znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 171/2015-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedu   Rudofla   Tkáčika   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Miroslavom   Golianom,   advokátska   kancelária, Budatínska   16,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 130/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 116/2005) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   130/2011   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 116/2005) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 130/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 116/2005) p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 284,08 € (dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu   Mgr.   Miroslava   Goliana,   advokátska   kancelária,   Budatínska   16,   Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 171/2015-9 z 28. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   8   C   130/2011,   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   116/2005   (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   v namietanom   konaní,   ktorého predmetom bolo „určenie neplatnosti alografného závetu a listiny o vydedení a po rozšírení petitu aj určenie, že dôvody na vydedenia nie sú dané“, vystupuje ako odporkyňa.

Okresný súd „návrhu navrhovateľov v časti o určenie neplatnosti alografného závetu a vydedenia zriadené poručiteľom v jednej listine, vyhovel vo svojom rozhodnutí, vydanom ROZSUDKU zo dňa 05. 06. 2007, spis. zn. 8C/116/2005- 102“.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie sťažovateľka aj navrhovatelia.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) o podaných odvolaniach rozhodol rozsudkom   č. k. 9   CoD   31/2008-184   z 27. novembra 2008, ktorým   zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že návrh na určenie, že alografný závet a listina o vydedení z 13.   júna   2001   je   neplatný,   zamietol   a zároveň   konštatoval,   že   dôvody   vydedenia navrhovateľov uvedené v listine o vydedení nie sú dané.

Proti rozsudku krajského súdu podali navrhovatelia 10. februára 2009 dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol uznesením č. k. 4 Cdo 93/2009-206 z 28. júla 2010 tak, že rozsudok krajského súdu v zmeňujúcom výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na určenie neplatnosti alografného závetu a listiny o vydedení, ako aj vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil krajskému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

Krajský súd po vrátení veci uznesením č. k. 9 CoD 77/2010-217 z 26. júla 2011 rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 116/2005-102 z 5. júna 2007 zrušil v časti o určení, že „alografný závet a vydedenie zriadené poručiteľom“ sú neplatné. Zároveň v odôvodnení svojho   rozhodnutia   poukázal   na   skutočnosť,   že   dovolaním   nebol   napadnutý   zmeňujúci výrok rozsudku krajského súdu o určení neexistencie dôvodov vydedenia, a ten sa teda stal právoplatným.

Po zrušení časti rozsudku okresného súdu krajským súdom a vrátení veci na ďalšie konanie bola vec ďalej vedená pod novou spisovou značkou, a to sp. zn. 8 C 130/2011.

K ďalšiemu priebehu konania sťažovateľka uviedla: „Okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   deň   09.   02.   2012,   ktoré   konanie   sa uskutočnilo bez prítomnosti sťažovateľky, následne za prítomnosti sťažovateľky 07. 06. 2012 a 02. 08. 2012.

Na poslednom pojednávaní zo dňa 02. 08. 2012 bolo rozhodnuté, že vo veci samej sa nariadi znalecké dokazovanie v intenciách určeného postupu Krajským súdom Trnava, za účelom ktorým súd určil vydaním Uznesenia spis. zn. 8C/130/2011-388 zo dňa 22. 10. 2012 znalca ⬛⬛⬛⬛, bytom, znalca z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo, odvetvie strojové písmo, ktorý mal vypracovať znalecký posudok v lehote určenej   súdom.   Aj   napriek   uvedenej   skutočnosti,   ustanovený   znalec   znalecký   posudok v lehote určenej súdom nevypracoval...

Až po spísaní sťažnosti na prieťahy v konaní súd začal konať a znalca vyzval, aby v primeranej lehote do 30. 04. 2012 znalecký posudok vypracoval. Aj napriek tomu že znalec   mal   dostatok   času   na   vypracovanie   posudku,   požiadal   súd   o   predĺženie   lehoty do 30. 05.   2014,   čo   súd   zrejme   akceptoval.   Znalec   nakoniec   posudok   vypracoval dňa 29. 05. 2014, ktorý súdu doručil dňa 02. 06. 2014...“

Podľa názoru sťažovateľky „v konaní k prieťahom došlo a to najmä v súvislosti aj s nečinnosťou   súdu   v   postupe   o   ustanovenie   znalca,   ktorého   nečinnosť   súd   prijal a neurobil   nič,   aby   znalca   prinútil   vo   veci   konať   a   teda   vypracovať   znalecký   posudok a to aj napriek tomu, že celé konanie od podanie návrhu trvá takmer deväť rokov, majetok poručiteľa chátra a znehodnocuje sa. Mám teda za to, že Okresný súd v Trnave porušil základné právo sťažovateľky ako aj dotknutých osôb, nakoľko okresný súd nepostupoval podľa uvedených všeobecne platných procesnoprávnych predpisov a ustanovení O. s. p. a teda   spôsobom   čo najrýchlejšieho   prejednania   a   rozhodnutia   veci   samej   spravidla na jedinom pojednávaní tak aby ochrana práv bola rýchla a účinná aj keby bolo potrebné vo veci samej vykonať znalecké dokazovanie.“.

Sťažovateľka   tiež   uviedla,   že   v   konaní   si   uplatňuje   aj   priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia,   a   to   s   poukazom   na   to,   že   nečinnosťou   súdu „je   dotknuté vlastnícke právo účastníkov konania a z toho pre nich vyplývajúce práva a povinnosti k nehnuteľnostiam, ktoré patrili poručiteľovi“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave v konaní o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané ako aj o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení spísanej na jednej listiny spis. zn. 8C/116/2005 a spis. zn. 8C/130/2011 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Trnave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod spis. zn. 80/130/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 15.000,00 € (slovom: pätnásťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   v   Trnave   je   povinný   nahradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom : dvestoosemdesiatštyri/08 EUR) na účet jej právneho zástupcu Mgr. Miroslava Goliana, advokáta, Budatínska 16, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprV 455/2015 doručeným ústavnému   súdu   22.   júna   2015   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu,   ktorá   v celom rozsahu poukázala na vyjadrenie zákonnej sudkyne v namietanej veci, ktoré ústavnému súdu predložila prílohou k svojmu vyjadreniu.

Zákonná sudkyňa podala podrobný chronologický prehľad jednotlivých procesných úkonov okresného súdu.

K obsahu sťažnosti uviedla, že vo veci sa dosiaľ vykonalo „rozsiahle dokazovanie a naďalej súd v dokazovaní pokračuje. Priebeh a trvanie nariadeného znalecké dokazovania a   vypracovanie   znaleckého   posudku   ovplyvnila   skutočnosť,   od   vyhotovenia   písomnosti z roku 2001 (závet a listina o vydedení) uplynula dlhšia doba, pisateľ je nebohá osoba a ku dňu   vypracovania   znaleckého   posudku   nemal   znalec   dostatočné   množstvo porovnávacieho   materiálu,   pričom   aj   jeho   zabezpečenie   bolo   spojené   s   časovou náročnosťou. Následne súd zistil existenciu ďalších vhodných podpisov nebohého a preto uložil Uznesením zo dňa 4. 5. 2015 vypracovať znalcovi doplnok k znaleckému posudku. Označená odporkyňa v konaní má toho času piateho právneho zástupcu, pričom skutočnosti o   zmene   adresy   sídla   právneho   zástupcu,   vyčiarknutia   zo   zoznamu   advokátov,   ako aj odvolania plných mocí boli zo strany odporkyne oznámené na výzvu súdu alebo vôbec. Mám   za   to   že,   s   ohľadom   na   predmet   konania,   rozsah   vykonávaného   dokazovaní a vykonávané znalecké dokazovanie konám vo veci plynule a bez zbytočných prieťahov.“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   podaní   doručenom   ústavnému   súdu 31. augusta 2015 uviedol, že k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu „nie je potrebné zaujímať iné stanovisko ako to, ktoré je uvedené v podanej sťažnosti“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. K porušeniu sťažovateľkou označeného práva malo dôjsť postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03). Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 74/02, III.   ÚS 111/02, III.   ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory súvisiace   s dedičským   konaním   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne zložité. Skutková zložitosť sporov, ktorých predmetom je námietka neplatnosti závetu či posúdenie otázky existencie dôvodov vydedenia,   môže   vyplývať   z potreby   rozsiahlejšieho   dokazovania,   najmä   nevyhnutného znaleckého   dokazovania,   avšak   ani   pri   zohľadnení   tejto   skutočnosti   nie   je   možné konštatovať mimoriadnu či neštandardnú faktickú a skutkovú zložitosť veci, keďže postupy pri   dokazovaní   v obdobných   veciach   je   možné   označiť   v praxi   všeobecných   súdov za dostatočne štandardizované. Samotnú skutkovú zložitosť veci v tomto prípade nemožno dávať do súvislosti s neefektívnou činnosťou okresného súdu.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia správania účastníkov súdneho konania v súvislosti so vznikom prípadných zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania   prispeli   aj   okolnosti   na   strane sťažovateľky a jej právnych zástupcov. Ide najmä o nedostatočné informovanie okresného súdu o zmenách v právnom zastúpení odporkyne, ktoré malo za následok potrebu realizácie väčšieho   množstva   procesných   úkonov   zameraných   na   odstránenie   týchto   nedostatkov. Konkrétne   ide   najmä   o situáciu,   keď   odvolanie   v mene   sťažovateľky   proti   rozsudku okresného   súdu   podali   nezávisle   na   sebe   dvaja   právni   zástupcovia   odporkyne,   pričom o odvolaní   či   vypovedaní   splnomocnenia   udeleného   pôvodnému   právnemu   zástupcovi nemal okresný súd žiadnu vedomosť. Rovnako tak nová právna zástupkyňa sťažovateľky ani sťažovateľka   sama   neoznámili   okresnému   súdu   zmenu   sídla   právnej   zástupkyne   či   jej neskoršie vyčiarknutie zo zoznamu advokátov. Všetky skutočnosti uvedené v tomto bode nálezu ústavný súd musel zohľadniť pri určení výšky finančného zadosťučinenia (obdobne IV. ÚS 10/05, III. ÚS 336/07, III. ÚS 382/08 a III. ÚS 254/09).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a hneď na úvod poukazuje na to, že trvanie namietaného súdneho konania v dĺžke viac ako 10 rokov, z toho 7 rokov na okresnom súde, je už samo osebe neprimerané.

Z predloženého súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd uskutočnil prvé pojednávanie vo veci samej až rok po doručení návrhu na začatie konania. V období od doručenia návrhu (3. októbra 2005) do prvého pojednávania (12. októbra 2006) okresný   súd   realizoval   iba   úkony   smerujúce   k odstráneniu   nedostatkov   podania a zabezpečeniu dedičského spisu.

V ďalšom období okresný súd konal plynule a na pojednávaní konanom 5. júna 2007 vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Rozsudok   bol   napadnutý   odvolaním   navrhovateľov   (27.   júla   2007)   a dvoma odvolaniami   sťažovateľky   podanými   dvoma   rôznymi   právnymi   zástupcami   (obe 26. júla 2007).

V ďalšom   období   okresný   súd   realizoval iba   úkony   smerujúce   k zisteniu spornej otázky právneho zastúpenia sťažovateľky a spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní predložil až 23. mája 2008, teda takmer jeden rok po vyhlásení prvostupňového rozsudku. Od 26. mája 2008 do 19. januára 2009 sa spis nachádzal na krajskom súde, ktorý rozhodoval o podaných odvolaniach.

Súdny spis bol vrátený okresnému súdu pre účely doručovania rozhodnutia krajského súdu účastníkom 20. januára 2009.

Na   základe   dovolania   podaného   navrhovateľmi   sa   spis   od   6.   apríla   2009 do 1. septembra   2010   nachádzal   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý o podanom dovolaní rozhodol uznesením č. k. 4 Cdo 93/2009-206 z 28. júla 2010 tak, že rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku vo veci samej, ktorým bol zamietnutý návrh na určenie neplatnosti alografného závetu a listiny o vydedení, ako aj vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na nové konanie.

Od 6. septembra 2010 do 25. augusta 2011 sa spis z dôvodu vrátenia veci najvyšším súdom   opätovne   nachádzal   na   krajskom   súde,   ktorý   o podaných   odvolaniach   opätovne rozhodol uznesením č. k. 9 CoD 77/2010-217 z 26. júla 2011 tak, že rozsudok okresného súdu   v napadnutej   časti   o určenie   neplatnosti   alografného   závetu   a vydedenia   zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný   súd   v období   nasledujúcom   po   vrátení   veci   krajským   súdom   uskutočnil tri pojednávania,   a to   9.   februára   2012,   7.   júna   2012   a 8.   augusta   2012.   Pojednávanie nariadené na 29. marec 2012 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania. Uznesením   č.   k.   8   C   130/2011-283   z 22.   októbra   2012,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   15.   novembra   2012,   súd   ustanovil   do   konania   znalca,   ktorému   uložil povinnosť   vypracovať   znalecký   posudok   z odboru   písmoznalectva   v lehote   do   60   dní od upovedomenia znalca o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia.

Znalec podaním doručeným okresnému súdu 22. januára 2013 požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku o 6 mesiacov alebo o zmenu znalca. Zároveň z obsahu súdneho spisu vyplýva, že znalec týmto podaním požiadal aj o zaslanie súdneho spisu. Uznesením č. k. 8 C 130/2011-293 z 28. januára 2013 okresný súd predĺžil znalcovi lehotu na podanie znaleckého posudku o 6 mesiacov.

V období   od   29.   januára   2013   do   17.   júla   2013   okresný   súd   realizoval   úkony smerujúce k obstaraniu porovnávacieho materiálu pre znalca.

Okresný súd 17. júla 2013 dopytoval znalca vo veci predloženia znaleckého posudku a následne mu 25. septembra 2013 (teda 10 mesiacov od ustanovenia znalca a 8 mesiacov, od kedy znalec o zaslanie súdneho spisu požiadal) zaslal súdny spis.

Podaním   z 25.   októbra   2013   a opätovne   z 19.   novembra   2013   znalec   oznámil okresnému súdu nedostatok porovnávacieho materiálu pre podanie znaleckého posudku a požiadal o súčinnosť.

V období   od   20.   novembra   2013   do   12.   mája   2014   (6   mesiacov)   okresný   súd opätovne   vykonával   iba   úkony   smerujúce   k obstaraniu   porovnávacieho   materiálu pre znalca.

Uznesením č. k. 8 C 130/2011-348 z 15. mája 2014 okresný súd opätovne znalcovi predĺžil lehotu na podanie znaleckého posudku.

Znalec podal vo veci znalecký posudok 2. júna 2014. Znalecké dokazovanie vo veci teda trvalo celkovo viac ako 18 mesiacov.

V období po podaní znaleckého posudku okresný súd doručoval znalecký posudok účastníkom konania a uskutočnil tri pojednávania, a to 18. novembra 2014, na ktorom bol vypočutý znalec, 9. apríla 2015 a 16. júla 2015. Pojednávanie konané 16. júla 2015 bolo odročené pre účely doplnenia znaleckého posudku, ktoré okresný súd znalcovi nariadil uznesením č. k. 8 C 130/2011-448 zo 4. mája 2015 z dôvodu nedostatočného zodpovedania jednej z otázok formulovaných už v uznesení o ustanovení znalca z 22. októbra 2012. Namietané   konanie   nebolo   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   právoplatne skončené.

Ústavný   súd   v prvom   rade   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   v namietanom konaní sa naozaj nevyznačoval významnejšími obdobiami úplnej pasivity či nečinnosti. Na druhej   strane   však   okresný   súd   postupoval   často   nesústredene   a neefektívne, čo v značnej   miere   prispelo   k celkovej   doterajšej   dĺžke   namietaného   konania,   ktorá   je už prima facie neprimeraná.

V prvom   rade   je   potrebné   poukázať   na   obdobie   od   podania   návrhu   po   prvé pojednávanie, kde okresnému súdu trvalo takmer rok, aby odstránil nedostatky podania a vo veci uskutočnil pojednávanie. Hoci nie je možné na ťarchu okresného súdu pripísať obdobia, kedy vo veci konať nemohol, keďže spis sa nachádzal v dôsledku uplatnených riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov na súdoch vyššej inštancie (spolu 2 roky a 3 mesiace), závery najvyššieho súdu uvedené v odôvodnení jeho zrušujúceho uznesenia č. k.   4   Cdo   93/2009-206   z   28.   júla   2010,   ktorými   vytýka   nevykonanie   nevyhnutného dokazovania, aj v tomto prípade svedčia o neefektívnosti postupu okresného súdu, ktorý vo veci rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu, čo malo za následok zrušenie jeho rozhodnutia, a tým aj predĺženie celého konania.

Neefektívnym   sa   tiež   javí   postup   okresného   súdu,   ktorý   napriek   žiadosti   znalca tomuto predložil súdny spis až po desiatich mesiacoch od jeho ustanovenia, hoci mu už skôr predĺžil lehotu na podanie znaleckého posudku o 6 mesiacov oproti pôvodne určenej lehote. Aj   táto   skutočnosť   prispela   k celkovej   dĺžke   znaleckého   konania   v trvaní   viac ako 18 mesiacov, čo je doba výrazne prevyšujúca aj lehotu poskytnutú znalcovi na základe jeho   žiadosti   o predĺženie   lehoty   na   podanie   znaleckého   posudku.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že napriek takto dlhej dobe znalecké dokazovanie nie je možné označiť za skončené ani v čase rozhodovania ústavného súdu, keďže zo súdneho spisu vyplýva, že znalec bol vyzvaný na doplnenie posudku o odpoveď na otázku č. 5 stanovenú mu už v uznesení z 22. októbra 2012.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže   všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľka   v   predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 130/2011, pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 116/2005, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € vo vzťahu k okresnému súdu z dôvodu, že v dôsledku neprimerane dlho trvajúceho konania nehnuteľnosti po poručiteľovi „značne schátrali a na ich obnovu bude potrebná vysoká finančná investícia“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   vzal   do   úvahy   skutočnosti   spočívajúce   v správaní   sťažovateľky   (opísané   v   II.   časti   bode   2   tohto   nálezu)   a priznal   sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa §   36 ods.   2 zákona   o   ústavnom   súde   ústavný súd môže   v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu trov v sume 284,08 € za tri úkony právnej služby. Za prevzatie a prípravu zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť (rok 2014) v sume 268,00 € za dva úkony právnej služby a režijný paušál 2 x 8,04 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015