znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 171/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Národnej rady Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka   1,   Bratislava,   zastúpenej   JUDr.   Ľ.   M.,   advokátom   a konateľom   Advokátskej kancelárie R. s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I zo 7. januára 2013 v konaní vedenom pod sp.   zn.   19 C   213/2010   vo   výroku,   ktorým   zamietol   jej   návrh   na   prerušenie   konania   a predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. marca 2013 faxom a 20. marca 2013 poštou doručená sťažnosť Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   zo   7.   januára   2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 213/2010 v druhom výroku, ktorým zamietol jej návrh na prerušenie   konania a predloženie predbežnej   otázky   Súdnemu dvoru   Európskej   únie (ďalej len „Súdny dvor“).

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že „K porušeniu ústavne garantovaných práv... došlo postupom a právoplatným rozhodnutím - výrokom č. 2 uznesenia vydaného Okresným súdom Bratislava I... dňa 07. 01. 2013, sp. zn. 19 C 213/2010-388, v právnej veci žalobcu   E...   V.,   Rakúska   republika...,   proti   žalovanému   Slovenská   republika,   zastúpená Národnou radou Slovenskej republiky..., o zaplatenie 131.400.000 EUR s príslušenstvom, ktorý rozhodoval vo veci ako prvostupňový súd“.

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že okresný súd v prvom výroku zamietol návrh žalobcu na prerušenie   konania a   postúpenie   veci   ústavnému   súdu   a   v   treťom   a   štvrtom   výroku zamietol   návrhy   sťažovateľky   na   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b   a   c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Proti tretiemu výroku a štvrtému výroku podala sťažovateľka odvolanie.

Sťažovateľka sa (okrem iného) návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.   c)   OSP domáhala prerušenia   konania z dôvodu   predloženia   prejudiciálnej   otázky Súdnemu   dvoru,   pretože   v   priebehu   konania   podľa   nej   nastala   situácia,   ktorú   nebol prvostupňový súd oprávnený riešiť, keďže jej zodpovedanie spadá do výlučnej právomoci Súdneho dvora.

Základ   sporu   a   priebeh   súdneho   konania,   v   ktorom   sťažovateľka   predložila prvostupňovému súdu návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, bol takýto:

Žalobca podal návrh na začatie konania z dôvodu údajného porušenia Dohody medzi Českou a Slovenskou Federatívnou republikou a Rakúskou republikou o podpore a ochrane investícií (zverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 454/1991 Zb.), pričom od sťažovateľky sa domáha odškodnenia „za údajné porušenie povinností vyplývajúcich z Dohody, ku ktorému malo dôjsť v príčinnej súvislosti s prijatím zmien zákona č. 581/2004 Z. z. v období rokov 2007 – 2008“.

Sťažovateľka „v rámci medzinárodných investičných arbitráži... (medzinárodných dohôd o podpore a ochrane investícii, ktoré boli podpísané a uzavreté medzi členskými štátmi EÚ v období pred vstupom jedného zo signatárskych štátov do EÚ) a aj v rámci vnútroštátnych konaní   a   politických   fór,   presadzuje konzistentne   stanovisko týkajúce sa zániku,   resp.   neaplikovateľnosti   takýchto   intra-EU   BIT,   resp.   rozhodcovských   doložiek v nich obsiahnutých z dôvodu ich rozporu s právom EÚ“.

Rozhodnutie   vo   veci   podľa   sťažovateľky „bezprostredne   závisí   od   rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorou je platnosť právneho základu, z ktorého by mala táto povinnosť vyplývať, t. j. platnosť samotnej Dohody“.

Dňa   29.   februára   2012   predložila   sťažovateľka   prvostupňovému   súdu   návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, v ktorom navrhla konanie prerušiť a „požiadať SD EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, ktorej obsahom mal byť výklad práva EÚ, najmä jeho zlučiteľnosti vo vzťahu k Dohode ako celku, prípadne osobitnými ustanoveniami...

Napriek nesprávnemu poučeniu súdu o možnosti odvolania v uznesení, ex lege bolo ustanovením   §   202   ods.   3   písm.   o)   OSP   znemožnené   sťažovateľovi   ako   neúspešnému účastníkovi   konania   podať   odvolanie   voči   zamietnutiu   návrhu   na   prerušenie   konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky SD EÚ.“.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv tým, že:„...   prvostupňový   súd   neposúdil   sťažovateľkin   návrh   na   skúmanie   správneho a adekvátneho právneho základu sporu a jeho platnosti vzhľadom na existenciu možného rozporu s právom EÚ;

...   rozhodnutie   je   okrem   toho   arbitrárne   a   zjavne   neopodstatnené,   pretože   došlo k rozhodnutiu   bez   akéhokoľvek   posúdenia   argumentov   sťažovateľa   a   bez   zohľadnenia znenia a argumentov v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP....   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   je   nedostatočné   a   nepresvedčivé,   keďže neodôvodňuje presvedčivým spôsobom, prečo vo veci nedošlo k predloženiu prejudiciálnej otázky SD EÚ;“.

Sťažovateľka po obšírnej právnej argumentácii na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné   práva   sťažovateľa   Slovenská   republika,   zastúpená   Národnou   radou Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom č. 2 uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 19 C 213/2010-388 zo dňa 7. 1. 2013 porušené boli.

Výrok č. 2 uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19 C 213/2010-388 zo dňa 7. 1. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa   čl.   48   ods.   1   prvej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právoplatným rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 19 C 213/2010 zo 7. januára 2013 vo výroku, ktorým zamietol jej návrh na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru. Podľa nej ustanovenie § 202 ods. 3 písm. o) OSP vylučuje podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie (a okresný súd ju neprávne poučil o tom, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie), preto sa so svojou sťažnosťou obrátila priamo na ústavný súd.

Ústavný   súd   z   namietaného   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   19   C   213/2010-388 zo 7. januára 2013 zistil, že v druhom výroku zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru. Okrem toho okresný súd v prvom výroku zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a postúpenie veci ústavnému súdu a v treťom a štvrtom výroku zamietol návrhy sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 ods. 1 písm. b) a c) OSP.

V tomto uznesení okresný súd v poučení okrem iného uviedol: „Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia   prostredníctvom   Okresného   súdu   Bratislava   I   ku   Krajskému   súdu v Bratislave...“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že odvolanie podala iba proti tretiemu a štvrtému výroku uznesenia okresného súdu z dôvodu, že sa domnievala, že ustanovenie § 202 ods. 3 písm. o) OSP vylučuje podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje...

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa vyznačuje okrem iného tým, že je založená na princípe subsidiarity. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažovateľkinej sťažnosti prihliadal   na   vymedzenie   svojej   právomoci   v   ustanovení   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody   môže   alebo mohol   domôcť   využitím   jemu dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02,   IV.   ÚS   115/07, IV. ÚS 203/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   mala   sťažovateľka   podľa   poučenia okresného súdu možnosť podať odvolanie, ale toto svoje právo iniciovať konanie v druhej inštancii   nevyužila,   keďže   sa   domnievala,   že   ustanovenie   §   202   ods.   3   písm.   o)   OSP vylučuje   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   v   druhom   výroku zamietol   návrh   sťažovateľky   na   prerušenie   konania   a   predloženie   predbežnej (prejudiciálnej) otázky Súdnemu dvoru.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti vychádzal zo svojej judikatúry a tiež judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej k základným zásadám spravodlivého procesu okrem požiadavky nezávislého a nestranného rozhodovania, vylúčenia ľubovôle v súdnej jurisdikcii a pod. náleží tiež ústavná požiadavka preskúmania rozhodnutia súdu nižšieho   stupňa   súdom   vyššieho   stupňa,   pretože   len   tak   sa   naplňuje   ústavne   zaručené základné právo na súdnu ochranu a z nej vyplývajúce právo na spravodlivý proces (napr. m. m. III. ÚS 298/2012).

Dvojinštančnosť konania je ústavnoprocesný princíp, ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov (m. m. II. ÚS 195/06).

Zo sťažnosti vyplýva, že proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu mala sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, možnosť podať odvolanie, teda mala legálnu a zákonnú možnosť priameho prístupu k súdnej ochrane, ktorú   však nevyužila, ale priamo sa   obrátila na ústavný súd [K danej veci   pozri bližšie aj výklad a komentár k ustanoveniam § 109 ods. 1 písm. c) OSP a § 202 ods. 3 písm. o) OSP) v „ASPI“].

Krajský   súd   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu   oprávnený   posudzovať   aj   otázku prípustnosti odvolania – opravného prostriedku proti napádanému rozhodnutiu (§ 202 OSP), a   to   ako   otázku   predbežnú   v   rámci   skúmania   podmienok   konania.   Je   to   tak   preto, že predovšetkým   všeobecné   súdy   sú   povolané   na   ochranu   základných   práv   a   slobôd fyzických   osôb   a   právnických   osôb   a   až   v   prípade,   ak   nie   je   dosiahnutá   náprava v rámci režimu všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť ochrana poskytovaná ústavným súdom, ale aj to iba v obmedzenom rozsahu z hľadiska kritérií ústavnej akceptovateľnosti (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 33/03) sťažnosťou namietaného rozhodnutia, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Keďže   pred   ústavným   súdom   tu   existoval   krajský   súd,   ktorý   mal   ako   príslušný odvolací súd konať v tejto veci, ústavný súd vychádzajúc z princípu subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy odmietol sťažnosť sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   bez   toho,   aby   sa   vecne   zaoberal opodstatnenosťou jej námietok vznesených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013