224/2015). Takúto situáciuvšak ústavný súd vo veci sťažovateľky nezistil.

Na tomto mieste je vhodné zopakovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľaktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovaťtak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď muokrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, ženie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keďsa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutého uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné napadnuté uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné(II. ÚS 70/2014).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016