znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 171/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L.   Novomeského   25,   Pezinok,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   postupom   Okresného súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 64/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 64/2007, za účasti Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   5   Co   337/2010   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 96/2012.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   v   procesnom   postavení odporcu účastníkom   konania   o   zaplatenie   požadovanej   sumy,   ktoré   začalo   návrhom na vydanie platobného rozkazu z 2. novembra 2006. Okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz sp. zn. 39 Ro 2663/06, proti ktorému sťažovateľ podal včas odpor. Vec bola ďalej vedená na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 64/2007. Sťažovateľ podal 21. apríla 2010 na okresnom   súde   vzájomný návrh,   v   ktorom   žiadal   od   navrhovateľa   vrátenie   poskytnutej zálohy na právne služby spolu s príslušenstvom.

Sťažovateľ   sa   opakovane   nezúčastňoval   pojednávaní   vo   veci   z   dôvodu práceneschopnosti   a   svoju   neúčasť   ospravedlňoval   potvrdeniami   o práceneschopnosti, okrem neúčasti na pojednávaní 22. júna 2010. Okresný súd preto prerokoval vec v zmysle § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v neprítomnosti sťažovateľa a rozsudkom č. k. 8 C 64/2007-86 rozhodol vo veci v jeho neprospech. Zároveň vzájomný návrh sťažovateľa z 21. apríla 2010 zamietol.

Na základe včas podaného odvolania sťažovateľa rozhodol krajský súd o opravnom prostriedku   rozsudkom   č.   k.   5   Co   377/2010-143   z 20.   septembra 2011,   ktorým   zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu zániku jeho aktívnej   legitimácie   v   spore   a   v   časti   týkajúcej   sa   vzájomného   návrhu   odporcu   zrušil rozsudok   okresného   súdu   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie   pre   absenciu   riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

Navrhovateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu dovolaním zo 4. novembra 2011. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 96/2012 z 19. septembra 2013 dovolanie sťažovateľa pre   nedostatok   procesnej   legitimácie   dovolateľa   odmietol.   Uznesenie   dovolacieho   súdu nadobudlo právoplatnosť 3. decembra 2013.

K súčasnému stavu konania sťažovateľ uvádza: „Konanie na troch stupňoch v období od 02. novembra 2006 do 03. decembra 2013 trvalo   neprimerane   dlho   a   to   7   rokov,   1   mesiac   a   1   deň;   dľa   sťažovateľa   nesplnilo požiadavku   primeranej   lehoty   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

V   priamej   príčinnej   súvislosti   s   neprimerane   dlhým   súdnym   konaním   ako   celku sťažovateľ   utrpel   nemajetkovú   ujmu,   pričom   jeho   stav   neistoty   o   výsledok   konania o vylúčenom návrhu sťažovateľa na samostatné konanie po zásahu odvolacieho Krajského súdu v Bratislave u sťažovateľa stále trvá a to už viac ako 3 roky a 7 mesiacov.

Vec   bola   po   právnej   a   skutkovej   stránke   nezložitá  ,   sťažovateľ   k   prieťahom neprispel, vec mala pre sťažovateľa mimoriadny význam, pričom ani ku dňu podania tejto sťažnosti nie je právoplatne rozhodnuté o vylúčenému vzájomnom návrhu sťažovateľa. Konanie   o   vylúčenom   návrhu   stále   predbieha   na   Okresnom   súde   Bratislava   III pod č. k.   17   C   142/2011,   t.   č.   je   predmetom   odvolacieho   konania   na   Krajskom   súde v Bratislave od 30. novembra 2012.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   dĺžka   občianskoprávneho   vnútroštátneho   konania   na   troch stupňoch v konaní č. k. 8 C 64/2007 v trvaní 7 rokov, 1 mesiac a 1 deň nesplnila požiadavku primeranej lehoty. Preto s pocitom jemnej opatrnosti požaduje priznať ústavným súdom odškodné v sume 6.500,- € titulom mu vzniknutej nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ tvrdí, že má a požíva status poškodenej osoby a že tento status poškodenej osoby nestratil v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto sa s dôverou obracia touto sťažnosťou Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň zdôrazňujúc, že jeho stav neistoty o výsledok konania o vylúčenom vzájomnom návrhu zo dňa 21. apríla 2010 vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod č. k. 17 C 142/2011 stále trvá, teda trvá už viac ako 3 roky, 7 mesiacov, čo je z ústavnoprávneho hľadiska ako aj s pohľadu čl. 6 ods.   1   Dohovoru   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   pre   neho   neprijateľné, neakceptovateľné a neudržateľné.

Sťažovateľ tvrdí, že konanie ako celok na troch stupňoch vzhľadom na neprimeranú dĺžku   konania   nenaplnilo   požiadavku   primeranej   lehoty   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda v konaní došlo vinou vnútroštátnych súdov   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a porušeniu práva sťažovateľa   prerokovanie veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa   čl.   48   ods.   2   veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v Bratislave konaní č. k. 8 C 64/2007 za účasti Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní č. k. 5 Co 337/10 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní č. k. 1 Cdo 96/2012 porušené boli

2. J. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6.500,- € (slovom: šesťtisícpäťsto euro), ktoré je Okresný súd Bratislava III v Bratislave spoločne a nerozdielne s Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatností nálezu

3.   J.   S.   priznáva   úhradu   trov   konania   v   sume   269,58   €   (slovom: dvestošesťdesiatdeväť   euro   a   58/100   centov),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III v Bratislave spoločne a nerozdielne s Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie o porušení jeho práva na súdne konanie v primeranej lehote tým, že konanie na troch stupňoch súdov trvalo od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu do podania sťažnosti ústavnému súdu sedem rokov, jeden mesiac a jeden deň, čo je neprimerane dlho. Sťažovateľ namieta postup na okresnom súde v konaní,   ale   označuje   aj „spoluúčasť“ nadriadených   súdov,   kde   sa   spis   z rôznych procesných dôvodov nachádzal.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   vo   veci   návrhu   na   zaplatenie   žalovanej   sumy rozhodol odvolací súd tak, že zamietol žalobný návrh pre nedostatok procesnej legitimácie navrhovateľa. Vo veci vzájomného návrhu sťažovateľa bola vec vylúčená na samostatné konanie a v súčasnosti prebieha na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 142/2011.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Návrh   rozhodnutia   (petit)   musí   byť   vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (napr. II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že návrh na rozhodnutie (petit) uvedené požiadavky nespĺňa, môže takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom). Ústavný   súd   po   predbežnom   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   konštatuje nedostatočné odôvodnenie sťažnosti, absenciu niektorých skutočností a súvislostí (najmä či konanie sp. zn. 8 C 64/2007 bolo právoplatne ukončené a okolnosti vylúčenia vzájomného návrhu na samostatné konanie) a nedoloženie všetkých relevantných príloh, čo spôsobuje nejasnosti a nesúlad medzi petitom sťažnosti a jej obsahom. Z textu sťažnosti, z doložených príloh   a z obsahu   petitu,   v   ktorom   sťažovateľ   nežiada,   aby   ústavný   súd   prikázal porušovateľovi vo veci sp. zn. 8 C 64/2007 konať bez prieťahov, rezultuje záver, že konanie o   pôvodnom   návrhu   bolo   právoplatne   ukončené   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   v časti, v ktorej súd zamietol pôvodný návrh navrhovateľa. Právna neistota sťažovateľa týkajúca sa existencie jeho záväzku proti navrhovateľovi bola teda rozhodnutím súdu už odstránená. V tomto   prípade   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV.   ÚS   104/03,   IV.   ÚS   73/05). Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02)

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v súčasnosti prebieha konanie o vzájomnom návrhu sťažovateľa, ktoré podľa textu sťažnosti bolo vylúčené na samostatné konanie a prebieha pod sp. zn. 17 C 142/2011. Sťažovateľ však v petite svoje sťažnosti nežiada ústavný súd o vyslovenie, že v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné právo   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   z toho   dôvodu uvedené konanie nebolo predmetom prieskumu ústavného súdu.

Ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného súdu, krajského súdu ani najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základnými právami, a preto jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014