znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 171/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22. septembra 2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 D 136/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 D 136/2004 p o r u š e n é b o l i.

2. M. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. trovy konania v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 171/09-11 zo 16. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   na konanie sťažnosť M. K.,   K. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 D 136/2004.

V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že je účastníčkou dedičského konania týkajúceho sa   novoobjaveného   majetku   poručiteľa   vedeného   na   okresnom   súde   na   základe   návrhu z 1. októbra 2003. Vzhľadom na neprimerane dlhé konanie sa sťažovateľka obrátila svojím podnetom zo 6. marca 2007, ako aj podnetom zo 14. mája 2008 na verejného ochrancu práv so žiadosťou o pomoc pri ochrane jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Verejný ochranca práv po preskúmaní uvedeného podnetu zistil tieto skutočnosti:

Uznesením   z   20.   februára   2004   bolo   konanie   začaté   a   26.   februára   2004   bol vykonaním   úkonov   vo   veci   prejednania   dedičstva   poverený   príslušný   notár   ako   súdny komisár   (ďalej   len   „poverený   notár“),   ktorému   bol   zaslaný   súvisiaci   spisový   materiál. Poverený   notár   8.   júla   2004   vyžiadal   od „Katastrálneho   úradu   v K.“ výpisy   z   listov vlastníctva   a „identifikáciu   parciel“,   ktoré   mu   boli   predložené   17. decembra 2004. Okresnému   súdu   bol   následne   predložený   návrh   uznesenia   o   zastavení   konania. Dňa 5. marca   2005   bol   spisový   materiál   poverenému   notárovi   vrátený   s   odôvodnením, že návrh uznesenia o zastavení konania nemá zákonom predpísané náležitosti. Následne bol okresnému súdu predložený „prepracovaný“ návrh uznesenia o zastavení konania spolu so súvisiacim   spisovým   materiálom.   Dňa   22.   marca   2006   bol   o   poskytnutie   súčinnosti požiadaný „katastrálny úrad“, a síce o predloženie „identifikácie parciel“. Požadované dokumenty boli okresnému súdu predložené 24. apríla 2006. Dňa 18. januára 2007 bolo „Správe   katastra   v K.“ zaslané   uznesenie „Štátneho   notárstva“ a   zároveň   bol   spisový materiál z dôvodu vykonania ďalších procesných úkonov predložený poverenému notárovi, ktorý určil termín pojednávania na 23. apríl 2007. Na tomto pojednávaní boli účastníci konania vyzvaní na predloženie pôvodných dedičských rozhodnutí, ktoré boli poverenému notárovi doručené 21. mája 2007 a 22. mája 2007. Poverený notár na základe predložených dokladov spísal 31. augusta 2007 úradný záznam, ktorým bol konštatovaný okruh dedičov a špecifikovaný   rozsah   novoobjaveného   majetku.   Ďalší   termín   pojednávania   bol   určený na 12. november 2007.

Na základe zistených skutočností verejný ochranca práv „v upovedomení o výsledku vybavenia podnetu zo dňa 21. 11. 2007“ skonštatoval porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na pokračujúce neprimerane dlhé konanie sa sťažovateľka 14. mája 2008 opätovne obrátila so svojou žiadosťou o poskytnutie pomoci pri ochrane jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na verejného ochrancu práv, ktorý zistil tieto skutočnosti:Dňa   12. novembra 2007   bolo   vyhlásené   uznesenie,   ktorým   bolo   potvrdené nadobudnutie   dedičstva   účastníkom   konania podľa   ich   zákonných   podielov.   S   návrhom tohto uznesenia bol spisový materiál okresnému súdu zaslaný 27. novembra 2007.Spisový   materiál   bol   poverenému   notárovi   vrátený   s   odôvodnením,   že   výrok predloženého   návrhu   je   v   rozpore   s   ustanovením   §   23   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.

Okresný   súd   určil   poverenému   notárovi   na   ukončenie   veci   lehotu   5   mesiacov. Verejný ochranca práv konštatoval, že aktuálne na strane okresného súdu nie sú žiadne prieťahy,   čo   však   nemožno   povedať   o   dobe,   ktorá   predchádzala „oboznamovaniu sa s návrhom uznesenia“ v dĺžke 7 a pol mesiaca, pričom obvykle už doba 6 mesiacov nečinnosti je považovaná za porušenie práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Postupom   okresného   súdu   podľa   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   jej   základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 38 D 136/2004 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 16. júla 2009 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prostredníctvom svojho predsedu. List sp. zn. 1 SprV/481/2009 doručený ústavnému súdu 31. júla 2009 obsahoval podrobnú chronológiu vykonaných procesných úkonov, ďalej v ňom predseda okresného súdu kvalifikoval posudzované konanie z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti ako „štandartné konanie“ a poukázal na to, že sťažovateľka na výzvu okresného   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podanú   námietku   zaujatosti z 11. novembra 2008   nereagovala.   Okresný   súd   uznal   spôsobené   prieťahy   v   období od 4. marca 2005 do 22. marca 2006, kde podotkol, že nie je zrejmé, „kedy sa v uvedenom časovom rozpätí nachádzal spis u ustanoveného notára a kedy bol ním vrátený súdu“. Ako obdobie prieťahov označil aj časový úsek od 24. apríla 2006 do 18. januára 2007.

V závere vyjadrenia uviedol, že považuje za potrebné tiež poznamenať, že tvrdenie sťažovateľky o nedoručení odpovede na sťažnosť v predmetnom konaní nie je pravdivé, pričom argumentoval takto:

„Sťažnosť, na ktorú sťažovateľka poukazuje, bola predsedovi súdu doručená dňa 28. 10. 2008   advokátom   JUDr.   R.   K.   Keďže   k   podanej   sťažnosti   nepripojil   plnú   moc podpísanú   účastníčkou   konania   (v   súčasnosti   sťažovateľkou)   a   táto   sa v čase   podania sťažnosti nenachádzala ani v predmetom spise, na túto skutočnosť bol JUDr. K. upozornený prípisom zo dňa 30. 10. 2008, ktorý prevzal 4. 11. 2008.

Dňa 10. 11. 2008 predložil plnú moc, na základe čoho bola jeho sťažnosť riadne vybavená. Odpoveď na sťažnosť prevzal JUDr. K. dňa 19. 11. 2008 (na doručenke je podpis pravdepodobne O.).“

Súčasťou listu bolo aj oznámenie súhlasu s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k stanovisku okresného súdu vyjadril právny zástupca   sťažovateľky   listom   doručeným   ústavnému   súdu   24.   augusta   2009,   v   ktorom uviedol:

„Skutočnosti   uvedené   vo   vyjadrení   len   potvrdzujú   dôvodnosť   podanej   sťažnosti, a teda najmä to, že súd vo veci nekonal bez zbytočných prieťahov napriek tomu, že ním vybavovaná vec je svojou skutkovou a právnou zložitosťou štandardná, pričom prieťahy v konaní podľa vyjadrenia presiahli dobu 20 mesiacov. Podľa názoru sťažovateľky je doba prieťahov ešte dlhšia, ak pripočítame zjavne neefektívne úkony súdneho komisára v danej veci, vyplývajúce z vyjadrenia.

Vzhľadom   na   to   právny   zástupca   sťažovateľky   navrhuje   Ústavnému   súdu, aby po prejednaní veci rozhodol tak, ako je to uvedené v sťažnosti sťažovateľky zo dňa 30. 10. 2008.“

Právny zástupca sťažovateľky sa v stanovisku tiež vyjadril, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil tento priebeh a stav konania v posudzovanej veci:

Dňa 1. októbra 2003 predložila sťažovateľka okresnému súdu „Žiadosť o dedičské konanie“.

Okresný súd vydal 20. februára 2004 uznesenie o začatí konania v dedičskej veci.Okresný   súd   26.   februára   2004   poveril   notára   ako   súdneho   komisára   vo   veci prejednania dedičstva.

Dňa   8.   júla   2004   poverený   notár   požiadal   kompetentný   subjekt   o   predloženie súvisiacich podkladov, ktoré mu boli predložené 7. októbra 2004.

Poverený   notár   predložil   okresnému   súdu   návrh   uznesenia   o   zastavení   konania (v spise nie je uvedený dátum vykonania tohto úkonu, pozn.).

Okresný súd 4. marca 2005 vrátil spisový materiál poverenému notárovi vzhľadom na absenciu zákonom predpísaných náležitostí uznesenia. Poverený notár následne (v spise nie je uvedeným dátum vykonania tohto úkonu, pozn.) po odstránení nedostatkov uznesenia predložil spis okresnému súdu.

Okresný súd požiadal 22. marca 2006 kompetentný subjekt o predloženie súvisiacich podkladov, ktoré mu boli zaslané 24. apríla 2006.

Okresný súd 18. januára 2007 opätovne vrátil prerokúvanú vec poverenému notárovi na účel vysporiadania sa s majetkom, ktorý v dedičskom konaní nebol dosiaľ vysporiadaný.Poverený   notár   následne   predložil   spis   okresnému   súdu   (v   spise   nie   je uvedený dátum vykonania tohto úkonu, pozn.).

Dňa 4. apríla 2007 okresný súd vrátil poverenému notárovi „po vybavení sťažnosti“ spisový materiál na ďalšie konanie.

Poverený notár 23. apríla 2007 vykonal pojednávanie, na ktorom vypočul účastníkov dedičského konania.

Poverený notár 10. mája a 11. mája 2007 požiadal účastníkov súvisiaceho dedičského konania o predloženie potrebných podkladov, ktoré mu boli doručené 21. mája a 22. mája 2007.Okresný   súd   18.   októbra   2007   požiadal   povereného   notára   o   predloženie   spisu z dôvodu   žiadosti   verejného   ochrancu   práv.   Spis   bol   poverenému   notárovi   vrátený 29. októbra 2007.

Poverený   notár   vykonal   12.   novembra   2007   pojednávanie,   na   ktorom   oboznámil účastníkov s predmetom dedičského konania a navrhol im uzavretie dohody o vyporiadaní dedičstva.

K   dohode   účastníkov   nedošlo,   a   preto   poverený   notár   vyhlásil   návrh   uznesenia o potvrdení   nadobudnutia   dedičstva   z   novoobjaveného   majetku   jednotlivými účastníkmi a návrh uznesenia o určení všeobecnej ceny majetku poručiteľa, výšky dlhov poručiteľa a čistej hodnoty dedičstva. Následne (v spise nie je uvedený dátum vykonania tohto úkonu, pozn.) predložil spis s návrhmi okresnému súdu.

Okresný súd 14. júla 2008 vrátil vec poverenému notárovi z dôvodu nesprávnosti výroku predloženého návrhu uznesenia.

Okresný   súd   10. septembra 2008   požiadal   kompetentný   subjekt   o   oznámenie súvisiacich skutočností, ktoré mu boli oznámené 31. októbra 2008.

Krajský   súd   v   Košiciach   postúpil   okresnému   súdu   16.   septembra   2008   podanie sťažovateľky, ktorým namietala zaujatosť povereného notára a žiadala o ustanovenie iného notára.

Okresný   súd   13.   novembra   2008   vyzval   sťažovateľku,   aby   oznámila   skutočnosti týkajúce sa námietky zaujatosti voči poverenému notárovi a uhradila určený súdny poplatok (2.   decembra   2008   bol   spísaný   úradný   záznam   o   tom,   že   súdny   poplatok   zo   strany sťažovateľky dosiaľ uhradený nebol).

Okresný   súd   19.   januára   2009   vrátil   vec   poverenému   notárovi   z dôvodu   opravy návrhu uznesenia, ktorý následne predložil okresnému súdu spis s vykonanými úpravami.Okresný   súd   vydal   5.   marca   2009   uznesenie   o   určení   všeobecnej   ceny   majetku poručiteľa, výšky dlhov poručiteľa, čistej hodnoty dedičstva a o potvrdení nadobudnutia dedičstva   jednotlivým   dedičom.   Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   27.   marca   2009 odvolanie. Proti uzneseniu sa odvolali aj ďalší dedičia 30. marca 2009 a 8. apríla 2009.Okresný   súd   6.   apríla   2009   vyzval   sťažovateľku   a   ďalších   dedičov   na   úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie.

Okresný súd 21. apríla 2009 vyzval jednotlivých dedičov na podanie vyjadrenia proti odvolaniam jednotlivých dedičov.

Okresný   súd   22.   apríla   2009   požiadal   kompetentný   subjekt   o   doručenie   zásielky jednému   z   dedičov,   žiadosť   opätovne   zopakoval   25. mája 2009.   Kompetentný   subjekt 22. mája 2009 oznámil okresnému súdu, že sa mu zásielku nepodarilo doručiť, a 3. júla 2009 mu vrátil nedoručenú zásielku vzhľadom na neúspešnosť pokusov o jej doručenie.Okresný súd 27. júla 2009 požiadal kompetentné subjekty o zistenie pobytu jedného z dedičov.

V čase rozhodovania ústavného súdu teda nebolo predmetné konanie právoplatne skončené, bolo však vydané prvostupňové rozhodnutie z 5. marca 2009, proti ktorému bolo podané odvolanie zo strany účastníkov dedičského konania 27. marca 2009, 30. marca 2009 a 8. apríla 2009.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje   pri   namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom posúdenia je dedičské konanie, ktoré sa osobitne nelíši od obdobných konaní tohto druhu. Z vyjadrení sťažovateľky, okresného súdu ani z obsahu predloženého na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá by odôvodňovala   záver   o   právnej   alebo   skutkovej   zložitosti   veci.   Treba   dodať, že v niektorých prípadoch rozhodovanie vo veci prejednania dedičstva môže predstavovať určitý stupeň faktickej zložitosti súvisiaci so zisťovaním okruhu vecí patriacich do dedičstva po poručiteľovi. V sťažovateľkinom prípade však išlo o konanie podľa § 175x OSP, teda o prejednanie novoobjaveného majetku poručiteľa nasledujúce po právoplatnom prvotnom dedičskom   konaní,   s   ktorým   už   nebolo   spojené   rozsiahlejšie   zisťovanie   komplexného majetku poručiteľa.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť majúcu negatívny vplyv na plynulosť priebehu posudzovaného konania.

Ako pasivitu sťažovateľky, ktorá však nemala dopad na rýchlosť posudzovaného konania, kvalifikoval ústavný súd skutočnosť nezaplatenia súdneho poplatku za podanú námietku zaujatosti a túto zohľadnil na ťarchu sťažovateľky v súvislosti s rozhodnutím o výške požadovaného finančného zadosťučinenia.

3. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v   uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

V   prvom   rade   chce   ústavný   súd   poukázať   na   to,   že   v   súvisiacom   predloženom spisovom materiáli na niektorých miestach chýbajú časové údaje týkajúce sa vykonávaných procesných   úkonov   a   tomuto   stavu   musel   ústavný   súd   prispôsobiť   svoj   postup pri preskúmaní plynulosti konania.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00, III. ÚS 240/08).

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom konaní boli zistené početné obdobia nečinnosti   či   už   okresného   súdu,   alebo   povereného   notára,   ktoré   sa   spolu   premietli do zbytočných prieťahov v uvedenom konaní v celkovej dobe tri roky a päť mesiacov.Nečinnosťou   v   trvaní   štyroch   mesiacov,   keď   okresný   súd   nekonal   bez   toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, je poznačené obdobie od 1. októbra 2003, keď sťažovateľka podala návrh na vykonanie dedičského konania o novoobjavenom majetku poručiteľa, do 20. februára 2004, keď okresný súd vydal uznesenie o začatí konania.

Ďalej   ide   o   časový   úsek   od   26.   februára   2004,   keď   okresný   súd   poveril   notára ako súdneho komisára vo veci prejednania dedičstva, do 8. júla 2004, keď notár požiadal kompetentný subjekt o predloženie súvisiacich podkladov, teda o nečinnosť povereného notára v trvaní štyroch mesiacov.

Nečinnosť   vykazujúca   zbytočné   prieťahy   počas   štyroch   mesiacov   bola   zistená aj v období   po   7.   októbri   2004,   keď   boli   notárovi   zo   strany   kompetentného   subjektu predložené   súvisiace   podklady   a   keď   notár   predložil   okresnému   súdu   návrh   uznesenia o zastavení konania, teda približne od novembra 2004 do 4. marca 2005, keď okresný súd vrátil   notárovi   spisový   materiál z dôvodu   vykonania opravy   návrhu   uznesenia   (v   tomto prípade vzhľadom na chýbajúce údaje o dátumoch vykonania procesných úkonov nemožno presne   špecifikovať,   kedy   išlo   v   tomto   období   o   nečinnosť   okresného   súdu   a   kedy o nečinnosť notára).

Nasledujúcim   úsekom   nečinnosti   v   rozsahu   jedenástich   mesiacov   je   obdobie po 4. marci 2005, keď okresný súd vrátil notárovi spisový materiál na vykonanie opravy návrhu uznesenia a keď následne notár po vykonanej oprave predložil spisový materiál okresnému súdu, teda približne od apríla 2005 do 22. marca 2006, keď okresný súd požiadal kompetentný   subjekt   o   predloženie   súvisiacich   podkladov   (v   tomto   prípade   takisto vzhľadom na chýbajúce údaje o dátumoch vykonania procesných úkonov nemožno presne špecifikovať, kedy išlo v tomto období o nečinnosť okresného súdu a kedy o nečinnosť notára).

Osem   mesiacov   trvajúca   nečinnosť   okresného   súdu   bola   zistená   v   období od 24. apríla   2006,   keď   boli   okresnému   súdu   kompetentným   subjektom   predložené súvisiace podklady, do 18. januára 2007, keď okresný súd opätovne vrátil prerokúvanú vec notárovi z dôvodu vyporiadania sa s ďalším majetkom poručiteľa.

Ďalej   nasleduje   kratšie   obdobie   nečinnosti   povereného   notára   –   doba   štyroch mesiacov   v   čase   od   júla   2008,   potom,   ako   boli   okresnému   súdu   predložené   súvisiace podklady zo strany účastníkov konania, do 18. októbra 2007, keď okresný súd požiadal povereného notára o predloženie spisu z dôvodu jeho poskytnutia verejnému ochrancovi práv.

Na   zbytočných   prieťahoch   v   konaní   okresného   súdu   sa   podieľalo   aj   obdobie šesťmesačnej   nečinnosti   v   časovom   úseku   po   12.   novembri   2007,   keď   poverený   notár vykonal pojednávanie a následne predložil spisový materiál okresnému súdu, teda približne od januára 2008 do 14. júla 2008, keď okresný súd vrátil dedičskú vec poverenému notárovi na   opravu   výroku   v   predloženom   návrhu   uznesenia   (v   tomto   prípade   opäť   vzhľadom na chýbajúce   údaje   o   dátumoch   vykonania   procesných   úkonov   nemožno   presne špecifikovať, kedy išlo v tomto období o nečinnosť okresného súdu a kedy o nečinnosť notára).

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za   nesústredený   a   neefektívny   postup   v   predmetom   dedičskom   konaní   považuje ústavný súd prípady (štyri), keď bol poverený notár okresným súdom vyzvaný odstrániť nedostatky ním predkladaných návrhov.

Z   petitu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiadala   ústavný   súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Vzhľadom na zistené obdobia nečinnosti v celkovom trvaní tri roky a päť mesiacov, ktoré sa podpísali pod zbytočné prieťahy v prerokúvanej veci, poukazujúc na nesústredenú a neefektívnu činnosti notára povereného súdom (pripočítanú v zmysle judikatúry na vrub okresnému   súdu)   nemožno   takmer   šesť   rokov   trvajúcu   dobu   konania   vedeného   pred okresným súdom považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Aj keď ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov, pretože stav právnej neistoty sťažovateľky bol v tomto štádiu konania odstránený meritórnym rozhodnutím okresného súdu z 5. marca 2009. Navyše, povinnosť konať bez zbytočných prieťahov v prípade možného vrátenia veci v dôsledku podaného odvolania vyplýva pre okresný súd priamo z dotknutého čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, pričom argumentovala takto:

„Keďže je právna istota jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko bola   dôvera   sťažovateľky   v   právnu   istotu   závažným   spôsobom   narušená,   sťažovateľke tak vznikla morálna ujma spočívajúca v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť. Sťažovateľka   preto   žiada,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   o   priznaní   primeraného finančného   zadosťučinenia   sťažovateľke,   ako   náhrady   jej   vyššie   uvedenej   nemajetkovej ujmy, pričom za primerané finančné zadosťučinenie považuje sumu 100 000,- Sk. Poukazuje pritom   na   skutočnosť,   že   od   podania   návrhu   na   prejednanie   dedičstva   prešla bez akéhokoľvek výsledku doba piatich rokov a Okresný súd Košice II nezjednal nápravu napriek opakovanému upozorneniu verejného ochrancu práv.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a   účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (obdobne III. ÚS 142/06).

Ústavný súd priznal v tomto prípade finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktorá podľa jeho názoru zohľadňuje predmet, charakter a dobu posudzovaného konania, dĺžku zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   s   nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľky, ako aj správanie sťažovateľky ako účastníčky konania.

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 412,11 €.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods.   3   a   §   18   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o   ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 105,42 € a hodnota režijného paušálu je 6,31 €.

Sťažovateľka   v   danom   prípade   mohla   požadovať   náhradu   trov   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 105,42   +   2 x   6,31   €   +   DPH   =   265,92   €.   Úkon   právneho   zastúpenia   – „Stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu porušovateľa zo dňa 24. 7. 2009 vo veci sťažnosti“ nepovažoval ústavný   súd   za   taký,   ktorý   by   výraznejším   spôsobom   prispel   k   ďalšiemu   objasneniu prerokúvanej veci, preto náhradu v tomto prípade sťažovateľke nepriznal.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009